Spoločnosť Zahraničie

Hagia Sophia v tieni polmesiaca

Foto: Flickr/F Mira

Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan nariadil v Hagii Sophii zriadiť mešitu. Do dobytia Konštantínopola Osmanskou ríšou pritom bola centrom Pravoslávnej cirkvi a dnes je múzeom. Erdoğanovo rozhodnutie je len jedným z krokov pri islamizácii Turecka a útoku na základné princípy Tureckej republiky. Turecko zahadzuje šancu byť miestom dialógu medzi kresťanským a islamským svetom. 

Bazilika svätej Sofie, známa pod gréckym názvom Hagia Sophia, bola postavená počas vlády cisára Justiniána v rokoch 532 – 537 a po stáročia bola najväčším chrámom na svete. Najmä pre východné cirkvi sa Hagia Sophia stala archetypom cirkevnej architektúry a tisícky kostolov kopírovali jej štýl.

S postupujúcim úpadkom Byzantskej ríše však jej východné provincie, nazvané podľa gréckeho slova pre východ Anatóliou, osídlili Turci. Po dobytí Konštantínopola v roku 1453 v Hagii Sophii zriadili mešitu. Svoj vplyv však nestratila ani v Osmanskej ríši a mnohé mešity boli postavené po vzore Hagie Sophie, medzi nimi napríklad aj Selimova mešita v Drinopole, ktorá je dnes zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Strata Hagie Sophie však nič nezmenila na jej symbolickom význame pre kresťanov v Osmanskej ríši. Až do prvej svetovej vojny podiel kresťanov v dnešnom Turecku presahoval 20 percent a v devätnástom storočí politické reformy naznačovali, že by sa stáročná diskriminácia kresťanov mohla skončiť.

Nanešťastie, táto vízia sa nenaplnila. V mnohých osmanských provinciách vypukli povstania moslimov, ktorí sa odmietali vzdať svojej privilegovanej pozície, zatiaľ čo Srbi, Bulhari a Gréci sa čoraz hlasnejšie domáhali nezávislosti.

Hagia Sophia, Foto: Flickr/Frank Mago

Definitívny koniec multikultúrnej Osmanskej ríše nastal po prvej svetovej vojne. Genocída spáchaná na arménskom obyvateľstve a nútený odchod Grékov z miest pri Egejskom mori znamenal koniec kresťanov v Turecku. Na miesto multikonfesionálneho impéria nastúpil homogénny národnostný štát.

V Turecku, najmä v Istanbule, zostala len malá skupina kresťanov, ktorá bola vyňatá z „výmeny obyvateľstva“ medzi Gréckom a Tureckom v roku 1923. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1914 žilo v Istanbule okolo tristotisíc kresťanov, najmä Grékov a Arménov, čo bolo vyše tretiny celkového obyvateľstva. Turecko po prvej svetovej vojne muselo opustiť približne milión dvestotisíc kresťanov, zatiaľ čo rovnaký osud postihol aj štyristotisíc moslimov z Grécka.

V Istanbule malá grécka komunita pretrvávala, no permanentný nátlak viedol k jej postupnému odchodu. Po protigréckom pogrome v roku 1955, keď bolo zničených asi 5000 obchodov a 73 kostolov, väčšina Grékov Istanbul nadobro opustila.

Dnes v Turecku žije asi 200- až 320 000 kresťanov. Odhady kolíšu, lebo v dôsledku pretrvávajúceho nátlaku časť kresťanov žije v utajení a nehlási sa verejne k svojej viere, najmä kryptoarménska populácia vo východnej časti krajiny.

Okrem Arménov a Grékov pretrváva v Turecku tiež malá skupina asýrskych kresťanov. Asýrčania, ktorí používajú jazyk príbuzný aramejčine a sú posledným zvyškom obyvateľstva starej Sýrie a Mezopotámie pred jej dobytím počas arabskej expanzie v siedmom storočí.

Asýrčania, niekedy nazývaní aj Chaldejčanmi, sa delia do niekoľkých cirkví. Časť patrí pod tri gréckokatolícke cirkvi, Maronitskú, Melchitskú a Sýrsko-katolícku, časť pod Sýrsku pravoslávnu cirkev a časť pod Pravoslávnu cirkev Rum. Názvom Rum pomenovali Turci územia, ktoré získali od „Rimanov“ – Východorímskej ríše. Všetkých päť cirkví sa zakladá na tradícii starého patriarchátu v Antiochii, ktorý bol popri Konštantínopole, Jeruzaleme, Alexandrii a Ríme jedným z centier kresťanstva.

Zo všetkých patriarchov však ani jeden nie je v Antiochii. Dvaja patriarchovia sídlia v libanonskom Bejrúte, zatiaľ čo ostatní sa usadili v Damasku. Tam sú nielen bližšie k väčšine veriacich, ale aj mimo dosahu tureckých autorít, ktoré od roku 1939 kontrolujú Antiochiu, dnes známu najmä pod tureckým názvom Antakya.

Najtvrdší osud však postihol Arménov, ktorí v genocíde stratili približne milión a pol príslušníkov svojho národa. Z oblasti Arménskej vysočiny, kde ako prvý kresťanský národ žili niekoľko tisícročí Arméni, zmizli takmer úplne. Ich kostoly boli zničené, premenené na mešity alebo využívané ako maštale.

Problémy kresťanov v Turecku však nie sú nevyhnutné. V posledných rokoch sa zdalo, že turecká vláda by mohla poľaviť nátlak na kresťanov v Turecku. V Istanbule sa začala novostavba prvého kostola za posledných sto rokov.

Už vtedy Erdoğan spomínal plány opäť zriadiť v Hagii Sophii mešitu. Múzeum, ktoré tam je zriadené od roku 1935, je islamistickým kruhom v Turecku už dlhšie tŕňom v oku. Turecký prezident, ktorý bol v deväťdesiatych rokoch starostom Istanbulu, si sám odsedel štyri mesiace vo väzbe po tom, čo recitoval islamistickú báseň. „Minarety sú našimi bajonetmi, kupoly prilbami, mešity našimi kasárňami a veriaci našimi vojakmi.“

Modrá mešita v Istanbule, Foto: Flickr/Surreal Name Given

Aj keď jeho prívrženci vravia, že sa Erdoğan umiernil, jeho politika je zlomom v dejinách moderného Turecka. Mustafa Kemal, nazývaný Atatürk – otec všetkých Turkov, založil Turecko ako laicizovaný štát, v ktorom náboženstvo bolo súkromnou záležitosťou občanov, ale nemalo vplyv na štátnu politiku. Upustil od používania arabského písma v prospech latinského a rýchlo modernizoval štát aj spoločnosť.

Kemalistické Turecko však malo aj svojich odporcov. Najmä na dedinách veľká časť obyvateľstva odmietala rovnoprávnosť žien, zrušenie kalifátu a zákaz polygamie. Erdoğan reprezentuje túto druhú tvár Turecka, ktorá podporuje nosenie hidžábu a odmieta vyučovanie teórie evolúcie v školách. Pre túto časť obyvateľstva je pretvorenie Hagie Sophie na mešitu splnením dlhoročného sna.

Návrat Turecka k tomu, čo sa vníma ako osmanské korene, vidieť aj v zahraničnej politike, kde si Turecko nárokuje niekoľko ostrovov patriacich Grécku, ale aj v štátnej symbolike. Farba kemalistického Turecka bola červená – červená zástava s polmesiacom, červená kniha ústavy, uniformy… Erdoğan však našiel novú štátnu farbu – tyrkysovú. Tyrkysová, ktorej názov sa odvodzuje od francúzskeho turquoise pre turecký. Zmenili sa športové dresy, vlaky aj farba taxíkov. Akákoľvek podobnosť tyrkysovej s „farbou islamu“ – zelenou, je, samozrejme, čisto náhodná. „O čo ďalej sa od demokracie vzdialime, o to viac farieb stratíme,“ popísal vývoj v Turecku novinár Bülent Mumay.

Tureckému prezidentovi pritom prichádza vhod, že môže symbolickými krokmi získavať priazeň voličov bez toho, aby musel riešiť ekonomickú krízu, ktorej čelí Turecko následkom jeho politiky.

Freska v mešite Hagia Sophia, Foto: Flickr/VasenkaPhotography

Aj keď Erdoğan pravidelne pripomína, že by sa európska integrácia Turecka mala prehlbovať, jeho správanie ukazuje, že Turecko nevníma ako súčasť spoločenstva európskych národov. Trvajúca okupácia severného Cypru je len jednou zo zábran pre členstvo štátu, ktorý EÚ vníma len ako potenciálny zdroj finančných prostriedkov, a nie ako spoločenstvo štátov vyznávajúcich podobné hodnoty.

Na druhej strane ani záujem Európskej únie o členstvo Turecka nikdy nebol úprimný, ale skôr symbolickým gestom voči dôležitému obchodnému a bezpečnostnému partnerovi. Úprimné by bolo, keby obe strane prestali hrať divadlo o pseudorokovaniach o tureckom členstve a otvorene povedali, že sa Turecko členom EÚ nestane.

Znovuzriadenie mešity v najdôležitejšom chráme východne od Svätopeterskej baziliky môže byť právom tureckej vlády. Zároveň však je symbolom neochoty dnešného Turecka brať ohľad na záujmy menšín aj svojich susedov. Snaha presadiť svoje ciele bez kompromisov je politickým barbarstvom a smutný krok späť v štáte, kde keby vláda chcela, nedokázala by napáchať viac škody.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Európania pomáhajú Libanonu a philadelphské chudobné rodiny budú mať internet zadarmo

Michal Lukáč

Prezidenta si človek nevyberá. Lukašenko „vyhral“ voľby v Bielorusku

Christian Heitmann

Nová misia. Dokáže Európa vysloviť: „Všetci sme Libanončania“?

Michele Zanzucchi

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies