Spoločnosť Zahraničie

Práve som sa dozvedel, že sme stratili náčelníka svojej dediny

Foto: archív

V Európe ľudia postavili svoj úspech na prvé miesto a Boha na druhé. Afrika je stále kontinentom, ktorý má bázeň, hovorí v rozhovore pre nm.sk Nkeng Nkafu Simon.

Kamerun v posledných rokoch zažíva krvavú občiansku vojnu, britský Guardian hovorí dokonca o genocíde. Rozprávali sme sa o zabudnutom konflikte, ale aj o tom, ako koronavírus ovplyvní rozvoj Afriky a či sa dočkáme afrického pápeža.

Nkeng Nkafu Simon študoval Africké štúdiá a manažment ľudských zdrojov, dlhé roky pracuje ako učiteľ v Kamerune, patrí do komunity Hnutia fokoláre. Je ženatý a má päť detí.

V Európe sme počuli o konflikte v Kamerune, ale málokto pozná pozadie toho, čo sa tam deje. Ako by ste opísali, čo sa v Kamerune udialo a ako sa situácia vyvíja?

Počas toho, ako sa rozprávame, som sa dozvedel, že sme stratili náčelníka mojej dediny. Pred troma mesiacmi ho zatkli a dva týždne nikto nevedel, kde je. Stalo sa to asi o jednej v noci. Žijeme tu v policajnom štáte, všetko je tu spolitizované.

Nechcem vás dostať do nejakých problémov…

Nie, z toho nebudú problémy. V skutočnosti sme dosť zvyknutí na to, čo sa tu deje. Dôležité je však o tom hovoriť. Médiá o tom musia hovoriť, niekto musí prehovoriť proti bezpráviu, poníženiam, ktoré sú páchané proti ľudskému životu. Ak neprehovoríme proti tomu, čo sa deje, môžeme sa počítať za spolupáchateľov.

Keď chceme Európanom predstaviť Kamerun, je to štát, ktorý má asi 25 miliónov obyvateľov. V Európe o ňom vieme málo s výnimkou konfliktu, ktorý sa tam odohráva. Často sa opisuje ako konflikt medzi anglofónnymi a frankofónnymi Kamerunčanmi. Ako by ste ho vysvetlil vy?

Kamerun ako štát je produktom Berlínskej konferencie, keď sa to, čo nazývame Kamerunom, stalo nemeckou kolóniou. Po prvej svetovej vojne boli nemecké kolónie rozdelené medzi víťazov prvej svetovej vojny. Kamerun bol rozdelený medzi Francúzov a Britov. Jednu pätinu Kamerunu dostala Británia, zatiaľ čo zvyšok si ponechalo Francúzsko.

To bolo na Versaillskej mierovej konferencii…

Áno. Briti nazvali svoj diel Južný Kamerun, niekedy nazývaný aj Západný Kamerun, a Francúzi nazvali svoj diel Východný Kamerun. Ja som vyrástol v britskej časti. A keďže je málo podobností medzi britskou a francúzskou kultúrou, rozdiely vo vzdelávaní a v právnom systéme sa prehĺbili.

V roku 1954 britský Kamerun získal autonómiu, mali sme vlastného premiéra aj parlament.

Žijeme tu v policajnom štáte, všetko je tu spolitizované.

Francúzska časť Kamerunu sa stala nezávislou v roku 1960. Následkom toho OSN uznala nezávislosť Západného Kamerunu pod podmienkou, že sa pridá k frankofónnej Republike Kamerun. Bola aj možnosť pridať sa k Nigérii. Naši vtedajší politický lídri však uprednostnili zjednotenie s Republikou Kamerun. To však mala byť federácia dvoch štátov s rovnakými právami.

V roku 1961 obe časti stratili svoju identitu a vznikla Federálna republika Kamerun, federácia dvoch rovnocenných štátov.

Ako ste sa dostali z tejto situácie k dnešnému konfliktu?

Podľa vtedajšej ústavy malo byť federatívne zriadenie nemenné. V roku 1972 však vtedajší prezident zrušil federáciu. Už to bolo porušením ústavy.

Foto: Flickr/Commander, U.S. Naval F

A konflikt sa začal okamžite, alebo je len novým vývojom?

Konflikt sa začal viac-menej vtedy. Už predtým bolo vidieť napätie, ale toto bolo hlavným spúšťačom problémov. Keď sa potom prenesieme do roku 1982, vtedajší prezident odstúpil a inštaloval svojho frankofónneho nástupcu. Podľa ústavy mal vtedy nasledovať anglofónny viceprezident. No nestalo sa tak. Namiesto toho dosadil bývalého premiéra. Symbolizovalo to, že anglofónna populácia sa nedostala k slovu v politických otázkach.

Tým novým prezidentom bol Paul Biya?

Áno, Paul Biya. Dva roky po svojom zvolení, v roku 1984, zrušil vtedajšiu Zjednotenú republiku Kamerun a vrátil sa k starému francúzskemu názvu la Republique du CamerounTo znamenalo asimiláciu anglofónnej populácie do frankofónneho systému. Bolo proti tomu mnoho petícií a protestov, lebo situácia porušovala dohodu z roku 1961.

Najnovší vývoj nastal v roku 2016, keď bol zrušený náš anglofónny právny a školský systém.

My sme v roku 1961 dostali našu nezávislosť od OSN a vtedajší prezident sľúbil OSN, že anglofónni a frankofónni Kamerunčania budú mať rovnaké práva. No, žiaľ, to sa nenaplnilo.

V roku 2016 právnici začali demonštrovať proti frankofonizácii našich škôl a súdov. Vláda však odpovedala násilím. Vyslala armádu, mnohí ľudia boli zabití, zastrelení, znásilňovali študentov.

To sa deje všade, alebo len v anglofónnej časti Kamerunu?

Iba v anglofónnej časti. Násilie v posledných štyroch rokoch bolo páchané aj na ženách a deťoch. Mnohé dediny boli vypálené a zrovnané so zemou. V anglofónnej časti to mohlo byť okolo dvesto dedín, ktoré stretol takýto osud. Armáda je kontrolovaná frankofónnym obyvateľstvom. Pravda je, že využívajú nejakých anglofónov, aby legitimovali svoje nároky.

Podľa mojich informácií zomrelo asi 20 000 anglofónnych Kamerunčanov zo všetkých častí spoločnosti. Deti, rodičia, ženy. V anglicky hovoriacej časti štátu nefungujú školy, maximálne desať percent.

Vo Fontem, kde je centrum Hnutia fokoláre v Afrike, sa vo všetkom zastavila prevádzka. Školy, nemocnica, všetko funguje možno na desať percent. Všetci cudzinci odišli, zostali len domáci dobrovoľníci.

Vývoj je taký, že čoraz viac ľudí uteká zo zeme, sčasti do frankofónneho Kamerunu, sčasti do exilu. Nigérii môže byť asi päťdesiat- alebo šesťdesiattisíc našich ľudí v utečeneckých táboroch.

Spomínal som vám náčelníka mojej dediny…

Ktorého zatkli…

Uniesli ho, lebo utekal pred vojnou. Ušiel do frankofónneho mesta Dschang na hranici anglofónnej a frankofónnej oblasti, neďaleko Fontem. Pred troma alebo štyrmi mesiacmi ho však o jednej v noci vytiahli z jeho domu. Zomrel pred troma dňami, jeho telo ešte leží v márnici a my sa chceme spýtať vlády, čo s ním spravili, že už nie je medzi živými.

Zatkla ho polícia?

Zatkla ho armáda. Aj keď sa to len ťažko dá nazvať zatknutím. V podstate ho uniesli z jeho domu. On sa neschovával. Bol náčelníkom dediny, bol uznávaný a mal rodinu s deviatimi deťmi. Prišli poňho o jednej v noci, to nie je zatknutie – to je únos. Mohli poňho prísť hocikedy cez deň a klásť mu otázky, ale nespravili to.

Keď ho uniesli, dva týždne nikto nevedel, kde je. Presunuli ho z Dschang do Jaoundé, kde ho presúvali z jednej cely do druhej. zadržiavacom zariadení, kde bol, mu odmietli poskytnúť zdravotnícku pomoc. Až keď si uvedomili, že je vo veľmi zlom stave, dovolili mu ísť do nemocnice. Ťažké je povedať, čo presne spravili, aby ho dotlačili k smrti. Domáhame sa pitvy, aby sme sa dozvedeli, čo presne sa s ním stalo. Keď som ho navštívil pred jeho smrťou, rozprával mi o tom, ako ho mlátili do hrude a do žalúdka. Rozprával mi, že cíti hrču na hrudi. Okrem toho, že ho týrali,  nechávali ho spávať na holej zemi, na betóne. To všetko napomohlo to, že ho dnes už viac nemáme.

Stáva sa pravidelne, že ľudí unesú a zabijú?

To môžem potvrdiť. To sú veci, ktoré sa tu dejú každodenne. Anglicky hovoriaci Kamerunčania sú zatýkaní v mnohých mestách v Kamerune. My sa rozprávame o ňom, lebo jeho som poznal. Vo väzení sa však ocitlo nespočítateľné množstvo ľudí, ktorých nepoznám osobne. Naše životy neznamenajú veľa pre frankofónny systém.

Tie zabíjania sa dejú každý deň, 20 000 anglicky hovoriacich Kamerunčanov bolo utýraných alebo zastrelených. To je systematické vyhladzovanie.

Tých 20 000 obetí bolo počas celých štyroch rokov konfliktu alebo každoročne?

Od roku 2016. To je však len jeden odhad. Niektoré mimovládky hovoria o iných číslach, ale tie neaktualizovali dva roky. Vtedy sa hovorilo o dvoch-troch tisícoch. Vyhladzovanie však ide ďalej.

Podľa niektorých odhadov je dve- alebo tritisíc, podľa niektorých dokonca desaťtisíc ľudí zadržiavaných v táboroch.

Je tento konflikt len medzi občanmi a vládou, alebo vidieť aj konflikt medzi etnickými skupinami?

Nepovedal by som, že to je konflikt medzi anglofónnym a frankofónnym obyvateľstvom, zatiaľ to nedosiahlo tento stupeň. Niet pochýb o tom, že anglicky hovoriaci Kamerunčania nemajú podiel na politickom dianí v Kamerune. Toto je politika frankofónneho režimu, aby zlikvidovali čo najviac anglicky hovoriacich Kamerunčanov, koľkých len môžu.

Pri masakri v dedine Ngarbuh boli zabité dvoj-trojročné deti jednotkami Kamerunskej republiky.

Nie je to však konflikt medzi obyvateľstvom, je to politika vlády, ktorá používa armádu na utláčanie anglicky hovoriacich občanov. To vraždenie a znásilňovanie pokračuje.

Pri masakri v dedine Ngarbuh boli zabité dvoj-trojročné deti jednotkami Kamerunskej republiky. Spôsobilo to veľký škandál, počas jedinej noci zabili 26 žien a detí. Len čo sa na teba zamerajú, staneš sa obeťou. Veľmi nešťastné je, že sme sa dostali tak ďaleko.

Čo si anglofónne obyvateľstvo sľubuje, čo očakáva v tomto konflikte? Federáciu, nezávislosť? Čo je ich cieľom?

Frankofóni zabili federáciu. A v roku 2016, keď právnici začali protestovať, išlo o návrat k federácii. To bolo počiatočným cieľom. Žiaľ, všetci vtedajší lídri boli zatknutí, niektorí eliminovaní. Dnes už nemôžeme hovoriť o federácii. Nehovoríme o nezávislosti, lebo nezávislosť nám dala OSN v roku 1961. Táto únia s Kamerunskou republikou zlyhala. Nech ide každý svojou cestou. Zmena názvu štátu na Kamerunskú republiku znamenala, že frankofóni opustili úniu. Keď federálna štruktúra, únia, zlyhala, tak nech každý ide po svojom. To by bola pozícia väčšiny anglofónnych Kamerunčanov.

Foto: Flickr/Elin B

Dnes vidíme mnoho neistoty kvôli koronavírusu. Experti vychádzajú z toho, že sú možné dve cesty vývoja, časť konfliktov utíchne, lebo sa protivníci dohodnú a uzavrú prímerie. Dlhodobo by to však mohlo viesť k väčšiemu počtu konfliktov, lebo ekonomická recesia by mohla spôsobiť, že ľudia bez práce sa začnú radikalizovať a pridajú sa k ozbrojeným hnutiam. Čo sa stane v Kamerune? Je tam šanca na mier, alebo to len vznieti konflikt?

To je zaujímavá otázka. Čo sa týka prímeria, spomínal som, že všetci lídri anglofónneho hnutia boli zatknutí. Následne, keď zápas pokračoval, vznikla Dočasná vláda Južného Kamerunu. Južný Kamerun sa nazval Ambazonia. Žiaľ, keď zasadala Dočasná vláda v nigérijskom meste Abuja, frankofónna vláda v spolupráci s Nigériou uniesla desať členov Dočasnej vlády. Boli unesení do Kamerunu, kde sú dodnes vo väzbe. Dočasná vláda chcela ponúknuť frankofónnej vláde rokovania a nájsť politické riešenie, ale frankofónna vláda, nanešťastie, odmietla.

Ešte tento týždeň armáda zničila niekoľko dedín a ľudia boli zabití.

Frankofónna vláda si myslí, že nás môže násilím prinútiť k tomu, aby sme prijali ich nadvládu. Je to pozícia, z akej sa len ťažko dá začať dialóg.

Minulý rok v Yaoundé začal takzvaný „Národný dialóg“. Žiaľ, frankofónna vláda mohla diktovať, kto tam bude sedieť a aké budú uznesenia. Dnes ani jedno z tých uznesení nie je implementované.

Keď prišla pandémia koronavísu, generálny sekretár OSN vyzval národy v konflikte, aby odložili svoje spory a spoločne sa postavili proti šíriacej sa epidémii. V Kamerune sa to, nanešťastie, neudialo. Ešte tento týždeň armáda zničila niekoľko dedín a ľudia boli zabití.

Armáda prišla do dediny, zabila náčelníka a ukradla…

Čo ukradli?

Dobytok. Zabili ho a ukradli mu dobytok. To vypaľovanie dedín pokračuje dodnes. Oni nemajú silné argumenty, ich argument je sila.

Aký dosah má pandémia?

Pandémia má veľký dosah. Moja manželka išla na komunitné stretnutie do Toga. Opustila Kamerun 12. marca, 17. marca zavreli hranice. Dnes je ešte stále v zahraničí, v Lomé, a my máme doma malé deti. Máme príbuzných, ktorí nám pomáhajú, a deti vidia svoju matku na videu cez iPhone.

Ekonomika zastala a investičná banka stratila veľa peňazí. Investovala do akciových trhov, ale dnes nemá dividendy. Efekt na obyvateľstvo bude katastrofický. Ťažko povedať, kedy to prejde. Všetok život sa končí o osemnástej hodine, zatvárajú sa bary, je to mesto duchov. Modlíme sa a dúfame, že ekonomika sa zotaví.

Na Západe bolo počuť hlasy, že prezident Paul Biya je najstarším prezidentom v Afrike, narodeným v roku 1933,že jeho smrť by mohla spôsobiť viac nestability. Diskutuje sa o tom aj v Kamerune?

Už je to 38 rokov, odkedy nám tu vládne. Nemysliteľné je, aby jeden človek vládol 38 rokov. Možno to nie je taký problém, keď to je niekto, v koho majú ľudia dôveru, ak je dobrá ekonomická situácia. Nanešťastie, pre Kamerunčanov to bolo 38 rokov ťažkostí, 38 rokov utrpenia. Následky jeho vlády sú, použil by som slovo, katastrofické. V systéme, ktorý tu funguje, deti nemajú budúcnosť, mnoho rodín bolo zničených. Obrovský je aj počet anglofónnych Kamerunčanov, ktorí žijú v zahraničí, lebo tu si jednoducho nedokázali nájsť miesto.

Zatiaľ nevidno zmenu na čele krajiny. Biya má 87 rokov, ale ešte stále sa drží pri moci. Rozdelil krajinu, rozhodujúcim faktorom je, kde sa niekto narodil. Dôležité funkcie v armáde, polícii, administratíve, finančnej správe a v lukratívnych sektoroch ekonomiky obsadil svojimi ľuďmi.

Ako sa ľudia cítia? Sú skôr optimistickí alebo pesimistickí?

Súhlasím s mnohými, ktorí vravia, že pre Kamerun niet nádeje. Neexistuje perspektíva pozitívnej politickej zmeny alebo ekonomického rozvoja. Ak to  bude takto pokračovať a prezident Biya nepripraví prevzatie moci a nevzdá sa vládnutia, až kým nepredstúpi pred pravdu Božiu, môže to vrhnúť krajinu do omnoho väčšieho násilia. Násilie by sa presunulo aj do frankofónnej časti, kde sa bude bojovať o moc.

Cirkvi sa ďalej modlia za krajinu a za politikov a dúfajú, že sa podarí vyhnúť väčšiemu násiliu. No ak mám byť úprimný, momentálne nevidno cestu pre mierumilovnú zmenu moci. Ústava zmenu moci predvída, ale vláda nerešpektuje ústavu.

Akú úlohu hrá zahraničie a OSN? Mali by sa angažovať v Kamerune, alebo to je interná záležitosť, do ktorej by sa nemali miešať?

To je veľmi citlivá otázka. OSN má zodpovednosť v tomto konflikte zasiahnuť. Nezávislosť Južného Kamerunu bola naviazaná na úniu s frankofónnym Kamerunom. Zodpovednosťou OSN je, aby napravila neprávo z roku 1961. Je to zodpovednosť Britov. Toto nie je interný konflikt, ako sa to snaží znázorniť frankofónna vláda. Je to medzinárodná záležitosť.

Nanešťastie, je tu medzinárodné sprisahanie proti obyvateľom Južného Kamerunu. Štáty, ktoré nazývame veľkými mocnosťami, ochraňujú svoje záujmy a na životoch ľudí v Južnom Kamerune im nezáleží.

Nemysliteľné je, aby jeden človek vládol 38 rokov.

Keďže medzinárodná komunita nebola dostatočne odhodlaná, necháva Paula Biyau vyčínať. Podľa medzinárodného práva je zodpovednosťou OSN, ktorá v roku 1961 zlúčila dve kultúry, z dôvodov, ktoré vtedy uznala za vhodné, aby intervenovala, ukončila konflikt a priniesla spravodlivosť. Zlyhala OSN aj Africká únia.

Africká únia ani len neodsúdila, čo sa tu deje. OSN aj niektoré mimovládky sa sporadicky vyjadrili, ale OSN by mala byť schopná sem poslať jednotky OSN a ochraňovať obyvateľstvo. Na konci tohto všetkého, nezávisle od toho, koľkých ľudí vláda zabije, sa to bude musieť vyriešiť pri rokovacom stole. Britská a francúzska vláda sa môžu pozerať iným smerom a tváriť sa, že sa ich to netýka, ale je to niečo, čo je zodpovednosťou medzinárodnej komunity.

Ktoré štáty sú najhlasnejšími podporovateľmi prezidenta Biyu a ktoré sa postavili na stranu anglofónneho obyvateľstva?

Anglofónne obyvateľstvo má veľa podpory medzi bývalými africkými prezidentmi. Plánovali sa stretnúť v Ghane alebo v Keni, ale pre šírenie koronavírusu to bolo zrušené.

Biya bol dosadený Francúzmi. To nie je žiadnym tajomstvom. Francúzi ho podporujú, lebo slúži ich záujmom, a keď sa mala Bezpečnostná rada OSN zaoberať Kamerunom, Francúzi tomu zabránili svojím vetom.

Naši spoluobčania v zahraničí sú však veľmi aktívni. V USA, vo Veľkej Británii, Švajčiarsku, v Holandsku a v Nemecku sme úspešne poukázali na situáciu v Kamerune a informovali parlamenty.

V posledných rokoch vidno, že sa Čína začala angažovať v Afrike, najmä však na východe kontinentu. Vidno dosah toho aj v Kamerune?

Čína sa tvári, že je neutrálny štát. Čína však nie je neutrálny štát. Má tu mnoho záujmov a postavila sa na stranu režimu. Majú veľký záujem o poľnohospodárstvo, baníctvo, obchod, a preto podporujú Biya. Číňania majú záujem získať silnú pozíciu vo väčšine afrických štátov. Minule niekto povedal: „Spôsob, akým Číňania prichádzajú, nie je priateľský príchod. Je to invázia.“

Francúzi nás nechali v štichu mnoho ráz. Možno sa dočítať, že Číňania zachraňujú ekonomiku. Žiadna pomoc zadarmo však neexistuje. Číňania nedávajú nič zadarmo. Keď niečo dajú, chcú niečo naspäť.

Číňania majú záujem získať silnú pozíciu vo väčšine afrických štátov.

Čína nie je demokratický štát a má úzke vzťahy s diktátormi. Spomeňme si, čo sa stalo na Námestí nebeského pokoja, keď tankmi zmasakrovali hnutie za demokraciu. Oni sú ochotní ísť cez mŕtvoly. A Biyovi dávajú všetku podporu, lebo slúži ich záujmom.

Aké sú výhľady do budúcnosti?

Konflikt bude pokračovať dovtedy, kým bude frankofónna vláda odmietať pristúpiť na dialóg. Dúfali, že anglicky hovoriace obyvateľstvo to vzdá a asimiluje sa. Na začiatku protestov, keď protestovali právnici a učitelia, nikto z nich neprišiel s nožom alebo mačetou, o strelných zbraniach ani nehovoriac. Bol to občiansky protest. Nanešťastie, ich protest sa stretol s násilím.

Ľudia v Južnom Kamerune si uvedomili, že ak sa nebudú brániť, budú eliminovaní. A tak sa v rôznych okresoch začali formovať ozbrojené jednotky. Každý deň, každý týždeň, každý mesiac sa konflikt stáva čoraz viac sofistikovaným, prichádza sem viacej zbraní. Zatiaľ to je len na sebaobranu, lebo ozbrojené skupiny v Južnom Kamerune bránia anglicky hovoriacich občanov, ale neútočia na frankofónov. Bojujú proti armáde, ktorá útočí na ich dediny, a neoperujú mimo územia Južného Kamerunu.

Foto: Flickr/Elin B

Čo si myslia mladí ľudia? Vidia pred sebou nejakú budúcnosť v Kamerune?

Keď sa rozprávame o mladých ľuďoch, myslíte tým v anglofónnej alebo vo frankofónnej časti Kamerunu?

Oboje.

Odpovedal by som na to takto: Spomínal som emigráciu. Keby si bol prišiel do Kamerunu pred pandémiou a išiel by si sa pozrieť na výdaj pasov, bol by si videl najmenej tisícku mladých, ktorí čakajú na svoj pas.

Každý deň odchádzajú stovky mladých ľudí, lebo tu pre seba nevidia budúcnosť. Tí mladí ľudia nepotrebujú mať pas namiesto občianskeho preukazu. Oni majú občiansky preukaz. Oni chcú mať pas, aby mohli odísť.

Mnohí Kamerunčania odišli do Ghany, Juhoafrickej republiky, Kanady a USA. Sú ochotní na seba vziať veľké riziká, lebo v Kamerune nemajú budúcnosť. Oni chcú pracovať a zarobiť si na živobytie.

Asi sa pýtate, prečo som ostal v Kamerune…

Prečo ste zostali?

Keď som bol mladý, myslel som si, že veci sa zlepšia. Stal som sa otcom rodiny, nielen mojich detí, ale aj širšieho príbuzenstva. V poslednom čase však uvažujem, či neodísť, lebo nevidím tu budúcnosť pre moje deti. V tejto situácii, keď moje deti budú identifikované ako anglofónne, sú ich šance veľmi obmedzené. Rád by som im ponúkol príležitosti, aké si zaslúžia.

Viete, kam by ste išli, ak by ste opustili Kamerun?

Uvažoval som nad tým, ale neviem. Presťahovať moju rodinu by stálo veľa peňazí. Rozprával som sa o tom s manželkou. Obaja vidíme, že budúcnosť našich detí je bezútešná. Ak by medzinárodná komunita zasiahla a obnovila by  nezávislosť Južného Kamerunu, mohli by sme ísť tam.

V Európe zažívame príchod mnohých Afričanov, nielen utečencov, ale aj kňazov…

Ján Pavol II. povedal, že Cirkev hľadí na Afriku. Bol som v Taliansku dvakrát a navštívil som aj Francúzsko a Belgicko. Vidím, že Cirkev sa mení. Nie je to už tá Cirkev, ktorú som poznal, keď som bol dieťa. Vtedy bolo v Kamerune deväťdesiat percent kňazov a všetci biskupi a arcibiskupi Európania. Dnes deväťdesiat percent kňazov, biskupov a arcibiskupov sú Kamerunčania. Tu je katolicizmus ešte stále dôležitý, kostoly zvyknú byť plné.

Čím to je?

V Európe si ľudia myslia, že za svoj úspech, za dobrú ekonomickú situáciu, v ktorej žijú, vďačia sami sebe. Ich úspech však nie je ich dielo, ich úspech je Božím požehnaním. V Európe ľudia postavili svoj úspech na prvé miesto a Boha na druhé. Afrika je stále kontinentom, ktorý má bázeň.

Každý deň odchádzajú stovky mladých ľudí, lebo tu pre seba nevidia budúcnosť.

V Kamerune máme mnoho duchovných povolaní. Som učiteľom už mnoho rokov, učím v známej katolíckej škole v Yaoundé a niektorí z mojich žiakov sa stali kňazmi. Dnes sú vo Francúzsku, v Taliansku a vo Švajčiarsku. Časť z nich zostala aj doma, v Kamerune. Cirkev v Afrike rastie. Keď človek navštívi kostol, či už v nedeľu, alebo cez týždeň, vidí, že tu Boh ešte má miesto v srdciach ľudí.

Myslíte si, že v budúcnosti uvidíte pápeža z Afriky?

Ja verím v objektívnosť Cirkvi. Nemusí to byť dnes ani zajtra, ale príde chvíľa, keď bude Afričan možným pápežom. Keď zomrel pápež Ján Pavol II., bol medzi možnými následníkmi kardinál Arinze z Nigérie. To isté bolo možné po odchode Benedikta XVI. František je prvým jezuitom, je prvým Juhoameričanom.

 Pred niekoľkými desaťročiami by si nikto nedokázal predstaviť pápeža z Latinskej Ameriky. Som veľmi optimistický, že sa môžem dožiť afrického pápeža. No ak by som sa toho aj nedožil, stane sa to. Nemyslím si, že to je ďaleko. Všetci vidíme, že Afričania prinášajú kresťanstvo naspäť do Európy.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Prezidenta si človek nevyberá. Lukašenko „vyhral“ voľby v Bielorusku

Christian Heitmann

Nová misia. Dokáže Európa vysloviť: „Všetci sme Libanončania“?

Michele Zanzucchi

Erdoganovo rozhodnutie je zradou poslania Turecka k premosteniu civilizácií

Ravindra Chheda

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies