Spoločnosť

Medzi veriacim a ateistom v nás

Foto: Flickr/Jannis

Reakcia na rozhovor s komikom a novinárom Tomášom Hudákom o tom, ako sa stal ateistom, ktorý sme uverejnili na nm.sk. Svoj pohľad na cestu viery napísal náš redaktor Tomáš Lencz.

Rozhovor s Tomášom Hudákom mi pripomenul rozhovory, kde som ostal dlžný osobnejšiu odpoveď na otázku viery v Boha. Mám veľké zábrany odpovedať naučenými slovami. Pokúsim sa o prvú nesmelú odpoveď. Možno zaskočí, že oporným bodom mojej viery je tragická udalosť v niečom porovnateľná so súčasnou pandémiou.

V náboženských zvyklostiach som sa navonok nikdy nebúril. Väčšinu pochybností a otázok som si riešil v sebe. Vyrastal som v peknom prostredí praktizujúcej kresťanskej rodiny a detských stretiek. Rodičia boli otvorení aj voči iným. Veľa pre mňa znamenali napríklad priateľské kontakty s Cirkvou bratskou. Spoznal som tam ľudí, ktorí boli múdri a podľa svojej viery žili.

Dôležité boli pre mňa intelektuálne podnetné veci sprostredkované mojím otcom a mamou. Myšlienky, ktoré vytvárali zmysluplný obraz sveta, ma fascinovali. Spoločenstvo Hnutia fokoláre zase pomohlo mne, mierne depresívnemu a utiahnutému intelektuálovi, pochopiť význam ľudských vzťahov, aj keď som sa občas cítil nepochopený a posúvaný k niečomu, čo nebol úplne môj štýl.

Hľadanie viery

Mal som obdobie dezorientácie, keď som mal pocit, že z celej stavby duchovných myšlienok a dobrých úmyslov mi neostalo vôbec nič. Hľadal som pevný bod, na ktorom by sa to celé dalo postaviť odznova. Toto obdobie bolo prechodné, ale môj vzťah k viere bol na dlhý čas poznačený vysokou kritickosťou voči Cirkvi a niektorým bodom jej učenia.

Mal som obdobie dezorientácie, keď som mal pocit, že z celej stavby duchovných myšlienok a dobrých úmyslov mi neostalo vôbec nič.

Ako u mnohých aj u mňa bol kritický postoj odrazom životných rán, vnútorných rozporov, fyzických a psychických obmedzení a slabostí.

V súčasnosti pre mňa azda najviac znamená hlboký výklad (exegéza) biblických textov, ale väčšina môjho života prebieha bez pocitu vzťahu s Bohom a občas aj „v hádke“ s ním. Opakovane prežívam túžbu po nasledovaní Božej cesty, ale je v tom primiešané aj prianie po úspechoch a osobitných Božích prejavoch vo vlastnom živote, nielen nezištný vzťah s Bohom. Myslím si, že mnohí muži to máme takto.

Viera aj pre mužov?

Do úvah o viere treba vniesť niekoľko korekcií. Jednak muži a ženy prežívajú vieru rôzne. Viac o viere rozprávajú ženy a emocionálni muži. Pre ostatných mužov to je zrozumiteľné ako mandarínska čínština.

Ak je pre ženy vyjadrením viery „Niekto ma miluje“, tak pre mužov to je veta „Uznávam niečo vyššie, ako som ja sám“. Boh je pre muža v istom zmysle súperom. Výstižným obrazom je Jakubov zápas s Bohom. Jakub je konfrontovaný so svojou slabosťou, keď mu Boh ako tajomný muž zraní bedro, ale neprestáva húževnato zápasiť o Božie požehnanie (Gn 32, 23-25).

Životná cesta muža je postupné zmierovanie sa s rozpormi, prijatie toho, čomu nerozumiem a čo nemám pod kontrolou.

Boh je pre muža v istom zmysle súperom.

Na tejto ceste sú tri hlavné pokušenia. Mužská túžba po presadení môže viesť k tvrdosti a nečestnosti. Túžba po sexuálnom naplnení našepkáva ostať večným chlapcom, ktorý nechce prebrať zodpovednosť za život svoj a životy druhých. A neprijatie neúspechov a obmedzení môže viesť k sebaľútosti, trpkosti a zúfalstvu.

Archetypom zrelého muža je starodávny obraz oranta – modliaceho sa muža. Ako hovorí Biblia, muži nemajú dvíhať ruky v hneve, ale k modlitbe (1 Tim 2, 8). Odovzdávanie Božieho požehnania druhým nie je len náboženským úkonom, ale je prejavom dobroprajnosti. Cesta lásky, pokory a vytrvalosti nevedie k slabosti, ktorej sa muži boja, ale k vnútornej sile.

Rozum, city a hĺbka človeka

Viera má aj ľudský rozmer. Niekto zdôrazňuje rozumovú obhajobu viery a čuduje sa tým, ktorí Boha „nepoznali“. Pre iného je viera predovšetkým pocit, ale emócie sú nestále, ako ukazuje život Matky Terezy, ktorá celé desaťročia necítila vzťah s Bohom.

Pre vieru platia zákonitosti ľudskej psychiky a ľudského učenia. Človek potrebuje mať s vierou osobné pozitívne skúsenosti, väčšinou od detstva.

Viera je buď vyjadrením vnútornej pravdy o človeku, alebo nie je vôbec.

Len ťažko môže vnímať Boha ako dobrého otca, ak takého nezakúsil. Len ťažko môže mať bezprostrednú vieru, ak utrpel veľké rany na duši, neraz v prostredí Cirkvi a veriacich.

Ak hovoríme o viere ako o dare Božej milosti, tak si pod tým nepredstavujme lotériu „Kto bude veriaci?“, ale Božiu moc uzdraviť vnútorné rany a nahradiť aj to, čo človek vo svojom živote prirodzene nedostal.

Viera nemá byť ani obhajobou určitého usporiadania sveta a určitých pravidiel života. Viera je buď vyjadrením vnútornej pravdy o človeku, alebo nie je vôbec. To je najhlbší dôvod, prečo prijatie Boha a prijatie svojho lepšieho ja, svojho najhlbšieho ja, sú hlboko vnútorne prepojené. Paradoxne, prijatím niečoho vyššieho, ako sme my sami, získavame dve veci naraz – pokoru a svoju hlbšiu hodnotu.

Viera má predovšetkým osobný, bytostný rozmer vyjadrený vetou žalmu „Pane, ja hľadám tvoju tvár“ (Ž 27, 8).

Utrpenie a viera

Otázka zmyslu utrpenia bola vždy kľúčovou otázkou viery a nevery. V roku 1997 boli na Morave katastrofické povodne. V tomto ohrození si ľudia aj veľmi pomáhali, ale hlboko sa ma vtedy dotkla veta z televíznych správ, že v dome poškodenom povodňami našli starého muža, ktorý si vzal život. V tomto tragickom osude je otázka položená v najradikálnejšej podobe: Aký je zmysel utrpenia, ktoré zapochybovalo o svojom zmysle?

Často sa hovorí, že utrpenie je dôsledkom našich rozhodnutí, lebo máme slobodnú vôľu. Táto odpoveď nie je uspokojivá. Najlepšia odpoveď, ktorú som za svoj život našiel, je: Neviem.

Môže sa zdať, že to je koniec úvah.

Najlepšia odpoveď, ktorú som za svoj život našiel je: Neviem.

V skutočnosti to je počiatok, hľadaný pevný bod. V konfrontácii s utrpením, vinou a smrťou spoznávame, kto naozaj sme. So silou bezprostrednej evidencie, s vášňou za človekovu vec spoznávame, že s týmto sa nemôžeme zmieriť. Akokoľvek tragické a kruté sú niektoré momenty našich životov a ľudských dejín, to nemôže byť všetko. Pre toto nie sme stvorení.

Táto odpoveď nás v neposlednom rade vedie k pokore. Priznávame si, že mnohé veci nemáme pod kontrolou a zoči-voči zložitosti sveta sme často bezmocní.

Smelá hypotéza

Viera je odvážnym postojom uprostred tohto špatno-krásneho sveta, že ak túžime po poznaní, dobre, kráse, zmysle, tak to nejakým spôsobom musí byť pravda o nás a o skutočnosti. Náboženská viera ide vlastne len o krok ďalej ako bežná úvaha, že „niečo existuje“. Viera hovorí, že táto vyššia skutočnosť nie je silové pole, pozitívne vibrácie či akýsi všeobsiahly princíp, ale že to je osoba, vzdialené a zároveň blízke „Ty“.

Aj tí, ktorí v Boha neveria (ateisti) alebo sa k otázke nevyjadrujú (agnostici), môžu prijímať „lepšiu verziu človeka a ľudstva“ a snažiť sa o jej čiastkovú realizáciu vo svojom živote a okolo seba.

„Za onou veľkou bránou, ktorá vzbudzuje strach, je svetlo.“

Takýto osobný postoj si zaslúži úctu. Svojím spôsobom to môže byť hrdinská viera v dobro napriek všetkému.

Veriaci aj „ľudia dobrej vôle“ sú v niečom na jednej lodi – v ľudskej nedokonalosti. Kritika náboženstiev a cirkví je v mnohom oprávnená, ale rovnako je pravda aj to, že ateistické pokusy o zlepšenie sveta za posledných pár storočí nepriniesli vytúžený raj na zemi. Len v 20. storočí komunizmus a nacizmus so svojou pseudo-náboženskou verziou spásy sveta spôsobili desiatky miliónov mŕtvych.

Môže sa zdať, že existuje ešte jedna alternatíva – prírodný, prirodzene dobrý človek. Možné je, že na svete existujú aj emocionálne vyvážení ľudia, ktorí majú práve toľko hnevu, aby presadili svoje potreby, a práve toľko túžby, aby vedeli s miernosťou užívať krásy života. Rád by som sa mýlil, ale obávam sa, že my ľudia jednoducho nie sme takí.

Tajomný dar

Moja viera neznamená, že mám vo všetkom jasno. Biblia hovorí, že Boha spoznávame nejasne, ako v hádanke, ale neskôr ho spoznáme z tváre do tváre (1 Kor 13, 12). Ak je Boh iný, ako naše predstavy, tak život s ním je opakovaná metanoia – snaha o zmenu zmýšľania, o vnútornú premenu.

Pre nás kresťanov ľudskou tvárou Boha je tvár Ježiša Krista. Je znamením toho, že nie my sa šplháme kamsi hore k Bohu, ale Boh nám vyšiel v ústrety. Tak sa dá prijať aj to, že naše vnútorné pochybnosti, protirečenia a slabosti nemiznú ani po rokoch. Cez ich prijímanie postupne nachádzame väčšiu vďačnosť, vnútorný pokoj, radosť, dobroprajnú lásku.

Viera je dar. Tajomný dar, ktorý si rozbalíme v okamihu smrti. Ak budeme aspoň trochu „kompatibilní s lepšou verziou človeka“, tak dúfam, že bude stretnutím tvárou v tvár s Ježišom – naším Bohom a bratom zároveň. Slovami psychiatra Viktora Emanuela Frankla, ktorý prežil koncentračný tábor: „Za onou veľkou bránou, ktorá vzbudzuje strach, je svetlo.“

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Na margo: Ochoreli sme v Moskve na Covid-19, no podľa ruských testov sme boli zdraví

Zuzana Hanusová

Na margo: Pomôžme našim predajcom a živnostníkom!

Zuzana Hanusová

Trumpov „plán storočia“ – koniec diplomacie na Blízkom východe?

Christian Heitmann

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies