Spoločnosť

Moji kolegovia a súdy zlyhali, lebo rozhodli, že Vincent Lambert zomrie

Foto: archív Martina Uhera

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

S pediatrom, lekárom záchrannej služby a zároveň rímskokatolíckym kňazom Martinom Uherom sme rozprávali o nejasnostiach v prípade úmrtia Vincenta Lamberta, v ktorom po rokoch súdnych sporov Najvyšší odvolací súd vo Francúzsku rozhodol, že mu lekári majú vypnúť prísun výživy a tekutín, na následky čoho 11. júla tohto roka zomrel. 

Martin Uher písal diplomovú prácu na tému Terminálne štádium života človeka a úporná terapia a lincenciátnu prácu na tému Etické aspekty umierania a smrti.

 

Vincent Lambert je mŕtvy, súdy po rokoch sporov rozhodli, že lekári mu majú zastaviť prísun výživy a vody. Ide tu o prípad nepriamej eutanázie?

Je potrebné si vyjasniť, čo je eutanázia. Pri eutanázii ide o úmyselné ukončenie života človeka niekým iným, lekárom, na jeho vlastnú žiadosť. To v tomto prípade nebolo. Niektorí hovoria preto o eutanastickom čine. 

Iní hovoria o nepriamej eutanázii…

Ťažko to nazvať nepriamou eutanáziou, kedysi sa používal výraz nedobrovoľná eutanázia, teda eutanázia, ku ktorej ten človek nedal súhlas. Ale určite nešlo o eutanáziu v zmysle, ako ju dnes poznáme. 

Teda ako nazvať to, čo lekári vykonali na pokyn súdov Vincentovi Lambertovi?

Keď to poviem natvrdo, bolo to usmrtenie človeka vyhladovaním a dehydratáciou. 

Niektorí lekári, ktorí riešili tento prípad, tvrdia, že ide len zastavenie úpornej márnej liečby, lebo bez sondy by pán Lambert neprežil…

Márna liečba je definovaná ako výkony a vyšetrenia, ktoré predlžujú agóniu a utrpenie človeka v terminálnej fáze nevyliečiteľnej choroby. Ale základnou podmienkou života človeka je prísun výživy a vody.

bolo to usmrtenie človeka vyhladovaním a dehydratáciou

V tomto prípade podávanie vody a výživy nebola márna terapia, lebo pán Lambert nebol v terminálnom štádiu choroby, nebol na žiadnej inej podpore životných orgánov. V tomto prípade teda lekári nieže prerušili liečbu, oni prerušili starostlivosť o pacienta. Súčasťou starostlivosti o každého pacienta je zabezpečenie prísunu tekutín a výživy.

Keď to hovoríte takto jasne, ako je možné, že lekári, súdy vo Francúzsku, v Štrasburgu, OSN rozhodli, že to vidia inak? 

Je potrebné si uvedomiť, že dôvod, pre ktorý bola vysadená výživa a prísun vody, bol jediný – aby pán Vincent Lambert zomrel. Argument, že on by nechcel ďalej žiť v takomto stave, je čisto hypotetický, nie je na to žiadny dôkaz.

Druhým argumentom je, že azda mohol byť zbavený právnej svojprávnosti. Ani to však neobstojí, lebo ten, kto dostane právo zastupovať človeka v právnej rovine, nemôže rozhodovať o jeho živote a smrti. Jediný legálny spôsob podľa súdov, ako ho zbaviť života, bol preto vypnúť mu energetický prísun, to znamená prísun výživy a vody. 

Keby pán Lambert počas života napísal závet, kde uvedie, že by nechcel byť počas života vyživovaný v prípade bdelej kómy, situácia by bola v tomto prípade iná?

Áno aj nie, pretože poznáme inštitút vopred vyjadrených prianí, ale sformulovať presné vyjadrenie, za akých podmienok nechcem byť vyživovaný, je prakticky nemožné. Lebo ten človek nikdy nevie presne, čo sa stane, do akých podmienok sa dostane. Je to iba teoretická možnosť.

Záleží aj na tom, kedy to ten človek napíše. Keď to napísal pred dvoma rokmi, nezmenil možno za ten čas názor? Takže preto je to vždy len hypotetická úvaha. Lebo vo chvíli, keď rozhodneme, že človeku ukončujeme prísun tekutín a stravy, to znamená smrť. 

Vedie sa diskusia, či podávanie “umelej” výživy je lekársky výkon a mnohí sa prikláňajú k tomu, že je to lekársky výkon, tým pádom ho môže pacient odmietnuť.

Argument, že on by nechcel ďalej žiť v takomto stave je čisto hypotetický, nie je na to žiadny dôkaz.

S tým súhlasím, ak ide o prípad márnej liečby a to je len v extrémnych situáciách, ktoré sa týkajú terminálneho stavu života človeka, kedy by umelé podávanie výživy tomu človeku spôsobovalo ešte ďalšie trápenie. 

Foto: youtube

Pre neaplikovanie márnej liečby sa rozhodol napríklad aj pápež Ján Pavol II. To bol akt vedomého rozhodnutia, určité výkony, ktoré nevedú k žiadnemu zlepšeniu stavu, respektíve ho predlžujú alebo aj zhoršujú utrpenie v terminálnom štádiu choroby, má každý z nás právo odmietnuť. To sa však vôbec netýka tohto prípadu, pretože Vincent Lambert, pokiaľ som informovaný, netrpel bolesťou, nepotreboval ani kyslíkovú liečbu a podporu dýchania, nepotreboval žiadnu podporu srdcovej činnosti. 

Naopak, bolesť mu spôsobili lekári tým, že mu vysadili umelú výživu a prísun tekutín. Preto dostal sedatíva, teda upokojujúce a uspávacie lieky. Zastavenie podávania umelej výživy a tekutín mu spôsobilo určite silný pocit smädu a hladu a tým bol vystavený utrpeniu. 

Keby som ja dnes napísala, že v prípade, že raz budem v bdelej kóme, nebudem chcieť pokračovať vo výžive – dávam tým vlastne súhlas na samovraždu?

Pri výžive a hydratácii je to de facto, ako keby ste napísali, že chcete byť usmrtená. Nikdy v takomto vopred vyjadrenom želaní nenapíšete všetky situácie, za ktorých by ste nechceli byť umelo vyživovaná. Takéto želania majú aj v našom právnom systéme presné pravidlá, pred kým musia byť podpísané, notársky overené, ako musí byť pacient poučený a podobne.

Keď niekto napríklad napíše, že nechcem, aby mi boli po smrti odobraté orgány, tak sa to plne rešpektuje. Alebo ak má niekto svalové ochorenie, ktoré postupuje a postupne mu odchádzajú dýchacie svaly a napíše, že to nezvládam a nenapájajte ma na umelú pľúcnu ventiláciu, tak sa to rešpektuje. Môžem mu dať utlmujúce lieky, aby ho to nebolelo, ale nemusí sa držať pri živote za každú cenu, keď sa nachádza v záverečnej fáze nevyliečiteľnej choroby. 

Vzduch je predsa tiež základná výživa, či?

To je, ale ten človek speje k smrti, odchádzajú mu všetky svaly, môže odmietnuť umelé napojenie na kyslík. On je v terminálnom štádiu nevyliečiteľnej choroby. Dýchanie je vlastnou činnosťou organizmu. V prípade výživy a vody je to však iné.

Výživu a tekutiny musí dostať každý človek externým spôsobom, teda prísunom z vonku. Preto až v terminálnom stave tesne pred smrťou, keď by mu podávanie výživy a tekutín mohlo spôsobiť utrpenie, môžeme tento prísun eventuálne považovať za márnu terapiu a  vynechať ho. Ale opakujem, pán Lambert nebol v terminálnom štádiu, on bol chronicky chorý, ale nebol umierajúci. 

Médiá tiež riešili, či išlo v jeho prípade o mozgovú smrť, alebo nie. Ak by sa rozriešila táto otázka, dáva to legitimitu konečnému rozhodnutiu súdov?

V prípade mozgovej smrti je pacient mŕtvy, v tej chvíli sa stáva darcom orgánov alebo vypneme všetky prístroje, lebo mŕtveho pacienta nemôžeme liečiť. V prípade pána Lamberta nešlo o mozgovú smrť, on bol len v stave minimálneho vedomia, ale mal zachované základné životné funkcie. On potreboval podľa mojich informácií len jedinú základnú vec – starostlivosť. 

Vo Francúzsku je eutanázia zakázaná, napriek tomu došlo k takémuto rozhodnutiu súdov. Ako si to vysvetľujete? 

Ako som spomínal, reálne to eutanázia nebola. Podľa mňa moji kolegovia a súdy zlyhali, lebo rozhodli o tom, že tento človek zomrie. 

Teda takéto odpojenie by nemalo byť legálne ani v krajinách, kde je povolená eutanázia?

Nie. Na eutanáziu musí dať človek súhlas, alebo poznáme asistovanú samovraždu, kde si smrtiacu látku podá samotný pacient, niekto mu v tom len pomôže. Obidve sú na vlastnú žiadosť. 

Denník N priniesol rozhovor so slovenským sudcom Jánom Šikutom, ktorý ako sudca Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu ešte v roku 2015 spolurozhodoval o tom, či zastavenie výživy pánovi Lambertovi bude porušením práva na život. Hoci on spolu s ďalšími štyrmi sudcami boli proti, sedemnásťčlenný senát rozhodol nakoniec v prospech odpojenia. V rozhovore opisuje, ako ho presvedčilo, že pán Lambert mal otvorené oči, komunikoval žmurkaním, vydával zvuky. Išlo teda o stav bdelej kómy?

Áno, môžeme to tak nazvať. Napriek tomu, manželka a niektorí súrodenci sa obrátili na súdy, aby mu lekári mohli zastaviť výživu, jeho rodičia a menšia časť súrodencov ho naopak chceli udržať pri živote. 

Ako si vysvetľujete, že samotní lekári s tým súhlasili, keď je to proti lekárskej etike?

To je o svedomí človeka, nechcem to hodnotiť, len sa za nich modlím. To, prečo o to požiadala rodina a prečo niektorí lekári súhlasili, si vysvetľujem tak, že títo ľudia nie sú vyrovnaní s utrpením, možno hovorili, že sa “už na to nemôžu pozerať” a nie sú vyrovnaní ani s vlastnou smrťou. 

V čom je tento prípad precedensom? 

V tom, že je zjavne možné človeka legálne usmrtiť. Takýchto prípadov pacientov, ako bol pán Lambert, sú stovky a existujú v normálnom režime paliatívnej starostlivosti v hospicoch či v domácej starostlivosti.

on bol chronicky chorý, ale nebol umierajúci

A pritom sa pri nich neaplikuje márna terapia. To znamená, že ak začnú mať problémy napríklad s dýchaním, tak sa nenapoja na umelú pľúcnu ventiláciu, lebo by sa im predlžovalo utrpenie. Rovnako sa im nedajú najdrahšie antibiotiká, aj keď by možno zabrali, lebo by išlo o predlžovanie agónie. 

V prípade bdelej kómy je veľká pravdepodobnosť, že sa takýto stav nezlepší. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí nevidia zmysel bolesti, to môžu vnímať ako ideologickú otázku? 

Podľa mňa to nie je otázka pohľadu veriacich a neveriacich. Myslím si, že je to otázka normálneho princípu života.

Keď to poviem drsne, tak aký by bol rozdiel, keby sme pánovi Lambertovi podali sedatíva a udusili ho vankúšom v porovnaní s tým, že sme mu podali sedatíva a vypli prísun tekutín a výživy? Keby sme ho udusili, tak by to bola vražda, keď sme mu vypli prísun tekutín, trvalo to niekoľko dní a cieľ bol rovnaký, aby zomrel.

Toto teda nie je otázka viery. Lekár má z princípu Hippokratovej prísahy, z princípu lekárskeho sľubu vždy chrániť a nikdy neškodiť, tak ako môže súhlasiť s niečím takýmto ? Je to princíp lekárskej etiky a princíp života. 

Lekár má z princípu Hippokratovej prísahy, z princípu lekárskeho sľubu vždy chrániť a nikdy neškodiť, tak ako môže súhlasiť s niečím takýmto?

Ľudia, ktorí schvaľujú usmrtenie Vincenta Laberta, to zrejme robia v záujme nepredlžovania utrpenia rodine i pacientovi. Argumentujú tým, že pred sto rokmi neexistovala výživová sonda, takže by aj tak neprežil…

Áno, to je pravda, možno by však neprežili ani niektorí z nich, ktorí mali vážne choroby, alebo utrpeli rôzne zranenia, ktoré dnes vieme liečiť a zachraňovať. Pred penicilínom nám tiež zomierali ľudia na infekcie, to však nie je dôvod, že dnes nebudeme podávať penicilín alebo iné antibiotiká. 

Takže to nie je argument, že úbohý človek by ďalších desať rokov, možno aj viac, strávil v rovnakom stave? 

Nie je. Lebo ani nevieme, koľko času by mu zostávalo a my sme mu neprerušili liečbu, ale základnú starostlivosť, ako keď sa staráš o malé dieťa a nedáš mu jesť a piť, plus sme mu k tomu dali sedatíva, aby ho to akože nebolelo. Ale tú bolesť sme mu spôsobili my. 

Rodičia Vincenta Lamberta požiadali po smrti syna o pitvu, aby mohli dať žalobu na lekárov za zanedbanie starostlivosti. Je to správny krok? 

Nevidím v tom problém, pokiaľ to chcú mať ako dôkazový materiál. Nech sa vidí, čo sa stalo. 

V posledných rokoch sa medializujú prípady súdneho rozhodovania o živote pacientov. Stále viac pokročilou medicínou to zrejme bude čoraz aktuálnejšia téma.

Určite. Musíme si uvedomiť aj meniaci sa postoj spoločnosti, ktorá sa stavia do pozície, že medicína pokročila, dokážeme zachrániť novorodencov, ktorí by predtým neprežili, dokážeme zachrániť obete úrazov, ktoré by predtým neprežili, dokážeme predĺžiť život pacientom s niektorými vrodenými chorobami a ďalšie, na druhej strane je tu vzrastajúci tlak na to, že chronicky chorí ľudia, dlhodobo chorí, ktorí potrebujú starostlivosť druhých, respektíve sú od nej závislí, sú záťažou, tak s tým niečo robme. Toto je reálny tlak a bude stále narastať.

Tento rozvoj medicíny a tlak na odstránenie utrpenia zo života sa však nemôžu vzájomne negovať. Naopak, zažívame veľký rozvoj paliatívnej medicíny, ktorá priniesla pokroky, dnes môžu ľudia zomierať dôstojne, my im dnes vieme záver života uľahčiť, vieme zabezpečiť, aby utrpenie ku koncu života bolo minimalizované a zároveň im nepredlžujeme utrpenie márnou liečbou za každú cenu. 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Spoločné vyhlásenie opozičných strán (komentár)

Tomáš Angelovič

Otvorenosť obohacuje

Luigino Bruni

Nepošliapme im ideály (komentár)

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies