Slovensko Spoločnosť

Čo nás skúsenosť socializmu naučila

Foto: TS

Za socializmu si niektorí udelili vnútornú slobodu, ktorá sa po čase stala skutočnosťou. V súčasnom svete treba veľmi veľa investovať do svojej profesie a iné oblasti tak ľahko ostanú bokom. Čo nás skúsenosť socializmu naučila? A sú dnešné problémy zas až tak radikálne odlišné?

Napadá mi trochu nesúvislá mozaika spomienok z detstva za čias socializmu a ich paralely v dnešnom svete.

Moja prvá spomienka je výhľad z nášho okna na deviatom poschodí na Štrkovci. Na parkovisku je tank a o dom sú opreté pušky, ktoré siahajú až po deviate poschodie. Podľa neskoršieho rozhovoru s rodičmi v auguste 1968 bol u nás priateľ, ktorý si z okna na amatérsku filmovú kameru natáčal dianie dole. Mal som vtedy päť mesiacov, takže tank a pušky sú asi neskoršia fantázia, ale som ochotný uveriť, že tiesnivú atmosféru strachu som si mohol zapamätať aj ako malé dieťa. Ani dnes by sme nemali podliehať ilúziám. Nežijeme v bezpečnom geopolitickom priestore a nutne potrebujeme byť súčasťou stabilného, akcieschopného a demokratického celku. Všetci cítime, že na projekte Európy treba naďalej pracovať.

Ako malé deti sme pomáhali rodičom skladať samizdaty. Moji rodičia preložili napríklad nemeckú knihu o výchove Listy rodičom. Na mechanickom písacom stroji prepisovali texty naraz na desať listov papiera cez kopiráky. Na posteli mojich rodičov bolo rozložených desať exemplárov knihy a kópie každej novej strany bolo treba rozdeliť medzi tých desať kôpok.

Nežijeme v bezpečnom geopolitickom priestore a nutne potrebujeme byť súčasťou stabilného, akcieschopného a demokratického celku.

Rozmýšľam, či je až taký rozdiel medzi hľadaním zaujímavých informácií v šedivosti komunistických správ a hľadaním dôležitého a spoľahlivého obsahu v dnešnej záplave fake news a banalít na sociálnych sieťach. Ako hovoril starý vtip – Kúpili ste si v Moskve noviny a všetky strany boli biele. Pýtate sa: „A kde sú písmená?“ A predavač: „Začem bukvi? Vsjo jasna. – Načo písmená? Všetko je jasné!“ Na hľadanie správnych písmeniek bolo treba vtedy aj teraz vynaložiť úsilie.

Na dovolenke v Juhoslávii sme s rodičmi boli iba raz. Bolo potrebné vybaviť si „devízový prísľub“ a to nebolo samozrejmé. Niektorí chodili do Juhoslávie aj každý rok. Po známostiach. V súčasnosti tiež niektorí chodia na dovolenku k moru každý rok, ale dnes to je o peniazoch.

Ako deti sme vedeli, že o viere treba hovoriť opatrne. Preto ma ako malého chlapca veľmi potešilo, keď som uvidel spolužiaka v kostole. Rodičia to pochopili a začali organizovať „besiedky“ – stretnutia s deťmi zo spriatelených kresťanských rodín. Dnešné deti majú veľký výber záujmových činností a to nehovorím o silnom pokušení mobilu či počítača. Dnes ešte viac ako v minulosti záleží na tom, v akej partii budú a aké podnety dostanú.

Za socíku sme boli na kresťanskom stretnutí na Morave. Spoločenská sála roľníckeho družstva, 400 ľudí, ženích a nevesta. Ibaže škatuľa svadobných koláčov a fľaša slivovice bola iba jedna – pre vrátnika, šťastní mladomanželia boli svoji už zopár rokov a účastníci jedli cez obednú prestávku párky s chlebom a horčicou. Dnes sa môžeme stretávať, ako chceme, ale príde nás pár desiatok, lebo každý má veľa práce a iných možností.

V ateliéri u Trizuljakovcov bolo stretnutie azda sto ľudí s členkou Hnutia fokoláre z Talianska. Keď sme po skončení stretnutia už za tmy vychádzali z bránky von, na ceste stálo auto s rozsvietenými svetlami. Hovorím mame: Odvráť hlavu, to sú eštebáci (členovia komunistickej Štátnej bezpečnosti). Dnes už polícia  nie je riadená komunistami, ale obavy o bezpečnosť zosilneli. Už nejde o ideológiu, ale okrem iného aj o to, že niektorí policajti a sudcovia podľahnú vidine peňazí mafie.

Ako dieťa si pamätám vychádzku na Devín. Za chodníkom okolo hradu bol pás vysypaný pieskom (na zachytenie stôp utekajúcich) a vysoký ostnatý plot. Na piesočnej kose na sútoku Dunaja a Moravy boli nejaké deti z Rakúska. Boli na druhom, nedosiahnuteľnom brehu.

Tieto hranice sú ešte nebezpečnejšie ako ostatné drôty. Sú v hlavách ľudí a ťažko sa menia.

Pamätník železnej opony v Devíne so svojou betónovou konštrukciou poznačenou strelami a s preborenou väzenskou mrežou je pre mňa doteraz emocionálne silným symbolom toho, čo sa tu zmenilo. Dnes sú hranice iné. Viackrát som písal o polarizácii spoločnosti medzi rôznymi skupinami, ktoré si nedôverujú a podozrievajú sa z toho najhoršieho. Tieto hranice sú ešte nebezpečnejšie ako ostatné drôty. Sú v hlavách ľudí a ťažko sa menia.

Pozoruhodný pojem za socializmu bol „ostrovy pozitívnej deviácie“ (ostrovy pozitívnej odchýlky). Za socializmu veľmi záležalo na ľuďoch – napríklad môj otec pracoval na Štátnom drevárskom výskumnom ústave spolu s mimoriadnou osobnosťou z Cirkvi bratskej, laickým kazateľom a básnikom Milanom Jurčom a s ďalšími veriacimi ľuďmi. Alebo na Gymnázium Jura Hronca, kde som študoval, chodili aj deti disidentov.

Medzi humanitne orientovanými pracovníkmi štátnych výskumných ústavov sa o všeličom hovorilo otvorene. Napríklad môj otec sa za socializmu podieľal na výskume „Náboženstvo a ľudský potenciál“. Aj za socíku sa s trochou odvahy dalo robiť všeličo, ale keď sa to malo publikovať, bolo potrebné urobiť „úlitbu bohům“ – odcitovať posledný zjazd Komunistickej strany, aby sa súdruhovia komunisti nevydesili.

Na konci osemdesiatych rokov už bolo cítiť, že ľudia sa prestávajú báť a už ani veľmi nepredstierajú, že socializmus funguje.

Mimochodom, za socializmu vyšlo zobrané dielo Karla Čapka aj s esejou Proč nejsem komunistou. Ostrovy pozitívnej deviácie potrebujeme aj dnes – podnikateľov, ktorí nezaložili svoj biznis výlučne na odvedených percentách, poctivých sudcov a policajtov, aktivistov za spravodlivosť a lepšiu správu spoločnosti, tých, čo pomáhajú slabším. Prejavy odvahy, poctivosti a dobrej vôle sú potrebné vo všetkých oblastiach života spoločnosti.

Na konci osemdesiatych rokov už bolo cítiť, že ľudia sa prestávajú báť a už ani veľmi nepredstierajú, že socializmus funguje. Na vysokej škole nám naďalej prednášali komunistické predmety, ale keď prednášajúci vedeckého ateizmu tvrdil, že páni zapisujúci evidenčné čísla áut na púti v Šaštíne sú farári kontrolujúci svoje ovečky, tak mu spolužiak ostro vynadal do demagógov. A nič sa nestalo. Na cvičeniach boli učitelia otvorenejší a snažili sa prezentovať umiernené názory. Občas sme pocítili zadosťučinenie, keď sme ich argumentmi pritlačili k stene. Socializmus mal taktiež zjavné ekonomické problémy, ako bol príslovečný nedostatkový toaletný papier. Kvapkou pretekajúceho pohára bol známy príhovor Miloša Jakeša, že sa cíti ako „kůl v plotě“, lebo komunistom chýba podpora ľudí.

Osobitným indikátorom túžby po zmene sú pre mňa socialistické vtipy. Humor je stratégia prežitia a radosť zo slobody nezmyslu. Nie div, že za socializmu sa vtipom darilo. Pre súčasnú generáciu sa azda dajú vysvetliť, ale tá emócia, ktorá v nich bola, sa už nedá zopakovať.

Humor je stratégia prežitia a radosť zo slobody nezmyslu. Nie div, že za socializmu sa vtipom darilo.

  • Niektoré vtipy boli nadľahčením pomerov: V mäsiarstve sa pán stojaci na čele dlhého radu pýta: „A teľacie máte?” „Nemáme.” „A zajačie?” „Nemáme.” „A hovädzie predné?” „Nemáme.” Zozadu sa ozve výkrik: „Dajte mu po hube, čo toľko preberá!”
  • Dala sa vychutnávať absurdnosť situácie: Vedeli sme, že budovanie socializmu bude radostné, ale netušili sme, že to bude až taká prča!
  • Alebo čierny sarkazmus: Viete, kedy bude na Slovensku dobre? Keď už budú iba dve vrstvy – komunisti a dva metre betónu.
  • Geniálnym a prorockým humorom bol text piesne evanjelického farára Sváťu Karáska, z ktorej mám dodnes guču v hrdle: „V Praze na Pankráci (väzenie) v prázdný cele vycpanej bachař (väzenský dozorca) už jen zbyl. Kavalce (väzenské postele) už nikto nestele, co jsem se za to namodlil. Já to vím, jednou přijde ten den, ten den…“

Dnešná etapa dejín je ťažká tým, že vidíme veľa ohrození a veľa rozdelení medzi ľuďmi, ale nevidíme veľa toho, čo by potvrdzovalo našu nádej. Preto si ju musíme udeliť.

Vývoj situácie po novembri 1989 možno asi najpresnejšie označiť ako bolestné zreálnenie. Rýchlo sa preorientovali hlavne chytrácki, všetkého schopní ľudia. Nie všetci novú situáciu profesijne, psychicky a ľudsky zvládli. Bolo možné stretnúť kamaráta z kresťanských stretiek, ako žobre pred kostolom. Alebo si spomínam na stretnutie s otcovým kolegom, nadaným elektrotechnikom, ktorý za socializmu podal veľa zlepšovacích návrhov a pracoval na zaujímavých projektoch.

Vývoj situácie po novembri 1989 možno asi najpresnejšie označiť ako bolestné zreálnenie.

Po roku 1989 bol krátko poslancom Federálneho zhromaždenia, ale nakoniec skončil bez rodiny, bez peňazí a s psychickými problémami. Bol presvedčený, že v jeho malej dedinke je hlavné centrum Štátnej bezpečnosti, ktorá ho stále sleduje a nedovolí mu normálne žiť a zamestnať sa. Nepresvedčil ho žiadny argument.

Dobré je, že za ostatných tridsať rokov sa vykryštalizovalo, kto má aké schopnosti, kto na akú stranu patrí. Môže byť ťažké to prijať. Ani nám nenapadlo, že sme takí veľmi rôzni a máme také rozdielne názory. Zaskočilo nás to, a to nielen v rámci celej spoločnosti, ale aj medzi priateľmi, v spoločenstvách, v Cirkvi. Je to pravda o skutočnosti, v ktorej žijeme.

Za socializmu museli ľudia vynaložiť veľa energie na obchádzanie obmedzení systému. Sloboda, demokracia a trhové hospodárstvo sú zraniteľné, ale zároveň tvorivosť a podnikavosť ľudí má väčšiu šancu priniesť čosi nové a hodnotné pre nich aj pre celú spoločnosť. Ako vidieť z príkladov uvedených vyššie, ani to nestačí. Lepšia spoločnosť nevzniká len podnikateľskou aktivitou a viacerými politickými stranami.

Hlbšia pravda o nás ľuďoch je, že naše silné stránky sú na to, aby sme si vydobyli svoje miesto vo svete. Na zmenu sveta treba čosi iné. Za ostatných 30 rokov je tu nemálo ľudí a iniciatív, ktorí robia aj to, čo nie je priamočiaro výhodné.

Za ostatných 30 rokov je tu nemálo ľudí a iniciatív, ktorí robia aj to, čo nie je priamočiaro výhodné.

Robia to preto, lebo to robiť treba, lebo to bolí, lebo to ide do živého, lebo sa inak nedá. Starajú sa o voľný čas znevýhodnených detí, riešia nespravodlivosti, pomáhajú bezdomovcom, chorým a zomierajúcim, venujú svoj čas manželom a snúbencom, ľuďom so zraneniami na duši, ľuďom v rozvojových krajinách.

Sú veci, do ktorých by človek nešiel iba kvôli sebe, kvôli výhodám či peniazom. Tá hlbšia pravda je, že nádej môžeme darovať. Tridsať rokov po páde komunizmu si máme udeliť nádej a rozdávať ju ďalej. A možno raz zažijeme, že nahromadením úsilia ľudí sa čosi staré zase raz rozsype a vznikne čosi nové. Nebude to automaticky dokonalé, ale bude to ďalší krôčik vpred.

Pre tých, ktorí majú pocit, že veriaci a cirkev musia na prvom mieste tvrdo bojovať proti liberálom a progresívcom, mám taký tip: Nezačneme nejakú novú sériu vtipov? Poznáte tento? Stretnú sa konzervatívec a liberál…

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Môžu kresťania voliť Kotlebu?

Tomáš Lencz

Je zdravé, aby kresťania boli vo viacerých stranách

Christian Heitmann

Reklama môže šíriť spoločné dobro

Mária Gaglioneová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies