Spiritualita jednoty

Boh na dosah ruky

Chiara Lubichová s dvoma zo svojich prvých spoločníčok, Giosi Guellovou a Graziellou DeLuca, Foto: citta nuova

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri blížiacom sa stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.

Roky 1945 – 1948

Zrod prvého fokoláre. Cesta do Ríma. Stretnutie s Iginom Giordanim.

„O čom budete teda hovoriť?“ „O láske,“ odpovie mladá žena. „A čo je to láska?“ pokračuje kňaz. „Ježiš Ukrižovaný.“ Hlavnou postavou v tomto dialógu je dievča, ktoré má len o niečo viac ako dvadsať rokov. Prijala nové meno Chiara (Klára) ako jej veľká duchovná priateľka, ktorá žila v Assisi už pred niekoľkými storočiami. Prijala pozvanie a pravidelne prichádza do centra Tridentu rozprávať do sály pomenovanej po kardinálovi GuglielmoviMassaiaovi. Skôr než Chiara začne, zastaví sa na chvíľu pred Ježišom v Eucharistii a povie mu: „Ty si všetko, ja som nič.“

Na dialógoch sa zúčastňujú najmä dievčatá, ktoré sú zvedavé na prednášajúcu: mladá žena, laička, ktorá hovorí o Bohu! A bez nábožného akcentu. Boh je akoby na dosah ruky a zároveň sa vôbec nič neuberá z jeho nadprirodzenosti. Mnohí prichádzajú a odchádzajú, čo sama Chiara nazvala „pohybom sŕdc“. Veľa ľudí chce aj naďalej počúvať o Bohu, až sa napokon rozhodnú nasledovať ho a darujú mu svoj život. Okolo Chiary sa utvorí skupinka dievčat, ktoré chcú zakúsiť, čo znamená žiť „jedine podľa evanjelia“.

Spolu s malou skupinkou priateliek sa Chiara ubytuje v „domčeku“, čím sa začne dôležitá skúsenosť života, ktorý Chiara zachytila cez vnuknutie pred niekoľkými rokmi v Lorete.

Vojna medzičasom vtiahne Trident do priepasti skazy a smrti. Stovky osôb musia opustiť svoje domovy zničené bombardovaním. Aj Chiara. Ktosi jej odporučí malý byt na okraji mesta, blízko kapucínskeho kostola. Spolu s malou skupinkou priateliek sa Chiara ubytuje v „domčeku“, čím sa začne dôležitá skúsenosť života, ktorý Chiara zachytila cez vnuknutie pred niekoľkými rokmi v Lorete, hoci v tom čase tejto inšpirácii ešte celkom nerozumela: život s „Ježišom uprostred 24 hodín denne“.

Vzniká tak fokoláre, ktoré má, nakoľko je to možné, znázorňovať ľudskú a božskú realitu „Nazaretského domčeka“. Kľúčové slová, ktoré Boh naučí Chiaru a jej spoločníčky, sú: vzájomná láska, ktorá „pritiahne“ Ježišovu prítomnosť medzi nimi ako dar od Boha; jednota, ktorú si Boh pre nás najviac želá; Ježiš Ukrižovaný vo svojom výkriku k Bohu, ako vrchol a syntéza každej bolesti, a teda „ako cesta, ktorou treba prejsť z lásky“ na dosiahnutie jednoty.

Igino Giordani (1894 – 1980)

A napokon chudobní. Boh sa zjavuje pod ich biednym odevom, v chudobe a v ponížení. Chiara pochopí, že láska voči chudobným je znakom toho, že milujeme Boha. Pre nich sa dievčatá nešetria, dávajú, čo majú, aj to potrebné, a zakúsia, že „Boh to chce“, pretože sa sprítomňuje cez Prozreteľnosť, ktorá vstupuje do ich života. Domček sa skutočne stal javiskom, na ktorom možno vidieť, ako potraviny, oblečenie, peniaze (hoci málo) prichádzajú a odchádzajú a napĺňajú rôzne potreby. Čím viac dávajú chudobným, o to viac dobier príde. „Dajte a dajú vám,“ hovorí Ježiš v evanjeliu a to sa aj deje.

Nemali v pláne žiť spolu, aby sa starali o chudobných. Keď však takto konali, rodilo sa okolo nich kresťanské spoločenstvo. Čoskoro sa pridajú mladí, ktorých nadchol ten istý Ideál, a tak vznikol malý ľud. „Po niekoľkých mesiacoch nás už bolo 500,“ spomína si neskôr Chiara. Sú to laici, ľudia žijúci v manželstve, rehoľníci, zasvätené osoby. Ľud, ktorý sa dáva viesť Ježišovými slovami, zhrnutými vo vetách: „Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“; „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ a „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“.

V októbri 1945, na slávnosť Krista Kráľa, žalm hovorí: „Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy.“ Chiara a jej prvé priateľky o to prosia. Prvého mája 1947 arcibiskup Tridentu Carlo DeFerrari schváli malé pravidlá, ktorými oficiálne potvrdil „Fokoláre jednoty“. Čoskoro už Trident nestačí. Po skončení vojny si Božia prozreteľnosť poslúži nedorozumeniami, ku ktorým nevyhnutne muselo dôjsť.

V Tridente niektorí nechápu túto novú, takú nezvyčajnú, a teda podozrivú cestu. Tieto nepochopenia dovedú Chiaru do Ríma, kde sa fokolaríni a fokolarínky stretávajú s ďalšími osobami, ktorým túžia odovzdať svoju skúsenosť. Schádzajú sa na rôznych miestach: vo farských priestoroch, v salónoch vysoko postavených ľudí, v príbytkoch ľudových vrstiev, v šľachtických palácoch i v domoch vysokých cirkevných hodnostárov. Chiara spolu s niekoľkými členmi rodiaceho sa hnutia má 17. septembra 1948 v Monteporziu súkromný rozhovor s IginomGiordanim (1894 – 1980).

Giordani bol poslanec, známy v katolíckom a kultúrnom svete, spisovateľ prenasledovaný fašistickým režimom, ktorý bol zrelý nielen vekom, ale aj svojou kultúrou a politickou skúsenosťou. Chiara mu svojou obvyklou odzbrojujúcou jednoduchosťou a evanjeliovou priezračnosťou vyrozpráva vlastnú skúsenosť. A Giordani pochopí, že Boh si ho celé roky pripravoval na toto stretnutie: našiel odpoveď na svoju požiadavku kresťanského života. V ten večer si poznačí do denníka: „Dnes ráno na Monteporziu ma zavolali anjeli.[…] Isté mladé dievča hovorilo ako duša, ktorá mala vnuknutie Ducha Svätého“ (Diario di fuoco, CittàNuova).

Rím, pohľad z PiazzadelPopolo, koniec štyridsiatych rokov

Sestra Chiara a jej priateľky

  1. – 9. apríl 1949

Tieto bytosti prežívaju duchovné materstvo, a hoci sú veľmi mladučké, jednoduché, majú zrelosť, priamosť, charakter, na ktorý sa protivník nedokáže pripraviť. […] S úsmevom pretvárajú, obracajú, usmerňujú. Na nich možno vidieť, že pravdy evanjelia sú zjavené maličkým a večná múdrosť sa uhniezdi v srdciach poddajných a pokorných: preto tým najväčším stvorením bolo najpokornejšie dievča.

Ich príbytok je jednoduchý ako ich duša: holý, a predsa plný radosti a milosti. Aj kuchyňa sa smeje ich ustavičnou veselosťou.

Keď vyslovujú meno Ježiš, vložia doň sladkosť, ľúbeznosť, z ktorej možno vybadať vnútornú nehu – sústreďuje sa v nej nekonečná láska.

[…] Každá je iná, a predsa sú si podobné. Spája ich jeden cit, či ako ony hovoria, sám Ježiš. Vo všetkých je radosť, úprimnosť a odstup od všetkého. Aj tá, ktorú zachránili z márnivého života, opäť nájde medzi nimi prvotnú nevinnosť.

Ich tvárnosť, pripravenosť, s akou slúžia a obetujú sa, nesie v sebe pevnú vôľu a isté vedomie, že dosiahnu cieľ, ku ktorému smerujú: zapáliť mnoho duší, a tak prísť k Ježišovi.

Keďže sa láska sústreďuje na Ježiša Opusteného, bolesť sa stáva prvotnou matériou, palivom lásky. Pri pohľade naňho sa veci prevrátia, ako keď robíme fotografie: negatív sa stáva pozitívom; utrpenie sa mení na lásku: všetko sa upriamuje na lásku, v ktorej už človek netrpí, pretože koná Božiu vôľu: a „en la suavoluntade[a jeho vôľa] je náš pokoj“.

 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Áno navždy

Tanino Minuta

Učiteľka Silvia

Elena del Nero

Slovo života – apríl 2109

Letizia Magriová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies