Rodina

Manžel naplnil svoj život a tak mohol odísť

Archív V.H.

Keby si žil, mohla by som ti napísať správu, nech kúpiš cestou domov mlieko a chlieb a že dnes deti kúpeš ty. A nemusela by som sa na rodinných stretnutiach cítiť ako polovičný pahýľ a tváriť sa, že nepočujem, keď sa niekto našich detí pýta, či si už našli nového otecka… Keby si žil…,“ napísala mama troch detí, copywriterka a spisovateľka Veronika Hurdová pred pár mesiacmi do neba a realisticky dodala, „… považovala by som všetky tieto veci za samozrejmosť.“

Pred necelými štyrmi rokmi však vtedy dvojnásobnej mame s tretím dieťaťom pod srdcom život ukázal, že samozrejmosťou nie je nič. Mala tridsaťdva a nečakane ovdovela. Veronika Hurdová je autorkou blogu krkavcimatka.cz a napísala niekoľko kníh pre rodičov a deti. 

Čakali ste tretie dieťatko, do vašej rodiny mala prísť radosť, namiesto toho prišiel o život váš manžel. Spadol zo strechy a na následky úrazu zomrel. To je chvíľa, keď človek chuť kričať – že toto sa nerobí. Hnevali ste sa, že sa to stalo práve vám?

Pre niekoho je to možno nepochopiteľné, ale nie. Hnev totiž nie je nič, z čoho by mohlo byť niečo dobré. Navyše som v tomto fatalistka. Vnímala som a vnímam to tak, že manžel skrátka naplnil svoj život, a tak mohol odísť. Smrť navyše beriem ako koniec života. Ako jeho najprirodzenejšiu súčasť.

To áno, ale mali ste dve deti a tretie na ceste, úplne prirodzené a ľudské by bolo trvať na tom, že bol rovnako potrebný tu… Prijať, že naplnil svoj život, muselo chcieť neuveriteľnú silu.

Myslím, že mám celkom veľkú odolnosť proti stresu, aj keď na stres spojený so smrťou manžela, navyše počas očakávania tretieho potomka vás naozaj nič nepripraví. Dodnes mi všetci hovoria, aká som silná a ako úžasne to zvládam. Ja si to však, paradoxne, nemyslím. Naopak, Honzov odchod ma naučil nebyť k sebe taká tvrdá a konečne si dovoľujem byť slabá.

No nepôsobíte tak. Naopak. Nechali ste ľu okolo vás vôbec, aby vám pomohli?

Samozrejme, nebyť mojej sestry, ktorá prišla a týždeň u nás bývala, nenakŕmim ani deti. Starala sa o nás, strkala mi pod nos jedlo a bdela so mnou po nociach, keď som nemohla spať. Z tých dní si totiž pamätám len veľké prázdno a neschopnosť nič robiť. O to viac si cením, že každý v mojom okolí pomáhal, s čím vedel, a ja som nič neodmietala. Naopak, naučila som sa posunúť povinnosti.  

Treba však povedať, že stratu som neutrpela len ja s deťmi, Honzova rodina prišla o syna, brata, priatelia stratili úžasného kamaráta. Aj ja som sa snažila byť oporou im. Najmä v tom, že verím, že láska k niekomu neumiera so smrťou jeho tela. Že na neho môžeme myslieť a čerpať z toho, čo zasial do našich sŕdc…

Mnoho z nás by zostalo na dlho pri tej neschopnosti robiť nič. Vy nie. Kedy prišla sila znova vykročiť?

Tá túžba prišla takmer okamžite. Uvedomila som si totiž, že nie je náhoda, že z nás dvoch som tu zostala práve ja. Hoci som mala pocit, že Honza by tomuto svetu mohol dať omnoho viac. Mojím hnacím motorom sa teda stalo hľadanie odpovede na otázkuprečo som tu a ako mám svoj život naplniť, aby to dávalo zmysel?

Dá sa k tomuto postoju dopracovať alebo to musí prísť „zhora?

Ťažko povedať. Niekde som čítala, že smrť blízkeho vás môže uvrhnúť buď do zatrpknutosti, uzavretosti, alebo vás skokom posunie dopredu v tom, ako svoj život ďalej žijete. Neviem, akú mám zásluhu na tom, že idem tou druhou cestou, ale je dosť dobre možné, že mi to poslal môj anjel zhora…. (úsmev).

V čom ten skok dopredu na sebe cítite najviac?

Predovšetkým dennodenne cítim, že som prestala riešiť maličkosti. Máločo ma zaskočí  alebo rozhodí. Pretože, koľko horších vecí sa mi môže stať? V porovnaní s tým, čo som musela zvládnuť s Honzovým odchodom, je trčanie v zápche alebo boj s úradníkmi v podstate smiešny.

Zložilo to zo mňa skrátka všetky masky. Nepotrebujem sa na nič hrať. Život je na to totiž príliš krátky. Po manželovej smrti skrátka cítim, že idem po ceste, po ktorej ísť mám. Zmizli všetky pochybnosti. Možno to znie až namyslene, no hovorím to so všetkou pokorou. K životu aj k ľuďom okolo seba.

Rozumiem, ale vás predsa čakalo aj množstvo reálne ťažkých vecí. Donosiť a porodiť tretie dieťatko a vysvetliť jemu aj jeho dvom starším súrodencom – vtedy trojročnej Grétke a ročnému Mariánkovi, že ste zostali sami a ocko sa už nevráti. Prijali to, alebo sa k vysvetľovaniu musíte stále vracať?

Takéto malé deti vnímajú smrť úplne inak než my dospelí. Pre ne je to prirodzená súčasť života. Možno ešte nerozumejú, čo to pre ne bude v budúcnosti znamenať vyrastať bez ocka, ale ja ten ich spôsob prijatia jeho odchodu vnímam ako úplne úžasný.

Neriešia, čo bolo, ani čo bude. Žijú prítomnosťou, ktorú jedinú môžu ovplyvniť. Na ocka spomínajú stále a vždy s úsmevom. Vedia, že už nepríde, ale nie sú z toho smutní. Je to totiž niečo, čo nemôžu zmeniť, takže nemá cenu tomu venovať svoju energiu. Dennodenne si hovorím, že sa v tomto ohľade mám stále od nich čo učiť.

A čo ten najmenší? Nebáli ste sa, že váš smútok a bolesť na ňom zanechajú následky?

Samozrejme, že mi to napadlo. No všetky strachy, ktoré sa mi hlavou sem-tam rojili, som vždy rýchlo odohnala preč a opakovala som si, že tie dávky stresových hormónov z Janka urobia o to silnejšieho chlapčeka. A taký naozaj aj je.  

Zostali ste však sama nielen na vysvetľovanie, ale aj na to, aby ste deti uživili…

Som v jednom kole. Ruky aj nohy mi kmitajú tak rýchlo, že si niekedy nie som istá, či sú ešte moje… (smiech). Cez deň sa starám o tri deti a po nociach pracujem ako copywriterka a popri tom riešim všetky tie ďalšie povinnosti, ktoré treba. Napriek tomu cítim neuveriteľný vnútorný pokoj, že všetko je tak, ako má byť. Skrátka, verím, že to zvládnem, hoci mám len dve ruky a jednu hlavu.

Práve preto prekvapuje, že popritom všetkom ste po manželovej smrti stihli napísať aj jedenásť kníh. Pričom v tom najnerozprávkovejšom období ste začali rozprávkou…

Mala som v tom čase rozpísanú knižku Ako sa nezblázniť na materskej. Z každej stránky však na mňa vyskakoval môj m a nebola som schopná ju dokončiť. Zároveň som však mala chuť písať. Tak som sa vrhla na rozprávky. Je to iný svet. Svet, v ktorom dopadne všetko dobre. A manžel mi vždy tvrdil, že z mojej tvorby má práve rozprávky najradšej. Dokonca som sa s ním o námete tých, ktoré nakoniec vyšli pod názvom Bolo, nebolo, aj predtým radila…  

Napísali ste to presne tak, ako ste mali v pláne, alebo jeho smrť na tom, čo ste nimi chceli povedať, niečo zmenila?

Dala im nový rozmer tým, že do každej z nich som vniesla nejakú hodnotu, ktorú považujem pre deti v dnešnom svete za kľúčovú.

Ja si pamätám, že nielen to. Dokázali ste napriek všetkému do nich vložiť aj úsmev a smiech. Viem, že ste chceli byť vždy rodičom, ktorý nestráca  zmysel pre humor, ale ako to šlo potom, čo sa vám stalo?

Humor vnímam ako zásadnú súčasť života. Práve dokázať sa zasmiať človeka drží nad vodou. Samozrejme, aj ja si to musím často pripomínať, ale len čo vykročím z tej trudnomyseľnosti, začnem sa s deťmi smiať.

Opäť sme pri tej vnútornej sile. Pôsobíte neuveriteľne vyrovnane a pokojne. Málokto by dokázal povedať, že všetko je tak, ako má byť…

Posledná esemeska, ktorú som od svojho muža dostala, bola – mám ťa veľmi rád… Nechcem, aby to znelo pateticky, pretože rovnako dobre to mohlo byť aj prosím, kúp chlieb. Vďaka tej správe však dnes nemusím ľutovať, že sme si niečo nepovedali.

Foto: archív V. H.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Kríza mladých mužov?

Ignác Brosch

Keď sa vzdáme sexuálnej výchovy, ideme proti samotným deťom

Zuzana Hanusová

Láske sa treba učiť: Odborné podujatia pre rodičov a vychovávateľov o afektívno-sexuálnej výchove

redakcia nm

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies