Spiritualita jednoty Štýl

Menila životy iných

Foto: archív M.R.

Aj vďaka jej principiálnosti, odbornosti a láskavému prístupu sa v tvrdých časoch komunizmu mohli k zomierajúcim pacientom v nemocniciach zavolať kňazi, aby vyslúžili posledné sviatosti. V čase karantény zomrela Mária Rešetárová, jedna z prvých volontárok Hnutia fokoláre na Slovensku, ktorá bola desaťročia srdcom bratislavskej komunity tohto spoločenstva. Štyridsať rokov pracovala ako zdravotná sestra na srdcovo-cievnom oddelení v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave. Prinášame vám jej profil a spomienky ľudí z jej okolia na to, ako vplýval  jej spôsob života na prostredie, v ktorom žila.

Vlastička bola pokrstená ako Mária. K svojmu novému menu, pod ktorým sme ju všetci poznali, prišla na pracovisku, na jej oddelení, kde pracovalo viacero Márií. Aby bolo jasné, ktorú Máriu primár myslí – dal každej z nich iné meno a Márii Rešetárovej prischlo meno Vlasta.

Vlastička sa narodila v Kokošoviciach pri Prešove 3. decembra 1933 ako druhá z deviatich súrodencov. So šiestimi žijúcimi súrodencami mala celý život nádherné vzťahy. Jej srdce celý život bilo aj pre jej pokrvnú a potom aj pre širšiu rodinu svojho spoločenstva.

Keď mala 13 rokov, odišla do Prahy pomáhať maminej sestre a tam pokračovala v štúdiu základnej školy. Strednú zdravotnú školu vychodila v Trnave a po jej ukončení nastúpila ako zdravotná sestra v Bratislave.

Bola zasnúbená s mladým mužom z juhu Slovenska. Krátko pred svadbou prišla za ňou istá pani z tej obce, v ktorej býval jej snúbenec, a vystríhala ju, že nech si to dobre rozmyslí, že ten chlapec má problémy s alkoholom. Zostala zmätená.

Vlastička svoj život rozdávala. Žila životom plným Boha.

V tom čase sa dozvedela, že jej mama čaká jej najmladšieho brata. Mala okolo 22 rokov. Pochopila, že jej miesto teraz je pomôcť svojej mame. Neskôr sa dozvedela, že jej snúbenec si zobral práve dcéru tej panej, ktorá ju bola vystríhať pred nebezpečným manželstvom…

Možno aj vďaka intrigám tej panej sme ju dostali my všetci ako úžasný dar. Lebo Vlastička svoj život rozdávala. Žila životom plným Boha.

Vlastička mala mimoriadny humor, vždy radostnú náladu a pripravených mnoho pozitívnych životných skúseností a vtipných príhod.

Bola mimoriadne citlivá k ľudskému bytiu. Vážila si každý život a z jej skúseností vyplývalo, že možno aj viac ako ľudia sami. Aj v pomýlených situáciách vedela ľuďom ukázať správny smer. Bola ako výhybkár, ku ktorému prišiel človek, ktorý sa ocitol na rázcestí, a ona mu pomohla vykročiť správnym smerom.

Odborníčka na správnom mieste

Štyridsať rokov pracovala ako zdravotná sestra na srdcovo-cievnom oddelení v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave na Partizánskej ulici. Dobrovoľne slúžila s vysokou odbornou starostlivosťou pri ťažko chorých nielen v nemocnici, ale aj po ich prepustení do domáceho prostredia bez ohľadu na svoje fyzické, časové a finančné obmedzenia. Primár jej často prideľoval nočné služby, lebo vedel, že po ťažkej srdcovo-cievnej operácii svojho pacienta sa na ňu môže úplne spoľahnúť.

Keď videla, že pacienti sú v ohrození života, snažila sa im vysvetliť, ako ich Boh miluje, s akou láskou ich čaká. Nikdy sa nepýtala, či je niekto neveriaci, alebo veriaci, aké má vyznanie, ale snažila sa im sprostredkovať sviatosť pomazania chorých, či to bolo vo dne, alebo v noci.

Foto: archív M.R.

Vlastička raz rozprávala nasledujúcu skúsenosť.

„Raz sa nám na oddelení podarilo resuscitovať pacienta, ktorý bol v stave klinickej smrti. Bol pracovníkom Ústredného výboru vládnucej Komunistickej strany. Keď sa prebral, tak sa divil, čo sú to za otlačky, ktoré mal na tele od defibrilátora. Lekár obrátil jeho pozornosť na mňa, nech mu vysvetlím, čo sa s ním dialo. Počas resuscitácie som mu šepkala do ucha dokonalú ľútosť. Jemu som povedala, že ho Boh veľmi miluje, keď ho nechal pozerať sa ešte na tento krásny svet.

Počas resuscitácie som mu šepkala do ucha dokonalú ľútosť.

Odpovedal mi, že sa s Bohom rozišiel pred päťdesiatimi rokmi. Ja na to: ,Ale on sa nerozišiel s vami a požehnal naše ruky, aby vás vrátili do života.‘ Celú situáciu intenzívne v sebe spracovával. Ponúkla som mu v prípade záujmu kňaza. Bol zvedavejší a zvedavejší a nakoniec chcel kňaza, ktorý ho naozaj v noci okolo druhej zaopatril. Následne ho prišli navštíviť deti s nejakým cudzím človekom. Dcéra mu hovorí: ,Otec, ty si nejaký pekný.‘ On jej odpovedal: ,Bol tu farár a môžem vám povedať, že sa naozaj teraz inak pozerám na svet.‘ Deti zostali prekvapené. Ten cudzí človek sa rozhorčil, že toto je šírenie farárskej politiky. Napísali na riaditeľstvo Štátnej nemocnice o tomto prípade. Riaditeľ musel konať. Bola som na dovolenke, a keď som sa vrátila, dozvedela som sa, že ma chcú preložiť do skladu, kde nebudem mať styk s ľuďmi.

dozvedela som sa, že ma chcú preložiť do skladu, kde nebudem mať styk s ľuďmi.

Bola som predvolaná pred 15-člennú komisiu. Keď sa to od sekretárky dozvedel môj primár a profesor, hlavný internista, obaja sa ihneď vrátili z dovolenky a šli spolu so mnou pred tú komisiu. Komisia mi vyčítala: ,Sestra  Rešetarová, vy šírite farársku politiku.‘ Ja som odpovedala: ,Viete, neviem, že by som šírila farársku politiku, ale keď som sľúbila, že budem verne slúžiť tým, ku ktorým budem poslaná, tak som cítila, že im chcem pomáhať. Nikoho som nenútila, dotyčný pán si sám žiadal kňaza na základe toho, čo sa s ním udialo.‘ Nato mi odpovedali, že toto je proti línii strany. Ja som odpovedala, že nie som straníčkou, líniu strany nepoznám, ale som občiankou Československej republiky, kde je deklarovaná náboženská sloboda, len sa, žiaľ, nepraktizuje. Zápisnica z tohto vyšetrovania bola uzavretá tak, že sestra Rešetárová bola poučená, bez akýchkoľvek následkov odvolania a preradenia do skladu. Prispelo k tomu najmä vyjadrenie prítomných lekárov a ďalšieho profesora, prednostu II. internej kliniky, ktorý vyhlásil, že v prípade môjho odvolania sa vzdá svojej funkcie. Vyjadril sa: ,Ona si to skutočne nezaslúži. My sme šťastní, že ju máme.‘

A tak namiesto preradenia do skladu vyplávali na Vlastičku samé superlatívy.

Na základe tohto prípadu riaditeľ zvolal gremiálku, kde boli prítomní všetci primári. Dostali nariadenie, že ak si nejaký pacient bude žiadať kňaza, majú mu to umožniť. Keď sa môj primár vrátil z tej gremiálky, objal ma a povedal: ,Vlasta, vy ste nám rozviazali ruky.‘ Následne prišiel rovnaký dokument z UV KSČ, adresovaný všetkým nemocniciam, že ak si pacient bude žiadať prítomnosť kňaza – majú mu to umožniť.“

Vlastička pomohla toľkým chorým a umierajúcim, že sme často žartovali: „Vlasti, keď ty prídeš do neba, bude tam stáť špalier a všetci budú tlieskať, pretože si toľkým ľuďom pomohla nájsť Boha.“

Dialóg v osobnom vzťahu

Takéto skúsenosti uniesla aj vďaka tomu, že vždy keď mala príležitosť, utekala pred vyloženú Oltárnu sviatosť. A tiež aj vďaka spoločenstvu z Hnutia fokoláre, s ktorým žila. Ono ju držalo nielen modlitbami.

Vlastička spoznala Hnutie fokoláre v roku 1969, keď sa v nakrátko uvoľnených časoch dostala do Ríma. Tam jej aj ďalším pútnikom predstavil toto hnutie Mons. Jozef Zlatňanský. Vlastička si našla v tomto hnutí svoje miesto ako Božia dobrovoľníčka – volontárka. Ideál, ktorý dostala, niesla ako neuhasiteľnú fakľu.

Foto: archív M.R.

Každý, kto sa s ňou stretol alebo ju poznal, sa cítil konkrétne milovaný. Milovala vždy ako prvá, mala neuveriteľné množstvo skúseností, ktoré vedela podať s humorom a povzbudivo. Tú jej dobrú náladu a to niečo božské, čo vyžarovala, sprevádzalo ľudí, aj keď sa s ňou rozlúčili.

Bola veľmi komunikatívna. Vedela vstúpiť s citom do každej situácie, nadviazať dialóg s plačúcim dieťaťom, alebo s podguráženými mladíkmi, ktorí nadránom opúšťali nočné bary, keď už ona išla na rannú svätú omšu. Jeden z mladíkov ju dokonca ráno pred svätou omšou čakal a chcel vedieť, prečo sa o neho zaujímala. Odpovedala mu, že je Bohom milovaný. Chcel vedieť viac, a tak si ju tam počkal viackrát.

Počas totality sa u nej stretávali mladí ľudia, z ktorých vyšli mnohé povolania. Organizovala s priateľmi pamätné plesy, aby sa na nich mohla veriaca mládež lepšie spoznať. Tam sa zrodilo mnoho súčasných kresťanských manželstiev. V tých časoch zorganizovať ples bolo nielen zložité, ale aj dosť nebezpečné.

Milovala všade a všetkých. Už len taká malá vec, ako je cestovanie v dopravných prostriedkoch, jej priniesla nezabudnuteľné skúsenosti a zážitky. Ráno, keď nastúpila do dopravného prostriedku, pozdravila všetkých „Dobré ráno“.

využila každú príležitosť, aby zvestovala Božiu lásku.

Jedna jej známa si vždy nechala ujsť aktuálny spoj, keď videla, že sa Vlastička blíži k zastávke, aby mohla cestovať s ňou. Raz spomínala, že v električke sa opieral o tyč pri dverách muž, ktorý vďaka alkoholu ledva stál na nohách. Uvedomila si, že keď sa na zastávke otvoria dvere, môže vypadnúť. Tak sa postavila do dverí tak, aby sa mu v prípade pádu nič nestalo. Bez slova tam stála a istila ho. Ten človek zrejme cítil jej lásku, lebo keď mal vystúpiť, povedal jej len jednu vetu: „Pani, vy ste taká krásna.“ Vlastička využila každú príležitosť, aby zvestovala Božiu lásku. Raz cestovala vo výťahu s mladým tínedžerom a prihovorila sa mu: „Vieš o tom, že ťa Boh nesmierne miluje?“ On reagoval s veľkým záujmom. „Naozaj? To som nevedel.“

Aj v starobe žila naplno

Celý jej život bol nepretržitou evanjelizáciou. Mala mimoriadny cit pre rozpoznávanie Božej vôle. Bola typom moderného kresťana, hlboko zakorenená v Bohu, s nevšedným zmyslom pre humor.

Keď bola na dôchodku, presťahovala sa do domu tretieho veku, kam sa rozhodla ísť žiť, aby tam priniesla radosť, pokoj a nádej. Dokázala sa prirodzene prihovoriť komukoľvek. Menila životy iných… Všade okolo nej sa vždy vytvorila krásna skupinka. Či už v domove, alebo pri kostole, kde počas dôchodku chodila na ranné sväté omše. Do konca života sa stretávala nielen s volontárkami, ale aj so skupinkou okolo Slova života, kde si odovzdávali život s Ježišom uprostred podľa evanjeliového prísľubu, „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja prítomný medzi nimi“.

Žila vo veľkej harmónii. Bola ako rastlinka, ktorá si zoberie zo zeme len to nevyhnutné pre život. Vierka, jedna z volontárok, spomína: „Keď som ju navštívila v jej garsónke v dome tretieho veku, pochopila som, čo je to byť malou Máriou.

Bola ako rastlinka, ktorá si zoberie zo zeme len to nevyhnutné pre život.

Jej izbička bola harmonická, v niečom veľmi jednoduchá, nič tam nechýbalo, všetkého bolo tak akurát, bola tam krása, harmónia aj istá skromnosť. Nebolo tam nič zbytočné.“ A oslovila tým aj najmladšiu generáciu, ktorá jej chcela návštevou urobiť radosť. A nakoniec mladí konštatovali, že Vlastička obdarovala ich.

Dostala ocenenie „Dobrovoľník roka 2014“. Ide o podujatie, ktoré organizuje platforma mimovládnych rozvojových organizácií v spolupráci s Národným dobrovoľníckym centrom CARDO.

Keď sa jej zdravotný stav zhoršoval a museli ju záchrankou previesť do nemocnice, namiesto obavy o seba venovala svoju pozornosť zdravotným pracovníkom v záchranke. Podobne sa venovala ľuďom v čakárni u lekára, kým prišiel na ňu rad.

Niekoľko mesiacov pred smrťou dostala porážku a zostala ležiacim pacientom. Ona, ktorá poskytovala nekonečný komfort svojim pacientom, zostala odkázaná na svoje kolegyne. Pre obmedzenia vyvolané koronavírusom poslednú časť života prežila bez svojich najbližších, či už svojich príbuzných, ale aj svojej rodiny – Hnutia fokoláre. Zomrela 4. mája 2020 v doobedňajších hodinách.

Pohreb bol stále ešte v čase pandémie a nezúčastnilo sa na ňom mnoho ľudí, ktorí by za iných okolnosti prišli. Napriek tomu tam bolo okolo 100 ľudí.

A nakoniec niekoľko osobných svedectiev ľudí z jej spoločenstva:

Lída (Strážnice):  Vzpomínam na její stále rozzářený obličej, s takovou plností Boží lásky pro každého, s takovou přesvědčivostí, že je to pravé, žité.

Mirka (Česko): Vždy zářila a byla plná elánu. Vzorně se křesťansky starala o pacienty a nikoho a ničeho se nebála.

Vierka (Bratislava):  Už pre pár rokmi som si ju zobrala za osobný vzor života. Takáto by som chcela byť, takto by som chcela žiť. Tie okamihy, keď som ju občas viezla na stretnutie, boli krátke, ale veľmi intenzívne. Vždy sa pýtala na všetky deti a na manžela, mala nás veľmi rada. A vždy vedela prejaviť takú silnú úprimnú vďaku za preukázanú službu. Z mnohých skúseností som si odniesla jednu, ktorá ma mimoriadnej oslovila.

„Keď niekoho stretnem a on mi vylieva svoju dušu, milujem ho z celej svojej sily, aby bol medzi nami Ježiš. Nepremýšľam, ako mu pomôcť. Snažím sa len milovať. Nech Ježiš tomu človeku pomôže. Mojou úlohou nie je vyriešiť jeho problém, mojou úlohou je zaplaviť svet Ježišovou prítomnosťou.“

Foto: archív M.R.

Ľudka (Bratislava): Pamätám si, ako ma pred každým stretnutím s volontárkami čakala na terase domu, kde sme sa stretávali. Privítala ma: „Modlím sa, aby sme mali Ježiša medzi nami.“ Mala veľký zmysel pre jednotu, aby Ježiš bol naozaj prítomný. O tom, že s ním žila každý deň, svedčilo množstvo skúseností, ktoré prinášala. Každé stretnutie s ňou  bolo povzbudením nielen pre mňa, lebo vždy darovala to, čím žila.

Ľubica (Bratislava): Pre mňa bola Vlastička vzorom, pretože dávala Boha vždy, za každých okolností, na prvé miesto. Nikdy nehovorila o druhých zle, každá jej návšteva bola najmä službou. Aj pri svojich finančných ťažkostiach nikdy nešla na návštevu s prázdnymi rukami. Nikdy neodmietla pomôcť. Keď moja mama odchádzala do večnosti, posledné štyri dni strávila spolu s nami pri jej lôžku. Boli to chvíle úžasnej prítomnosti Ježiša medzi nami.

Boh miluje svojich verných

Mladý pár z jej rodnej dediny pozval Vlastičku na svadbu. Veľmi si priali, aby taká zábavná a veselá osoba bola na ich slávnosti. Pozvali ju pol roka predtým, aby si určite na to rezervovala čas. Ona im to prisľúbila.

Hnutie fokoláre presne v rovnakom termíne organizovalo v Prahe stretnutie zdravotníkov, kde tiež chceli mať prítomnú Vlastičku vďaka jej krásnym skúsenostiam z práce. Vlastička bola v rozpakoch. Túžila byť na oboch akciách. Problém bol v tom, že svadba bola na východe vtedajšieho Československa a stretnutie zdravotníkov v Prahe. Nakoniec sa rozhodla, že pôjde na stretnutie zdravotníkov ponúknuť svoju skúsenosť.

Hovorí sa, že Boh kvôli svojim svätým mení svoju vôľu.

V Prahe na mieste, kde malo byť stretnutie, nastali nejaké problémy s priestormi. Tak sa organizátori pokúsili preložiť stretnutie do Brna, kde videli vhodné možnosti.

Hovorí sa, že Boh kvôli svojim svätým mení svoju vôľu.

Nakoniec aj tento priestor im zrušili. Hľadali ďalej a našli jednu chatu na východe Slovenska pri Prešove, kde nebol nijaký problém.

A Vlastička si uvedomila, že je to vlastne chata v chotári ich dediny.

Účastníci stretnutia zdravotníkov hľadali možnosť svätej omše v okolí.  Bola tam jediná omša so svadbou, na ktorú bola Vlastička pozvaná. Miestny organista nemohol prísť a tak ho nakoniec zastúpil jeden lekár zo stretnutia zdravotníkov, ktorý bol aj organistom.

Tak bola Vlastička prítomná aj na stretnutí zdravotníkov a poobede urobila radosť svadobčanom.

Boh jej vernosť vrátil stonásobne a obdaril nielen ju, ale aj všetkých svadobčanov a tiež účastníkov stretnutia dobrotami zo svadby.

Vlastička túto udalosť rozprávala veľmi vtipne, vždy s veľkou radosťou, lebo si bola vedomá, že Boh má udalosti okolo nás v rukách a vždy to skončí najoptimálnejším spôsobom pre všetkých.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Etapy charizmy: Vášeň pre Cirkev

Elena del Nero

V tej najväčšej tme som urobil rozhodnutie

Juraj Gereg

Slovo života – august 2020

Letizia Magriová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies