Stĺpčeky

Každý deň objaviť zázrak

Foto: Flickr/ Larry Koester

Bola nedeľa a u nás vo fokoláre v Moskve sa pomaly končilo stretko mladých. Mali sme takzvané „čajpitie“. Je to niečo, ako u vás na Slovensku posedenie pri kávičke. V Rusku sa ponúka viacero typov čajov a k tomu niečo sladké pod zub. Práve som si dolieval do môjho čaju „kipitok“, to znamená prevarenú vodu, keď vedľa mňa sediaca Nasťa si vzdychla:  „Ach, aká škoda, že sa už nedejú zázraky, tak ako to bolo za života Ježiša.“

A zo mňa to len tak vybuchlo. „Čože? Veď zázraky sa dejú každý deň!“ Ja ich prežívam dennodenne a stále ma udivuje obrovská fantázia nášho nebeského Otca a aj jeho humor. Pripomenul som jej klasiku, už len to, že sme sa ráno zobudili v zdraví a v teplej posteli, že si dáme horúcu sprchu a naraňajkujeme sa pri zapnutom Jazz rádiu a nakoniec sa kolobežkou vyberieme do práce…, už len to všet

Veď zázraky sa dejú každý deň!

ko je jeden obrovský zázrak a vôbec to nie je samozrejmosť alebo náhoda. A potom som jedným dychom dodal: „… a okrem toho som dennodenne svedkom väčších či menších zázrakov, za ktoré stále ďakujem Bohu!“

S udivením a neveriacky sa na mňa pozrela a pred všetkými sa ma opýtala a to poriadne nahlas: „Chceš povedať, že tebe sa stávajú zázraky každý deň?“ A ja znova, bez nejakého premýšľania, som zo seba vystrelil: „Áno, každý deň!“ Ona: „Aj v tomto týždni?“ Ja: „Áno, aj v tom týždni, každý deň!“ A pokračoval som ďalej. Tak napríklad v pondelok.

pondelok ráno som sa nestihol doma naraňajkovať, lebo som si všimol, že celú noc boli v práčke vypraté veci a bolo ich treba rozvešať. Nechcelo sa mi, pretože to neboli ani moje veci, ale môjho spolubrata, ktorý odcestoval pracovne na tri dni. Najprv som musel pozbierať vysušenú bielizeň, pekne ju poukladať, uvoľniť miesto pre vypraté veci a rozvešať ich. Všetko to chvíľu trvalo a prakticky som nemal čas sa naraňajkovať. Ako naschvál v ten deň som mal veľa práce a nemal som ani chvíľu čas ísť si niečo kúpiť.

Hlad sa mi pekne a vytrvalo prihováral a ja som len sníval o hocijakom jedle.

Hlad sa mi pekne a vytrvalo prihováral a ja som len sníval o hocijakom jedle a prosil nebesá, aby som to vydržal. A v tom mi na dvere mojej kancelárie zaklopala kolegyňa, že včera toho navarila a napiekla doma veľmi veľa, a keďže žije sama, ona to všetko sama nezje, a tak mi priniesla. A na moje veľké prekvapenie dodala: „… určite si, Marcel, hladný!“ Na tanieri boli samé dobroty. Také výdatné raňajky spolu s desiatou a obedom som už dlho nemal. Hotový mňamky zázrak!

Utorok! Mali sme na večeru pozvaného vzácneho hosťa, a keďže utorok je môj turnus varenia vo fokoláre, už celý deň som rozmýšľal, čo a ako pripravím. Urobil som si presné menu, aby som vedel, čo kúpiť. Menu pozostávalo z predjedla, čo boli olivy s mozarellou, potom z prvého chodu – krémovej polievky z hokkaido tekvice. Druhý chod bola bravčová panenka so sušenými slivkami a šalátová príloha. No a nakoniec ovocie so zmrzlinou. Takto pripravený s papierikom v ruke som po práci vbehol do obchodu. Času bolo málo a v Moskve si k plánovanému času treba vždy pridať minimálne pol hodiny. Zobral som košík a s papierikom pobehával od regálu k regálu a pomyselne som si vyčiarkol každú položku vloženú do košíka. Celý šťastný, že mám asi všetko… nie! Chýba mi tekvica hokkaido, ktorá je potrebná na prvý chod. Hľadám, obzerám sa, čas beží, ale nikde ju nevidím. Ani na mieste, kde sú zvyčajne vyložené.

Urobil som si presné menu, aby som vedel, čo kúpiť.

Po tekviciach ani stopa. Bežím k obsluhe a pýtam sa ich, ale oni len krčia plecami a jednoducho odpovedajú, že ak nie je vyložená, tak asi nie je ani na sklade a odchádzajú preč. Zostal som stáť ako prikovaný a zapol som všetky závity, čo teda urobiť ako prvý chod? Bolo mi všelijako! Nič mi nenapadalo. Chlapci tú moju krémovú polievku zbožňujú. A znova ten môj vzdych, Bože! V tom do mňa buchne mladý chlapec, ospravedlní sa a poprosí ma, aby som ustúpil, pretože vezie tovar na vyloženie. „Čo si myslíš,“ hovorím Nasti a všetkým dookola, ktorí nás tam už počúvali, „čo mal ten chlapec na samom vrchu plného vozíka zeleniny?“ Bola tam na kope zeleniny položená jediná jedna tekvica a to práve hokkaido! A celá pre mňa! Schmatol som ju a v behu som ešte zakričal: „Spasibo!“ Ani neviem, či som skôr ďakoval Bohu, alebo tomu chlapcovi. Asi obidvom! Zázrak ako hrom!

stredu to bol teda klasický zázrak, pri ktorom určite pomáhal aj môj anjel strážny. Mám ho rád a je to môj veľký kamarát. Čo sa stalo? Jednoducho v noci z utorka na stredu napadol v Moskve po dlhom čase sneh a to teda poriadne mokrý a veľké kvantá. Na druhý deň, keď som sa vracal z práce domov, niekto mi zavolal na mobil, a tak som sa na chvíľu pristavil pri veľkom šesťposchodovom dome, hneď vedľa steny, aby som neblokoval národ, ktorý sa po moskovských uliciach neprestajne tiahne.

Bol to klasický zázrak, pri ktorom určite pomáhal aj môj anjel strážny.

A v tom sa to stalo! Asi meter predo mnou sa zosypala zo strechy obrovská masa snehu a neskutočne veľké kusy ostrého ľadu. Bol to taký rachot, že som zostal stáť úplne paralyzovaný a nemohol som sa pohnúť. Všetci okolo mňa odskočili a skríkli. Ja som tam len stál a uvedomil som si, že až na jeden kúsok ľadu, čo na mňa spadol a poriadne mi udrel plece, sa mi nič nestalo a ja ŽIJEM! Každý rok pri takomto nešťastí zomiera v Moskve niekoľko desiatok ľudí. Ľudia na mňa pokukovali, či je všetko so mnou v poriadku, a keď som nahodil ten môj prestrašený úsmev, asi si všetci vydýchli. Aj ja! Bohu a môjmu kamarátovi anjelovi strážcovi som sa z celého srdca poďakoval, že mi práve v tomto momente volal na mobil a ja som sa preto musel na chvíľu zastaviť. Ja žijem! „Vot i tebe čudesa, Nastjenka!“

Vo štvrtok to bol a nazval by som ho elegantný zázrak! Bolo to takto. Doma vo fokoláre ma môj super bráško Sergej upozornil, že si všimol, že mám na sebe obnosenú a zodratú košeľu. Ukázal mi golier a rukávy a naozaj, takú by som už ani nepodaroval ďalej. Jemne ma upozornil, že pracujem na veľvyslanectve, a teda mal by som byť pekne a dôstojne oblečený. Povedal som mu, že už niekoľko rokov som nerobil nejaké špeciálne nákupy pre osobnú potrebu, pretože som si pri príchode zo Slovenska priniesol nové oblečenie. No ale roky plynú. On sa len usmial. Skontrolovali sme spolu moju garderóbu a zistili sme, že všetkého mám nadostač, len tie košele mi chýbajú. Viaceré už boli na výmenu. No a práve v ten šťastný štvrtok som sa vrátil po práci domov a na moje milé prekvapenie som našiel v mojej izbe, a teraz sa podržte, desať elegantných košieľ! Jedna krajšia ako druhá. Podaroval mi ich Sergej.  „Vieš, Nasťa, on je riaditeľom jednej taliansko-ruskej firmy a musí často cestovať a stretávať sa s rôznymi predsta

Zázrak je vo vzájomnej bratskej láske, ktorá nie je sebecká a činí zázraky.

viteľmi, preto je jeho garderóba bohatšia.“ V poslednom čase sa tak trocha ,popravil‘, ako to zvyknú Rusi hovoriť, ak priberú, no a viaceré pekné a ešte nové košele zostali visieť v skrini. Nie nadlho. Našli svojho nového majiteľa. Všetky mi sedeli ako uliate. A aký som v nich elegantný! Jednoducho ten zázrak, o ktorom teraz hovoríme, nie je ani tak v tých košeliach, ako v tej vzájomnej bratskej láske, ktorá nie je sebecká a činí zázraky. On medzi nami prítomný ich koná!

piatok to bol zázrak, aký sa stáva, alebo nestáva, aspoň si to myslím, viacerým nám, čo žijeme vo veľkých mestách. Stále sa ponáhľame a všade to nestíhame. Aj v Moskve je to neustály boj s časom. Len aby som to alebo ono stihol! A klasická výhovorka, keď sa oneskoríte, je, že ste stáli v cestných zápchach. A to určite neklamete. Tu sa totiž stále stojí v zápchach. Vrátim sa však k tomu mini zázraku. Doma som mal poobede dohodnutý rozhovor cez Skype a vypočítal som si, že keď ho ukončím o 17.45 a pred 18. odídem z domu, tak by som mal stihnúť autobus a potom svätú omšu. Ste prekvapení? Právom! V 15-miliónovej Moskve máme iba dva katolícke kostoly. Obidva kostoly sú na moskovské pomery pomerne blízko fokoláre. Hodinu chôdze alebo pol hodiny metrom či autobusom. Môžete si vybrať. Ten môj piatkový zázrak spočíval v tom, že som prepískol rozhovor na Skype a už som vedel, že ak nestihnem autobus, tak potom možno stihnem sväté prijímanie. Vybehol som z domu von a pred sebou som mal asi 300 metrov vzdialenú autobusovú zastávku, keď v tom okolo mňa preletel autobus, na ktorý som chcel nastúpiť. Rozbehol som sa za ním, nuž ale vedel som, že je to zbytočné a nestihnem ho dobehnúť. A keďže poznám moskovských šoférov, tak som to hneď aj chcel zabaliť.

Takýto zázrak volám sympaťák!

Bežal som však a v diaľke som videl, ako vystúpili a nastúpili ľudia, a aby to ešte nebolo málo, počas behu mi vyletel z vrecka mobil. Klasika! Zastavil som sa, pozbieral rozsypaný mobil a povedal som si OK! Necháme to tak. Lenže ten autobus tam v diaľke stále stál, všetky dvere boli otvorené a akoby niekoho čakal. Ja som sa teda znova pomaly rozbehol. „Neuveríš, Nasťa!“ On tam čakal stále na mňa. Po nejakých tých sekundách som vbehol do autobusu a vodič zatvoril dvere. Podišiel som k nemu bližšie, aby som sa mu poďakoval, a za volantom sedel mladý chalan s dlhými vlasmi a usmieval sa na mňa. Mal som pocit, že je to moskovský Ježiš! Svätú omšu som krásne stihol. Takýto zázrak volám sympaťák!

A včera, v sobotu, to bola pecka! „Pamätáš si, Nasťa, že celý týždeň bolo také nijaké a sychravé počasie?“ Celý február sme vôbec nevideli slniečko. Stále šero, daždivo, veterno, chladno, vlhko a tak nijako ani zima, ani leto. Ja som sa už pred dvoma mesiacmi zapísal na moskovský polmaratón, ktorý sa beží v máji. A stále som čakal na nejakú príležitosť ísť si zabehať von do Gorkého parku a potrénovať. Počasie mi to však nedovolilo. Keďže som mal po dlhšom čase voľnú sobotu, tak som si už v piatok večer pozeral predpoveď počasia, či nemám nejakú šancu na ranný sobotný beh.

 stále som čakal na nejakú príležitosť ísť si zabehať von do Gorkého parku a potrénovať.

Bohužiaľ, na sobotu hlásili zamračené a chladné počasie s dažďom. Škoda, pomyslel som si. Pomodlil som sa večernú modlitbu a hajdy spať. Nedal som si ani budík, radšej si trocha dlhšie pospím. Ráno, ani neviem prečo, som sa však veľmi skoro zobudil a neveril som vlastným očiam. Cez okno sa na mňa usmievalo nádherné slniečko na sýtomodrej oblohe. Bez jediného mráčika. Bolo síce chladno, ale super! Obliekol som sa do teplého bežeckého oblečenia a hybáj behom do parku. Dve hodinky radosti a športu. Až po návrate domov som si všimol, že počasie sa do pol hodiny úplne zmenilo a prišiel silný vietor a dážď. To už som si omotaný dekou čítal knihu. Júj, takú som mal radosť z tohto darčeka od nebeského Otca!

„A aj dnes, v nedeľu, už si prežil zázrak?“ spýtala sa ma Nasťa. „Aj dnes, v nedeľu!“ odpovedám jej a hneď sa jej aj pýtam: „A bola si dnes ráno u vás v pravoslávnom chráme na svätej božskej liturgii?“ „Áno,“ odpovedala mi. „No vidíš, aj ja som bol dnes ráno na nedeľnej svätej omši v mojom katolíckom chráme. A obaja sme teda boli prítomní a zároveň aj svedkami toho najkrajšieho a najsilnejšieho zázraku, a to premenenia chleba a vína na telo a krv Kristovu. Sám Ježiš prišiel medzi nás v Eucharistii a do našich sŕdc. Takže aj dnes som bol svedkom zázraku, vlastne SME BOLI svedkami zázraku. Súhlasíš?“ Mala neskutočnú radosť na tvári a niečo sa jej trblietalo v očiach.

Nastalo krátke ticho a niekto aj zatlieskal. Ja som ten potlesk daroval tam hore. Za všetkým stojí On a iba On všetko činí. My len majme oči a srdcia otvorené a uvidíme dennodenne kopec zázrakov!

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Návrat do normálu

Ignác Brosch

Objavujeme svoje spoločné bohatstvo

Terézia Lenczová

Videla som padať hviezdu

Katarína Jančišinová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies