Spiritualita jednoty

Ježiš Ukrižovaný-Zmŕtvychvstalý

Foto: Zmŕtvychvstanie od M.Rupnika

Chiara Lubichová na sklonku svojho života za pomoci niektorých teológov zdôrazňuje novú syntézu ekleziologického rozmeru prítomnosti Ježiša medzi nami. Pojíma ju do celkovej prítomnosti Zmŕtvychvstalého v celom vesmíre a upresňuje, že Kristus je trvalým spôsobom prítomný v Cirkvi. Zároveň ozrejmuje osobitné poslanie, ku ktorému je povolaná charizma jednoty.

Z témy pripravenej na ekumenické stretnutie biskupov (november 2004)

Kristus ako Zmŕtvychvstalý

Rodiaca sa Cirkev bola už od začiatku presvedčená o prítomnosti Ježiša uprostred spoločenstva, ako to dosvedčujú spisy Nového zákona. Evanjeliá vznikali práve na istote, že Ježiš, pretože vstal z mŕtvych, aj dnes naďalej pôsobí a hovorí v kresťanskom spoločenstve. Robí tak skrze slová a skutky, ktoré sa zachovali v evanjeliách.

Tie totiž nie sú iba životopisom, aby sme si pripomínali Ježiša, no sú pozvaním, aby sme sa s ním stretli a nasledovali ho teraz, pretože aj dnes je skutočne prítomný, hoci ho nevidíme. Vďaka charizme jednoty sme si to vždy mysleli, odkedy sme napríklad mohli konštatovať, že aj dnes sa napĺňajú Ježišove prisľúbenia.

Pre svoje zmŕtvychvstanie je Ježiš dodnes prítomný medzi nami.

A v tejto plnosti života si uvedomujeme jeho prítomnosť.

Po zmŕtvychvstaní sa Ježišov stav pretvoril. Jeho vzťah s vesmírom sa radikálne zmenil. Už nie je obsiahnutý v čase a priestore, ktorý poznáme my. Priestor a čas sú obsiahnuté v ňom; fyzický a ľudský vesmír má v sebe. Ježiš už nepodlieha zákonom, ktoré riadia svet, no on je ich zvrchovaným vládcom.

Prítomnosť, ktorá osoby zhromažďuje a utvára z nich spoločenstvo

Zmŕtvychvstalý Ježiš nie je statickou prítomnosťou.

Základnou charakteristikou takejto prítomnosti je zjednocujúci, a teda aktívny princíp: láska.

V zmŕtvychvstaní Ježiš je Kristus vo svojom úplnom darovaní sa z lásky Bohu a ľuďom. Zvlášť výkrik opustenosti odhaľuje, že Syn na seba úplne vzal ľudský stav obmedzenia a hriechu a v sebe ich uzdravil, naplnil láskou.

Cirkev: Telo Zmŕtvychvstalého Krista

Ježiš Ukrižovaný-Zmŕtvychvstalý je istotne miestom zmierenia, ktoré sa rozprestiera až po hranice sveta. Univerzálna prítomnosť Zmŕtvychvstalého sa však prejavuje najmä a predovšetkým v Cirkvi, v nej sa jeho prítomnosť stáva aktuálnou a viditeľnou. (…)

Cirkev má s Pánom celkom výhradný vzťah.

Zmŕtvychvstalý Ježiš je hlavou vesmíru a Cirkvi, no jedine Cirkev je jeho Telom.

Konkrétne spoločenstvo, každá konkrétna komunita, a nielen univerzálna Cirkev nie je vo svojej hlbokej podstate ničím iným než osobou Ježiša Zmŕtvychvstalého, ako hovorí svätý Pavol v Liste Korinťanom: „Vy ste Kristovo telo…“ (1 Kor 12, 27)

Spoločenstvo je prítomný Ježiš, no pozor, je ním a preukazuje jeho prítomnosť jedine, ak sa kresťania milujú žitou láskou.

Kristova prítomnosť v Cirkvi je vždy povolaním k jednote, k uskutočňovaniu Kristovho tela skrze vzájomnú lásku. Je to ono povolanie k jednote, ktoré charizma hnutia do nás natoľko vtlačila. (…)

Ježišova prítomnosť teda v priebehu času naďalej zhromažďuje Cirkev v jedno, pričom pokrsteného začleňuje do svojho Tela.

Komunita preto nachádza svoju pravú identitu v skutočnosti, ktorá ju predchádza: v prítomnosti Zmŕtvychvstalého.

To on zhromažďuje a zjednocuje okolo seba a medzi sebou veriacich. (…)

Prítomnosť Ježiša Zmŕtvychvstalého však očakáva – opakujem – niečo iné: odpoveď človeka. Iba ak človek miluje, môže sa v živote uskutočniť Ježišova prítomnosť.

Povolanie Cirkvi tak ako každého jednotlivca je povolaním k žitej jednote, jednote, ktorá sa napĺňa podľa slov svätého Pavla „viera činná skrze lásku“ (Gal 5, 6).

Ježiš medzi nami: spiritualita Cirkvi  

Táto Kristova prítomnosť, čo dávala Cirkvi i každej kresťanskej komunite pravú tvár, v priebehu storočí nikdy nechýbala. Nepretržite sa prejavuje v každom úde Kristovho tela, ktorý naplno žije svoju vieru: v každom rehoľnom spolunažívaní (v kláštoroch atď.), v každom liturgickom zhromaždení, v každej skutočne kresťanskej rodine, všade, kde je živá vzájomná láska.

Novou je však snaha doviesť túto Kristovu prítomnosť k svojmu cieľu, ktorým je jednota celého tela, tak, ako je to prirodzene v prípade nášho povolania k jednote.

Ak sa veci majú takto, potom je jasné, že prvotným zámerom agapé nie je dobročinnosť, ale vzájomnosť, vytvorenie spoločenstva, ktoré „zviditeľňuje“ Pána.

Preto každé rozdelenie v spoločenstve je „proti podstate“; rozdelením sa mení najhlbšia identita komunity, ktorou je prítomný Kristus. Kristus sám nie je rozdelený. Ale rozkúskovaný Kristus je na nepoznanie, lebo je pokrivený. A to je dôvod, prečo niekto nemá Cirkev v láske, keďže je tak trochu – dalo by sa povedať – skôr karikatúrou Cirkvi.

Žiť vedome s Ježišom medzi nami je spiritualitou Cirkvi, ktorá nás robí Cirkvou.

Ježiš medzi nami je totiž konštitučným prvkom Cirkvi, nielen jeden z jej výrazov, ako je napríklad chudoba, modlitba, štúdium, láska k ľuďom na okraji spoločnosti a pod.

Žiť s Ježišom medzi nami znamená oživovať identitu a povolanie Cirkvi.

Žiť s Ježišom medzi nami znamená v dejinnom „ešte nie“ uskutočňovať „už“ Božieho zámeru s ľudstvom.

Pôvodnosť našej charizmy nespočíva len v uvedomení si tejto skutočnosti. Charizmu sme dostali ako dar, aby sme s Ježišom medzi sebou prispievali k zavŕšeniu samotného zámeru Ježišovej prítomnosti medzi sebou, a tým je jednota, ktorú žijú všetci kresťania.

Z knihy:

Chiara Lubichová: Ježiš medzi nami

Zostavila Judith PavilusováBrendan Leahy

Knihu vydalo Vydavateľstvo Nové mesto, kúpite v našom e-shope 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Slovo života – september 2020

Letizia Magriová

Etapy charizmy: Vášeň pre Cirkev

Elena del Nero

Slovo života – august 2020

Letizia Magriová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies