Spiritualita jednoty

Môj „viac ako pokrvný“ brat Cyril

Foto: archív Stanislav Lieskovský, Spoločná sv. omša v Diecéznom centre mládeže v Bojničkách – 15. 9. 2009 pri oslave 40. narodenín o. Stanislava. Vľavo o. Cyril, celebruje o. Kamil, vpravo o. Stanislav.

V januári zomrel  náš dlhoročný priateľ, brat a spovedník, duchovný otec Cyril Lieskovský. V rámci Hnutia fokoláre na Slovensku pracoval v sekretariáte pre Farské hnutie, verne sprevádzal skupinky farníkov na formačné kurzy a rád poslúžil aj na rôznych mládežníckych podujatiach. marci 2019 mu diagnostikovali akútnu leukémiu. Svoje zdravotné ťažkosti ochotne obetoval za potreby Hnutia fokoláre a Cirkvi.

S pokojom a ochotou plnil pokyny zdravotného personálu a za všetko stále ďakoval. Na Nový rok sa jeho zdravotný stav veľmivážne zhoršil a 13. januára otec Cyril zomrel. Počas života si pri rôznych príležitostiach rád pospevoval žalm: „S radosťou pôjdeme do domu Pánovho.“ Veríme, že tieto slová sa už v jeho živote naplnili. Cyril pochádzal z rodiny s piatimi deťmi, ktorých sa traja najmladší bratia stali kňazmi. Jeho brat Stanislav spomína

Jedna z prvých spomienok na Cyrila sa viaže na obdobie, keď som mal asi päť či šesť rokov a začal som si uvedomovať, že o nejaký čas pôjdem do školy. V mysli som mal vážnu detskú otázku: „Ako sa budem môcť v škole učiť, keď neviem čítať? Veď v škole sa učí z kníh!“ Asi som túto svoju obavu dával najavo dosť nástojčivo. Vtedy sa ma Cyril ujal a naučil ma čítať. Otvorila sa mi tak brána do nádherného sveta rozprávok, fantázie a dobrodružných príbehov. Už som si ich mohol prečítať sám a nemusel som čakať na niekoho staršieho. Čítal som veľa a dychtivo som objavoval krásy detskej literatúry.

Z Cyrilovho rozprávania som sa pred niekoľkými mesiacmi dozvedel, že aj on zažil niečo veľmi významné týždeň pred jeho šiestymi narodeninami. Bol to deň môjho krstu. Keď ma rodičia priniesli do kostola, Cyril niesol moju krstnú sviečku a zrazu ho naplnil pocit čohosi vznešeného a posvätného. Boh sa dotkol jeho detskej duše a otvoril mu nový horizont života.

Mozaika rôznych udalostí z môjho života sa stále dopĺňa a pomáha mi uvedomovať si, ako veľmi je život ľudí navzájom prepojený. Boh nám vychádza v ústrety cez našich bratov a sestry, aby nám otváral nové horizonty života s ním.

Cyril ako môj starší brat býval niekedy rodičmi poverený, aby na mňa dával pozor, keď sme niekam išli, aby som sa ráno najedol a včas išiel do školy, aby som sa dostatočne obliekol, keď sme šli von. Cítil za mňa zodpovednosť a učil sa byť dôsledný a ja som sa zase učil poslúchať ho. Náš vzťah bol naplnený radosťou a dôverou. Keď som mal v októbri 1988 nastúpiť na dvojročnú základnú vojenskú službu, povedal mi niekoľko povzbudivých slov, ktoré mi potom pomáhali s pokojom zvládať stresujúce obdobie vojenčiny – najmä prvých pár mesiacov.

V lete 1989 mal Cyril jeden rok štúdia teológie za sebou a dostal sa na medzinárodné stretnutie seminaristov v zahraničí. Dostal som od neho list, kde sa so mnou podelil o inšpiratívne myšlienky zo stretnutia so zakladateľkou Hnutia fokoláre Chiarou Lubichovou. Bol som nadšený a s radosťou som prijal pravidlá „umenia milovať“: Vidieť v blížnom Ježiša, milovať ako prvý, milovať druhých ako seba samého a milovať všetkých! Radosť z tohto nového spôsobu života umocňovala radosť z pádu totalitného režimu v novembri 1989. Otvorili sa mi ďalšie nové horizonty života. Bolo to práve počas tohto obdobia, keď vo mne jasne zaznelo a dozrelo povolanie k zasvätenému životu v kňazskej službe.

Keď som sa vrátil z povinnej vojenskej služby, Cyril mi jednoznačne radil, aby som nezostal doma. Nie preto, že by doma bola ťažká atmosféra, ale preto, aby som bol nútený nespoliehať sa na pohodlie a istoty domova,musel sa ďalej rozvíjať v novom prostredí. To sme už obaja hlbšie poznali spiritualitu jednoty. Po porade s istým fokolarínom som prišiel do Bratislavy. Tam som žil jeden rok. Chodil som do práce a s ďalšími troma kamarátmi sme sa venovali duchovnej formácii mladších chlapcov. Keď som po roku dostal ponuku ísť prehĺbiť svoj život a spiritualitu jednoty do formačnej školy v talianskej citadele Loppiano, s veľkou radosťou som ju prijal. Aj Cyril veľmi túžil sa tam dostať. Veľa sa za to modlil… Podarilo sa mu to v roku 2003, desať rokov po svojej kňazskej vysviacke. Bol neopísateľne šťastný. Tam sa ešte viac utvrdil v živote charizmy jednoty.

Po roku, keď sa vrátil na Slovensko, mal túžbu pokračovať v živote spirituality Hnutia fokoláre na fare spolu s iným kňazom. Keď po niekoľkých rokoch prišiel od jeho diecézneho biskupa list, v ktorom mu oznamoval, že to bude možné, kľakol si a s radosťou za to ďakoval Pánu Bohu – tak o tom hovorí naša sestra Eva. Boh mu tým otvoril nový rozmerkňazského života.

V nových podmienkach na fare spoločne s kaplánom Jaroslavom Mujgošom sa Cyril usiloval v harmónii prežívať všetky aspekty života. Spoločne vyberali zariadenie a usporiadanie nábytku, aby aj to bolo vyjadrením lásky k ľuďom, ktorí budú na faru prichádzať. Usiloval sa tráviť dovolenku spolu s inými kňazmi a byť im k dispozícii. Rád poslúžil aj ako dobrý kuchárspoluorganizátor táborov pre miništrantov a letných brigád pre bohoslovcov. Využíval aj svoje murárske zručnosti (už za totality pri stavebných úpravách ženského fokolárev Bratislave) aj ako kňaz na farách a ochotne viackrát cestoval k našej tete, vdove, ktorej pomáhal pripraviť zimnú zásobu dreva na kúrenie. Aj pri návštevách mužského fokoláre v Bratislave sa usiloval prispieť konkrétnou prácou. Chápal ju ako možnosť prispieť k nadprirodzenému Božiemu životu medzi ľuďmi. Uvedomoval si veľký dar spoločenstva ako potrebu a posilu v duchovnom i ľudskom raste pre seba i pre iných. 

Cyril chcel čo najviac využiť každý okamih života ako poklad, ktorý mu mohol pomáhať stále rásť v poznaní a prežívaní dobra. „Ty, Pane, si moje jediné dobro“ – je slovo života, ktoré dostal od Chiary Lubichovej ako program života. Verím, že jeho životné úsilie o napĺňanie tohto programu bolo dostatočne veľké, aby mu Boh Láska, v ktorého uveril a ktorého nasledoval, mohol teraz, keď zavŕšil svoju pozemskú púť, otvoriť ďalšie horizonty nového života…

Cyril Lieskovský

*4. 10. 1963+13. 1. 2020

Po ukončení základnej školy sa vyučil stavebnom odbore murár – obkladač. Začiatkom roka 1982 prišiel do obce CabajČápor za správcu farnosti Jozef Daško, kňaz fokolarín. Cyril začal spoznávať spiritualitu Hnutia fokoláre. Žiť v spoločenstve mladých vo farnosti i mimo nej. Spieval vo farskom spevokole, rád chodil do prírody a športoval. Keď pocítil povolanie ku kňazstvu, štúdiom popri zamestnaní si urobil maturitu. Odslúžil dva roky povinnej vojenskej služby v rokoch 1988 – 1993 absolvoval štúdium katolíckej teológie na RK CMBF UK v Bratislave. Za kňaza bol vysvätený pre Nitriansku diecézu 19. júna 1993 v Terchovej.

Ako kňaz pôsobil Krásne nad Kysucou, Štiavniku a Malej Hradnej. V rokoch 2003 – 2004absolvoval formáciu v Centre spirituality jednoty v Loppiane. Po návrate boli jeho farnosťami: TrenčínJuh, Nitrianske Rudno, PalárikovoMichal nad Žitavou.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Slovo života – júl 2020

Letizia Magriová

Slovo života – jún 2020

Letizia Magriová

Menila životy iných

Veronika Sýkorová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies