Rodina

Vychovávateľ – pelikán

Foto: Flickr/Gerwin Sturm

Príroda nám ponúka prototyp vychovávateľa – pelikán letí vysoko, aby videl jasne a mal dobrý rozhľad; vidí ryby v mori a pre svoje malé vyberá dobrú potravu; uloví ich, požuje, a svojim mláďatám ju predloží v takom stave, aby ju boli schopné prijať.

Pelikán lieta do výšky. Vychovávateľ sa na skutočnosť (a dieťa) pozerá v celistvosti, dokáže predvídať ukryté posolstvo a hľadí ďalej, ponad udalosti. Výchovné systémy, ktoré spočívajú na strachu a prísnosti, narážajú na svet, ktorý sa mení, a tie deti, ktoré nemajú pevné pravidlá, sú zas deťmi narcistickej kultúry. Ak sa desaťročné dievčatko cíti byť hanblivé, alebo ju niekto na jej hanblivosť upozornil, a pýta sa, čo má robiť, mohli by sme jej povedať, že sa z nej môže stať pozorná, starostlivá žena, ktorá sa bude vedieť zaujímať o druhých. V tom spočíva celý výchovný vzťah: stačí sa na charakter dieťaťa pozerať pozitívne, aby sme mu umožnili využiť jeho silné stránky. Sebaúcta, prijatie vlastnej krehkosti a presvedčenie o vlastných kvalitách sú pre každého človeka zásadné.

Pelikán vidí ryby v mori. Dieťa si v sebe nesie jasný plán so silným nábojom, no nevie ho odhaliť. My však vieme, že ho v sebe ukrýva. Hnacia sila upriamená na nebo, na osobu, ktorá sa od nás líši, nás presahuje a zároveň nás do seba pojíma. Uvedomujeme si, že naša identita je v skutočnosti definovaná vzťahom s inými a starostlivosťou tých, čo nás milujú. Ľudská bytosť sa teda vyznačuje piatimi charakteristikami: sme vzťah; sme naprogramovaní na lásku; to, čo je pravdivé, prináša radosť a to, čo je falošné, vyvoláva smútok; vždy možno začať odznovu; každý z nás má aj tretie oko, ktorým môžeme zachytiť nadprirodzeno.

Sme vzťah. Štúdie o násilí vidia v neschopnosti prežívať emócie inej osoby hlavnú príčinu agresivity voči druhým.

stačí sa na charakter dieťaťa pozerať pozitívne, aby sme mu umožnili využiť jeho silné stránky.

Práve preto včasná výchova založená na vzájomnej úcte a skutočnosti, že druhých považujeme za zásadných pre vlastnú existenciu, by pri vytváraní veľkej ľudskej rodiny mali mať stále dôležitejšie miesto. V takejto výchove by kategórie ako vlasť, etnická skupina, štát, kontinent mali byť prekonané a mali by prenechať priestor jedinej kategórii univerzálneho bratstva. Vychovávateľ by mal v prvej osobe žiť hodnoty, ktoré odovzdáva.

Sme naprogramovaní na lásku. Vždy, keď prežívame nejakú skúsenosť lásky, cítime, ako náš život napreduje, dozrieva a prekvitá. Láska je v každom človeku prítomná ako túžba darovať sa, hľadať lásku a solidárnosť.

To, čo je pravdivé, prináša radosť a to, čo je falošné, vyvoláva smútok. Realizovaná osoba je šťastná. Naša realizácia nespočíva v možnosti vlastniť majetok, ale vo vedomí, že malo cenu narodiť sa a najmä byť intenzívne milovaní. Radosť je však úzko prepojená s pravdou, ktorá plodí radosť, solidárnosť a spoločenstvo. Lož či faloš nás síce na začiatku môžu priťahovať a lákať, no napokon vedú k skaze a smútku.

Vždy možno začať odznovu. Sme stvorenia, ktoré sa dopúšťajú chýb. Bola by tragédia, keby sme ich nemohli napraviť tým, že by sme si uznali vlastné omyly a požiadali o odpustenie. Zachrániť sa môžeme spolu, ak svoju krehkosť dáme do služby lásky.

Každý z nás má aj tretie oko, ktorým môžeme zachytiť nadprirodzeno. Každý človek je obdarovaný vnútorným cítením, ktoré si pamätá tie najvýznamnejšie a najhlbšie skúsenosti. Tento rozmer upriamuje našu inteligenciu, podnecuje nás k tomu, aby sme sa rozhodovali pre to, čo považujeme za dôležité. Jednou z najpodstatnejších úloh vychovávateľa je rozvíjať v deťoch návyk spoznávať, čo sa odohráva v ich vnútri a na základe toho sa aj rozhodnúť pre to, čo ich rozum považuje za dobré.

Pelikán uloví ryby a požuje ich. Vychovávateľ si musí uvedomiť, koho má pred sebou, musí mu prispôsobiť svoj jazyk a metódu, aby mu dieťa porozumelo.

Jednou z najpodstatnejších úloh vychovávateľa je rozvíjať v deťoch návyk spoznávať, čo sa odohráva v ich vnútri.

Vychovávateľ pozná hodnoty, žije podľa nich a sám ich zakúša, až kým sa nestanú pohnútkou jeho života. To všetko možno pretaviť do jediného slova: koherentnosť. Klamstvo a faloš sprevádzajú vývoj ľudstva, vyvolávajú vojny a rôzne formy nespravodlivosti. Aby prevládla pravda, ktorá priťahuje, je potrebné spoločenstvo, nielen osobná, ale aj kolektívna koherentnosť. Matka dokáže na seba vziať úzkosť dieťaťa a zahrnúť ho láskou a nehou.

Pelikán predloží potravu svojim mláďatám v takom stave, aby ju boli schopné prijať. Nestačí len darovať. Dar môže niekedy pôsobiť nástojčivo, alebo môže v druhom vyvolať pocit, že si prajeme, aby bol opätovaný. Dar však musí byť skutočný, nezištný, má byť výrazom lásky voči druhému človeku, takému, aký je. Druhý musí cítiť, že prejavu lásky sa mu dostalo z čistého úprimného priateľstva. Základom darovania sú nasledovné štyri postoje: schopnosť počúvať, slovo, obeta, podpora.

Schopnosť počúvať. Dieťa si treba predstaviť ako neznámu novú a fascinujúcu planétu. Koľkokrát majú rodičia sklon prisúdiť svojim deťom emócie, myšlienky a pocity, ktoré nie sú pravdivé! Sú len projekciou skrytých pocitov samotných rodičov, ktorí majú svoje osobitné túžby a očakávania. Hlboké načúvanie je však predpokladom empatického vzťahu s dieťaťom.

Slovo. S dieťaťom treba hovoriť stále. „Slovo“ je oporou, z dieťaťa sa aj vďaka slovu stáva človek, zatiaľ čo ticho a lož dieťa pripodobňujú zvieraťu, pretože sa cíti byť vylúčené z komunikácie. Slovo okrem toho dáva utrpeniu hlboko ľudský význam, a tomu, na koho utrpenie doľahlo, dáva možnosť usmerniť ho a neprežívať ako traumu. Nie všetky slová sú však vhodné.

Výchova má byť proces, ktorý vedie človeka k slobode a samostatnosti. Pri výchove sa treba snažiť druhého chápať a mať účasť na jeho živote.

Obeta. Matka dokáže na seba vziať plač i úzkosť svojich detí a zahrnie ich nehou, jemnosťou a láskou.

Vychovávateľ si musí uvedomiť, koho má pred sebou, musí mu prispôsobiť svoj jazyk a metódu, aby mu dieťa porozumelo.

Dieťa takto bude schopné milovať, pretože niekto ho už miloval a vzal na seba jeho trápenie. Správna starostlivosť, náležitá podpora a patričná obeta sprevádzaná hlbokým načúvaním a vhodnými slovami sú kľúčovými prvkami pre úspešný rast dieťaťa.

Dieťa si svojich rodičov „zvnútorňuje“ už od prvého roku života, nesie si ich v sebe, tak ako aj vzťah s nimi a spôsob komunikácie, ktorý zažíva.

Podpora. Rodičia musia u detí podporovať odstup, inak sa môžu dostaviť patologické prejavy prílišnej pripútanosti. Podpora zo strany rodiča si však vyžaduje isté predpoklady – schopnosť vidieť na druhom človeku vždy to pozitívne a najmä vidieť ho v prítomnej chvíli stále nového. Židovský filozof Martin Buber (1878 – 1965) tvrdil, že pri autentickom vzťahu je dôležité, aby sa vychovávateľ vedel vcítiť do druhého (počúvanie a obeta); aby vedel hovoriť o svojich vnútorných pocitoch (slovo a podpora); a napokon, aby dokázal nechať druhého slobodného (podľa veku dieťaťa). Táto sloboda, ako plod lásky, zanechá to najvzácnejšie dedičstvo: láskavé slovo, ktoré rezonuje vo vnútri človeka.

 

Článok je vyňatý z knihy Verso l’uomo, Ezio Aceti – Jesús Moran, CittàNuova

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Deň detí

Monika Morovičová Remedios

Turíce… pre najmenších 

Monika Morovičová Remedios

Nanebovstúpenie Pána… pre najmenších 

Monika Morovičová Remedios

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies