Spoločnosť Zahraničie

Trumpov „plán storočia“ – koniec diplomacie na Blízkom východe?

Foto: Flickr/The White House

Palestínsky autonómny úrad, ktorý sa sám považuje za „štát Palestínu“, odmietol posledný plán na riešenie izraelsko-arabského konfliktu a zvažuje vypovedanie všetkých dohôd s Izraelom aj USA, zatiaľ čo Benjamin Netanjahu v Izraeli stojí pred súdom. Čo sa deje na Blízkom východe?

Izrael či Palestína?

Spor o „Palestínu“ sa začal na začiatku dvadsiateho storočia. Theodor Herzl, sklamaný z antisemitizmu v Európe, napísal svoju knihu Der Judenstaat – Židovský štát. Prvé dielo politického sionizmu vyzývalo Židov, aby sa vrátili do svojej mýtickej domoviny – Sionu. Aj keď veľká časť Židov spočiatku odmietala opustiť svoje domovy, pogromy v Ruskom impériu v rokoch 1903 – 1906 rýchlo viedli k rastúcemu počtu emigrantov. Plán získal podporu pápeža Pia X., no presadiť sa ho nepodarilo. Na krátky čas sa dostala do diskusie Uganda ako náhradné územie, ktoré by mohli Židia osídliť.

Už pred prvou svetovou vojnou sa vo „Svätej zemi“ začínali usádzať desaťtisícprisťahovalcov, väčšinou z východnej Európy. V Osmanskej ríši bolo územie „Palestíny“ súčasťou bejrútskeho vilájetu a sandžaku Jeruzalem. Veľký moment sionistického hnutia prišiel až v prvej svetovej vojne.

Veľká Británia vo vojne proti Osmanskej ríši prisľúbila Židom „národnú domovinu“ v Palestíne. Po vojne sa Palestína stala britským mandátom. Rastúca imigrácia Židov z nacistického Nemecka viedla k povstaniu Arabov v roku 1936, ktorí príchod Židov odmietali. Veľký mufti Jeruzalema Mohamed Amín al-Husajní počas druhej svetovej vojny podporoval nacistické Nemecko a stal sa dokonca členom SS, ktorá regrutovala moslimov do boja proti Spojencom. Vyzýval moslimov na džihád proti Židom a sníval o arabskej Palestíne bez Židov.

Delenie Palestíny

Vznik OSN priniesol so sebou aj posun v otázke, čo s Palestínou. Územie pod britským mandátom sa stalo dejiskom občianskej vojny a Veľká Británia sa snažila ho zbaviť. Už od roku 1938 počítali britské plány s rozdelením na arabský a židovský štát. Arabské štáty však existenciu Izraela odmietli a vyhlásili mu vojnu.

Aj keď pokusov o mierové riešenie bolo neúrekom, všetky zlyhali na maximalistických požiadavkách oboch strán.

Zničiť ho sa im však nepodarilo. Palestínsky štát nikdy nevznikol a jeho územia anektovalo Jordánsko a Egypt. Státisíce Arabov museli opustiť izraelské územia, zatiaľ čo porovnateľný počet Židov musel utiecť z arabských štátov.

Nasledujúce desaťročia boli poznačené vyhrážkami arabských štátov, ktoré naďalej hrozili zničením Izraela. V roku 1967 situácia opäť eskalovala. Egypt uzavrel Tiranský prieliv a blokoval prístup k prístavu Ejlat. Zároveň nariadil stiahnutie jednotiek OSN zo Sinaja a presunul 100 000 vojakov k izraelským hraniciam.

Šesťdňová vojna

Keďže sa Izrael obával opätovného útoku arabských štátov, preventívnym úderom zničil väčšinu egyptského letectva a v priebehu niekoľkých dní dobyl Sinaj, Západný breh Jordánu a sýrske Golanské výšiny. Palestínčania, ktorí dovtedy žili pod egyptskou a jordánskou nadvládou, sa tak ocitli pod izraelskou kontrolou.

Arabské štáty odmietli ponuky Izraela rokovať o mieri na Blízkom východe. Arabská liga v svojej Chartúmskej rezolúcii z roku 1967 odmietla mier, uznanie alebo rokovania s Izraelom.

Politika troch „nie“ však obmedzovala možnosti chudobnejších arabských štátov zakopať vojnovú sekeru a získať finančnú pomoc z USA. Po neúspešnom pokuse dobyť stratené územia v Jomkipurskej vojne v roku 1973 Egypt a neskôr aj Jordánsko opustili svoju odmietavú pozíciu a uzavreli s Izraelom mier.

Neúspešné rokovania s Palestínčanmi

Po uzavretí mierovej zmluvy medzi Izraelom a Jordánskom v roku 1994 bolo jasné, že treba nájsť iné riešenie palestínskej otázky. Aj keď pokusov o mierové riešenie bolo neúrekom, všetky zlyhali na maximalistických požiadavkách oboch strán. Izrael v prvých plánoch po vojne chcel získať kontrolu nad väčšinou, ak nie nad celou pôvodnou Palestínou, zatiaľ čo Palestínčania odmietali akékoľvek ústupky a často si dokonca nárokovali aj územia, ktoré už pred vojnou z roku 1967 boli súčasťou Izraela.

Asi najbližšie k trvácnemu mieru sa obe strany dostali pri rokovaniach v Camp Davide v roku 2000, kde Izrael ustúpil od svojich pôvodných požiadaviek a zredukoval nárokované územie na Západnom brehu z 12 percent na 3 percentá.

Trumpov plán však ani nepočíta s nutnosťou palestínskeho súhlasu.

Palestínčania by boli bývali dostali časť východného Jeruzalema, nie však prestížne Staré mesto.

Vodca Palestínčanov Jásir Arafat izraelskú ponuku odmietol a nádej na koniec konfliktu zhasla. Nasledujúce palestínske povstanie, takzvaná Druhá intifáda, viedlo v Izraeli k rastúcej nedôvere voči rokovaniam s Palestínčanmi a posilneniu pravicových politických skupín. Vlna teroristických útokov zasiahla Izrael a prehĺbila priekopu medzi oboma stranami.  

Nikto nechce mier

Od roku 2000 arabskí aj izraelskí politici predložili niekoľko plánov na dohodu medzi Izraelom a arabskými štátmi. Žiadna z nich však nedokázala uspokojiť obe strany. Problémom je aj to, že mier nie je v záujme vládnych politikov. Korupcia v palestínskej samospráve dosahuje astronomické rozmery a Izrael je vítaným protivníkom, aby pritiahol pozornosť nespokojných Palestínčanov. Na druhej strane ani Netanjahu nie je v tomto ohľade bez podozrení. Len pred niekoľkými dňami sa začal proti nemu proces pre podozrenia z korupcie. Jeho rival Benny Gantz oznamoval plány anektovať údolie Jordánu, ale Netanjahu túto rétoriku rýchlo prebral.

Pre Izrael ani neexistuje dostatočná motivácia na novú mierovú zmluvu. Izrael by v každom prípade stratil kontrolu nad rozsiahlymi územiami, zatiaľ čo teroristické útoky neprestajne utvrdzujú pochybnosti, či by „zdrap papiera“ skutočne zlepšil bezpečnostnú situáciu Izraela a vzťahy s arabskými štátmi.

Foto: Wikimedia

Palestínčania sa dlhý čas mohli spoliehať na podporu arabských štátov, no tá sa pomaly vytráca. Zo Saudskej Arábie sa už dlhšie ozýva nespokojnosť s neochotou Palestínčanov uzavrieť kompromis s Izraelom, ktorý je čoraz dôležitejším partnerom v boji proti rastúcemu vplyvu Iránu.

„Plán storočia“

Americký prezident Donald Trump v roku 2018 nariadil presun americkej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema. Jeho plán storočia podporuje rozsiahle výmeny územia so vznikom desiatok enkláv a semienkláv. Funkčný Palestínsky štát by vyzeral inak.

obe strany v minulosti ukázali, že im viac vyhovuje mať vonkajšieho nepriateľa, než dosiahnuť nejaký kompromis.

Trumpov plán však ani nepočíta s nutnosťou palestínskeho súhlasu. Má byť súčasťou veľkého riešenia pre celý Blízky východ, dohoda arabských štátov s Izraelom má napomôcť ich pokusy udržať Irán v šachu.

Palestínske autority plán odmietajú a izraelské plány jednostranne anektovať údolie Jordánu sú vnímané ako provokácia. Oficiálne prerušili diplomatické styky s Izraelom aj so Spojenými štátmi.

Mier medzi Izraelom a Palestínčanmi je v nedohľadne. Nie preto, že by bol nemožný, ale preto, že obe strany v minulosti ukázali, že im viac vyhovuje mať vonkajšieho nepriateľa, než dosiahnuť nejaký kompromis. V minulosti si Palestínčania mohli dovoliť odmietnuť aj tie najochotnejšie kompromisy Izraela. Dosiahli bod, kde by každý z plánov posledných dvadsiatich rokov bol lepší než to, čo majú na stole dnes. Na záver sa hodí citát dlhoročného veľvyslanca Saudskej Arábie v USA z roku :

Od roku 1948, vždy, keď sme mali niečo na stole, sme povedali nie. Keď povieme áno, už to nie je na stole. Potom sa musíme vyrovnať s niečím, čo je menej. Nie je čas, aby sme povedali áno? Ak stratíme túto príležitosť, nebude to tragédia, bude to zločin,” povedal Bandar ibn Sultan ibn Abd al-Aziz Al Saud. 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Medzi Varšavou a Washingtonom. Čo znamená výhra Andrzeja Dudu pre Poľsko aj Európu?

Christian Heitmann

Otvorené rany. 25 rokov od genocídy v Srebrenici

Christian Heitmann

Výber NM: Dojímavý príbeh muža z Afganistanu a pokus o svetový mier

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies