Rodina

Rozvádzame sa, aby sme následne získali to isté. Len v bledomodrom

Foto: archív autora

Články, ktoré vám prinášame, sme nezamkli, môžete ich tak voľne čítať a zdieľať na sociálnych sieťach. Aby sme mohli šíriť kultúru dialógu v spoločnosti aj naďalej, potrebujeme vašu pomoc. Keď vám záleží na tom, aby sme tu na Slovensku boli, podporte nás, prosíme, pravidelnou mesačnou sumou. Ďakujeme!

Výrobcovia techniky nás naučili, že dnes sa nič neopravuje. Medzi tým totiž vyvinuli všetko dokonalejšie, rýchlejšie a spoľahlivejšie. Lenže ak to isté aplikujeme na vzťahy, nič také nás nečaká, upozorňuje známy český psychológ Jeroným Klimeš. Tvrdí, že partnera môžeme vymeniť za to isté. Akurát už použité.

Jeroným Klimeš sa venuje najmä psychológii rodiny. Napísal knihy Křesťanství, vztahy a sex, ktorá rieši stabilitu vzťahov a rodín s konkrétnymi odporúčaniami, ako prekonať krízy. Je tiež autorom knihy Partneři a rozchody.

Pamätám si knihu o manželstve, ktoré sa začínala citátom sklamanej ženy,  že po sobáši čakala skutočné šťastie, no manželstvo podľa nej vôbec nie je to, o čom snívala… Už máme okolo seba  tak málo fungujúcich zväzkov, že vzťahy vnímame  len cez romantické filmy? A keď to nie je v realite ako v nich, tak sa rovno rozvádzame?

Problém je inde. Vždy ma fascinuje, ako ľudia, ktorí sú inak vcelku precízni a úspešní vo svojom remesle, sa v partnerskom vzťahu správajú ako slon v porceláne. Pritom na šťastný vzťah existuje zaručený návod – presne tak ako pri akomkoľvek  remesle si vyžaduje pozornosť a sebadisciplínu.

A sme späť pri tej hollywoodskej romantike, tá nič také nespomína. Naopak ukazuje dlhé zaľúbené pohľady do očí, západy slnka v objatí… Nebeháme náhodou zo vzťahu do vzťahu naháňajúc túto ilúziu?

Skôr to vidím tak, že akoby u nás pretrvával pocit z obdobia študentskej zamilovaností, keď sa nám zdalo, že láska vzniká samovoľne, že sme spolu skrátka preto, že je nám dobre, nič nie je potrebné riešiť, veď ono to určite pôjde takto nejako až do smrti. Až keď pár krát narazíme, pochopíme, že služba partnerskému vzťahu a starostlivosť o deti je náročná a nie vždy príjemná práca, o akej sa nám zamlada ani nesnívalo.

Asi preto to skúšame obísť  vyhlasovaním, že manželstvo je minulosť a radšej hľadáme také formy vzťahov, kde budeme viac môcť a menej musieť. No ukazuje sa, že nekončia o nič úspešnejšie a trvácnejšie…

Nedávno som s malým synom vyrábal stojan na náradie do garáže. On bojoval s elektrickým skrutkovačom, ja som mu držal skrutky, a pritom vysvetľoval, ako to má robiť. Že najlepšie mu to pôjde, keď bude pri tom stáť, aj keď je to nepohodlné. A že sa musí sústrediť a všímať si viac vecí naraz.

Kto chce čokoľvek vybudovať, musí na tom drieť ako mulica bez ohľadu na to, či sa mu práve chce.

A aj keď si myslí, že to môže robiť inak a po svojom, zistí, že to celkom tak nejde a nejestvuje príliš veľa spôsobov ako to zaskrutkovať správne. A v tom je pointa odpovede aj na vašu otázku. Keď ani pri poličke nejestvuje nepreberné množstvo spôsobov, ako ju správne urobiť, tak ani k životnému šťastie nevedie cesta absolútnej slobody. Jednoducho si nemôžeme robiť, čo chceme.

Niektorí preto radšej tvrdia, že sa obrazne povedané na výrobu tej poličky necítia a manželstvo odmietajú ako niečo obtiažne a príliš zaväzujúce. Je ale nezáväzný vzťah naozaj ľahší a tým ľahšie udržateľný ? 

Naopak. Zo štatistík vieme, že svadba predlžuje životnosť vzťahu, kým puto medzi tými, ktorý sobáš programovo odmietajú, je krehkejšie. Vyznávači voľných zväzkov sú totiž od začiatku nastavení na rozchod. Inými slovami si v podstate hovoria – budeme na záhrade, kým nezačne pršať. A sotva začne popŕchať, odchádzajú…

Sobáš síce štatisticky predĺži vzťah len v priemere asi o dva roky, ale predstavme si, že by šlo o rakovinu. Keby nám vtedy niekto povedal, že stačí prísť na radnicu a pred starostom vyhlásiť: „Áno, chcem žiť!“ a dostali by sme dva roky života k dobru. Myslíte, že by sme našli niekoho, kto by to odmietol? Prečo teda odmietame manželstvo?

Prečo? Odpovedal vám niekto už na tú otázku? Ak teda taká odpoveď vôbec jestvuje…

Jestvuje. Zásady partnerského spolužitia sú dnes omnoho prísnejším imperatívom ako pred rokmi, pretože vzťahy omnoho menej držia pokope ekonomické dôvody a majetok. Na ich zachovanie je tak potrebná omnoho väčšia starostlivosť a pozornosť.

No paradoxne v bežnom živote sa momentálne presadzuje presný opak. Ľuďom sa vštepuje, že majú nasledovať svoje prelietavé citové popudy, a egocentrizmus – v duchu sloganu – neviaž sa, odviaž sa, je im vnucovaný ako morálne maximum.

Foto: archív autora

Na druhej strane to ale mnohým nestačí. Existujú totiž prieskumy, kde väčšina označila za to najdôležitejšie v živote rodinu a vzťahy. Prečo si ich teda tak ľahko vzdávame, keď už ich máme? 

Vzťahy je dnes hlavne omnoho ľahšie rozbiť. Vládne totiž akási diktatúra citov – cítim, musím ísť. Páčite sa mi, nepôjdeme si zasúložiť? Keď si však zoberiete akýkoľvek projekt – nemusí to byť rodina, ale trebárs kapela alebo basketbalové družstvo, s takýmto prístupom by ste nikdy nevydali cédečko, ani nevyhrali ligu, a samozrejme nevytvoríte tak ani funkčnú rodinu.

Kto chce čokoľvek vybudovať, musí na tom drieť ako mulica bez ohľadu na to, či sa mu práve chce, alebo nie. Keď sa však v noci zobudí dieťa, že potrebuje cikať, muž vychovaný štýlom neviaž sa, odviaž sa, povie žene – vstaň ty. Jej sa, samozrejme, tiež nechce a cíti to, že nejde on, ako krivdu. Rodičia z tejto generácie majú totiž pocit, že keď niečo musím, hoci na to nemám náladu, znamená to, že ten druhý urobil chybu.

A keď mu tie chyby takto začneme počítať, po čase je z toho dôvod na rozchod, lebo to vyzerá, že ten druhý nič iné ako chyby vlastne nerobí a bez neho by nám preto bolo lepšie.

Rozchody a rozvody patria pritom medzi ďalšie veľmi záludné ilúzie. Zo začiatku si ich ľudia doslova idealizujú, ale veľmi rýchlo zistia, že skočili hlavičku do nefalšovaného pekla. Len málo procesov v psychológii je totiž dlhodobejších a bolestivejších než rozchody.

Možno mnohých prekvapím, ale väčšina z tých, ktorí prežili chemoterapiu a majú za sebou aj ťažký partnerský rozchod, tvrdia, že radšej ešte jednu chemoterapiu ako ďalší rozvod.

Ak žena trpí v manželstve samotou, rozchod pocit osamelosti len znásobí.

Táto skúsenosť veľmi kontrastuje s očakávaním tých, ktorí stoja na začiatku a majú naopak pocit, že rozvod vyrieši všetky bolesti.

A nevyrieši?

Nie. Ak žena trpí v manželstve samotou, rozchod pocit osamelosti len znásobí. Rozvod totiž väčšinou neprináša ten efekt, ktorý od neho čakáme. Napríklad problémom mnohých dlhodobo nefunkčných manželstiev  je, že partneri snívajú o tom, že keby  nemali vedľa seba toho svojho, mali by tam Redforda alebo Juliu Roberts.

Nič také však neexistuje. Ako starneme, Redfordovia a Robertsové miznú a zostávajú len akýsi „recykláti“ a „secondhandi“.  Prakticky každý človek po tridsiatke je už recyklát zmrzačený predchádzajúcimi rozchodmi. To znamená, že partner opúšťa partnera, aby následne získal viac-menej to isté len v bledomodrom.

To tým vyše štyridsiatim percentám rozvádzajúcich sa ročne nikto nepovedal?

Zjavne nie. Ak sa dnes rozvádza  približne polovica manželstiev,  je nezmysel predpokladať, že ľudia, ktorí vydržali spolu prvých päť alebo desať rokov, si zobrali úplného „magora“.

Z väčšej časti sú to teda úplne zbytočné rozchody, keď ľudia idú od seba kvôli tomu, že robia hlúposti – majú vzťahy na diaľku, hľadajú si milencov a milenky, nie sú doma.

Je totiž empiricky pozorovateľné, že partneri po rozchode na seba myslia dokonca viac, ako keď boli spolu.

Pritom sú to veci, ktoré sú riešiteľné.

Toto sa podľa mojich skúsenosti vzťahuje na deväťdesiat percent z celkového počtu rozchádzajúcich sa párov.

Podľa štatistík sa približne u desatiny národa vyskytuj rôzne psychické patológie, dá sa teda predpokladať, že približne v rovnakom percente sú aj rozchody odôvodnené. Inak som zástancom prístupu, že dom, auto a vzťahy najskôr opravujeme, a až potom ich prípadne vymeníme.

To sme ale opäť pri tom, že opravovať je tá ťažšia cesta, ktorú navyše máme absolvovať kvôli niekomu, koho chceme zo života dostať preč.

To je zase jedna veľká ilúzia. Je totiž empiricky pozorovateľné, že partneri po rozchode na seba myslia dokonca viac, ako keď boli spolu. Ich city síce degenerujú na nekonečný boj, ale ten ich k sebe viaže omnoho pevnejšie ako romantická láska.

Rozvodom prichádzajú o všetko dobré, ale všetko zlé si spolu nesú až do smrti, chcú či nechcú. Teda nie svadba, ale rozvod je skôr len papierom. Pretože dotiahnuť to až k tomu, že bývalý mi bude úplne ľahostajný je väčšinou nadľudský výkon.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Na margo: Zanedbaná téma sexuality a vzťahov môže spôsobiť fatálne dôsledky v puberte

Zuzana Hanusová

O sexualite je potrebné s deťmi hovoriť v oveľa širšom kontexte

Zuzana Hanusová

Rodiny by mali žiť tak, aby míňali len na to, čo skutočne potrebujú, všetko ostatné by mali darovať

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies