Spiritualita jednoty Titulka

Etapy charizmy: Noc strašná a žiarivá

Mons. Carlo de Ferrari, prvý zľava, počúva skúsenosť istého dievčaťa na mariapoli. Mons. Carlo de Ferrari ako prvý schválil hnutie. Tretí zľava Mons. Pavol Hnilica.

Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri blížiacom sa stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.

Roky 1951 – 1954

„Nadišla noc. Strašná, no vie to pochopiť iba ten, čo to zažil. […] Obrala ma o fyzický i duchovný život. Nemala som zdravie (tým najhroznejším a najkrutejším spôsobom) a chýbal mi pokoj, teda Boh.“ Takýmito slovami 18. marca 1952 opísala Chiara Lubichová drsnosť skúšky, ktorá zasiahla jej osobný život.

Po obvineniach, ktoré boli vznesené na jar 1948, začal tridentský biskup Carlo de Ferrari diecézne skúmanie, ktoré sa pre rodiace sa hnutie skončilo pozitívne. Informácie sa však už dostali k Svätému ofíciu v Ríme. Najvyššia kongregácia tak začala hnutie preverovať. Toto obdobie trvá až do roku 1964.

Chiara je viackrát pozvaná na rozhovor. Musí zachovávať tajomstvo, v samote a v plnej poslušnosti prijíma nariadenie vzdialiť sa od hnutia, ak to bude potrebné. „Je to pravda: kríž bol ťažký a takým aj zostáva.

V týchto dňoch som pochopila Ježiša. Som však šťastná, Výsosť,“ píše Mons. De Ferrarimu 5. januára 1951 a pokračuje: „Ježiš mi dal milosť, aby som bola pripravená prijať akékoľvek rozhodnutie zo strany Cirkvi. […]

V prvých mesiacoch roku 1951 dostanú niektorí rehoľníci príkaz prerušiť vzťahy s hnutím.

Som šťastná, Výsosť, že môžem darovať Bohu všetko, čo cezo mňa v nadprirodzenej oblasti urobil. Uisťujem Vás, že nech sa udeje čokoľvek, vždy budem verná svojmu opustenému Ježišovi a úplne verná Cirkvi[1].“

V prvých mesiacoch roku 1951 dostanú niektorí rehoľníci príkaz prerušiť vzťahy s hnutím. Taktiež poslanec Igino Giordani, ktorý sa k vznikajúcemu hnutiu priblížil, dostane radu, aby sa od neho dištancoval. Pozornosť Svätého ofícia sa však sústredí na osobu a poslanie Chiary, mladej ženy, ktorá stojí na čele rôznorodej skutočnosti.

V Dolomitoch v roku 1951

Ôsmeho februára 1952 príde rozhodnutie, ktoré bolo ohlásené už pred mesiacmi: „Hnutie už nie je v rukách Lubichovej,“ píše dôverne otec Enrico Corrà Mons. de Ferrarimu, pričom ho informuje o usmernení Svätého ofícia[2]. Na druhý deň Chiara zostaví list, v ktorom sa vzdáva vedenia hnutia a „zostáva len jednoduchou fokolarínkou“. Otcovi Enricovi Corrà sa zdôverí: „Som veľmi rada, otče, že môžem ponúknuť tento svoj malý príspevok za uskutočnenie Ježišovho závetu: ,Aby všetci boli jedno‘.“ Chiara list ukončuje slovami: „V Ježišovi Ukrižovanom.“[3] Na jej miesto je menovaná Giosi Guellová, jedna z jej prvých spoločníčok. „Smrť z lásky“, takto hovorí Chiara o kroku, ktorý od nej žiadali a ktorý prežíva vo svetle tajomstva Máriinho stabat pri nohách kríža. Podľa logiky pšeničného zrna, ktoré keď odumrie, prináša plody, sa aj tento čas milosti ukáže ako plodný: oheň sa šíri a prekračuje hranice Talianska. Črtajú sa nové povolania.

V novembri 1953 sa Giordani, ktorý je svedkom toho, ako sa skupinka fokolarínok a fokolarínov zasväcuje Bohu, pochvalne a slovami očarenia vyjadruje o povolaní k panenstvu, až v Chiare vzbudí intuíciu, že práve on zasadil semiačko, ktoré umožní vstup osôb žijúcich v manželstve do fokoláre.

„Pamätám si, ako sme azda pre túto pokoru – pretože pokora vždy priťahuje Božiu pozornosť –, povedali: ,Počuj, Foco, čo ti vlastne chýba? […] Ak je opustený Ježiš pre teba všetkým, si prázdny od seba a plný Boha; ak si plný Boha, si živou láskou: ak si živou láskou, Boh žije v tebe: kto je teda viac panicom než ty?‘“ Chiara mu preto navrhne: „Prečo toto zasvätenie sa opustenému Ježišovi, byť láskou, nepoložíš na oltár aj ty? Prečo sa aj ty takto neoddáš nášmu Ideálu?“ A tak sa Foco zasväcuje Bohu ako prvý ženatý fokolarín.

Je to okamih radosti a svetla, ktorý požehná otec Giovanni Battista Tomasi z rehole stigmatínov. Je to odborník, ktorého Mons. de Ferrari od roku 1949, v náročnom období, keď sa očakávalo schválenie hnutia zo strany rímskej Cirkvi, postavil vedľa Chiary.

Otec Tomasi Chiaru podporuje a povzbudzuje, pomáha jej „čítať“ neistú a bolestnú situáciu vo svetle noci svätého Jána z Kríža. Zdravie múdreho rehoľníka sa však začína zhoršovať. So srdcom plným vďačnosti mu práve mladé dievča Chiara oznámi, že jeho stretnutie s Bohom sa blíži. Stane sa tak 2. januára 1954. Niekoľko mesiacov nato, 4. apríla 1954, Mons. Ferrari vysvätí v Tridente za kňaza Pasqualeho Foresiho. Giordani zdôrazňuje mariánsku pečať kňazstva, ktoré po prvý raz prijíma fokolarín.

Cirkev medzitým ďalej skúma hnutie. Otec Corrà dospeje k osobnému presvedčeniu o cirkevnej hodnovernosti rodiaceho sa Diela. Nahradí ho však nový vizitátor, otec Alfonso Orlini.

V tom istom roku 1954 má Chiara vnuknutie, že Láska sa prejavuje v siedmich aspektoch rovnako ako lúč svetla, ktorý keď prechádza kvapkou vody, rozkladá sa do siedmich farieb dúhy.

Z rovnakých dôvodov ako jeho predchodca aj on ukončí svoj mandát po troch rokoch. Ako neskôr Lubichová povie, bolo to „obdobie, keď sa mal ukrižovaný a opustený Ježiš v našej duši udomácniť spôsobom myslenia, ktorý teraz všetci poznáme: bez neho by Hnutie fokoláre nejestvovalo v minulosti, prítomnosti, ani v budúcnosti, lebo by nejestvovala jednota“.[4]

V tom istom roku 1954 má Chiara vnuknutie, že Láska sa prejavuje v siedmich aspektoch rovnako ako lúč svetla, ktorý keď prechádza kvapkou vody, rozkladá sa do siedmich farieb dúhy. Láska, Ježišov život v nás, vedie k spoločenstvu (červená). Láska nie je uzavretá do seba samej, no zo svojej podstaty sa šíri (oranžová). Láska pozdvihuje dušu (žltá). Láska uzdravuje (zelená). Láska pojíma viacero osôb do spoločenstva (modrá). Láska je zdrojom múdrosti (indigová). Láska mnohých spája v jedno, láska je jednota (fialová).

 

9. februára 1951

Výsosť,

Váš pozdrav ma rozplakal. Evanjelium, ktoré je mojím svetlom, mi hovorí: „A urobím všetko, o čo budete prosiť v mojom mene…“ (Jn 14, 13) Ja som však nemala vieru prosiť, aby sa môj zármutok zvrátil, pretože každý deň dochádza k obráteniam (denne ich je viacero a sú to ,veľké ryby‘), a myslím si, že sú plodom aj tohto kríža, ako aj lásky všetkých tých, ktorí žijú pre Jednotu, a celého spoločenstva svätých.

V to ráno som však prosila Otca v Ježišovom mene o túto milosť pre Vás… A Vy mi teraz píšete, že ju očakávate pre mňa. Výsosť, videla som toľkú lásku Cirkvi a tak silne som ju vnímala, že nemôžem neplakať. Výsosť, alebo lepšie, otče, keby ste len vedeli, aké spojenie s Bohom mi priniesol tento kríž!

Ako by som naňho hľadela tvárou v tvár, hoci ho očami nevidím. Život je raj, raj!

A všetko obklopuje oheň! [] Ak kríž prináša tieto plody… Ja však túžim po tom, aby mi bol odňatý, pretože si to Vy prajete.

V dcérskej oddanosti,

Chiara

 

List Chiary Lubichovej Mons. Carlovi de Ferrarimu, 9. februára 1951. Titul „Výsosť“, ktorý zrušil pápež Pius XII. v roku 1953, bol spojený s Tridentským kniežacím biskupstvom; používal sa osem storočí.

 

[1] List Chiary Lubichovej Mons. Carlovi de Ferrarimu, 5. januára 1951.

[2] List otca Enrica Corrà Mons. Carlovi de Ferrarimu, 8. februára 1952.

[3] List Chiary Lubichovej otcovi Enricovi Corrà, 9. februára 1952.

[4] Ch. Lubichová, Grido, Città Nuova, Rím 2000, s. 65.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Slovo života – marec 2020

Letizia Magriová

Môžu kresťania voliť Kotlebu?

Tomáš Lencz

Ak sa človek dotkne Boha a povie mu svoje áno, nemusí mať z ničoho strach

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies