Stĺpčeky

Na západe nič nové…

Každý deň je zdanlivo rovnaký, raz je pomalý, inokedy trochu menej. Sprevádzajú ho tie isté činnosti, spolubývajúci sa nemenia, vzťahy s inými sú virtuálne. Varenie, učenie sa s deťmi, práca z domu za počítačom, modlitba, krátky výbeh so psom, cvičenie, čítanie, spoločenská hra, modlitba… Raz do týždňa povinný nákup, pričom ľudia v rade vzdialení na tri metre odo mňa sú mi vzácni a zaujímam sa o všetko, čím žijú. Skutočne nie je u nás na západe nič nové?

Nie je to tak, hoci rutina mi dýcha na krk dvadsaťštyri hodín denne. Nemôžem predsa pripustiť, aby som deň zakončila zúfalou vetou: „Nič nové sa neudialo.“ Svet sa síce zastavil, ulice sa vyprázdnili, život sa spomalil a vzduch sa prečistil, no každý deň si v sebe zachoval svoju dynamiku, novosť a hĺbku. Je len na mne, aby som ju objavila. Zato, že je niečo iné ako včera, preto, že ma niečo vyrušilo z môjho zabehaného rytmu, ešte neznamená, že je to menej krásne.

Solidárnosti je viac ako kedykoľvek predtým, vzrástla ochota pomáhať a slúžiť, k nebu sa nesie oveľa viac prosebných vzdychov ako v čase ekonomickej stability. V povetrí už cítiť jar, stromy zakvitli a… každý deň nám v Taliansku umrie v priemere do 700 ľudí. Môže byť niečo také ako včera?

Tí ľudia zomierajú väčšinou sami, nemá ich kto držať za ruku, hladiť po tvári či privolať kňaza.

Môžem zostať ľahostajná voči číslam, za ktorými sa skrývajú mená, príbehy, vzťahy? Tí ľudia zomierajú väčšinou sami, nemá ich kto držať za ruku, hladiť po tvári či privolať kňaza. Moja mama pred mesiacom odchádzala z tohto sveta doma uprostred rodiny s kňazom pri posteli. Paradox života, paradox Lásky. Denne prosím za každého z nich, odovzdávam ich do Máriinej náruče a verím s odovzdanosťou dieťaťa, že Boh vie, čo je pre každého z nás to najlepšie. 

Pokračujme teda, alebo začnime žiť pre druhých, lebo teraz je naša príležitosť.

Verím, že sme prepojené nádoby, že „nikto nie je ostrovom samým pre seba“, a tak žijem svoj všedný život verne a v láske, aby chorí a umierajúci mali odvahu prijať svetlo, ktoré k nim vo chvíli smrti prichádza. Nie sú opustení, lebo Boh nikdy neopúšťa, nie sú izolovaní, lebo každý z nás je pre nich povzbudením a pomocou, ak prosí a žije tak, ako sa od neho teraz žiada.

Potrebujeme sa viac ako inokedy. Pápež pred prázdnym Námestím svätého Petra povedal, že „sme všetci na jednej lodi“ a azda máme aj strach. Len láska ho môže vyhnať a vrátiť nám slobodu, o ktorú sme zdanlivo prišli. Pokračujme teda, alebo začnime žiť pre druhých, lebo teraz je naša príležitosť. A keď na záver dňa zo stíchnutého „frontu“ podáme hlásenie, nech znie slávnostne a pozitívne: „Na západe je veľa nového.“

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Nádej ekumény, ktorá nesklame – Duch Svätý

Terézia Lenczová

Toto sa nemuselo dobre skončiť

Peter Kuchár

​Čo nám v ekuméne vzal a dal koronavírus

Terézia Lenczová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies