Spoločnosť

Každé umieranie je úplne originálne (2. časť)

Foto: Andrej Lojan

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Zomierajú kresťania ľahšie ako ateisti? Čo ľudia ľutujú na smrteľnej posteli? Ako sa vieme pripraviť na dobrú smrť? Prečo otvárame tému eutanázie? Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede v druhej časti rozhovoru s Janou Sieberovou.

Jana Sieberová pred rokmi založila domáci hospic Dúha v českých Hořiciach a dnes je najväčšou propagátorkou hospicového hnutia v Českej republike. Píše knihy, prednáša, pomáha zakladať hospice, aby do témy o umieraní dostala ľudskosť a potrebu blízkosti.

Prvú časť rozhovoru nájdete tu.

Sú hospice vášho typu napojené na Katolícku cirkev?

Hospice nie sú len katolícky patent. To práve fascinovalo na nás kardinála Miloslava Vlka, ktorého som spoznala na sklonku jeho života, keď z roviny cirkevnej politiky išiel do dôchodku. Raz prišiel do hospicu a bol taký oslovený radikalitou žitého kresťanstva aj ekumenickými vzťahmi, ktoré poznal v ďalších tímoch domácich hospicov, aké vznikali s pomocou Dúhy. Pre dobro chorého sme sa vedeli zjednotiť a často sme začínali stretnutia ekumenickými bohoslužbami.

Kardinála Vlka ste označili za svojho duchovného otca, prečo?

On ma ľudsky a duchovne formoval. Stretla som ho v dobe najväčšieho prenasledovania svojej osoby, keď na mňa chodili anonymy, v noci ma niekto prezváňal na mobilný telefón, chodili mi divné smsky. Dali sme to aj kriminálnej polícii, ktorá zistila, že to robil jeden zo zakladateľov nášho hospicu, náš dobrý priateľ, ktorý však nenávidel Boha. Pre neho bol hospic výborná služba, ale bez Boha. Písal anonymy na lekársku komoru, na krajský úrad… Mňa nevyčerpávali pacienti, ale toto prenasledovanie, ktoré trvalo dva roky.

V tomto období som napísala pánovi kardinálovi e-mail s tým, že som sa chcela vyrozprávať, lebo som ho vnímala ako autoritu. Raz mi volala jeho sekretárka, že kardinál by sa so mnou chcel stretnúť. Išla som tam s tlkotajúcim srdcom a keď som tam prišla, on mal vytlačený ten môj mail a hľadal cestu, ako mi pomôcť. Navrhol, že by prišiel do Hořic, aby nás ako autorita podporil. Ja som to odmietla, že si myslím, že ešte nenastal správny čas. On mi povedal, že som divná žena, pravdou je, že bežne k nám kardinál nechodí, každý by to chcel a ja som ho odmietla. Povedal teda, že bude čakať na správny čas.

Potom som bola vo Vinoří v centre Hnutia fokoláre, kde som ho opäť stretla a on mi pripomenul, že čaká stále na to pozvanie do Hořic. Skamarátili sme sa a ja som ho požiadala, či by ma nemohol duchovne viesť.

Čo si máme predstaviť pod duchovným vedením? 

Naše stretnutia vždy začínal svätou omšou. Ja už som mala na pleciach kopec starostí a on bez toho, aby to tušil, už v kázni odpovedal na väčšinu mojich otázok. Tak som mu povedala, že po omši mi už je všetko jasné. Potom sme však vždy pokračovali výukou, kde sme preberali písmo, vatikánske dokumenty alebo život svätcov, prebrali sme tiež hospic a osobné otázky.

Učil ma životnej harmónii, aby hospic nebol celý môj život, aby tam mal miesto môj muž, moja maminka, moje deti. Zdôrazňoval mi, aby som svojho muža neklamala v láske. Pretože keď sa žena zamiluje v dospelosti do Ježiša, muž sa môže cítiť odsunutý na bok. V tomto ohľade bol kardinál veľmi múdry. Fascinovalo ho aj duchovné sprevádzanie v období zomierania, pýtal sa ma na všetky príbehy konverzie na smrteľnej posteli.

On navrhol aj štruktúru našich stretnutí hospicov, tvrdil, že nemáme robiť konferencie, ale stretnutia. Nech prídu celé rodiny, kňazi, rehoľníci, my na základe jeho myšlienok fungujeme dodnes i ďalšie hospice, s ktorými som bola v kontakte.

A nakoniec som skončila ako jeho zdravotná sestra, keď umieral.

Ako zomieral kardinál Vlk?

Bol verný Kristovmu krížu, jeho odovzdanie sa do Božej vôle v posledných týždňoch a dňoch bolo obdivuhodné. O všetko hovoril, že je to krásne, hoci mal metastázy, komplikácie zdravotného stavu. Nemal fyzickú bolesť, žijeme v 21. storočí, to sa dnes dá riešiť, on sa stále viac približoval k Bohu.

Do poslednej chvíle bol nastavený na službu vo spoločnosti a v Cirkvi. Na všetko reagoval mailom. Potom však v jedno obdobie zvnútornel, dostával sa do Božej blízkosti a bol ticho a verím, že v tom tichu hovoril s Bohom. Hovoril, Boh mi dáva prespektívu a je potrebné to prijať.

On už posledné dva tri roky hovoril so mnou o smrti, hovoril, že sa teší domov. Mňa to vždy rozplakalo, ale on tvrdil, že jeho život bol naplnený.

Je to tak, že keď niekto celý život žije s Bohom, že bude mať takýto záver života?

Nie, smrť je veľké tajomstvo a aj najväčším kresťanom môže prísť na konci života tma. Smrť je práca duše človeka s Bohom, je tajomná. Človek žijúci s Bohom môže na konci prežívať zápas viery, my sa môžeme len domnievať, čo sa vtedy deje. To, že je niekto pokojný, zmierlivý, pokorný ešte neznamená, že vo vnútri neprežíva boj.

Kardinál Vlk celú svoju pozornosť dával preč od seba, vždy sa pýtal na druhých, mňa sa vždy spýtal, akú som mala cestu, ako sa mám. Toto zameranie sa na druhých aj v časoch najväčšej úzkosti môže pomôcť.

Zomierajú veriaci ľudia ľahšie ako neveriaci?

Nie. Veľakrát ťažšie ako neveriaci, pretože prežívajú zápas o svoju vieru. Pokiaľ žili svoju vieru povrchne, tak majú pocit, že to, v čo verili, nemusí byť pravda. Zažila som, že bolo treba veľa modlitieb a svätých omší, aby takíto ľudia našli svoj vnútorný pokoj a upokojili sa.

Zatiaľ čo ľudia, ktorí nemali stopy poznania viery, sa naopak vedeli priblížiť k Bohu do takej miery, že sami požiadali o krst. A druhý deň po krste v pokoji zomreli.

Spomínam si na jeden príbeh ženy, bola to banková úradníčka, ktorá sa celý život venovala číslam a zistila, že máme v tíme aj kňaza. Ešte nikdy sa mi nestalo, že už pri prvej návšteve, v ten istý deň, si od nás pýtala návštevu kňaza.

Ja som tam ten istý deň išla s kňazom, rodina bola šokovaná, lebo maminka do kostola nechodila, nikdy sa nemodlila a keď kňaz prišiel, tak nás všetkých poslala preč.

Život bez Boha je suchý, keď všetko musíte riešiť len svojimi silami.

On s ňou bol hodinu sám, po hodine vyznala vieru v Ježiša Krista a chcela krst.

Ja som bola jej krstná mama, celá rodina bola úplne šokovaná. Po krste sa jej úplne premenili oči, úplne sa prejasnili a rodina pochopila, že je čas rozlúčiť sa s ňou. Prvý ju objal manžel a hovoril jej, prepáč mi všetky veci, ktoré som robil zle, postupne sa jej prihovorili všetci, súrodenci, posledný sa lúčil syn, ktorý bol adoptovaný a ten jej ďakoval za krásne detstvo, bol v jej náručí najdlhšie. Ona v tú noc pokojne zomrela.

Tento jej syn bol za rok a pol pokrstený a za dva roky mal svadbu v kostole.

To asi mnoho veriacich kresťanov nepoteší, že nemajú zaručenú dobrú smrť…

(Úsmev.) Buďte radi, že máte vieru. Ja som zažila život bez Boha a potom život s Bohom. Život bez Boha je suchý, keď všetko musíte riešiť len svojimi silami.

Vieme niečo urobiť dopredu, ako prevenciu, aby sme mali dobrú smrť?

Určite, môžeme najmä kultivovať svoje vlastné vzťahy. Neriešte to, čo sa deje v Česku, čo sa deje v Rakúsku, ale riešte to, čo sa deje u vás v byte. Odpúšťajte svojmu bratovi, svojmu manželovi, svojej maminke a majte radi svojich blízkych. To je základ, potom budete umierať pekne. Keď budete mať veľké záťaže, bude tam neodpustenie, závisť, žiarlivosť, roky nerozprávania sa, tak vám bude smutno.

Čo sú veci, ktoré ľudia najčastejšie z vašej skúsenosti ľutujú na smrteľnej posteli?

Ľutujú, keď niekoho ukrátili v láske. Je zaujímavé, že sa objavujú aj také veci, že matky ľutujú, že išli príliš skoro do práce a dali deti do jasiel. Že deti plakali, nechceli tam ísť a jej je to dnes ľúto. A dcéra dnes nemá na mamu čas, mama ľutuje, že sa jej nevenovala viac. Alebo spomínajú krivdy z detstva, mňa maminka nikdy nemala rada…

Spomínam si jednu dcéru, ktorá si tak zidealizovala umieranie, lebo si prečítala, že ľudia, keď umierajú, sú dobrí.

Neriešte to, čo sa deje v Česku, čo sa deje v Rakúsku, ale riešte to, čo sa deje u vás v byte.

Lenže maminka ju do poslednej chvíle sekírovala a ona už nemohla. Hovorila mi, že vy všade hovoríte, že ľudia sú takí dobrí a to nie je vôbec pravda. Brat sem príde raz za týždeň a mama sa neho celá trasie od radosti a mňa len cepuje.

Tak som ju upokojila, že ona to v srdci vie, že si ju zobrala ona domov, že vedľa nej spíte, že ju denne ošetrujete, z nejakého dôvodu vám nie je schopná lásku dať, ale verte, že ona to vie.

Krátko pred smrťou, keď dcéra jej dávala napiť, tak ju mama objala a povedala jej, mám ťa veľmi rada. Táto jedna veta dala tej dcére zmysel životu, zničila všetko, čo bolo zlé, nezáujem, úzkosť.

Teda posledné chvíle v živote môžu byť pre daného človeka i rodinu zlomové?

Prežila som aj pri svojom tatinkovi, keď umieral. Za jeho života sme spolu dosť bojovali. Kardinál Vlk ma povzbudzoval, že sa nemám báť, že otec príde na sklonku života k Bohu. Ja som namietala, že môj otec je tvrdý ateista, to je úplne absurdné, aby sa obrátil, Kardinál mal však absolútnu vieru, že sa to zmení. Pri svojom tatinkovi som zažila najkrajšiu smrť. Bol to veľmi tvrdý muž, navonok aj v srdci, čo bolo asi tým, že nemohol robiť profesiu, ktorú chcel.

Túžil sa venovať hudbe, ale rodičia mu určili inú cestu. Preto chcel aj mne nalinajkovať moju cestu, že mám ísť na konzervatórium. Ja som si však vybrala zdravotnícku školu. Takže sa naše cesty rozišli a ja som od neho utekala preč.

Otca som sprevádzala k smrti deväť mesiacov a nevymenila by som za to obdobie ani jednu chvíľu.

Keď mu môj manžel diagnostikoval rakovinu a ja som mu tú diagnózu išla povedať, z toho tvrdého muža sa odstránil prvý nános života a zrazu bol ako plachý chlapec a povedal, keď by to u mňa doma nešlo, zoberieš si ma domov umrieť? A ja som mu povedala, že si ho zoberiem. Zároveň ma poprosil, aby som sa za neho pomodlila. To som už robila celú dobu, odkedy som konvertovala.

Otca som sprevádzala k smrti deväť mesiacov a nevymenila by som za to obdobie ani jednu chvíľu, hoci to bolo ťažké, hoci som sa toho sama bála. V tom období sme sa opäť našli, ja som našla otca a svoju dcéru. Zrazu ma ocenil v roli zdravotníčky, keď som mu pichala infúzie. On mi rozprával o svojom živote, o túžbe chlapca, ktorý sa chcel venovať len hudbe a musel pracovať v poľnohospodárstve, jeho otec ho bil bičom na kone, keď nechcel ísť pracovať na pole. Srdce mu tak stvrdlo a otec to nevedel riešiť inak ako alkoholom.

Do tohto si zlomila nohu a ruku moja mama, takže jedno obdobie som mala doma obidvoch rodičov. Moji rodičia si v tomto období odpustili, dovtedy to nešlo a zrazu som videla, že otec drží mamu za ruku, boli to krásne chvíle. Ja som to doma nikdy nevidela, že by si prejavovali nežnosti. Za seba som veľmi rada, že som mohla zažiť takéto chvíle, bolo to dôležité pre mňa ako ich dieťa.

A prijal vieru?

Keď už sa blížila smrť, poprosil ma, či mu nezavolám kňaza. V ten deň mi kardinál Vlk takmer denne písal, ako sa má tatinko, modlím sa za neho. Bol u sestier trapistiek a začínal duchovnú obnovu a písal, že začíname adoráciu, všetci sa modlíme za tvojho tatinka. Presne v ten istý čas si môj otec prial privolať kňaza.

V ten večer k nemu prišiel nás hospicový kňaz, sklonil sa k nemu a začal mu rozprávať ako s nami spolupracuje. Otec mu rozprával o svojom živote a ja som pochopila, že sa mu spovedá. Tak som sa vzdialila, išla som vešať prádlo a plakala som ako malé dievča, lebo som vedela, že otec sa očisťuje a bude pripravený umrieť.

Potom mi kňaz povedal, že otec vyznal vieru, je v Katolíckej cirkvi a ja som mu dal sviatosti. Bola to jednoduchá chvíľa, otec to ďalej nerozoberal.

Potom chcel odviezť do rodného domu, 50 km ďaleko, už som vnímala, že asi zomrie.

To isté aj smrť. Smrť je hrozná ako pôrodné bolesti matky, je tam úzkosť, strach a potom ohromná úľava

Ráno si ma zavolal, dal mi úlohu, ktorú mali v našej rodine len muži, zakúriť do kotla. Vrátila som sa k nemu a povedala som mu, tati, zakúrila som. Už som videla, že sa chúli do seba, prišiel brat. Toho som chytila za ruku a povedala som mu, aby všetko otcovi odpustil. Otec sa na nás pozrel a povedal, že nás má rád, zavrel oči a vydýchol. Pán kardinál mi len potom hovoril, že však som to hovoril, že pre tvoju službu a obety, Boh tvojho otca nenechá tak.

Dokáže vás dnes smrť ešte dojať, keď sa s ňou stretávate takmer denne?

Ona ma vždycky premôže, je to silou tej chvíle. To je ako pri narodení dieťaťa. To isté aj smrť. Smrť je hrozná ako pôrodné bolesti matky, je tam úzkosť, strach a potom ohromná úľava a pokoj v srdci. Až akoby vnútorná radosť. Narodenie a smrť sú najsilnejšie momenty ľudského života.

Čo myslíte pod radosťou pri smrti? 

Taká vnútorná radosť, že je dobre, že človek je už tam, kam všetci smerujeme, je to pokoj. Božia radosť, ja si to predstavujem tak, že na druhej strane je veľká oslava, že ten človek už vidí život v plnosti a na nás z toho neba akoby stekali kropaje zvláštnej radosti, ktorú ťažko vyjadriť slovami.

My často hodnotíme momenty zomierania podľa našich kritérií, ten si nesťažoval, ten to dobre prijal. Sú toto kritériá dobrého zomierania? 

Nie. Musíme prijať zomierajúceho človeka so všetkým, čo nesie. Či sa bude sťažovať, alebo zúfať si do poslednej chvíle, tak vy pokojne  zúfajte s ním. Musíte svoje srdce otvoriť pre jeho životný príbeh, nemôžete riešiť svoje posudzovanie, svoje myšlienky, svoje návody, či akýsi hospicový manuál.

Každé umieranie je úplne originálne. Vyberte mi päť ľudí s rovnakou diagnózou a každý z nich umrie v iný čas, s inými ľuďmi. V niečom verím, že ľudia si môžu umieranie do určitej miery ovplyvniť. Napríklad žena čaká, kým sa narodí jej dcére dieťa. To som zažila opakovane, že dieťa sa narodilo a maminka vydýchla. Ale čaká so smrťou, až kým príde syn z Anglicka sa rozlúčiť. A až keď príde, človek zomrie. Ako by si povedal, že tak ich tu všetkých u seba mám, nejak som ten život zakončil, uzavrel som peniaze, odovzdal som recepty na výborné vanilkové rožteky, tak si smrť po mňa poď.

To samotné bezvedomie pred smrťou, ktoré zažije veľa ľudí, verím, že tam sa najviac odohráva v očisťovaní človeka.

Každé umieranie je úplne originálne.

To sú duchovné veci, v tomto období je potrebné rodinu maximálne podporiť, že ten človek spí, nič nepotrebuje a my čakáme, kým odíde. Tam sa musíme veľmi rodine venovať, aby to zvládli dobre.

Každý od nás chce čísla. My však nemôžeme pri umieraní vidieť čísla, musíme sa pozerať na človeka. Preto sprevádzame zopár pacientov, aby sme sa po ich odchode vedeli venovať aj ich rodine, ktorú dlhodobo sprevádzame aj po smrti ich blízkeho.

Ako sprevádzate rodiny po smrti ich blízkeho?

Vždy pre nich robíme nejaký program, alebo ak sú veriaci, tak zavoláme na zádušnú omšu. Asi po mesiaci ide do tej rodiny sestra, ktorá pri zomieraní ich blízkeho bola a vezie ružu, ktorú položí na miesto, kde ten človek zomrel. Rodina tieto chvíle veľmi potrebuje, urobíme bilanciu posledných dní, všetko s nami prejdú, či to, čo urobili, povedali, bolo dobre. Je to pre uzdravenie ich vnútra. Tiež vidíme, že rodina smúti dobre, alebo či nejde o patologické trúchlenie, kde je potrebné myslieť na lieky.

Stretávate sa s takýmto patologickým trúchlením?

Výnimočne. Tým, že našich pacientov sprevádzame intenzívne, rodina potom smúti zdravo. Čiže tam nie je kombinácia psychofarmák, alkoholu a podobne. Ale jasné, zažili sme aj situácie, kde mama odprevadila svoju dospelú dcéru a nič jej nevedelo zahasiť smútok, tak sme museli vyhľadať pomoc odborníka.

Ako zomierajú ľudia, ktorých sprevádzate?

Pokojne, takmer všetci. Ten boj, kedy oni riešia ako prijať, neprijať svoju chorobu prebieha väčšinou ešte v nemocnici, keď povedia diagnózu, keď si prejdú operáciami, chemoterapiou a my ich odstaneme už polozmierených s realitou. To už sú väčšinou vďační, že sú doma, že majú okolo rodinu, že tam majú niekoho, kto im pomôže.

Len výnimočne máme agresívneho pacienta, a je odmietavý voči naší službe. Mali sme pacienta, ktorý tri týždne zomieral, bol agresívny na svoju rodinu a celý náš tím. Toto sú pre nás najväčšie záťaže. Ale musíme prijať aj to. Ale to sú výnimky z výnimiek. Väčšinou sú umierajúci krásni, vďační za každé milé slovo, chcú s nami hovoriť, púšťajú nás do svojich životov, stávame sa s nimi kamaráti.

Prečo potom my ľudia, keď dokážeme zabezpečiť druhým ľuďom takúto smrť, riešime eutanáziu? 

No práve, my ju nepotrebujeme. My máme strach z ľudského utrpenia a zo samoty. Myslíme si, že keď si uprostred života namiešame smrtiaci koktejl, odídeme riadene ako veľkí manažéri šéfujúci svojej firme.

Väčšinou sú umierajúci krásni, vďační za každé milé slovo.

Nechceme sa tomuto svetu ukázať ako troska, ktorej nefunguje telo, bojíme sa prijať pomoc od druhých ľudí, kladieme našu sebestačnosť na prvú priečku a vôbec si nedokážeme priznať, že dokážeme dať dary svojim blízkym aj v chorobe, v nemohúcnosti.

Čo keď to nie je len o bolesti, ktorá sa dnes už naozaj dá tíšiť, ale skôr o dôstojnosti, ktorá sa pri eutanázií často skloňuje?

Títo ľudia, ktorí eutanáziu riešia, majú veľký strach zo smrti a ten chcú takouto formou odstrániť. Je zaujímavé, že o eutanázií veľakrát debatujú zdraví ľudia. Ľudia na smrteľnej posteli, o ktorých sa staráme, to neriešia, riešia to právnici v oblekoch uprostred svojej kariéry. Spoločnosť ide po povrchu.

Keď idete na stredné školy a urobíte si prieskum na tému eutanázia, väčšina povie, áno, už aby to tu bolo. A keď sa pýtate prečo, povedia, že videli odchádzať svoju babičku, ktorá mala tridsať kíl a to bol hrozný pohľad, ja toto nechcem.

Tam, kde je eutanázia, sa ľudia boja starnúť, lebo majú pocit, že budú záťažou pre rodinu.

Majú strach a majú zlé skúsenosti zo smrti svojich blízkych, väčšinou v nemocnici.

My musíme najprv zhumanizovať zdravotníctvo a musíme sem dostať starostlivosť, ktorá je láskavá a dôstojná a potom tu nebudeme potrebovať zákon o eutanázii. Vo väčšine krajín sveta nie je uzákonená. V tých našich bohatých krajinách je odklon od Boha. Hoci som bola neveriaca, ani vtedy som si nevedela predstaviť, žeby niekto v zdravotníctve za mnou prišiel a povedal, zabi človeka.

Obhajcovia eutanázie na to idú z pozitívneho uhla, hovoria o pomoci pacientovi, o milosrdenstve. Človek veľakrát trpí najviac tým, že je záťažou pre druhých. 

Tam, kde je eutanázia, sa ľudia boja starnúť, lebo majú pocit, že budú záťažou pre rodinu, pre sociálny a zdravotný systém, pre spoločnosť. To je tam, kde nefungujú medziľudské vzťahy.

Musíme sa dnes vedieť rozprávať v našom zdravotníctve o zomieraní, či nepredlžujeme niektorými úkonmi márnu liečbu. Dnes je všetko zamerané na výkon, cenní sú len bohatí, úspešní a zdraví. Hendikepovaní a chorí, tých chceme niekde schovať.

Foto Andrej Lojan

Prvú časť rozhovoru nájdete tu

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Dlhé tiene jednej genocídy

Christian Heitmann

Aby sme sa zamysleli, ako dnes žiť slobodu v hocijakom režime

Zuzana Hanusová

Čo nás skúsenosť socializmu naučila

Tomáš Lencz

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies