Spoločnosť

Prečo si myslím, že je potrebné ísť na Pochod za život

Foto: Anton Fric

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Ako novinárka nepodpisujem petície a nepridávam sa k žiadnym iniciatívam politických strán. Raz som však urobila výnimku. Išlo o iniciatívu Novinári za život, keď sme sa spolu s ďalšími kolegami zhodli, že vec ochrany života je pre nás natoľko principiálna, že ju podporíme aj svojím podpisom a vyhlásením.

Bez ohľadu na náš svetonázor a vierovyznanie sme presvedčení, že človek má neodňateľné právo na život už od počatia. Pred narodením neexistuje žiadna hranica, za ktorou by sa dalo dieťa označiť za neidentifikovateľný zhluk buniek. Od samotného počatia si nesieme genetickú informáciu, ktorá sa nemení. Hoci prístroje dnes dokážu od siedmeho týždňa zachytiť činnosť srdca a mozgu, podľa našich zákonov je možné až do 12. týždňa zabiť dieťa len tak na požiadanie – bez akéhokoľvek závažnejšieho zdravotného dôvodu. Tieto zákony sú podľa nás neľudské,“ píše sa vo vyhlásení novinárov za život.

Téma potratov nie je otázkou kresťanskej morálky, je to principiálne ľudská a spoločenská otázka. A pevne verím, že raz ďalšie generácie budú len neveriacky krútiť hlavou, že to tí naši rodičia vtedy dopustili.

Téma potratov nie je otázkou kresťanskej morálky, je to principiálne ľudská a spoločenská otázka.

Tak ako my dnes v Európe neveriacky pozeráme na Spojené štáty americké, ktoré majú ešte aj dnes v niektorých štátoch legálny trest smrti. Pre Európu je dnes neľudské schváliť trest smrti pre zločinca, ale zákonom odobruje zabíjanie tých najnevinnejších.

Keďže naša spoločnosť rada deklaruje, že je na strane menšín, sociálne slabých, tých najposlednejších, nemôže toľké roky ignorovať, že sa tu popiera so schválením štátu, a tým aj nás všetkých, základné ľudské právo na život tých najslabších, ktorí sa sami nemôžu brániť. Genetická výbava človeka sa nemení, či v prvých týždňoch v lone matky alebo po narodení, je stále tá istá. Toto ešte nepoprel žiaden vedec. To je téma, na ktorej sa môžeme zjednotiť bez ohľadu na náboženské presvedčenie.  

Áno, viem, že mnohých odrádza od účasti nie celkom šťastný názov pochod, ktorý im evokuje niečo násilné, iných masovosť samotnej akcie, iných fakt, že tým spôsobíme rozdelenie už aj tak dosť polarizovanej spoločnosti.

Hoci ruku na srdce, kto zo Slovenska by nebol na barikádach, keby náš systém dovoľoval ako za čias Sparty zhadzovať zo skaly deti, ktoré neprešli výberom na zdravého, silného a perspektívneho vojaka. Keďže vieme, človek aj pred dvanástym týždňom má tú istú genetickú informáciu ako dvojročné dieťa, chcem účasťou na pochode za seba povedať verejné nie tejto nespravodlivosti, ktorú celospoločensky páchame.  

Pochod za život pred štyrmi rokmi nebol militantnou akciou plnou negativizmu. Bežne sa tiež vyhýbam masovkám a išla som tam vtedy s istými obavami, o to väčšmi ma prekvapil pozitívny náboj celej akcie. Nebola to amorfná masa, boli to angažovaní jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, ktoré verejne a pokojne svojou účasťou dali najavo, že nesúhlasia s tým, čo tu roky vládne ako domnelý spoločenský konsenzus – že človek do 12. týždňa nie je hoden právnej ochrany.

Hoci sa aktivistom vyčíta, že nenavrhujú len pomoc ženám v núdzi, ale aj zákonné obmedzenia potratov, aby ženy k takémuto kroku nemohli pristúpiť, pripomeňme, že v aj v štátoch s najvyššou životnou úrovňou sa potraty bežne vykonávajú. Za socializmu mali ľudia garantovanú prácu, štátny byt, sociálne istoty a počty potratov ročne išli do obludných čísel. 

Je mýtom, že na potraty chodia len ženy zo sociálne slabých skupín či neuvedomelé tínedžerky. Štatisticky veľmi významný počet potratov spadá podľa prieskumov na ženy matky, ktoré čakajú tretie dieťa.

Nebola to amorfná masa, boli to angažovaní jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, ktoré verejne a pokojne, svojou účasťou dali najavo, že nesúhlasia s tým, čo tu roky vládne ako domnelý spoločenský konsenzus.

Dlhodobo sa zároveň vo verejnej debate prehliada, že je to práve prolife prostredie, ktoré sa angažuje v pomoci ženám a sociálne slabším rodinám. Prevencia a osveta sa s reštrikciou vzájomne nevylučujú. Ak však máme na dosah záchranu stoviek či tisícok životov vďaka zmene jedného zákona, tejto možnosti by sme sa nemali vzdávať.

Výchova k ochrane ľudského života by mala byť súčasťou etickej výchovy na školách, mala by však byť aj témou širokej spoločenskej diskusie, hoci aj nepohodlnou. Preto je Pochod za život impulzom pre kolektívne svedomie spoločnosti, ktorá sa už roky uspokojuje s tým, že právne status quo vo veci potratov je v poriadku.   

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Na margo: Ako náš systém dovolil stvoriť Mariána Kočnera?

Zuzana Hanusová

Pre svoje postoje som na gynekológii za exota

Zuzana Hanusová

Chýba nám schopnosť pomenovať to, čo nás spája

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies