Spiritualita jednoty

Áno navždy

1944 – Trident po bombardovaní. Zľava, Chiarin rodný dom; sprava, Kostol Panny Márie (Santa Maria Maggiore), kde bola Chiara pokrstená.

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri blížiacom sa stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.

 Roky 1943 – 1944

Zasvätenie, meno Chiara, rozhodnutie sa pre Ideál, rozpoznanie Božej vôle

Zrod Hnutia fokoláre sa viaže na „áno navždy“, ktoré dala Chiara Lubichová Bohu 7. decembra 1943. Otec Kazimír, predstavený Tretieho rádu svätého Františka Assiského, išiel rozprávať o svätom Františkovi učiteľkám zo sirotinca v Cagnole blízko Tridentu. Reakcia Silvie Lubichovej ho vtedy hlboko zasiahla: „Otče, nikdy som o podobných veciach nepočula. Aj ja túžim po takom ohni lásky, chcem ho prinášať do sveta.“ Otec Kazimír rozpráva: „Viackrát som sa vrátil do sirotinca, aby som kázal, a keď som videl jej nadšenie, zveril som jej ďalšie dievčatá. Stalo sa niečo neuveriteľné“ (Avvenire, 23. 1. 2010).

Silvia vstúpila do Tretieho rádu svätého Františka a zvolila si meno Chiara. Keď vyslovila svoju túžbu odovzdať sa celá Bohu sľubom čistoty, otec Kazimír sa jej snažil naznačiť dôsledky takéhoto rozhodnutia, no Chiara si bola istá svojím rozhodnutím.

Zasvätenie sa uskutočnilo 7. decembra 1943. „Ráno som vstala okolo piatej. Obliekla som si tie najlepšie šaty, aké som mala, aj keď jednoduché, a vydala som sa na cestu. Prešla som cez celé mesto až k jednému malému kolégiu. […] Zúrila taká silná búrka, že som si musela raziť cestu dáždnikom. Aj to malo svoj význam. Akoby skutok, ktorý som sa chystala vykonať, sa mal stretnúť s mnohými prekážkami. Zdalo sa mi, akoby ten silný dážď a prudký vietor symbolizovali nejakého nepriateľa. […] Kostol bol krásne vyzdobený. V pozadí sa nachádzal obraz Nepoškvrneného počatia Panny Márie.

Pred oltárom bolo pripravené kľačadlo. […] Pred prijímaním som na okamih uvidela to, čo som sa chystala urobiť: vo chvíli, keď som sa zasvätila Bohu, prešla som cez most, ktorý sa mi rúcal za chrbtom. Späť do sveta som sa už nemohla vrátiť. Áno, pretože moje zasvätenie nebolo len obyčajnou formulkou, ktorú som potom prečítala pred vyzdvihnutou Eucharistiou: ,Navždy dávam sľub úplnej čistoty.‘ Bolo to niečo celkom iné. Ja som sa vydávala, brala som si Boha.“

Dori Zamboniová sa v tom čase pripravovala na univerzitu a ku Chiare chodila na doučovanie. „Čakala som na ňu u nej doma, kde sme mávali hodiny. Videla som ju prichádzať a celá prekypovala šťastím, neopísateľne žiarila. Povedala by som, že skákala od radosti. Bola veľmi šťastná.“

O niekoľko týždňov neskôr, na vianočnej polnočnej svätej omši, si Chiarine priateľky všimli, že plače. Vysvetlila im, že jej zasvätenie sa Bohu bolo slobodné rozhodnutie. 

ZDALO SA MI, AKOBY TEN SILNÝ DÁŽĎ A PRUDKÝ VIETOR SYMBOLIZOVALI NEJAKÉHO NEPRIATEĽA. (…)

Ako a kde sa však malo naplniť zrieknutie sa vlastnej vôle? Azda v prísnej klauzúre? Cez slzy hovorila: „Ak to odo mňa Boh žiada, som ochotná urobiť to.“ Povedala o tom kňazovi, on však zareagoval jednoznačne: „Celkom iste to nie je Božia vôľa pre vás!“ Chiara pochopila, že „svätým sa možno stať v stave dokonalosti, no svätosť sa dá dosiahnuť aj dokonalosťou stavu, teda keď dobre konáme vôľu, ktorú od nás Boh žiada, hoci sa nám môže zdať menej pekná ako tá, ktorú chce od niekoho iného, alebo to, čo by sme chceli my. […] To, na čom záleží, je Božia vôľa.“ Keď si Dori na tú chvíľu zaspomínala, napodobnila Chiarin postoj otvorenej náruče a povedala: „V tom okamihu som pochopila, že som mohla otvoriť celému svetu dvere pre Božiu vôľu.“

Chiara Lubichová

Presne o mesiac, 24. januára 1944, položil otec Kazimír Chiare otázku, kedy Ježiš najviac trpel. Asi nikdy sa nedozvieme, prečo sa na to pýtal. Chiara sa len domnievala, kedy Ježiš prežíval najväčšiu bolesť. Otec Kazimír jej odpoveď upresnil a bol presvedčený, že to bolo vo chvíli, keď kričal: „Prečo si ma opustil?“ Pre Chiaru to bol „objav a povolanie“ zároveň. K sľubu, ktorý dala 7. decembra 1943, sa viazal aj jej sľub, že neopustí mesto. Vážnosť tohto záväzku sa ukázala 14. mája 1944. Po bombardovaní, ktoré zničilo aj dom Chiarinej rodiny, boli Lubichovci nútení odísť z mesta. Chiara však sľúbila, že zostane v Tridente. A tak domček, ktorý sa jej spolu s ostatnými dievčatami podarilo nájsť, sa stal prvým „fokoláre“, ktoré duchovnými očami videla už pred niekoľkými rokmi v loretánskom domčeku.

My veríme v lásku

(Bol rok 1942). V tom čase som učila. Jeden kňaz, ktorý bol práve na škole, zaklopal na dvere triedy a opýtal sa ma, či by som bola ochotná venovať hodinu svojho času na jeho úmysly. Veľmi som si vážila kňazov a asi vedel aj o mojom záujme o duchovné veci. „Aj celý deň!“ odpovedala som. Ohromený touto mladíckou ochotou ma požiadal, aby som si kľakla, požehnal ma a povedal: „Pamätajte si, že Boh vás nesmierne miluje.“ Prišlo to ako blesk. „Boh ma nesmierne miluje, Boh ma nesmierne miluje.“ Povedala som o tom svojim prvým spoločníčkam: „Boh ma miluje. Boh ťa nesmierne miluje. Boh nás nesmierne miluje.“

Od tej chvíle som nachádzala Božiu lásku všade: počas celého dňa, vo svojom nadšení, vo svojich predsavzatiach, v radostných a povzbudzujúcich udalostiach, ale aj v smutných, bolestných a ťažkých situáciách. Bol tu stále, všade a všetko mi objasňoval. Čo mi objasňoval? Že všetko je láska: to, kým som, a to, čo sa mi stane, kým sme a čo sa nás týka, to, že som jeho dcérou a že on je môj Otec, že nič neunikne jeho láske, ani chyby, ktoré urobím, lebo on ich dopustí. Že jeho láska objíma kresťanov tak ako mňa, objíma Cirkev, svet, vesmír. Stal sa mi oporou, otváral mi oči, ukazoval mi všetko a všetkých ako plody svojej lásky. 

Došlo k obráteniu. Niečo nové mi prebleslo mysľou: Viem, kto je Boh. Boh je láska.

Boh je láska. Sme si toho vedomé a do hĺbky sme o tom presvedčené. Všetko sa v našom živote mení. Úsmev nám stále hrá na perách, aj počas hrôz vojny, v odlúčení, pri bombardovaní, aj keď sme na prahu smrti: všetko, všetko je výrazom Božej lásky.

On vkladá do nášho srdca túto novú vieru v neho-lásku, ako keby sadil semiačko do zeme. Toto je náš veľký, veľmi veľký objav. Svet, ktorý nás obklopuje, to však nevie. Hovorím o tom čo najviac ľuďom: svojej mame, svojmu otcovi, svojim sestrám, bratovi a kamarátkam. My veríme v lásku. Toto je náš nový život. Ak by sme počas vojny mali zomrieť, prajeme si byť pochované v jednom hrobe a namiesto našich mien nech je napísané to, čo vyjadruje naše „bytie“: „A my sme uverili v lásku“ (porov. Jn 4, 16).

 

Z príhovoru biskupom priateľom hnutia (13. februára 1979)

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Boh na dosah ruky

Donato Falmi

Učiteľka Silvia

Elena del Nero

Slovo života – apríl 2109

Letizia Magriová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies