Slovensko Spoločnosť Voľby 2020

Je zdravé, aby kresťania boli vo viacerých stranách

Foto: Július Kotus

Blížia sa parlamentné voľby a portál nm.sk pripravil sériu rozhovorov s kandidátmi z jednotlivých strán, ktoré by mohli byť kľúčovými pre ďalší vývoj Slovenska. Oslovili sme politikov, ktorí by napriek tomu, že sú naplno ideovo zakorenení vo svojich stranách, mohli byť nositeľmi dialógu v spoločnosti.

Je mamou piatich detí, má deväť vnúčat, do sveta politiky vstúpila po päťdesiatke. Je veriacou kresťankou, do parlamentu kandiduje za PS/Spolu. Lucia Štasselová je dnes viceprimátorkou Bratislavy, ale chce mať vplyv na tvorbu zákonov, aby robila sociálnu politiku. 

Kultúrno-etické otázky v kampani nerieši. Tvrdí však, že si vie svoje hodnoty obhájiť aj v liberálnej strane, ale nemyslí si, že by to mala byť jej zástava, s ktorou ide do volieb, lebo práve stavanie sa na barikády polarizuje spoločnosť.

 

Ak máme pred sebou obraz mamy viacpočetnej rodiny, zväčša si predstavíme, ako robí doma zázemie a teší sa, kedy môže ísť do dôchodku. Prečo ste sa vydali úplne opačným smerom?

Doma s deťmi som bola osem rokov, možno aj viac, keď prirátam najmladšieho. S deťmi ma to veľmi bavilo, napokon takmer všetko, čo robím, ma baví. Každé obdobie života má svoje opodstatnenie. Keď sa vám narodí toľko detí, je logické ostať s nimi doma.

Keď sme neskôr s manželom videli, že potrebujeme viac zdrojov do domácnosti, bolo jasné, že budem musieť pracovať. Začínala som v architektúre, ktorú som aj vyštudovala, keď som sa však rozhodovala, čomu sa budem venovať po materskej dovolenke, rozhodla som sa pre ponuku z Nadácie pre deti Slovenska, kde som pracovala 15 rokov, z toho 11 rokov ako riaditeľka.  

Boli ste veľa rokov doma, tento trend sa trochu mení. Sú ešte mamy, ktoré chcú byť tie tri roky doma, no aj vaša strana chce toto nastavenie meniť. Ako to teda vnímate dnes? Mali by sme našu tradíciu uchovať?

Základnou vecou, prečo sa to mení, je, že ľudia veľmi intenzívne prežívajú svoju slobodu. Ak sa matka rozhodne, že prijme opatrovateľku svojich detí a ona sama ide za svojou kariérou, nič by som jej nevyčítala, ženskú emancipáciu aj v oblasti kariéry beriem ako fakt.

Moja skúsenosť však hovorí, že žena má isté danosti, ktoré vo vzťahu k vlastným deťom nenahradí nikto iný. Ja som chcela mať veľkú rodinu, a načo by som mala veľkú rodinu, keby som potom od nej odišla?

Keď sa vám narodí toľko detí, je logické ostať s nimi doma.

Pre mňa to bolo obohacujúce a významné. Aj spätne sa mi potvrdzovala správnosť môjho rozhodnutia.

Po krásnom, ale, samozrejme, asi aj ťažkom období výchovy malých detí zrazu vedľa mňa stáli štyri bytosti, vyššie odo mňa a pomáhali mi prestrieť stôl. Odrazu som si uvedomovala, aké je úžasné mať týchto partnerov vo  svojom živote, do diskusie, do rozhodovania. Boli to už štrnásť, pätnásť, šestnásť, sedemnásťročné deti, každé so svojím príbehom, názorom. A to vám ten život veľmi významne moderuje.

Takže ste si vytvorili svoju domácu komunitu?

Áno, a dodám ešte jednu vec. Ono sa niekedy pejoratívne hovorí, že „kvôli deťom sa nemôžem rozviesť“, ale veľká rodina je v skutočnosti naozaj tmelom a svorníkom, lebo si vytvárate rôzne druhy vzťahov. Aj keby vám náhodou napadlo odísť z tej rodiny, pochopíte, že neopúšťate jeden vzťah, ale sieť vzťahov.

Už teda nemyslíte len na svoje potreby a očakávania, ale aj na potreby a očakávania ďalších členov tej veľkej rodiny. To už je spoločenstvo, z ktorého nejde len tak uniknúť. A to som si uvedomila vďaka svojej veľkej rodine.

Pre dnešné ženy je vízia viacerých detí stopkou v kariére, žena má pocit, že jej uniká vlak. Máte pocit, že vám v tom najproduktívnejšom období života ušiel vlak?

Práve vôbec nie. A vrátim sa k tomu začiatku, som presvedčená, že každá etapa má svoje opodstatnenie. Raný vek je pre vývoj dieťaťa úplne najdôležitejší.

Pre mňa ostať doma s mojimi deťmi bolo dôležité a nemyslím si, že mi ušiel vlak.

Napríklad v oblasti práce s vylúčenými komunitami  vznikajú občianske združenia, ktoré pomáhajú rómskym ženám v osadách a pracujú s najmenšími deťmi, ktoré sú neskôr práve vďaka tejto intervencii v živote úspešné. Teda v inej podobe sa raná starostlivosť znova objavuje ako pozitívna hodnota.

Čiže zameranie na dieťa má zmysel.

Áno, k niektorým hodnotám a princípom sa po špirále vraciame. V jednej etape sa na to možno zabudne, lebo sa dostane do popredia kariéra ženy, čo rešpektujem, lebo je to jej slobodné rozhodnutie. Nie je to tragédia, moja mama tiež išla pracovať a mňa ako šesťmesačnú nosila do jasieľ. Pre mňa ostať doma s mojimi deťmi bolo dôležité a nemyslím si, že mi ušiel vlak.

Navyše žijeme v dobe, v ktorej si môžeme vybrať svoju kariéru. Ja som vyštudovala architektúru a nakoniec som sa venovala niečomu inému. Je to bežné, nielen u žien, ale aj u mužov, že počas kariéry meníte svoje zameranie. Takže keď nastúpite po troch, štyroch, piatich rokoch, a máte pocit, že vo vašej profesii vám ušiel vlak, môžete si vybrať niečo iné.

Vy idete dokonca cestou politiky, kandidujete do parlamentu za PS/Spolu. Je to veľký krok, uvedomujete si, čo to bude znamenať pre vašu rodinu?

Je to také postupné. Nie je to rázny sek, lebo po 15 rokoch v nadácii som bola dosť unavená. Po práci v nadácii som dva roky pracovala ako nezávislá konzultantka. Do novovznikajúcej spojenej verejnoprávnej RTVS som predložila projekt, ako by mali verejnoprávne médiá spolupracovať s neziskovým sektorom. Moje skúsenosti s kampaňou „Hodina deťom“ ma k tomu inšpirovali. Porovnala som, ako majú túto tému nastavenú napríklad v BBC, ČT alebo ORF.

Predložila som podobný koncept v RTVS ako projekt, bola som vyzvaná ho aj uskutočniť. Neskôr nové vedenie RTVS pozíciu manažéra pre spoluprácu s verejnoprospešnými organizáciami zrušilo, aby sa ju o pol roka snažilo znova po mojom odchode obsadiť. Približne v tomto období ma oslovili ľudia, ktorí neskôr založili stranu Spolu, či by som za nich nekandidovala v komunálnej politike 

Vy ste dokonca mali byť ich primátorkou…

Taká úvaha bola…

Skôr v takej slovnej rovine?

Áno, hoci som nebola členkou strany, takú ponuku som dostala, aj som si vybrala čas na rozmýšľanie, aj som s tým súhlasila, ale pán Procházka po mojom rozhodnutí prestal so mnou komunikovať (smiech). Pri svojej angažovanosti v komunálnej politike som však už ostala.

Tento krok po práci v treťom, verejnoprospešnom sektore do verejného, komunálneho prostredia má pre mňa svoju logiku. Zase pracujem pre ľudí, s ľuďmi. Aj tu sa orientujem na sociálne a územno-plánovacie veci.

Moja skúsenosť z grantovej nadácie ma napríklad doviedla na post predsedníčky grantovej komisie v Ružinove. Podarilo sa vylepšiť celý mechanizmus, ktorý sa v Ružinove začínal rozvíjať. Dnes sa hovorí, že Ružinov má v hlavnom meste naozaj najlepší dotačný mechanizmus, ktorý pokrýva aj malé komunitné aktivity, aj väčšie projekty. Má nastavené transparentné pravidlá. Tu som naplno využila svoje skúsenosti z tretieho sektora. Opäť v tom vidím logickú linku, ako využiť nadobudnuté skúsenosti vo verejnom sektore.

Máte rozbehnutú kariéru na magistráte, máte svoje projekty. V Bratislave zastávate vysoký post. Prečo kandidujete do parlamentu?

Moja pozícia viceprimátorky je politická, je výsledkom dohody o spolupráci koalície strán PS a Spolu s úspešným kandidátom na primátora Matúšom Vallom, ktorého tieto strany v jeho úsilí stať sa primátorom podporovali. U mňa sa tento post spája so sociálnymi vecami s dôrazom na nájomné bývanie, čím sa vraciam aj k mojej pôvodnej profesii, architektúre.

Už rok tak robím na téme nájomného  bývania, ktoré potrebuje legislatívne intervencie, aby sa mohlo dostupné bývanie rozvíjať rýchlejšie. V predchádzajúcom režime ľudia žili v družstevných nájomných bytoch, a keď sa režim zmenil, boli im ponúknuté do vlastníctva za symbolickú sumu.

U mňa sa tento post spája so sociálnymi vecami s dôrazom na nájomné bývanie, čím sa vraciam aj k mojej pôvodnej profesii, architektúre.

Celej generácii sa ponúkla satisfakcia za zákaz vlastniť nehnuteľnosť, prichádzajúce ďalšie generácie už takúto možnosť nedostali. Sú preto nútené sa zadlžovať na celý život alebo platiť, najmä v Bratislave a iných väčších mestách, vysoké nájomné.

Tieto skutočnosti majú zásadný vplyv na záväzky rodín, mnoho ráz na celý život. Ľudia sú tak priviazaní na jedno miesto po celý život. Dnes sú ceny nájmov a podmienky hypoték na takej úrovni, že napríklad profesie ako učiteľ, ošetrovateľ, policajt si ich nemôžu dovoliť. Jedným z dôsledkov je, že obyvatelia miest sa sťahujú do suburbánnych lokalít, mesto sa zväčšuje v priestore, čo má zase dosah na komplikujúcu sa dopravu. Problém je veľmi komplexný. A skutočne dôležité je, aby štát začal vnímať, že je potrebná jeho intervencia.

Keď vidíme Slovensko, tak viac než 90 percent bytov je v súkromnom vlastníctve obyvateľov, zatiaľ čo napríklad v Nemecku viac než polovica ľudí žije v podnájmoch. Model, o ktorom sa diskutuje aj v iných štátoch kvôli otázke dostupných podnájmov, je ten vo Viedni, kde existuje viac než 200 000 sociálnych bytov…

Nie sú to sociálne byty.

Ale všetky majú nižšie nájmy.

Nie všetky. Ale áno, časť z nich má dotované nájomné.

Vo Viedni to vedie aj k tomu, že niektorí ľudia dostanú veľmi veľké byty, lebo niekoho poznajú, či už v administratíve alebo v politike. Práve na Slovensku by z tohto mohol byť ďalší veľký problém, máte niečo vymyslené, ako to ošetriť?

Tým, že Viedeň od vojny nepredáva svoje mestské byty, ale, naopak, ďalšie stavia a nakupuje, môžeme povedať, že 60 percent ľudí vo Viedni žije v nájomných bytoch. To, že tam po známosti niekto niečo dostane, je malá chyba v systéme, ktorá sa tiež u nás môže stať, snažíme sa však aj my, ako aj Viedeň nespravodlivosti eliminovať.

Bratislava má napríklad 600 čakateľov v poradovníku na nájomný byt, posudzovanie má zatiaľ veľkú mieru subjektívnosti. V Bratislave na tejto téme teraz pracujeme, aby bytová politika mala svoje nové pravidlá vrátane spôsobu prideľovania nájomných bytov. Domnievam sa, že nespravodlivé prideľovanie bytov nie je vo Viedni štandardom, keďže sme sa o túto tému pri návšteve Viedenskej radnice živo zaujímali.

Vnímate však, že Slovensko má s takými otázkami korupcie a rodinkárstva oveľa väčší problém než Rakúsko?

Áno, ale teraz ani len tie byty nemáme (smiech), takže nás diskusia, ako predchádzať nespravodlivostiam pri prideľovaní nájomných bytov, ešte len čaká. Bola by som veľmi opatrná vo výrokoch, že dobehneme Viedeň, a Bratislava bude čoskoro prideľovať nájomné byty vrátane spomínaného možného nebezpečenstva korupčného správania. Viedeň totiž buduje svoj bytový fond bez prerušenia už sto rokov, nakupuje pozemky, pripravuje veľké developerské projekty. Úprimne, dobehnúť Viedeň sa nám naozaj nepodarí.

Máme však niekoľko opatrení. Existuje kontinuálna štátna politika rozvoja bývania, existuje mechanizmus Štátny fond rozvoja bývania, ktorý poskytuje štátne dotácie na výstavbu alebo rekonštrukciu nájomných bytov, existujú výhodné štátne úvery na výstavbu bytov.

Dnes sú ceny nájmov a podmienky hypoték na takej úrovni, že napríklad profesie ako učiteľ, ošetrovateľ, policajt si ich nemôžu dovoliť.

Sú však nastavené celoplošne. Mestá a regióny, kde náklady na výstavbu jedného metra štvorcového sú násobne vyššie, ako je priemer, nemôžu túto štátnu pomoc čerpať.

Príkladom je Bratislava. Dodnes má  alokovaných v ŠFRB 40 miliónov euro, nevyčerpala z nich ani euro, lebo za takto nastavené ceny nikto nijaký byt v Bratislave nepostaví. A investovať nenávratne súkromné zdroje do dotovaného nájmu jednoducho nikto zo súkromného sektora nebude. Domnievam sa preto, že na ťahu sú samosprávy a obce, ktoré sa však bez výraznejšej intervencie štátu v prospech rešpektovania reálnych regionálnych podmienok nepohnú.

Ďalšou z možností, najmä v centrálnych mestských oblastiach, kde je nedostatok voľných pozemkov, je zvážiť model, ktorý sa uplatňuje napríklad v Anglicku, že developeri za istých podmienok môžu odpredať časť bytov mestu. Diskutujeme o tomto modeli s finančnými expertmi z IFP z Ministerstva financií, zvažujeme za a proti, otázkou ostáva, koľko percent z postavených bytov by to malo byť. V Londýne, kde sa tento prístup uplatňuje, je to dnes v niektorých centrálnych častiach mesta dokonca až tridsať percent.

Za komerčné ceny?

Tie ceny sú komerčné, ale časť z toho dotuje cez samosprávu štát. Samospráva dostáva financie na nákup alebo na dofinancovanie takýchto bytov, modelov je viacero. V Berlíne napríklad odsúhlasili strop pre ceny nehnuteľností na päť rokov, lebo tam nájmy bytov a ceny nehnuteľností vystrelili do závratných výšok. V Berlíne obyvateľ s priemerným príjmom skrátka už bývanie nezohnal, dosah to má postupne na celý život mesta. 

Ten strop schvaľujete?

Nie, toto opatrenie je veľmi diskutabilné. Aj v Berlíne je schválený na najbližších päť rokov a je vnímaný veľmi kontroverzne. Berlín však len získal čas premyslieť si, ako ďalej, jednoducho situácia s bývaním sa tam vníma ako kritická. U nás v Bratislave je tiež situácia nepriaznivá a trendy ukazujú, že môže byť ešte horšia.

Keď som nastúpila na magistrát, bol spracovaný analytický materiál, ktorý identifikoval vhodné pozemky na výstavbu, ktoré Bratislave po rozpredaní pozemkov ešte ostali vo vlastníctve.

Chcela by som odblokovať tie veci, ktoré vidím ako potenciál pre mestá a obce.

Niektoré z nich sú vhodné, niektoré menej. Vytipovalo sa 23, keď sme však analyzovali hlbšie, ktoré sú naozaj „voľné” na okamžité riešenie a výstavbu, ostali len niektoré. Na viacerých nie sú dotiahnuté reštitúcie, niekde sme len spoluvlastníkmi. Napríklad na výbornom pozemku, kde nie je potrebné ani meniť územný plán, prechádza úzky pás iného vlastníka. To sa malo dávno vysporiadať. Na iných zas bežia súdne spory, niekde sú aj prijaté rozhodnutia súdov a pozemkový úrad ich nedotiahol do konca.

Vy ste ohlasovali 500 bytov.

Naše predstavy sa pohybujú niekde medzi 500 až 1000 bytmi.

A koľko z toho zatiaľ vzniklo?

Na konci volebného obdobia by sme sa mohli pohybovať niekde medzi 600 a 900 bytmi, na rôznej úrovni rozpracovanosti, azda časť z nich bude aj rekonštruovaná či postavená. Identifikovali sme štyri spôsoby nadobúdania nových bytov. Objekty, ktoré sa nevyužívajú, sú prázdne, dlhodobo sa neprenajímajú, budeme rekonštruovať. Tam, kde je možné a potrebné stavať, meníme územný plán v prospech mesta.

Veľmi sa trápime so štátnym majetkom na území mesta, ktorý je nevyužívaný. Sú to napríklad prázdne objekty ubytovní, ktoré patria Ministerstvu vnútra, Ministerstvu dopravy či Ministerstvu obrany. Bolo by ideálne, ak by ich štát bol ochotný odpredať za symbolickú sumu. Rokovania sa nám zdajú zbytočne zdĺhavé a často nepochopiteľné.

Čiže chcete ísť do parlamentu kvôli tomu, aby ste mali vplyv na zákony?

Presne, chcela by som odblokovať tie veci, ktoré vidím ako potenciál pre mestá a obce. Ak by samospráva mala napríklad prednosť pri nákupe nevyužívaných štátnych pozemkov alebo budov, získala by pozemky, na ktorých by mohla stavať, alebo stojace prázdne objekty, ktoré by mohla zmeniť na byty. Aj tieto procesy sú neúmerne dlhé.

Takže vaša hlavná téma do parlamentu je vlastne sociálna politika?

Áno, sociálna, spojená s dostupným nájomným bývaním. K tomu treba dodať, že predpokladom bude aj doriešiť problematiku spojenú s vysporiadaním majetkovo-právnych vzťahov a dotiahnuť pozemkovú reformu. Bratislava je jednou z posledných lokalít, ktorých sa pozemková reforma takmer nedotkla. Možno práve preto, aby sa lukratívne pozemky v neprehľadných vzťahoch mohli rozpredať.

Mnohí ľudia vám vyčítajú, že ako koalícia PS/Spolu zastávate „bratislavské“ témy, mnohí ľudia na strednom a východnom Slovensku si pod voličom predstavia mladého muža s bradou, zatiaľ čo chlipká tekvicové Late a majú pocit, že oni sami nie sú veľmi oslovovaní. Keď diskutujeme dostupné bývanie, to je otázkou Bratislavy, Košíc. No najmä v menších mestách to ľudí trápi menej.

Čudovali by ste sa, ale napríklad v Sološnici chce starostka postaviť pre učiteľov šesť, možno osem bytov. A nemôže sa dostať k svojmu pozemku, lebo cesta k obecnému pozemku je nevysporiadaná. A má dávno hotový projekt, rozhodnutie, územný plán obce to umožňujú a nevie ich postaviť. To sú tie pozemkové reformy.

Ďalšia vec, ktorá s tým súvisí, a to sa týka všetkých miest, sú sociálne slabší ľudia. Ja som predtým spomínala učiteľov, policajtov, ošetrovateľov, opatrovateľov, zdravotníkov. To sa týka aj menších miest alebo obcí, ktoré sa práve pre nedostatok služieb vyľudňujú. S tým však súvisí aj politika zamestnanosti a podpora podnikania. Je to teda veľmi komplexný problém, dotýkajúci sa celej krajiny, aj vidieka.

Môžeme tiež spomenúť pomoc ľuďom na okraji, napríklad pre týrané ženy.

My ako spoločnosť by sme mali byť citliví na tých posledných. Tam, kde ani ten hlas nepočujete.

Máme záchytné krízové centrá, kde takáto žena s deťmi môže byť pol roka a potom nemá kam ísť. Toto sa týka aj iných miest, nielen Bratislavy. 

V oblasti výstavby nájomných bytov je asi najúspešnejšie Nové Mesto nad Váhom. Keď som sa pýtala, či postavilo vo svojich mestských nájomných bytoch aj sociálne byty – odpoveď bola áno. Jednu celú bytovku má Nové Mesto určené napríklad pre ľudí, ktorí sú v lete vonku a v zime ich využívajú. Sú to vlastne krízové sociálne byty. Bratislava nemá takýto byt ani jeden. Primátor v tomto meste dokázal nastaviť celý model financovania tak, aby utiahol aj byty pre ľudí, ktorí žijú na ulici. 

Čiže nemáte pocit, že PS/Spolu žije v nejakej v bratislavskej bubline?

Určite nie. Ja teraz jazdím po celom Slovensku a absolútne nemám ten pocit. Napríklad minulý týždeň som sa v Košiciach zúčastnila na celodennom workshope o dostupnom bývaní pre ľudí, ktorí nemajú žiadne bývanie, čiže sú na ulici alebo v ubytovniach, alebo im hrozí, že sa na ulicu dostanú.

To je téma, o ktorej sa ako keby bojíme nahlas hovoriť, pretože máme pocit, že tí úspešní, ktorí majú svoje bývanie, nám to budú vyčítať a poukazovať, že chceme dať byty tým menej úspešným, ktorí si to nezaslúžia. Tá téma pritom tak nestojí. My ako spoločnosť by sme mali byť citliví na tých posledných. Tam, kde ani ten hlas nepočujete. A to nie je problém len v Bratislave a v Košiciach, alebo len problém nedostatku slušného bývania, je to problém celého Slovenska.

Otázka citlivosti v rozdelenej spoločnosti je veľmi háklivá. Vidíme, že rastie polarizácia v spoločnosti, nielen medzi konzervatívnym a liberálnym spektrom, ale aj tam nastávajú nejaké zlomy. PS/Spolu spustilo kampaň s mottom „poďme na nich“. Nemohlo to v kontexte s konfliktom s Kotlebovcami vyznieť ako nejaká výzva na násilie?

Nie som súčasťou najužšieho vedenia tohto politického zoskupenia. Tá mobilizačná fáza sa tvorila v centrále, osobne s tým nie som úplne stotožnená. Ale tiež nie som presvedčená, že by som toto rozhodnutie práve v tejto fáze kampane mala spochybňovať.

Samozrejme, zjednodušený wording môže vyznievať kontroverzne. Spojenie „poďme do nich” sa používa aj v iných kontextoch, ako napríklad poďme do riešení, alebo poďme do všetkých obcí… Nie som jediná, ktorá by možno nepoužila takýto slogan, ale marketingové rozhodnutia idú mimo mňa a ja ich neviem ovplyvniť. Viem však s nimi žiť.

A akcia PS/Spolu v Trnave proti kotlebovcom a udalosti okolo toho, nebolo to kontraproduktívne?

Teraz hovoríte o mítingoch proti zhromaždeniam strany ĽSNS?

Už aj Matovič pôsobil ako slabý odvar po týchto verejných ostentatívnych deklaráciách.

Tu mám silný názor, ktorý opieram o vnímanie miery nebezpečenstva. Ja som bola prvá s Vierou Dubačovou, čo sme povedali, že ideme do Richnavy. Niečo sa tam stalo, vieme, že to bude zneužité, a potrebujeme vedieť, čo sa naozaj stalo.

Na tom samotnom príklade Richnavy sme priamo v teréne zistili, že ten konflikt nie je čiernobiely, medzi Rómami a bielymi, na oboch stranách sú ľudia takí aj takí. Napríklad pani, ktorá nás viedla k domu zranenej ženy, ktorá bola v tom čase ešte v nemocnici, sa cestou zastavila v obchode, ktorý založila a prevádzkuje Rómka, ktorá bola v Anglicku, a ony dve sú najlepšie kamarátky. Komunita je vykresľovaná, že tu je 2700 Rómov postavených proti 500 bielym ľuďom.

Je síce pravda, že bývalá majorita sa dostala do minoritného postavenia, ale zlyhávajú alebo neexistujú opatrenia, ktoré má starosta v obci k dispozícii. Rómske hliadky nefungujú, rozrastanie sa osady je neregulované na nevysporiadaných pozemkoch, každý, kto sa tam prisťahoval, bol prihlásený na trvalý pobyt, podielové dane na obyvateľov obce plynú, takmer milión eur ročne. Obec však nepostavila komunitné centrum, nemá dostatok terénnych pracovníkov, dávky pre deti na cestovné do školy sú zneužívané. Problém je komplexný, narastajúci,  vôbec nie je čierno-biely, ale nikto ho nerieši.

Na druhý deň po nás do Richnavy prišli Kotlebovci. Už v ten deň našej prítomnosti tam krúžilo kotlebovské auto s ampliónom „prídeme vás ochrániť“.

keď vidíte, že existuje sila, ktorá má naozaj svoj zdroj v nacionálno-fašistických riešeniach, vnímam to ako extrémne nebezpečenstvo pre túto krajinu. 

No tam pritom nebolo potrebné ochraňovať, lebo časť rómskej komunity spolupracuje s časťou bielej komunity. Časť tej bielej komunity je však nahnevaná, že tá situácia sa nerieši. Preto sme tam išli, aby sme upozornili na to, že tu zlyhal štát a extrémisti neponúkajú žiadne riešenie.

A keď vidíte, že existuje sila, ktorá hlása rýchle a jednoduché riešenia, ktoré vlastne žiadnym riešením nie je, alebo ktorá má naozaj svoj zdroj v nacionálno-fašistických riešeniach, vnímam to ako extrémne nebezpečenstvo pre túto krajinu. 

Ak si prečítate historika Jakuba Drábika, ktorý sa fašizmu venuje dlhodobo, môžete si prečítať jeho tvrdenia o tom,  že tam, kde sa ľudia nepostavili proti takýmto verejným prejavom, tak tam sa fašizmus dostal k moci, a teraz ho parafrázujem: „Aj preto, že sa v Anglicku konali mnohé protesty proti extrémizmu, bol fašizmus v tejto krajine vytlačený z mainstreamu, pretože to spoločnosť po dlhý čas dávala nahlas najavo…“

Nevyvolali tieto priame strety skôr efekt obrany, že z Kotlebovcov robia „obete“?

Keď si pozriete prieskumy, rastúce percentá kotlebovcov tvoria skôr ľudia, ktorí odchádzajú zo Smeru, tí by asi nikdy neprišli k nám.

Len vy ste išli do volieb ako kultivovaná strana, ktorá mala podrobne rozpracovaný program. A v istej fáze sa všetko zredukovalo na tému Kotleba a Rómovia…

Ja si myslím, že je správne, že to robíme. Ak by tu nastala situácia, že sa fašisti dostanú do vlády, myslím si, že ako krajina budeme mať na dlhé roky problém, ktorý nebudeme vedieť rýchlo vyriešiť. To, čo robia teraz, je perfídna manipulácia, ale potom, keď budú mať prístup k zdrojom a rozhodovaniu, tak to bude násobne väčšie.

Tí ľudia sa neštítia ničoho. Osobne to vidím ako ohrozenie demokracie a naše mítingy sú len vyjadrením toho, že považujeme existenciu tejto strany za obrovskú hrozbu. A ich spojenie so Smerom je ešte väčším nebezpečenstvom, keďže Smer pôjde do spolku s kýmkoľvek, veď mu ide teraz o život.

Čiže to vnímate ako reálnu hrozbu.

Ja to vnímam ako naozaj reálnu hrozbu pre túto krajinu. A to nehovorím o tom, že keď sa fašisti dostanú do vlády, všetci tí, ktorí sa s nádejou na Slovensko vrátili zo zahraničia, sa zdvihnú a odídu preč.

Ste kresťanka, súčasne ste v strane, s ktorou majú mnohí kresťania problém práve kvôli rôznym kultúrno-etickým otázkam. Vy sa k týmto témam nejako nevyjadrujete, a keď ste napríklad postli náš rozhovor na nm.sk s gynekológom Matúšom Chudom o výhrade vo svedomí, tak vás ľudia na vašom Facebooku veľmi skritizovali. Hlásate dialóg, ale dá sa to v takomto prostredí? Nie je tá polarizácia prisilná?

A čo iné nám ostáva? Ak ste zástancom dialógu a otvoreného kresťanstva, ktoré sa ponúka, ktoré ponúkame druhým ako spôsob života, a veríte v kresťanské hodnoty, tak čo iné vám ostáva, ako opakovane sa pokúšať o dialóg?

Ja vám poviem jednu skúsenosť. Presne tento odstup mala skupina kresťanov, farníkov v Rusovciach, kde sa jedna z našich členiek pokúsila urobiť predvolebné stretnutie. Bola som tam ja, Viera Dubačová a Jozef Žuffa, no farská rada to neodsúhlasila.

Čo prekážalo farskej rade?

Presne to, o čom ste hovorili, naše spojenie s Progresívnym Slovenskom, liberálmi. Napokon to pani, ktorá to organizovala, urobila na vlastnú päsť, zišlo sa asi dvadsať alebo tridsať ľudí, tak sme sa posadili dookola. Rodinný kozub tam horel a rozprávali sme sa o tom, čo chceme do volieb a aké sú naše plány. Tri hodiny sa diskutovalo, prvou témou bol Istanbulský dohovor, druhou bola LGBT, potom tam bola rodová rovnosť, potraty, alebo aj to, prečo som viceprimátorkou liberálnemu primátorovi.

Čiže cítite tie výčitky?

Áno. Dokázala som obhájiť a vysvetliť svoje postoje len cez svoje skúsenosti a príbehy. Na príklade liberálneho primátora, ktorý po tom, čo za ním prišli mladí ľudia – kresťania a na konci sa spolu s ním pomodlili, hovoril o tejto modlitbe pred biskupmi ako o najsilnejšom zážitku svojho života. A nehovoril to len tak do vetra.

A čo bolo vašou motiváciou kresťanky ísť práve do tejto strany?

Táto otázka predsa padla aj na vami organizovanom inšpirujúcom  stretnutí s talianskym politológom Albertom Loprestim, kde sa ho pýtali, prečo kresťania nie sú v tej svojej, jedinej, pravej strane, a on zdôvodňoval, prečo je dobré a zdravé, aby boli kresťania vo viacerých stranách.

Dopoviem to ešte možno na osobnom príbehu: Moja mama mi tiež dohadzovala nejakých chlapcov – kresťanov, no mňa zaujal môj muž, ktorý bol neveriaci.

Ak ste zástancom dialógu a otvoreného kresťanstva, ktoré sa ponúka, ktoré ponúkame druhým ako spôsob života, a veríte v kresťanské hodnoty, tak čo iné vám ostáva, ako opakovane sa pokúšať o dialóg?

Ja to mám tak zakódované, že máme povinnosť to sprostredkovať, keď tomu veríme a myslíme si, že to prináša nášmu životu nejakú pridanú hodnotu a žije sa nám ľahšie alebo lepšie. 

Je súčasťou kresťanstva dávať dobrú zvesť ďalej.

Chápem, ale vy sa k svojim témam nedostanete na nejakej programovej úrovni.

Moje témy v politickej rovine nie sú tie hodnotové, no ja sama som v Spolu, ktoré je viac konzervatívne ako PS. Keď sa však rodila naša koalícia, nebolo to jednoduché, pre mňa je garanciou, že v týchto témach máme výhradu vo svedomí.

Takže keď sa bude hlasovať v parlamente, môžete sa odchýliť?

Áno, a to je tá garancia, prečo som trebárs pri tej koalícii zo strany Spolu nevystúpila. A nie som v nej sama.

Dnes vás akceptujú?

Dnes ma vyzývajú niektorí členovia strany Spolu, či nezaložíme konzervatívnu platformu alebo kresťanskú platformu v strane Spolu…

Nie je to skôr tak, že týchto tém sa radšej nedotýkate, aby ste neprovokovali?

Nie je to pravda, že by som sa nedotýkala, práve v tých Rusovciach som s ľuďmi diskutovala tri hodiny. A na záver som sa opýtala, prečo sa neopýtali na našu motiváciu, na osobný program. Potom ostalo ticho. A na druhý deň som dostala tri-štyri esemesky, aké to bolo výborné, prečo o tom viac nerozprávame a že nás budú voliť.

Ja viem o tých témach rozprávať, ale mala by som v tejto polarizovanej spoločnosti ešte prilievať olej do ohňa? Viem si svoje hodnoty obhájiť, viem o tom rozprávať, ale nemyslím si, že by to mala byť moja zástava, s ktorou idem do tých volieb. Lebo práve stavanie sa na barikády polarizuje spoločnosť. A mojou ambíciou je spájať ľudí, prinášať dialóg. Rozprávať sa o východiskách, o dosahoch nejakých riešení.

Keď vidíme ten dialóg, jeden problém je neochota istých skupín sa na ňom podieľať. Iný problém, ktorý vidno najmä v západných štátoch, je politická korektnosť. Isté témy už vôbec nie sú tematizované, mnohé pozície sú ostrakizované. Mnohí konzervatívci sa odvracajú od západnej, liberálnej demokracie, lebo nie je skutočne liberálna v tom, že by tolerovala nemainstreamové názory. Tá obava veriacich je možno práve z toho, že vidíme štáty, kde napríklad téma potratov už nie je súčasťou verejného priestoru. To sú veci, o ktorých sa už nedebatuje. Nie je predsa fajn, že u nás o tom ešte diskutujeme?

Ja si myslím, že je dobré, že sa o tom bavíme, ale nemyslím si, že je dobré, že je to predmetom politického zápasu v takejto podobe. Neverím úprimnosti niektorých politikov, neverím, že to je to, čo ich naozaj reálne zaujíma.

Ja viem o tých témach rozprávať, ale mala by som v tejto polarizovanej spoločnosti ešte prilievať olej do ohňa?

Pre nich je to zástupná téma, takisto ako migranti.

Ak nám klesajú potraty, ak nemáme využité všetky nástroje, ako ešte znížiť počet potratov, ako sa vyrovnať s týmto traumatizujúcim faktom, že ženy chodia na potrat, tak zbytočne to vyťahujeme, keď sme si toto ešte neodrobili. Aj kresťanské ženy boli na potrate, veď čo potom, keď sa také niečo zistí? Budeme ich zatvárať?

V žiadnom z navrhovaných zákonov nebol návrh kriminalizovať ženy.

Ale keď to bude zakázané, potom čo?

Tak budú kriminalizovaní lekári, ktorí to vykonajú.

Napríklad.

A vy keby ste boli v parlamente, tak by ste podporili nejaký zo zákonov, ktorý bol na stole? Napríklad ten z dielne OĽaNO o pomoci ženám.

Taký by som nemala problém podporiť. Ale tá diskusia sa vlastne nevedie. Toto je problém, že tá diskusia sa nevedie až na dreň.

Čiže je aj fajn, že tá silná polarizácia otvorila tému o živote, či?

No áno, ale keď sa otvára vždy len pred voľbami, tak je to od týchto strán pofidérne. Predsa diskusia, kedy, ako vzniká život a ako vznikol náš svet, je prítomná ako ľudstvo samo. Bolo by fajn, ak by sme ju dostali najprv mimo politiky, lebo je nesmierne zaujímavá. Takáto diskusia sa na Slovensku ešte nikdy vôbec neviedla. Mohlo by to byť naozaj zaujímavé pre všetkých.

Foto: Július Kotus

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Kedy sa naskytne lepšia príležitosť učiť sa, ako „učiť s láskou“?

Alena Davidová

Medzi veriacim a ateistom v nás

Tomáš Lencz

Biologické zbrane z USA? Prečo Čína odmietala prevziať zodpovednosť za Covid-19

Christian Heitmann

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies