Spoločnosť

Tému žena v Cirkvi pokladám za ústrednú

Foto: Citta nuova

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Rozprávali sme sa o tom, ako mužský šovinizmus poznačil našu kultúru, ako aj o tom, ako potrebný, no neraz prehnaný feminizmus, priviedli rozkol do vzťahu medzi mužom a ženou.

Marta Rodriquezová je zasvätená laička v hnutí Regnum Christi, riaditeľka Inštitútu vyššieho vzdelávania so zameraním na náuku o žene. Je súčasťou redakcie prílohy Žena, Cirkev, svet v denníku Osservatore Romano.

Narodila sa v Madride ako piata zo šiestich detí. Vyrástla v katolíckej rodine. 

Prečo ste sa rozhodli zasvätiť Bohu?

Nebolo to rozhodnutie, ale odpoveď. Pán ma viackrát požiadal, aby som mu dala svoje srdce. Ako adolescentka som sa bála, že ma Boh povolá, lebo som sa chcela vydať. Keď som však mala 15 rokov, jasne som cítila, že Ježiš odo mňa chce, aby som mu darovala celú svoju schopnosť milovať ako žena. Nevedela som, čo mám robiť, a tak som všetko vložila do Máriiných rúk.

Počas ďalších rokov sa to opakovalo, hoci som bola vždy do niekoho zamilovaná. Napokon som sa vzdala a urobila som krok dôvery: „Ty máš s mojím srdcom zámer, zverujem ti svoje sny, dôverujem ti.“ Pochopila som, že Boh moje túžby nepotláča, no napĺňa ich iným spôsobom. Túžila som po plnosti svojho ženského srdca.

Čo znamená srdce ženy?

Pán nechce dať našu sexuálnu ľudskú bytosť do úvodzoviek. Treba prikladať význam nášmu telu, naším citovým náklonnostiam, ktoré prežívame ako muži či ženy. Nič, čo je súčasťou našej osoby, nemá zostať nenaplnené. Mužskosť a ženskosť treba prežívať prorockým, žiarivým a plným spôsobom.

Čo sa stalo po tom, dali ste Bohu svoje áno?

Odišla som z domu. Už v tom čase som sa stretávala s legionármi, a tak som išla do formačného centra v Španielsku, potom do USA a nakoniec som prišla do Ríma. Mala som 20 rokov.

Ako ste prežívali škandály, ktoré vyvolalo zneužívanie vášho zakladateľa?

Boli to roky veľkej skúšky a zmätku. Keď som sa o škandále dozvedela, zrútil sa mi svet. Potom som však cítila, akoby mi Ježiš hovoril: „Dôveruj mi.“ Bol to môj maják, hoci práve v roku 2012 odišla časť mojich zasvätených sestier.

Prečo ste aj vy neodišli?

Povolanie je od Boha, neprichádza od organizácie. Okrem toho nám podľa mňa Boh v istých chvíľach zakryje oči, aby sme sa nedali pomýliť a vedie nás.

Pán nechce dať našu sexuálnu ľudskú bytosť do úvodzoviek.

V tých rokoch bolo logické odísť, no my sme zostali. Cirkev nám pomohla nanovo vidieť celý náš život i naše stanovy. Pomaly, postupne vychádzalo slnko. V tom širokom zmysle slova sme z tejto situácie vyšli ochudobnení, a to je dar.

Vráťme sa k Rímu…

Počas prvých piatich rokov som sa zúčastnila projektu „žena vo svojej celistvosti“: rovnosť práv a dôstojnosti, zároveň však aj odlišnosť. Udržiavala som vzťahy a kontakty s inými hnutiami, bola som na pohrebe Chiary Lubichovej e dona Giussaniho. Boli to roky veľkej formácie. Potom som sa stala zodpovednou za univerzitnú pastoráciu v Ríme a v rámci Európy mi zverili aj rozlišovanie povolania.

Boli to pekné roky, mala som však na pleciach príliš veľa zodpovednosti a bola som mladá. V istej chvíli som sa zosypala. Dostala som sa do bodu vyčerpanosti a prestala som si dôverovať. Opakovala som si: „Nedokážem to.“

Požiadali ma teda, aby som sa venovala iba Inštitútu vyššieho vzdelávania so zameraním na náuku o žene, ktoré som viedla celých desať rokov.

Povolanie je od Boha, neprichádza od organizácie.

Zo začiatku som toto obdobie vnímala ako svoj pád, v skutočnosti som sa však znovu narodila. Boh ma vytrhol z mojich ľudských istôt a priviedol ma na púšť. Stal sa pre mňa všetkým.

Postupne som si opäť začala veriť, no celkom novým spôsobom. Inštitút sa rozrastá, sú pred nami sľubné projekty. V roku 2017 prišlo pozvanie do vatikánskeho Dikastéria pre laikov, rodinu a život. Do úradu sa dostala žena.

Ako sa vám darilo?

Bolo to náročné, no pekné obdobie. Keď ma pozvali, v srdci som cítila volanie od Boha, no po dvoch rokoch, keďže si dikastérium prechádzalo veľkou premenou, sme pochopili, že môj profil už nezodpovedá požiadavkám. Odišla som v pokoji, no mrzelo ma, že zanechávam priamu službu Svätej stolici.

Prišla som s túžbou urobiť veľa vecí pre Cirkev, no pochopila som, že Ježiš ma tam azda priviedol, aby niečo vykonal v mojom srdci. On nás nespasí cez projekty či zázraky, no cez obetu svojho srdca. Dostala som dôležitú lekciu. Nesiem si v srdci aj ľudí, s ktorými som sa v tom čase stretávala: a nielen kolegov z úradu. Krásne osoby, ktoré sú pre mňa darom.

V roku 2019 prišlo pozvanie do Osservatore Romano…

Som súčasťou redakcie prílohy Žena, Cirkev, svet, ktorá vychádza raz do mesiaca v denníku Osservatore Romano. Náš tím tvorí 10 žien a spoločne vyberáme témy, ktorým sa budeme venovať. Tému žena v Cirkvi pokladám za ústrednú.

Je Cirkev podľa vás záležitosťou mužov?

Môj brat je kňaz, už od mladosti som teda mala ku kňazom dobrý vzťah. Pre mnohých som bola ako dcéra, sestra, matka. Formovali ma a spolupracovala som pri formácii. Mala som šťastie. Vďaka tejto pozitívnej skúsenosti som aj neskôr v rámci Cirkvi prežívala pokojné vzťahy.

Stretla som sa však aj s praktikami moci, klerikalizmu, zneužívania, s nedostatkom úcty.

Stretla som sa však aj s praktikami moci, klerikalizmu, zneužívania, s nedostatkom úcty.

Preto si myslím, že jednou z najväčších výziev v súčasnej Cirkvi je vychovávať mužov a ženy (kňazov a laikov) k vzťahu s opačným pohlavím. Spoznala som mnoho nahnevaných žien, hoci hnev nie je dobrý radca. Chápem však bolesť, keďže niektoré situácie idú vyslovene proti evanjeliu a proti právam osôb.

Treba dať ženám väčšiu moc?

Myslím, že odpoveď je v ceste, ktoré otvoril Druhý vatikánsky koncil: všetci sme kňazi, proroci a králi. Odpoveďou teda nie je dať väčšiu moc iba ženám, no pochopiť, že v Božom ľude všetci ministri sú v službe druhým.

Cirkev patrí všetkým. Všetci slúžime jednému telu. Ďalej je tu mužský aspekt: svet, ktorý riadia iba muži (alebo iba ženy), je veľmi chudobný. Potrebný je príspevok oboch. A v Cirkvi to naliehavo vnímame. V Cirkvi chýba prítomnosť ženy.

Súhlasíte s diakonátom žien?

Osobne nie som proti, no nemyslím si, že je to podstatná otázka. Tým kľúčovým bodom je skôr postavenie laikov v Cirkvi a ich služba v Cirkvi, bez toho, že by to viedlo ku „klerikalizácii laikov“, ako často hovorí Svätý Otec. Necítim povolanie byť diakonka, no cítim sa byť povolaná mať zodpovednú úlohu v Cirkvi.

Vníma spoločnosť ženu tak, ako ju vníma muž?

Ženu často považujú za to, čím muž nie je: on je aktívny, ona pasívna, on objektívny, ona subjektívna, on je silný, ona slabá. Nie je to však tak! Istotne, žene sú vlastné isté charakteristiky a naopak, no neexistujú vlastnosti patriace výlučne žene alebo výlučne mužovi.

Rozdiel spočíva v spôsobe, akým vytvárajú vzťahy s druhými, odlišnosť, ktorá má čo do činenia s telom.

svet, ktorý riadia iba muži (alebo iba ženy), je veľmi chudobný.

Ľudské telo nemožno pokladať len za biológiu, je plné ducha a má svoj hlboký význam, ktorý sa nedá oddeliť od kultúry.

Pohlavná odlišnosť sa týka celej našej osoby jedinečným a neopakovateľným spôsobom. Som ženou iným spôsobom ako moja sestra. Každá vyrovnaná žena má v sebe aj tzv. mužské charakteristiky a každý vyrovnaný muž je nositeľom aj tzv. ženských charakteristík.

Povedali ste, že mnohé ženy nevedia, čo znamená byť ženou…

Stratili sme schopnosť vstúpiť do kontaktu so sebou samými, so svojím telom. Vidím to na dievčatách, ktoré študujú. Pýtajú sa, čo majú robiť, ako zarobiť viac peňazí, no majú problém porozumieť túžbam vlastného srdca. Nevedia sa konfrontovať s mužmi. Vyrastali v duchu súťaživosti, s túžbou mať prevahu, a tak sa vlastne nevedia s mužmi správne konfrontovať, dať si nimi potvrdiť svoju vlastnú identitu a opačne.

My sa však potrebujeme vzájomne utvrdzovať: žena utvrdzuje muža v jeho identite a muž ženu. Jedna moja priateľka teologička hovorí: „Žena svoju ženskosť tvorí prostredníctvom mužov, ktorých si nesie v sebe. To isté platí opačne aj o mužoch.“ To vďaka kontaktu s druhým, s mužskou odlišnosťou klíči vo mne moja ženskosť. A naopak.

Aký je rozdiel v spôsobe, akým žijeme svoje telo?

Niektoré psychologické štúdie vysvetľujú rôznu citlivosť chlapcov a dievčatiek na pohľady a stimuly, ktoré prichádzajú zvonka. Žena je schopná zachytiť pohľad druhého a prispôsobiť sa: je to výhoda, no zároveň aj istá krehkosť.

Dievča si teda buduje predstavu o sebe na základe toho, ako sa iní pozerajú na jej telo.

Stratili sme schopnosť vstúpiť do kontaktu so sebou samými, so svojím telom.

Muž si vytvára predstavu o sebe podľa toho, ako svoje telo používa. V skutočnosti to nie je vždy tak, no istotne ide o rôzne prežívanie.

Napríklad menštruačný cyklus poznačí život ženy od jej detstva a to má dosah aj na jej psychiku. Ako ženy sme zvyknuté na istý rytmus. Je to len príklad, no poukazuje na odlišný spôsob existencie vo svete.

Narušilo používanie hormonálnej antikoncepcie tento rytmus?

Áno, ženy tak prišli o kontakt s vlastným telom. Odcudzili sa samy sebe. Aj kríza mužnosti muža je tak trochu dôsledkom toho, že ženy stratili svoj vlastný zmysel a namiesto toho, aby muža utvrdzovali v jeho mužnosti, ho uvádzajú do krízy. Dnes sa muž a žena navzájom nevychovávajú.

Žena môže vychovávať muža, aby spájal telo, identitu a afektivitu. Zatiaľ čo muž môže pomôcť žene, aby si určila hranice vlastnej identity, aby sa nedala príliš ovplyvňovať pohľadmi druhých. Vychovávame sa v pozitívnom, ale aj v negatívnom slova zmysle.

Mužský šovinizmus, ktorý poznačil do značnej miery našu kultúru, ako aj potrebný, no neraz prehnaný feminizmus, priviedli rozkol do vzťahu medzi mužom a ženou.

Pápež povedal, že spojenectvo medzi mužom a ženou zmení spoločnosť…

Som o tom presvedčená. Mužský šovinizmus, ktorý poznačil do značnej miery našu kultúru, ako aj potrebný, no neraz prehnaný feminizmus, priviedli rozkol do vzťahu medzi mužom a ženou.

Nato však, aby sme zmenili kultúru, je potrebné zmeniť spôsob, akým sa chápe tento vzťah: odtiaľ pramení nový typ rodiny a spoločnosti. Spojenectvo znamená aj jasnú identitu, rešpekt a prijatie druhého. Cirkev má ponúkať príklady, kde sa žije takéto spojenectvo, kde možno „vidieť“ tento nový spôsob spolunažívania. Myslím, že je napríklad dôležitý aj príspevok ženy pri formácii bohoslovcov.

Pre mužov je náročné nechať vstúpiť Boha do svojho emotívneho sveta: ako žena im môžem pomôcť. My ženy sme veľmi potrebné v Cirkvi.

Aký je súvis medzi Bohom a emóciami?

Niekedy sa môžeme nazdávať, že emócie sú prekážkou pre stretnutie s Bohom, zatiaľ čo sú príležitosťou hľadieť na Krista, ktorý bol oklamaný, opustený, zradený. Ak prežívam skúsenosť neúspechu, no nehľadím na seba, ale na spoločenstvo s Bohom, všetko sa mení.

Rozhovor vyšiel v talianskom vydaní časopisu Citta nuova

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Spoločné vyhlásenie opozičných strán (komentár)

Tomáš Angelovič

Otvorenosť obohacuje

Luigino Bruni

Nepošliapme im ideály (komentár)

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies