Spiritualita jednoty

Etapy charizmy: Svetlo v tme

Záber z jednej z prvých Mariapoli v 50-tych rokoch

Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri blížiacom sa stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.

Prvé kroky hnutia v Ríme. „Raj ‘49“. Stretnutie s De Gasperim a Pasqualem Foresim.

Chiara Lubichová prichádza spolu so svojimi priateľkami do Ríma v decembri 1948. Istá vysokopostavená pani, Elena Hoelhová, a jej manžel im ponúknu byt.

Krátko nato, 20. januára 1949, sa Chiara stretne so skupinkou poslancov na Montecitoriu a pripraví pre nich program, ktorého cieľom je, „aby Ježiš žil v parlamente = stať sa svätými: sme zodpovední za druhého ako za seba“. Oheň, ktorý priniesla do mesta, nemá podnietiť iba život v kláštoroch a vo farnostiach, ale určený je pre celú spoločnosť vo všetkých jej oblastiach, počínajúc politikou. V Ríme to v tých rokoch vrie, mesto povstáva z povojnového materiálneho a morálneho úpadku.

Mariapoli v päťdesiatych rokoch

Aj Cirkev sa kresťanskému životu snaží prinavrátiť závan sviežosti. Objavujú sa nové skupiny, ako napríklad Crociata della Carità pod vedením P. Leoneho Veutheyho a Hnutie Regnum Christi s Bedom Herneggerom, s ktorými sa Chiara stretne a vyzve ich na spoluprácu. Fokolarínok je v tom čase devätnásť a fokolaríni sú iba štyria. Je ich len hŕstka, no majú v sebe zápal, akoby boli hotovou armádou. Nie nadarmo ich prezývajú „podpaľači“ (tí, čo roznecujú oheň). Po niekoľkých mesiacoch vzniká okolo nich spoločenstvo, ktoré tvorí viac než 3500 ľudí rôznych povolaní, pričom asi 300 z nich pochádza z Ríma. Rehoľníci, počnúc P. Raffaelom Massimeim, predstaveným Tretieho rádu sv. Františka, otvoria brány svojich spoločenstiev po celom Laziu, ale aj na Sardínii, v Sassari, kam sa Chiara vyberie na jar.

Život sa rýchlo šíri, keď Chiara náhle dostane stopku: diagnostikujú jej tuberkulózu. Na odporúčanie lekára sa vráti do svojho kraja a utiahne sa do sanatória v Mesiane, v blízkosti mesta Trident. Podstúpi dôkladnú kontrolu. Výsledok: je celkom zdravá! „Táto tvár Ježiša Opusteného bola napokon iba ,preludom‘,“ povie krátko nato Chiara, „no skutočnosťou je, že sme ho milovali.“ Zdvihnutý prst však zostáva, leto treba využiť na oddych. Pred povinným odpočinkom v júni 1949 Chiara píše rímskej komunite list: „Hoci sme od seba vzdialení, či pri mori alebo na horách, spája nás Svetlo, ktoré sa nedá zachytiť zmyslami a svetu je neznáme, no Bohu je nadovšetko drahé a pre jednotu zaváži viac než čokoľvek iné: Slovo života. Jedno budeme len pod podmienkou, že každý z nás bude druhým Ježišom: ďalším živým Božím slovom.“

Chiara Lubichová (1920 – 2008)

Chiara sa opäť ocitne vo svojom kraji, v Trentine, vysoko v Tonadicu, v horskej dedinke Dolomitov, kde má fokolarínka Lia Brunetová chatu, ktorá sa viac podobá na jednoduchý senník. Keď odchádzala z Ríma, oslovil ju plagát filmu V horách ťa uchvátim (In montagna ti rapirò). Je to skutočne tak: Boh ju svojou láskou uchváti do skúsenosti života a svetla, vďaka ktorej novým spôsobom pochopí realitu neba a ktorú si budeme pripomínať ako Raj ’49. Keď sa leto roku 1949 chýli ku koncu, volanie trpiaceho ľudstva je ešte silnejšie. „Pane, daruj mi všetkých osamelých,“ modlí sa Chiara 1. septembra. „Vo svojom srdci som pocítila utrpenie, čo dopadá na tvoje srdce za všetku opustenosť, v ktorej sa topí celý svet.“

Po návrate do Ríma nachádza rovnaké problémy: nedostatok príbytkov, pracovných miest, noví prisťahovalci, materiálny a morálny úpadok. „Keď hľadím na Rím taký, aký je,“ píše, „cítim, že môj Ideál je ďaleko.“ Nad týmto vonkajším pohľadom je však vízia, ktorá vychádza zo svetla, čo zažiarilo v lete a vďaka ktorému verí, že „vzkriesenie“ Ríma a celého ľudstva zaplavených ohňom Božej lásky je možné. Akoby do temnoty sveta zostúpilo s Chiarou svetlo.

De Gasperi

Jedným zo znamení je aj stretnutie s Alcidem De Gasperim, ktorý v tom čase predsedá talianskej vláde. Prvý raz sa stretnú vo Fregene v jedno nedeľné popoludnie. Ustarostený, keďže pomoc zo strany Američanov neprichádzala načas, sa nadchne Chiarinými slovami a opäť nájde nádej. „Cítiť sa zjednotení pod krídlami Božieho otcovstva,“ napíše jej neskôr, „mi aj v čase trápenia dodáva pocit pokoja a dôvery. Tá hodina utrpenia je teraz.“

Alcide De Gasperi (1881 – 1954)

Medzičasom sa k nej pridávajú noví spoločníci na ceste: starý a múdry rehoľník P. Giovanni Battista Tomasi (1866 – 1954), ktorý jej bude nablízku v rokoch, keď sa bude formovať nové dielo v Cirkvi, a istý mladý muž z Toskánska, ktorý sa neskôr stane kňazom, Pasquale Foresi (1929 – 2015). Chiara sa ho opýta, či sa s ňou chce deliť o nové božské dobrodružstvo. Bude ju sprevádzať až do obdobia plnej zrelosti Máriinho diela.

Mám jedine Ježiša Opusteného

Ostia 31. marca 1950

 

Milý páter Festa,

teraz, keď ste od nás fyzicky odlúčený, aj my horíme túžbou mať Vás tu, medzi sebou.

Využime teda pre jeho lásku toto obdobie čakania.

Očakávanie, neistota je Ježiš Opustený.

Mať pocit, akoby sme neboli na svojom mieste, to je Ježiš Opustený: on, Boh vesmíru, ten, ktorý je Jeden, bol zavrhnutý nebom i zemou. Tak je to, náš drahý P. Festa.

Je však pekné môcť dať Bohu to, čo máme radšej.

V Ježišovi Opustenom sa odzrkadľujú zároveň všetky duše, ktoré nenapĺňajú svoje povolanie.

Bol povolaný, aby bol jedno s Otcom. Kto môže byť s Otcom viac jedno než on?

A predsa je kvôli nám donútený zvolať ten úzkostný výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“

Tak aj Vy, otče.

Máme však Slovo života na apríl: „Nenechám vás ako siroty, prídem k vám.“ (Jn 14 – 18)

Ježiš medzi nami sa k Vám vráti, Otče. Čakajme naňho.

Majme zatiaľ zapálené Ženíchove lampy v noci opustenosti: aby Ženích neprišiel vtedy, keď ho najmenej čakáme.

Milujme jedine J. O. (Ježiša Opusteného).

Nemám už nič, otče.

Uisťujem Vás.

Ani fokoláre, ani hnutie, ani jednotu, ani to, čo som mala predtým, než som sa mu dala.

Mám jedine J. O. Ten skutočne nikdy nechýba.

On je tam, kde všetci chýbajú.

V temnote, v samote, v chlade, tam, kde nikto nechce byť.

A my s ním, aby sme čerpali z neho svetlo, ktorým máme zaplaviť svet.

Otče, jasne som videla, že svätými sa staneme, len ak pôjdeme v našom Ideáli do hĺbky.

Konali tak všetci svätci.

V ňom Vás zanechávam, a keď môžete, príďte do Tridentu. Tam niet nátlaku.

Píšte nám sem.

Všetkých nás žehnajte a na Veľký piatok zomrite s ním a s nami. A na Bielu sobotu sa navždy naroďte.

V ňom,

Chiara

 

(List Chiary Lubichovej P. Giovannimu Festovi)

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Slovo života – marec 2020

Letizia Magriová

Ak sa človek dotkne Boha a povie mu svoje áno, nemusí mať z ničoho strach

Zuzana Hanusová

Etapy charizmy: Zrodí sa časopis Nové mesto

Oreste Paliotti

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies