Spoločnosť

Sexuálne škandály v Cirkvi nemôžeme skrývať

Foto: vaticannews.va

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

„Ak sa sexuálne zneužívania v Cirkvi jasne pomenujú, je to správne, pretože Cirkev treba očistiť,“ hovorí v rozhovore pre Nové mesto kardinál João Braz de Aviz, prefekt Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života vo Vatikáne.

Rozprávali sme sa o zvládaní rozdielnosti názorov vnútri Cirkvi, o vedení dialógu pri háklivých témach, ktoré rozdeľujú, a o informovaní o prípadoch sexuálneho zneužívania.

Za svoje biskupské motto ste si zvolili „Aby všetci boli jedno“. Prečo?

Vetu z evanjelia, „Aby všetci boli jedno“ (Jn 17, 21), som už dávno vnímal vo svojom srdci veľmi silne, pretože Hnutie fokoláre som spoznal už ako mladý a táto Ježišova veta je ústrednou myšlienkou spirituality jednoty. Naša jednota na zemi sa môže podobať jednote, ktorá je v Bohu, a ja som vždy v srdci túžil pracovať pre túto jednotu.

Keď som sa mal potom stať biskupom, nechcel som sám rozhodnúť, aké biskupské motto si vyberiem. Poprosil som o pomoc svojho biskupa, to on mi odporučil toto slovo. Nebol som však ešte úplne spokojný, a tak som napísal Chiare Lubichovej, zakladateľke Hnutia fokoláre, a ona mi odpovedala tou istou vetou: „Aby všetci boli jedno.“

Bolo to teda spoločné rozhodnutie, plod našich vzťahov. Pokladal som to za dôležitý znak, preto som si teda za biskupské motto vybral práve túto myšlienku z evanjelia. Jedna z dôležitých úloh Cirkvi je práca pre jednotu, najmä dnes, keď máme problém nájsť spoločnú cestu.

Ako možno prežívať jednotu vo Vatikáne?

Človek musí byť presvedčený, že schopnosť milovať je podstatou kresťanského života. Vo Vatikáne, tak ako na mnohých iných miestach, žije spolu mnoho ľudí, ktorí boli rôznym spôsobom formovaní, hoci všetci sú kresťania. Zároveň je to miesto, kde sa veľa pracuje.

Napríklad v mojom dikastériu dostávame denne 100 – 150 listov a za mesiac vytvoríme 1000 dokumentov. Svetlo jednoty mi pomáha budovať vzťahy s ľuďmi, s ktorými pracujem.

Jednota je pre mňa ústredným bodom môjho života.

Za tých osem rokov, čo pôsobím na tomto mieste, sa nám v práci podarilo vytvoriť výbornú atmosféru, ktorej základom je úsilie o jednotu. Viac nás vedie duch služby a menej túžba po postavení či po istote. Jednota je pre mňa ústredným bodom môjho života.

Dlho prevládal názor, že rehoľný život má väčšiu hodnotu než ostatné povolania.

V otázkach spirituality je zásadné nanovo objaviť hodnotu krstu, pretože krstom sa všetci stávame Božími deťmi a bratmi navzájom. V konkrétnom živote Cirkvi to však stále tak nebolo, keďže sa uprednostňovali napríklad kňazi alebo osoby, ktoré zastávali dôležitý úrad.

Neraz sa na ľudí žijúcich v manželstve pozeralo ako na osoby druhotriednej spirituality. Ježiš však od všetkých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi, požaduje to isté, bez ohľadu na povolanie. Druhý vatikánsky koncil stanovil tento typ jednoty v kresťanskom živote a aj pápež František to zdôrazňuje. Aj v našom dikastériu sa snažíme o to isté: všetky povolania zasväteného života majú rovnakú dôstojnosť.

Čo je v súčasnej Cirkvi špecifickým poslaním osôb zasväteného života?

Podstatou zasväteného života je nasledovať Krista podľa evanjeliových rád, teda podľa rady chudoby, čistoty a poslušnosti. Dôležité je uvedomiť si, že Ježiš nám ich dáva ako rady, nie ako prikázania! Špecifické povolanie sa často uskutočňuje v reholiach a kongregáciách.

V tomto zmysle je povolanie osobitným Božím darom. Nepochádza ani od biskupa, ani od pápeža, pretože charizmu rehole alebo nejakého spoločenstva darúva Boh.

V Európe, ale aj inde vo svete hľadáme spôsob, ako obnoviť zasvätený život.

Nedá sa ani určiť, kedy nejaká charizma zanikne: zanikne, keď to Boh chce. Preto sú všetky historické charizmy dôležité, aj tie, ktoré prechádzajú ťažkým obdobím. Na mnohých miestach, no zvlášť v Európe vidíme, že rehoľné rády trápi vekový problém: veľa rehoľníkov starne a povolaní je málo. Inde, napríklad v Ázii, je dostatok povolaní.

Čo môžeme v tejto krízovej situácii robiť?

Treba sa navrátiť k podstate: nasledovať Ježiša a vrátiť sa k podstate zakladateľov. Niekedy musíme zanechať isté dielo, napríklad sme nútení zavrieť istú štruktúru, ktorú kvôli nedostatku osôb už nedokážeme ďalej rozvíjať.

Ako to myslíte?

Dôležité je, aby sme spolu s Cirkvou hľadali spôsob, ako tieto situácie vyriešiť. Inak totiž na ľudí, zvlášť na mladých, kladieme oveľa väčšie bremeno, než sú schopní uniesť. V Európe, ale aj inde vo svete hľadáme spôsob, ako obnoviť zasvätený život. Myslím si, že to isté sa deje aj v strednej a vo východnej Európe.

Foto: vaticannews.va

Mnohí kritizujú reformy pápeža Františka, jeho otvorený prístup. Rozpory vnútri Cirkvi sú realitou. Ako môžeme vnútri Cirkvi viesť dialóg?

Pápež nikdy nežiada, aby novinári mlčali. On chce, aby sa pravda jasne pomenovala. Hovorí, že ak sa v Cirkvi dopustíme chýb, prešľapov, nie je zlé priznať ich. Zlé je, keď sa nehovorí pravda.

Rozdielnosť v názoroch na mnohé veci by nemala byť problémom: je to pole, na ktorom môžeme pracovať, aby sme budovali spoločenstvo. Samozrejme, potrebné je, aby sme všetci hľadali pravdu a smerovali k nej, smerovali k dobru, inak sa v ničom s nikým nezhodneme.

Myslím, že pápež František je človek, ktorý necháva druhých slobodných, ale vydáva zároveň veľmi jasné svedectvo o tom, čo považuje za pravú hodnotu.

Cirkev je teraz sužovaná mnohými prípadmi sexuálnym zneužívania. Ako si môžeme v tejto situácií zachovať dôveru a pokoj?

Pápež sa v prvom rade neoblomne zasadzuje za ochranu mladistvých. Ich zneužitie je trestný čin a je ešte horšie, ak osoby, ktoré sa takéhoto zneužívania dopúšťajú, sú z Cirkvi. Žiaľ, musíme povedať, že takýchto prípadov bolo veľa. Nejde len o zneužívanie mladistvých, ale aj o prípady týkajúce sa nezvládnutej sexuality a afektivity.

Aký má byť náš postoj?

Dôležité je neskrývať tieto problémy. Sám pápež hovorí, že ak sa tieto veci jasne pomenujú, je to správne, pretože Cirkev treba očistiť. Potrebné je, aby sa Cirkev stala viac priezračnou.

Druhá vec je, keď sa obviňuje iba Cirkev a zabúda sa na odsúdenie samotného skutku zneužívania, ktorý sa vyskytuje v spoločnosti aj na iných miestach.

Pápež nikdy nežiada, aby novinári mlčali. On chce, aby sa pravda jasne pomenovala.

Nie je to správne, ak existujú dva rozdielne metre, ale pápež nevstupuje do týchto otázok. Jednoducho hovorí: Hľadajte pravdu! Treba, aby sme znovu začali s ľudskou formáciou týkajúcou sa tela, aj všetkých ľudských hodnôt. Tie nie sú v opozícii s duchom, ale sú skutočným nástrojom ducha.

Akú formáciu myslíte?

Nemôžeme mať postoj, ktorý je puritánsky alebo odsudzujúci, potrebujeme hlbokú ľudskú zrelosť. Sexualita a afektivita sú jednoznačne súčasťou takéhoto dozrievania. Potrebné je mať nový prístup: otvorenejší, viac slobodný, viac hodnotový, treba byť bližšie k ľuďom. Isté však je, že pedofília je strašná, je to trestný čin, ktorý nemožno nikdy akceptovať, o to viac, keďže je páchaný na deťoch.

K témam týkajúcim sa homosexuality alebo potratu má Cirkev jasné postoje vychádzajúce z jej učenia. Ako si pri diskusiách o týchto témach zachovať kresťanské hodnoty a zároveň byť otvorený dialógu so svetom?

Pápež veľmi nástojí na tom, aby sme boli v prvom rade svedkami. Keď v niečo veríme, musíme podľa toho aj žiť. Veľmi dôležité je nežiť dvojaký život, pretože strácame vierohodnosť. To je jeden aspekt.

Pápež tiež hovorí, že pravdu nájdeme spolu s druhým človekom, nie však tak, že ju druhému nadiktujeme, ale keď s ním spoločne kráčame.

pedofília je strašná, je to trestný čin, ktorý nemožno nikdy akceptovať, o to viac, keďže je páchaný na deťoch.

Ak sa k druhému priblížiš, počúvaš ho, keď vydávaš svedectvo, táto spoločná cesta prináša posun, rast. Potom príde chvíľa, keď môžeš aj ohlasovať.

Ak takto budeš robiť, môžeš vydávať svedectvo aj slovami, lebo predtým si vydal svedectvo svojím životom. Mení sa spôsob prístupu k druhému. Ty už nie si profesor, nevlastníš pravdu, ale v prvom rade žiješ podľa niečoho, čo je samo osebe atraktívne, pretože je to život podľa evanjelia. A evanjelium je stále atraktívne. Treba podľa neho žiť!

Teda byť autentický len v konaní?

Ak ten druhý nevidí v tebe to, o čom hovoríš, nepreniknú ho tvoje slová. Stáva sa to často vo formačných školách rehoľníkov alebo aj v seminároch. Bohoslovci či mladí rehoľníci sa niečomu učia od formátorov, zároveň ich však pozorujú. No keď nenachádzajú v ich živote tie hodnoty, bráni to ich rastu!

Potrebné je byť spoločne s nimi na ceste. Isteže, ak niekto spácha zločin, treba to preskúmať a potom takýto čin potrestať.

Potrebné je, aby sa Cirkev stala viac priezračnou.

No ak máme pred sebou človeka, ktorý sa postupne formuje, je dôležité byť mu nablízku a vydávať svedectvo vlastným životom. To ho posúva dopredu.

Musíme stále predpokladať, že ten druhý hľadá správnu cestu. A je to skutočne tak: mladí hľadajú, a ako hľadajú! Treba však zmeniť spôsob. Nesmieme sa unáhliť, aby sme im dali odpovede, aby sme im nanútili to, v čo veríme… nie! Ten správny okamih, keď možno hovoriť, príde vtedy, keď nastane ten Boží okamih. No dovtedy už môžeš svedčiť vlastným životom.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Nepošliapme im ideály (komentár)

Zuzana Hanusová

Čistenie lesíka

Mária Čalfová

Neodbytný hlas mladých alebo keď sa ekológia stane ideálom

Laura Salernová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies