Svet mladých

Zažívame krízu identít. Kto dnes posúdi stupeň našej radikality?

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Prvý krát v histórii Hnutia fokoláre dostali mladí šancu vstúpiť priamo do ideového nastavenia priorít tejto komunity. V Castel Gandolfe v Taliansku sa zúčastnilo na prvom ročníku Zhromaždenia mladých približne 200 mladých ľudí z celého sveta. O spôsobe práce, dojmoch aj budúcnosti Hnutia som sa rozprávala so zástupcom Slovenska, Rafaelom Seppom, študentom medicíny.

Aj napriek kultúrnym či osobnostným odlišnostiam majú títo ľudia spoločný cieľ – chcú napredovať po stopách zakladateľky Hnutia fokoláre Chiary Lubichovej, ktorej snom bol zjednotený svet.

Aké si mal pocity, keď si vstúpil do sály, ktorá dýchala takouto atmosférou?

V prvom rade to bolo veľmi obohacujúce, lebo tam bolo prítomných veľmi veľa kultúr, čo bolo vidieť hneď na prvý pohľad. Bežne sa stretávam len s určitým okruhom ľudí a tu som mal možnosť rozprávať sa každú minútu s človekom z iného konca sveta. Tiež som sa cítil tak trochu výnimočne, ale nie v zmysle nejakej elity, ale preto, že som reprezentoval našu krajinu. Bolo to pre mňa obohacujúce, výnimočné a zároveň aj veľmi špeciálne.

Hlavným cieľom bolo vytvoriť dokument, ktorý by vyjadril názory a potreby mladých. Vieš povedať niečo konkrétnejšie, o čo v tomto dokumente išlo?

Na dokumente sme pracovali celých šesť dní a jeho úlohou bolo „občerstviť“ celé Hnutie a vniesť doň to, čo momentálne mladí potrebujú, alebo čím žijú, aké sú ich návrhy alebo požiadavky. Je rozdelený do štyroch veľkých častí: 1. Naša identita, 2. Formácia a sprevádzanie, 3. Leadership, 4. Vychádzať von. Už pred začiatkom stretnutia bol na svete takzvaný pracovný dokument číslo 2, z ktorého sme vychádzali a neskôr sa z neho okresala finálna verzia.

Čo konkrétne ste vo finálnom dokumente navrhli zmeniť pre budúcnosť Hnutia fokoláre?

Navrhli sme napríklad, aby zóny mali aj svojich vlastných odborníkov pre jednotlivé oblasti a aby sme na formáciu nemuseli vždy cestovať len do Ríma. Ďalej aby mladí z Hnutia fokoláre viac spolupracovali s miestnymi diecézami a farnosťami.

Tiež sme cítili, že je potrebné posilniť povedomie o univerzitnom Inštitúte Sophia so sídlom v Loppiane, robiť mu atraktívnejšiu reklamu pre študentov. Navrhli sme vytvoriť multimediálny portál vo viacerých jazykoch s dostupnými materiálmi pre všetkých a vytvoriť permanentné formačné školy členov Hnutia z diecéz a farností.

Asi nebolo jednoduché zohľadniť rôznorodosť všetkých návrhov. Ako ste dokázali nájsť spoločnú reč? Došlo aj k nejakým nezhodám?

Samozrejme, nebolo to vôbec jednoduché, ku koncu sa už veľmi prejavovalo, akí sme rozdielni v názoroch a paradoxne by som povedal, že sa to nepodarilo úplne. Myslím si, že na tom nie je nič zlé. Nie je asi možné zhodnúť sa na všetkom pri odlišnosti ľudí z celého sveta. Museli sme sa vedieť aj vzdať svojich názorov a myšlienok. Boli aj veľmi pekné momenty, ale aj konflikty, nešlo to všetko hladko.

Osobne sa zhoduješ so všetkými bodmi, ktoré sa nakoniec schválili ako posledná podoba tohto dokumentu?

Nemôžem povedať, že sa s tým stotožňujem na 100%. Každý musel upustiť zo svojej predstavy, našli sme kompromis.

Aký štýl práce ste mali? Ako ste postupovali pri vytváraní tohto dokumentu?

Ako som už spomenul, základom bol pracovný dokument číslo 2, s ktorým sme pracovali prvé dva dni rozdelení do menších skupín, kde sme sa zároveň snažili viac spoznať.

Boli dve hlavné metódy, podľa ktorých sme postupovali: OpenSpaceTechnology (OST) a tá druhá sa volala WorldCafé. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť. OST spočíva v rozdelení ľudí do štyroch pracovných skupín podľa kategórii dokumentu (boli sme rozdelení aj podľa jazykov na taliansky hovoriacich a anglicky hovoriacich, aby bola uľahčená komunikácia).

Každá z týchto tém sa preberala pri veľkom stole formou BrainStormingu. Každý teda len prišiel k hocijakému stolu na ľubovoľnú dobu, hoci len na päť minút a mohol povedať svoj názor k danej téme, navrhnúť niečo, alebo len jednoducho počúvať. Nikoho ste nemuseli pozdraviť či predstavovať sa, nikto si nikoho vlastne nevšímal, nie však v tom zlom slova zmysle. Spísalo sa všetko, čo nám zišlo na um. Po približne hodine a štyridsiatich minútach nastal takzvaný „freezing point“ (bod mrazu) a každý musel zostať pri stole, kde práve stál. Nasledovne sa spísali všetky nápady a vyfiltrovali sa, keďže sa často stalo, že sa aj opakovali.

Počas nasledujúcich dní sme postupovali podľa metódy WorldCafé, aby sa konkrétnejšie spracoval dokument, ktorý vzišiel z OST. Na každej téme pracovalo asi päťdesiat ľudí pri piatich stoloch. Nasledovne sa stretli zástupcovia každého stola v uzavretej miestnosti, kde už nemali vôbec žiaden prístup dospelí a dali dokopy takzvaný „prefinálny dokument“. Proces schvaľovania finálneho dokumentu prebiehal formou hlasovania. Navrhnutá forma sa premietla na plátno a prechádzala sa bod po bode. Hlasovali sme pomocou farebných papierikov: modrý vyjadroval súhlas a oranžový nesúhlas. Každý z nás mal zároveň právo iba na jednu pripomienku, takže sme si museli veľmi dobre premyslieť, kedy sa ozvať.

Asi ste sa väčšinou medzi sebou nepoznali, pravdepodobne prvýkrát ste sa videli. Aká bola práca za takýchto podmienok?

Bolo to náročné. Všetci sme prišli plní energie a nadchnutí pre prácu, ale človek rýchlo zistí, že to nie je až také jednoduché, napríklad kvôli jazykovým bariéram a s tým súvisiace preklady, ktoré výrazne spomaľovali priebeh. Práca v tíme je náročná, ak nie sme zohratí a zabehaní. Nemali sme medzi sebou zlé vzťahy, ale komunikácia bola dosť problematická. Neboli sme stopercentne efektívny tím ako v nejakej firme. Vyskytlo sa aj pár chaotických situácií, ale reagovalo sa na to veľmi promptne a hneď prišli návrhy, ako veci vylepšiť. Všetci boli flexibilní. To som videl ako veľmi pozitívny aspekt.

Je podľa teba takýto štýl práce efektívny?

OST určite malo svoje muchy, v zmysle, že tam nebola nijaká „etika rozprávania“, občas sme si skákali do reči. Pri každom stole pomáhali takzvaní facilitátori, ktorí to trošku usmerňovali a dohliadali na priebeh práce. Nemali však žiaden dosah na obsah dokumentu a nemohli nám vytknúť žiadny návrh. Ale aj tak si myslím, že sme to dobre zvládli. WorldCafé nebolo vôbec chaotické. Neviem úplne zhodnotiť nakoľko to bolo efektívne, určite to nebolo dokonalé, ale myslím si, že pri tej veľkej rôznorodosti to bolo dobré.

Prebiehali predtým, ako si prišiel do Talianska, nejaké stretnutia aj na Slovensku, aby ste sa dohodli na tom, ako konkrétne chcú mladí zo Slovenska prispieť?

Prebehli dva hromadné rozhovory cez internet, ale stretnutia väčšieho typu sa neuskutočnili.

 Podarilo sa ti teda byť hlasom mladých zo Slovenska?

Neviem to úplne zhodnotiť. Uvedomoval som si zodpovednosť, aj to, že je to jedinečná príležitosť vyjadriť názor a môcť aktívne prispieť.

Snažil som sa vnášať do stretnutia aj to svoje osobnostné, aj ako reprezentant krajiny.

 Byť zástupcom našej krajiny je dosť veľká zodpovednosť, nemal si z toho obavy?

Úprimne, trochu áno. Nieže by som bol vystresovaný, ale išiel som tam s vedomím, že sa bude pracovať a nebude veľa voľného času na zábavu. Nenazval by som to obavy, ale taký zdravý rešpekt. Potom to však zo mňa opadlo.

 V čom vidíš ty ťažkosti komunity Hnutia fokoláre dnes?

Ja osobne vnímam krízu identít niektorých povolaní v rámci Hnutia ako napríklad Hnutia Gen (mladí ľudia, ktorí spiritualitu jednoty vnímajú ako svoje povolanie), hnutia Gen-Re (mladí rehoľníci), seminaristov (Gens) alebo Novej mládeže (Y4UW).

Čo myslíš pod krízou identít?

Kríza identít je podľa môjho názoru v tom, že termíny ako „Gen” alebo „Y4UW” dnes úplne strácajú na význame v mnohých prípadoch a realitách. Nikto dnes už nevie presne, čo znamená byť Gen. Nestačí vysvetlenie Chiary Lubichovej, že je to rozhodnutie radikálne žiť evanjelium. Kto dnes posúdi stupeň tejto radikality? Sú všetci mladí katolíci na Svetových Dňoch Mládeže „Gen“? Alebo je to termín, ktorým si hladkáme my členovia Hnutia naše neviditeľné, dekády staré istoty a označujeme tak napríklad len mladých, ktorí absolvovali školu v Loppiane alebo boli na GenFeste? Toto je podľa mňa kríza povolaní mládeže.

Hovorí sa, že mladí sú budúcnosťou, v tomto prípade budúcnosťou Hnutia fokoláre. Má podľa teba Hnutie šancu prežiť aj napriek tomu, že je málo povolaní a stále väčší nezáujem mladých?

Dobrá otázka, neviem. Myslím si, že to závisí aj od toho, o čo sme sa snažili tieto dni. Prirovnal by som to k dieťaťu, ktoré sa práve učí chodiť. Dokument je takým prvým krokom, síce neistým, ale dôležitým. Veľa však záleží na tom, ako sa to konkrétne uchytí v rôznych krajinách sveta. Ako sa dokument interpretuje a hlavne ako sa zmeny implementujú a zavedú do praxe. Myslím si, že je tam veľký potenciál, ale to potrebuje čas. Nestane sa to zo dňa na deň. Jeden z hlavných cieľov, ktorý často odznel, je aj Hnutie rozšíriť, urobiť ho atraktívnejším a priblížiť ho ľuďom.

Zúčastnili sa stretnutia aj ľudia iného náboženské presvedčenia? Bránilo im to súhlasiť s nejakými bodmi dokumentu?

Bola tam jedna budhistka a jeden chlapec, ktorý vyznával náboženstvo hindu. Nenastali veľké konflikty, ale zazneli požiadavky urobiť Hnutie otvorenejším. Rozprávalo sa o tom už po schválení dokumentu, keď bol priestor na otázky pre Emmaus a Jesusa (prezidentka a spoluprezident Hutia fokoláre).

V čom vidíš prínos spirituality jednoty pre dnešnú spoločnosť a Cirkev?

Páči sa mi veta, ktorú povedal pápež František: „Kto hľadá jednotu bez rozdielnosti, hľadá v skutočnosti uniformitu…“

Často sa kvôli nejakej rozdielnosti alebo odlišnosti v Cirkvi, v politike, ale aj v osobnostnej rovine vytráca jednota. Práve naopak, vytvárajú sa rozbroje a problémy. Prínos tejto spirituality vidím v tom, že učí ľudí ako spolu vychádzať aj napriek výrazným odlišnostiam. Počas týchto dní sme mali možnosť zažívať to naplno, keďže sa bežne stalo, že pri jednom stole sedeli ľudia zo siedmich rôznych národností.

Toto bol prvý ročník Zhromaždenia mladých. Chcete ho v budúcnosti zopakovať?

Zatiaľ sa o tom nehovorilo, ale pravdepodobne áno. Myslím si, že by sa to malo zopakovať, keďže aj nasledujúce generácie mladých môžu mať iné požiadavky. Doba sa neustále mení.

Foto: Cyril Jančišin

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Na margo: Slováci príliš riešia len svoje problémy

Zuzana Hanusová

Prečo nás irituje tvár Gréty

Alberto Barlocci

Kontrolu by som až tak do života tínedžera nevnášala

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies