Stĺpčeky

Nádej ekumény, ktorá nesklame – Duch Svätý

Viac ako sto rokov sa mnoho kresťanov z rôznych cirkví modlí a pracuje na budovaní jednoty kresťanov. Proces sa nám môže zdať málo dynamický a bez väčších prekvapení, lebo ešte stále sme rozdelení. Takýto pohľad môže demotivovať a oslabovať entuziazmus pre jednotu kresťanov. Potrebujeme viac vniknúť do skrytého pôsobenia Svätého Ducha a viac veriť, že „Bohu nič nie je nemožné“. Pokúsime sa poukázať na menej známe skutočnosti Božieho pôsobenia v nás, rozdelených kresťanoch…

Foto: Flickr/hickory hardscrabble

Turíce sú práve vhodnou príležitosťou otvoriť oči a s obdivom skúmať skryté, nové a nádejné veci. Ježiš nám prisľúbil: „Duch Svätý vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril“ (Jn 14, 26). A to sa deje stále, aj v počiatkoch Cirkvi, aj v súčasnosti.

Prvé stretnutie s Duchom Svätým bolo vopred prisľúbené a očakávané na modlitbách v prvom spoločenstve Ježišových učeníkov, spolu s Máriou, Ježišovou Matkou. Udialo sa 50 dní po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Vtedy Duch Svätý zjednotil Izraelitov z rôznych národov a jazykov a všetci počuli hovoriť o veľkých Božích skutkoch vo svojej materčine. Aj pohania zažili mocné stretnutie s Duchom Svätým pri Petrovej misijnej kázni v dome stotníka Kornélia v Cézarei. K týmto udalostiam sa Cirkev počas svojej histórie každoročne vracia a nanovo ich aj prežíva.

Počas histórie Cirkvi Duch Svätý popri vznikajúcich rozdeleniach a rozkoloch stále živil túžbu po jednote. Toto pôsobenie Ducha Svätého je nesmierne povzbudzujúce. Popri smutnom „ľudskom faktore“ rozdelení jestvujú vždy i snahy smerom k jednote.

Cenným projektom na napredovanie k viditeľnej jednote kresťanov boli  oficiálne ekumenické teologické dialógy po Druhom vatikánskom koncile. Po viac ako 40 rokoch dialógu s anglikánskym spoločenstvom, s luterskou, reformovanou a metodistickou cirkvou je na mieste otázka: Čo sme dosiahli a čo zostáva ešte otvorené? V štúdii emeritného predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinála Waltera Kaspera[1] sa v závere konštatuje: „Môžeme radostne vyhlásiť, že niektoré z klasických dišpút, z ktorých vyrástli naše bolestné rozdelenia, sú dnes v podstate vyriešené novým konsenzom o fundamentálnych bodoch doktríny. V iných diskutovaných otázkach sa nakoniec našla aspoň konvergencia. Táto konvergencia pomohla, aby sa dialógy pohli dopredu,  za doterajšie polemické pozície, a aby sa vytvorila pokojná ekumenická atmosféra, v ktorej výmena darov obohatí obidve strany.“

Na Turíce 1998 Duch Svätý zjednotil viac ako 50 hnutí a cirkevných spoločenstiev, ktoré sa na pozvanie pápeža Jána Pavla II. stretli na Námestí sv. Petra v Ríme a zjednotili sa v prijatom sľube, že budú vzájomne spolupracovať v službách Cirkvi a ľudí, ku ktorým sa cítia poslané.

Pri ekumenickej spomienke 500. výročia reformácie Martina Luthera sme zakúsili vanutie Ducha Svätého. Ono je evidentné aj z knihy, ktorá vznikla pri tej príležitosti.[2].

Zjednocujúcemu pôsobeniu Ducha Svätého otvárajú celé kresťanstvo pentekostálne hnutia, ktoré odvodzujú svoj názov od Turíc, od zoslania Ducha Svätého.

Ide o mohutný fenomén nárastu Kristových vyznávačov na všetkých kontinentoch, najmä v krajinách tretieho sveta, v krajinách globálneho Juhu.[3]  Svoje korene majú v prebudeneckých hnutiach 19. a 20. storočia v angloamerickom priestore. Vlastný im je dôraz na svedectvo, na zvestovanie formou piesní, Božieho slova, na prežívanie Božej prítomnosti, na osobu Ducha Svätého a jeho dary: najmä na dar uzdravovania, na svedectvo o Božej moci v konkrétnych činoch, na žitú vieru a zážitkovú spiritualitu. Tieto prejavy viery sú veľmi blízke obyvateľom krajín, ktoré zažili oslobodenie z neslobody kolonializmu. Aj popri svojej chudobe na periférii bohatého sveta prežívajú radosť z Božej blízkosti.

Pentekostálne (letničné) hnutie sa stalo najmä  v období druhej polovice 20. storočia novým a mocným prúdom kresťanstva. Prikláňalo sa k evanjelikálnym cirkvám. Historické cirkvi si dosť dlho nevšímali tento nový jav, možno ho považovali za cirkevne a teologicky nerozvinutý. A naopak, pentekostálne hnutia zasa považovali historické cirkvi za mŕtve, neschopné radostného prežívania viery. V takýchto vzťahoch a popri určitom prozelytizme ťažko hovoriť o ekumenizme. Preto to podstatné a spoločné vo vyznávaní viery zatiaľ nie je putom jednoty. Je tu však výzva hľadať spoločnú reč, je tu dialóg života a úsilie učiť sa jedni od druhých radostne oslavovať Boha. Boh má svoje cesty a spôsoby, ako podnietiť bratské spoločenstvo ľudí. Veríme, že novodobý obrovský nárast  pentekostálnych hnutí a cirkví[4] je v Božích plánoch. Duch Svätý, Duch Pána Ježiša, môže mocným vanutím premeniť turbulencie na bratskú spoluprácu.

Zakončíme slovami kardinála Kurta Kocha, predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov: „Predbežná ekumenická jednota môže dnes spočívať v tom, že budeme do hĺbky spoznávať rôzne kresťanské spoločenstvá s ich tradíciami, budeme ich chápať a z nich žiť… To, čo Duch Svätý v iných cirkvách zasial, treba brať ako dar určený aj pre nás.“[5]

 

Máj 2020, Terézia Lenczová, v konzultácii s otcom ThDr. Antonom Konečným

[1]     Kasper, Walter: The Harvisting the Fruits of Ecumenical Theological Dialog, 2011, závery a zhrnutia.

[2]     V roku 2013 vznikla kniha  From Conflict to Communio (Od konfliktu k spoločenstvu), ktorá je nám už k dispozícii v slovenčine.

[3]     Halasová, Tereza: Letničný oheň ako kedysi, I., II., III., časopis Rozmer, čísla 3/2019, 4/2019, 1/2020.

[4]     Podľa citovaného prameňa Halasová, Tereza, časopis Rozmer, prevratný vplyv tejto formy kresťanskej zbožnosti je najmä v Afrike – v roku 2000 evidovali 11 percent letnične orientovaných kresťanov, v Latinskej Amerike v roku 1965 predstavovali 73 percent všetkých latinskoamerických nekatolíckych kresťanov – s mocnou príťažlivou silou v krajinách Amazónie.

[5]     Koch, Kurt: „Chvála mnohorakosti. Vytráca sa kresťanským cirkvám jednota z očí?“ Prednáška na Teologickej fakulte v Padernborne v roku 2019, citované in: Sočúvka, František SJ: Kľúčové body zbližovania cirkví: Písmo, synoda alebo pápež?, Viera a život, č. 5/2018, s. 92.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Objavujeme svoje spoločné bohatstvo

Terézia Lenczová

Videla som padať hviezdu

Katarína Jančišinová

„Už nie si moja dcéra…“ povedal otec Chiare Amirante

Peter Kuchár

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies