Stĺpčeky

Aby sme nezostali ľahostajní voči osamoteným ženám

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Bola som mladé dievča, keď sa mi jedna kamarátka priznala s tým, že je neplánovane tehotná. Jej zúfalstvo bolo veľké, nedokázala sa pozerať na svoju situáciu inak než na drámu. Celý život sa je rúcal, sny padali a v nikom nenachádzala oporu. Dlho som ju počúvala, držala za ruku a snažila som sa zadržiavať slzy. Nemohla som mlčať, hoci som bola tínedžerka a vedela som, že naše svetonázory sa výrazne líšia. Nepoznala som vtedy žiadneho psychológa, nevedela som, či existujú nejaké linky pre pomoc ženám a dievčatám, ktoré sa ocitli v podobnej situácii. Vedela som len to, že dieťatko, ktoré sa v kamarátkinom lone vyvíja, má právo na život.

Opatrne som ju teda nabádala, aby sa ho nevzdala, aby zaň pred svojím priateľom zabojovala. Keď som zakaždým narazila na rázne nie, vyrukovala som na ňu s celkom spontánnou, no úprimne myslenou vetou: „Adoptujeme si ho, stačí, že ho privedieš na svet.“ „Nezmysel, neprichádza do úvahy!“ Nemohla som nič urobiť.

Keď sme sa po krátkom čase opäť stretli, prázdno, ktoré z nej vystupovalo, bolo hmatateľné.

Dnes sa po rokoch opäť vraciam k myšlienke nielen na ňu a jej nenarodené dieťatko, ale myslím na všetky ženy, ktoré sa ocitli v situácii, keď nedokázali, alebo snáď nemohli povedať novému životu áno. Trpím ich bolesťou, plačem ich slzami, neodsudzujem, len vyzývam nás všetkých, aby sme nezostali ľahostajní voči osamoteným ženám a dievčatám a svojou aktívnou prítomnosťou sme boli otvorení pomôcť, vypočuť, podporiť a nevzdať sa pri hľadaní konkrétnej pomoci.

Sama som matkou dospievajúcich chlapcov a dospelej dcéry. Odmala boli zvedaví na to, ako prišli na svet, na moje pocity, keď som zistila, že som tehotná  a prvé dojmy, keď som ich držala v náručí. Hovorím im vždy všetko, na čo sa pýtajú, no najmä sa im s manželom snažíme odovzdať vedomie, že boli milovaní skôr, než som sa dozvedela, že ich nosím pod srdcom. Milovaní a chcení Bohom, vďaka ktorému majú aj ako drobučké stvorenia svoju dôstojnosť a právo existovať.

Dvakrát som na svet priviedla mŕtve dieťa v pokročilom štádiu tehotenstva, dvakrát som nemohla vdýchnuť vôňu novorodeniatka a privinúť si ho, lebo ten, kto má moc nad životom i smrťou, si ho vzal skôr.On rozhodol, nie ja. Mlčky som sa sklonila pred jeho vôľou a silou vôle mu opakovala: „Keď to chceš ty, chcem to aj ja.“ No ešte dnes si celé moje telo i myseľ pamätajú na prázdno, ktoré bolestne kričalo: „Prečo?“

To prázdno a bezmocný výkrik máme všetky spoločné – ženy bez detí v náručí. Pocit, ktorý nechce zažiť žiadna z nás, krok, ku ktorému by nikto nemal žiadnu ženu či dievča nabádať a už vôbec toto konanie ospravedlňovať zákonom.

Prajem našim rodinám, aby sme dokázali hodnotu života odovzdávať už našim deťom najmä pravými, láskyplnými vzťahmi, aby raz nikdy nemuseli riešiť dilemu života a smrti, lebo zažili prijatie a sú si isté láskou.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Iný nákup

Katarína Jančišinová

Mocné puto, čo nás kresťanov spája…

Terézia Lenczová

Reálna skúsenosť pekla a strata zraku

Peter Kuchár

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies