Spoločnosť Zahraničie

Keď Európa hovorí o migrácii, netuší, ako sa žije v Afrike

Foto: archív I.S.

Keby tu vláda presadila všetky tvrdé nariadenia, tak by vypukol hladomor. Pred dvoma rokmi bolo sucho a vláda mala čo robiť, aby ľudia v niektorých oblastiach prežili…,“ hovorí o korona období v Afrike Irena Sargánková, ktorá pred štyrmi rokmi odišla do Kene, aby pôsobila v miestnej komunite Hnutia fokoláre. Pre portál nm.sk rozpráva o tom, ako sa žije Európanke v Afrike, a tiež prečo Keňa stojí pred inými výzvami, ako je koronavírus.

Ako ste sa dostali do Afriky?

Som zasvätenou fokolarínkou, roky som pôsobila v Hnutí fokoláre v Európe. Prišla výzva, či by sme si vedeli predstaviť ísť tam, kde to je potrebné, a dve z nášho fokoláre sme sa ponúkli. Pýtali sa, či by som si vedela predstaviť ísť do Nairobi do Kene, a povedala som, že som ochotná ísť kamkoľvek.

Mala som však už cez šesťdesiat rokov, tak som si kládla otázku, ako to zvládnem, aj mentálne, aj zdravotne. Vďaka Bohu som však zdravotne bola v poriadku a nezažila som ani nijaký kultúrny šok. Je to dané aj tým, že som prišla do zabehnutej komunity, ale aj do obrovského mesta Nairobi, kde globalizácia veľmi pokročila.

V Európe často máme asi stereotypný pohľad na AfrikuNakoľko Nairobi zodpovedalo vašim očakávaniam a nakoľko ste mali pocit, že vôbec to nie je stereotypné africké mesto? Sedia naše európske predstavy o Afrike? 

Zdôrazňujem, že moja skúsenosť je limitovaná na istú oblasť a časť spoločnosti. Tí, ktorí sem cestujú v humanitárnom záujme, nájdu oblasti, kde je nedostatočná zdravotná starostlivosť a školstvo. Títo ľudia cestujú do oblastí vzdialenejších od civilizácie a ich skúsenosť je iná, než tá moja. Už len v Keni existujú obrovské rozdiely, nieto v celej Afrike.

Badať v Keni nejakú zmenu, odkedy ste tam prišli? V štatistikách vidieť pozitívny ekonomický vývoj vo východnej Afrike, ale vidno úspešný boj s chudobou v Keni samotnej? Má rozvoj pozitívny dosah aj na obyčajných ľudí?

Ja som tu veľmi krátko, štyri roky. Veľmi som však obdivovala, už keď som sa sem chystala, že sa dalo vízum vybaviť online. Povolenie na pobyt som vtedy ešte musela vybavovať osobne, ale dnes už všetko funguje elektronicky. Keňa veľa investuje do e-governmentu. Všetky oficiálne interakcie so štátom fungujú takmer výlučne elektronicky. Ako vonkajší pozorovateľ obdivujem nielen to, že štát zaviedol online systém, ale zaškolil aj mladých ľudí, aby pomáhal s týmito službami v tzv. „cyber point“. Obyčajní ľudia, ktorí nemajú počítač ani mobil, tam môžu zájsť a za malý poplatok si nechať pomôcť.

Zažila som tu veľké sčítanie obyvateľstva, registrovali aj ľudí zo zahraničia, ktorí pôsobia v Keni. Nairobi má veľmi príjemnú klímu, takže tu je mnoho nadnárodných spoločností, čo zlepšuje rozvoj infraštruktúry, ale na druhej strane sa Nairobi kvôli tomu stáva terčom teroristických útokov.

Ako bezpečne sa ako Európanka cítite v Keni? Mávate obavy vyjsť von, alebo vychádzať z mesta?

Keď som prišla, upozorňovali ma, aby som bola opatrná, keď idem do centra mesta. Je to ako v každom veľkomeste. Keď som odchádzala z Prahy, v električkách hlásali v rôznych jazykoch, aby si ľudia dávali pozor na svoje veci. Takže aký je rozdiel medzi Prahou a Nairobi? (Smiech)

V slume tu máme malé školské zariadenie, určite by bolo riskantné, keby som sa rozhodla tam ísť večer. Buď máte nejaký dôvod tam ísť a je pochopiteľné, prečo tam ste, alebo ho nemáte, a potom na vás ľudia pozerajú, že čo s vami. No takisto aj v Prahe sú štvrte, kam by človek nešiel. Má to tu inú dimenziu, ale ľudský charakter je všade podobný.

Nemôžem však povedať, že by som mala obavy tu prejsť po ulici. V tejto dobe obmedzení som tu jediná biela ráno na ulici cestou do kostola, ľudia ma zdravia, sú veľmi priateľskí a vnímaví. Ak sa človek nevydáva do riskantných oblastí, tak sú ľudia veľmi komunikatívni. Tým, že som tu ako misionár, mám aj úctu medzi ľuďmi.

Poviem len jednu úsmevnú príhodu. Bola som čakať jednu fokolarínku na letisku. Pre teroristické útoky  tu zavedené prísne kontroly a policajt sa ma pýtal: „Kde máš poistenie?“ Pýtala som sa, aké poistenie, lebo auto nebolo moje. Povedal mi, nech tam odstavím auto, lebo nemám platné poistenie. A ja som povedala, že nemôžem, lebo musím niekoho vyzdvihnúť, ale to auto patrí firme. Opýtal sa, akej firme, tak som povedala fokoláre, čo je hnutie v Cirkvi. On potom povedal: „Aha, ty si misionárka,“ a pustil ma ďalej.

Tie útoky, ktoré ste spomínali, sú niečo pravidelné, čo sa opakuje, alebo to bola výnimočná situácia?

Tesne pred mojím príchodom došlo k útoku na univerzitu, kde zahynulo asi dvesto študentov. Posledný útok bol minulý rok v januári. Nie je to tak, že by sa to pravidelne opakovalo, ale Nairobi je obrovským centrom nadnárodných spoločností.

Obdivujem aj tunajšiu televíziu, po celý deň mali rozhovory s odborníkmi, aby upokojili verejnosť. Povedala by som, že Nairobi je dobre strážené miesto.  

Foto: archív I.S.

Vnímajú ľudia tieto konflikty – u vás alebo aj v susednom Somálsku –  ako spoločné problémy, alebo sú to lokálne záležitosti?

Konflikt v Somálsku je veľmi komplexný problém. Na severe Kene sú veľké utečenecké tábory. Pred nejakým časom vláda uvažovala o zrušení utečeneckých táborov, ale spoločnosť sa postavila proti. Jedna fokolarínka bola tie miesta navštíviť a povedala, že obdivuje, čo Keňa ako štát robí pre utečencov. Na severe žijú v púštnych podmienkach a zabezpečiť tam zásobovanie a školstvo je neuveriteľne ťažké.

Keď Európa hovorí o migrácii, netuší, ako sa žije v Afrike. Je tu aj mnoho utečencov z Eritrey a z Burundi. Množstvo ľudí, ktorí ušli kvôli režimu alebo hladu, je obrovské. Nerada by som sa púšťala do veľkých diskusií, lebo tu je riziko zovšeobecňovania. Pri každom konflikte je množstvo príčin, ale to najdôležitejšie sú tie následky. Keňa je miesto, kam prichádzajú tí, ktorí nemajú možnosť zostať vo svojich štátoch.

Časť utečencov prichádza aj do Európy, no je aj mnoho ľudí, ktorí neutekajú pred konfliktmi, ale majú pochopiteľnú snahu dostať  sa niekam, kde budú mať lepšiu budúcnosť. Je to badať aj v Keni? Stretávate ľudí, ktorí majú túžbu dostať sa do Európy, ale vidia svoju budúcnosť skôr v Keni?

To je rôzne prípad od prípadu. Stáva sa mi však, že keď ma niekto stretne, tak si myslí, že by som mu mohla pomôcť. Tá predstava, že „bohatý biely človek sem prišiel a je zdrojom pomoci“, tu zostáva. Keď v niekom panuje presvedčenie, že niekde sa žije lepšie, a niekto mu sľúbi, že ho tam dostane, tak sa vydá na cestu.

Na druhej strane som stretla aj ľudí, ktorí študovali v Európe, napríklad na univerzite Sophia v Taliansku, a vedome sa vracajú, lebo chcú priniesť plody svojho poznania sem. Tie prístupy sú rôzne.

Sú aj takí, ktorí očakávajú, že to budú mať v cudzine jednoduchšie, a potom zažívajú obrovské sklamanie. Istá pani z našej komunity odišla do Ameriky s predstavou, že tam na tom bude ekonomicky lepšie. Tá skúsenosť bola tvrdá a potom bolo aj tvrdé sa vrátiť a priznať si, že to bolo iné.

Keď som odchádzala z Európy, tak začínala utečenecká kríza. Všetko je však oveľa komplikovanejšie, vyjadroval sa k tomu aj pápež František, v spojení s migračnou krízou funguje aj obchod s ľuďmi. Je to veľmi smutné. No ja Afričanom rozumiem, moja generácia za komunizmu podobne hľadela na Západ, lebo si myslela, že sa tam žije lepšie.

V západnej Európe sa diskutuje aj o tom, že z chudobnejších štátov často odchádzajú tí najlepšie vzdelaní ľudia, ktorí potom chýbajú tam, odkiaľ pochádzajú. Keď potom všetci schopní inžinieri odídu, lebo si nájdu na Západe lepšiu prácu a budú lepšie platení, tak budú chýbať pri rozvoji svojich štátov. Vníma sa to Afrike ako problém, keď odchádzajú mladí?

Určite sa o tom diskutuje. Vznikla aj iniciatíva Together for a New Africa. Študenti sa tu snažia pripravovať na angažovanie sa v spoločnosti. To, že tu existuje táto iniciatíva, ukazuje, že problém odlivu mozgov tu je. Myslím si, že aj tu si ľudia čoraz viac uvedomujú, že budúcnosť je v ich rukách.

Bola som v meste Nanyuki, kde je dodnes veľa Európanov. Keď Veľká Británia prepustila Keňu do nezávislosti, miestni zástupcovia požiadali Britov, aby zostali, kým nebude štát fungovať. Aj časť farmárov požiadali, aby zostali na svojich statkoch a pokračovali vo svojej práci, lebo to nemal kto prevziať. Bolo to pozvoľné prevzatie moci.

Pri predposledných voľbách boli určité nepokoje, pretože nie vždy to prevzatie moci funguje mierumilovne. Ľahko sa potom v ľuďoch vzbudzuje nenávisť.

Celkovo si však ľudia viacej uvedomujú, že majú budúcnosť vo svojich vlastných rukách, a upúšťa sa od toho očakávať niečo zvonku. Viacej sa hľadí na to, aj lokálne, ako žiť a vytvárať spoločenstvo majetku a solidaritu. Aj tu sú niektorí ľudia nesmierne bohatí, existuje stredná vrstva a potom tu sú tí, ktorí prichádzajú z vidieka a hľadajú prácu. Časť si nájde prácu, časť nie a potom vznikajú slumy. Moja skúsenosť je, že ľudia sú všade takí istí. (Smiech)

Foto: Nairobi, Flickr/Deborah

S Covidom zažívame v Európe veľký šok, cítiť neistotu, je to problém, na ktorý zatiaľ nemáme odpoveď. Vidíme, že ekonomické dôsledky budú katastrofálne. Ako sa to vníma v Afrike? Keď si pozrieme štatistiky, vidíme, že tam je infikovaných oveľa menej ľudí v porovnaní s Európou. 

Zaujímavé je, že postup štátov je viac-menej rovnaký. V Keni v polovici marca zrušili medzinárodné konferencie. Mali sme vtedy zhromaždenie, ešte sme ho stihli predtým, ako bolo zakázané sa zhromažďovať aj lokálne.

Čo sa týkalo spôsobu informovania, dosť ma zarazilo, že neinformovali o tom, koľko ľudí zomiera v bežný deň mimo nákazy koronavírusu. Bola som vďačná, keď som k tomu našla štatistiku o Českej republike.

Uzavreli tu školy, platí tu zákaz vychádzania po siedmej večer do piatej ráno. Pre mňa to nebola veľká zmena, lebo pracujem z domu, ale veľmi som sa potešila, že sa mi ešte podarilo zájsť do kostola.

Vonku je vidieť, že je menej áut, nevozia sa deti do školy. Ťažké je to však pre ľudí, ktorí žijú zo dňa na deň a sú odkázaní na svoju každodennú prácu. Stretávam ich, ako idú pešo do práce. Keby oni nemali na živobytie, tak by opäť vznikol nový problém. Istý pán tu povedal, „nás sa to netýka, to sa týka tých, čo používajú chladničky“ (smiech). Je tu množstvo iných chorôb, o ktorých nepočujeme.

Niektoré odhady vravia, že Afrika bude menej zasiahnutá, lebo koronavírus je nebezpečnejší najmä pre starších ľudí, ktorých je v Afrike menej. Myslíte, že to je opodstatnené, že by Afrika mohla mať šťastie?

V médiách sa objavuje mnoho špekulácií, ale zatiaľ veľa nevieme.

Aký je pohľad lokálnych médií, aj na dosah koronakrízy?

To sa ukáže. Myslím, že vláda nemohla zakázať predaj, naďalej tu sú otvorené trhy. V supermarketoch je to tak, že ľudia musia stáť v rade, aby sa dostali dnu, a potom si umyjú ruky alebo nosia rukavice. Vláda tu mala rozvahu, aby neuškodila poľnohospodárom. To nie je problém obyčajných ľudí, ale problém nadnárodných spoločností. Keby tu vláda presadila všetky tvrdé nariadenia, tak by vypukol hladomor. Pred dvoma rokmi bolo sucho a vláda mala čo robiť, aby ľudia v niektorých oblastiach prežili.

Na Slovensku si istá malá časť spoločnosti vysvetľovala koronakrízu ako Boží trest, teológovia to rýchlo vyvracali, počuť takéto hlasy aj v Keni?

S tým som sa tu nestretla. Veď to by každá katastrofa, ktorá sa tu udeje, musela byť trestom za niečo. V Afrike sú ľudia viac naviazaní na pôdu a uvedomujú si, že tu sú veci, ktoré ich presahujú. Skôr sa to vníma tak, že my ľudia si robíme problémy.

Tu sme v meste, ale na dedinách sú ľudia závislí od toho, čo dopestujú. Keď je sucho alebo sú záplavy, tak cítia ten dosah a tiež to nie je Boží trest, však? Na druhej strane tu je oveľa väčšia miera poverčivosti.

Je tá väčšia poverčivosť spojená s väčšou religiozitou? Je Keňa odolnejšia proti sekularizácii než západné spoločnosti?

To je zložitá otázka, ale s postupujúcou globalizáciou rastie aj konzumizmus. Pre bežného človeka tu je viera niečo samozrejmé, ale výdobytky modernej civilizácie majú dosah aj na miestnych.

Na dedinách sú ešte veľké rodiny početnejšie, ale medzi bohatšími obyvateľmi miest je stále viac „moderných rodín“, ktoré majú už len dve-tri deti. Moja skúsenosť je, že globalizácia postupuje.

Som veľmi vďačná za skúsenosť, že sa dá ísť hocikam, sme rozliční, ale všade nás spája evanjelium. Čím viac človek žije podľa evanjelia, o to menej dôležité sú rozdiely medzi nami. Evanjelium je odpoveďou na problémy spoločnosti, a keď je spiritualita žitá, tak ponúka odpoveď na tie najrôznejšie situácie. Potom sa dá hľadať aj v miestnej kultúre Božie semeno, podobne ako v iných náboženstvách. To je to, čo nás spája a čo je dobré zachovať. Človek je buď v postoji lásky, alebo nie je v postoji lásky, tam sa všetko začína a končí. To je postoj, ktorý do nás vložil Boh, a toho je schopný každý človek.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Európania pomáhajú Libanonu a philadelphské chudobné rodiny budú mať internet zadarmo

Michal Lukáč

Prezidenta si človek nevyberá. Lukašenko „vyhral“ voľby v Bielorusku

Christian Heitmann

Nová misia. Dokáže Európa vysloviť: „Všetci sme Libanončania“?

Michele Zanzucchi

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies