Štýl

Vo františkánskom kostole s 3D okuliarmi

Foto: Lenka Ocetová

Veža františkánskeho Kostola Zvestovania Pána v Bratislave sa dočkala rekonštrukcie a je prístupná pre verejnosť. Rovnako aj chrámová klenotnica, ktorá skrýva nemálo vzácnych historických kúskov. Vďaka projektu Monumentis vznikla expozícia v priestoroch chrámovej klenotnice, putovné výstavy o histórii slovenskej a maďarskej františkánskej provincie, virtuálna prezentácia, ale aj 3D interaktívna prehliadka zrekonštruovanej veže.

Klenotnica vznikla v kurátorskej koncepcii historičky umenia Aleny Piatrovej, ktorá sa v rámci svojej profesie programovo venuje prezentácii náboženského, najmä liturgického umenia.

Po rekonštrukcii bola pre verejnosť sprístupnená veža františkánskeho kostola. Bratislava tak získa novú vyhliadku. Či ide aj o viac? 

V prvom rade, ak by som to vzala čisto technicky, ide o bezpečnosť okoloidúcich i samotných veriacich v kostole, či bratov františkánov, ktorí bývajú v kláštore. Veža františkánskeho kostola bola v zlom technickom stave, staticky narušená, takže jej oprava bola, ako sa vraví, otázkou života a smrti. No a rekonštrukcia veže priniesla bonus navyše, ktorým je sprístupnenie veže pre verejnosť a možnosť pokochať sa panorámou Bratislavy z výšky 23 metrov. Ak sa ocitnete vo veži o celej hodine, zážitok bude umocnený zvonením kostolného zvona.

Každá kostolná veža je aj orientačným znakom pre cestujúcich a putujúcich, kostol s vežou týčiacou sa do neba patrí k siluete našich miest či dedín, je znamením Božej prítomnosti medzi nami. A veža františkánskeho kostola je celkom určite jedným z hlavných symbolov Bratislavy.

Čím je veža františkánskeho kostola unikátna? 

Veža tohto starobylého chrámu je zaujímavá svojím osudom. Historické pramene datujú výstavbu veže do prvej štvrtiny 15. storočia s tým, že sa v nej zachovali tvaroslovné prvky zo 14. storočia.

Veža je osadená mimo priečelia kostola, čo je prvok, ktorý sa objavuje sa vo viacerých prípadoch architektúry františkánskych kostolov. V súčasnosti ju tvorí spodná gotická časť a horná novogotická časť z konca 19. storočia. Obe časti majú svoju významnú historickú a umelecko-remeselnú hodnotu.

Čím si veža v minulosti prešla? 

Veža prežila rad živelných pohrôm, čo sa zákonite podpísalo na jej stave, ktorý bol už v šesťdesiatych rokoch 19. storočia kritický. Rekonštrukcia v rokoch 1895 – 1896 sa stala jedným z najsledovanejších podujatí uhorskej pamiatkovej ochrany pred rokom 1918. Po zdĺhavých rokovaniach o spôsobe obnovy a zabezpečení potrebných financií architekt Fridrich Schulek nahradil v roku 1896 staticky narušenú hornú časť veže novotvarom. Kusy kameňov z rozobratej starej veže sa použili na znovupostavenie veže v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke, kde slúžila ako záhradný pavilón. Nachádza sa tam dodnes, známa je tým, že novomanželia sa pri nej s obľubou fotia.

Ďalšie torzá boli použité pri stavbe dnes už neexistujúcej Lurdskej kaplnky v záhrade kláštora. Posvätenie obnovenej veže sa uskutočnilo 16. mája 1897 za prítomnosti cisára Františka Jozefa I. a jeho početného sprievodu. Jeho návštevu pripomínala tabuľa nad vstupnými dverami v refektári kláštora.

Novogotická časť veže je hodnotná predovšetkým ako dobový doklad spôsobu pamiatkovej starostlivosti a metodiky obnovy pamiatky, ktorá mala za cieľ zachovať pôvodný štýl a charakter pamiatky.

Veža má päť podlaží a v minulosti slúžila, najmä v 16. a 17. storočí, na oznamovanie mnohých závažných udalostí či povinností mešťanov. Napríklad jeden z troch zvonov, tzv. Pivný zvon, hlásil čas otvárania a zatvárania výčapov v meste. V súčasnosti je vo veži len jeden zvon. Alebo do polovice 17. storočia zvykli nedele a sviatočné dni označovať vyvesením zástavy na kláštor.

Výhľad z veže

Obnova starobylej veže bola financovaná z fondov v spolupráci s Maďarmi. Prečo sa zvolila táto forma financovania? 

Rekonštrukcia veže bola financovaná z európskych fondov cezhraničnej spolupráce INTERREG, kde zahraničným partnerom bola maďarská provincia Rehole menších bratov františkánov. Súčasťou projektu na slovenskej strane bola obnova františkánskeho kostola vo Fiľakove a veže františkánskeho kostola v Bratislave. Podmienky grantu vyžadujú v rámci rekonštrukcie sakrálnej architektúry aj zriadenie expozície, ktorá má byť sprístupnená širokej verejnosti. Preto v oboch františkánskych kostoloch vznikli Klenotnice.

Rekonštrukcie spomínaných historických objektov sú finančne náročné projekty, ktoré nebolo a nie je možné financovať ich z vlastných zdrojov Slovenskej provincie Rehole menších bratov františkánov. Nestačili na to ani príspevky z dotačného systému Ministerstva kultúry „Obnov svoj dom“, to sú len kvapky v mori. Všetky františkánske kostoly a kláštory na Slovensku sú historické pamiatky, ktoré si vyžadujú kontinuálnu obnovu, mnohé bratia prevzali po štyridsaťročnej nútenej pauze zo strany komunistického režimu v havarijnom stave. Osobne obdivujem bratov františkánov, že sa popri svojej duchovnej službe pustili do takéhoto náročného projektu.

Čo si máme predstaviť pod klenotnicou v kostole? 

Klenotnica zriadená v chráme je miestnosť, kde sa uchovávajú zlatnícke liturgické predmety,  liturgické odevy a textílie z luxusných látok a ďalšie umelecko-remeselné práce a diela výtvarného umenia pochádzajúce z daného kostola, prípadne aj priľahlého kláštora. Zväčša ide o diela vysokej umeleckej, historickej a kultúrnej hodnoty, vo väčšine prípadov sú to aj predmety zapísané v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Pamiatkového úradu SR.

Čo môže návštevník na výstave vidieť?

Rozsahom neveľká expozícia je rozdelená do dvoch častí: v priestoroch krížovej chodby sú prezentované najstaršie písomné doklady o dejinách františkánskeho kostola a kláštora, ako je zakladajúca listina bratislavského františkánskeho kláštora vydaná ostrihomským arcibiskupom Lodomerom 26. marca 1297 alebo bula o odpustkoch z roku 1296 pre tých veriacich, ktorí sa zúčastnia na bohoslužbe vo výročný deň patrocínia kostola,  25. marca na sviatok Zvestovania Pána.

Nechýbajú korunovačné grafiky zobrazujúce pasovanie rytierov Zlatej ostrohy, ktoré novo korunovaný uhorský kráľ vykonával práve vo františkánskom kostole ako súčasť korunovačného ceremoniálu. Z bezpečnostných dôvodov a kvôli ochrane papierových dokumentov sú vystavené kópie. Túto časť expozície dopĺňa výber z liturgických textílií a socha Jezuliatka – úcta k nemu je typickým znakom františkánskej spirituality.

Foto: obradné rúcho v klenotnici

Druhá časť expozície – samotná Klenotnica – je inštalovaná na poschodí v priestoroch bývalej hornej sakristie. Prezentovaný je výber najreprezentatívnejších umelecko-remeselných diel z drahých kovov a liturgických odevov z inventára františkánskeho kostola a kláštora v Bratislave.

Spomedzi dochovaných zlatníckych liturgických predmetov môžu návštevníci vidieť niekoľko neskorogotických kalichov, ale aj monštranciu a kríž, zdobené sekundárne osadenými drahými kameňmi, ktoré venovala barónka Sálaiová v roku 1714 z vďaky za prežitie morovej nákazy v Bratislave.

Najpočetnejšia je kolekcia barokových predmetov – kalichy a cibóriá, pričom viaceré pochádzajú od bratislavských a viedenských zlatníkov.

Ojedinelou svojho druhu je klasicistická monštrancia z roku 1812 od bratislavského zlatníka Johanna Gerika st., ktorá bola do kostola darovaná ako náhrada za tri monštrancie, ktoré františkáni museli v roku 1811 odovzdať na výzvu panovníka ako vojenskú kontribúciu po napoleonskom ťažení krajinami Habsburskej monarchie.

Aké moderné formy vystavovania ste zvolili pri klenotnici? 

Vystavovať klenoty a drahocennosti si vyžaduje zabezpečiť najvyšší stupeň ochrany a bezpečnosti pred prípadnou krádežou, ale aj pred takými škodcami, ako je kolísavá teplota, prach a v prípade textílií aj svetlo. Ako najlepší inštalačný prvok sa v tomto prípade osvedčili sklenené vitríny, ktoré sa dnes vyrábajú z bezpečnostného skla, prachuvzdorné, dokonca aj s vnútorným osvetlením. Ochranu historických textílií pred vysokou intenzitou svetla vieme docieliť nalepením UV-fólií na sklo.

Pri realizácii Klenotnice sme chceli dodržať všetky profesionálne štandardy, čo sa nám aj podarilo. Zážitok z vizuálneho kontaktu s vystavenými zlatníckymi liturgickými predmetmi celkom určite umocní príležitosť pozrieť si ich cez 3D prezentáciu, dotknúť sa, zväčšiť si ich v detailoch, rovnako ako aj celý kostol a veže. Na vnímanie virtuálnej reality sú k dispozícii aj 3D okuliare a dva monitory v Klenotnici, v krížovej chodbe je zabezpečené premietanie na stenu virtuálnej prehliadky priestorov kostola a veže. Verím, že takáto forma prezentácie bude príťažlivá aj pre súčasného náročného diváka.

Bežnému človeku napadne, načo vystavovať bohatstvo Cirkvi, ktorá je práve za tento rozmer majetku často kritizovaná? 

Tu nejde o žiadne bohatstvo Cirkvi, ale o kultúrne dedičstvo tohto národa, ktoré má tak Rímskokatolícka cirkev, ako aj ďalšie cirkvi v správe. Zaiste, keby sme veľmi chceli, mohli by sme vyčísliť trhovú cenu diel nachádzajúcich sa v chrámoch, v niektorých prípadoch by to aj bola závratná suma, ale to nestačí, to nie je všetko.

Za týmto domnelým bohatstvom Cirkvi sa skrýva história, dejiny umenia, umeleckého remesla a architektúry našich miest, krajiny, kultúra, historická pamäť, tradícia. Napríklad Klenotnica vo františkánskom kostole predstavuje len útržky z kultúrneho dedičstva, ktoré bratia františkáni na tomto mieste budovali, uchovávali a zhodnocovali od polovice 13. storočia takmer nepretržite, až do našich čias.

To isté platí o františkánoch v spomenutom Fiľakove, kde sa usadili koncom 14. storočia. A to sú hodnoty nevyčísliteľné. Zodpovedne môžem povedať, že starostlivosť o toto kultúrne bohatstvo je veľkým bremenom, veď väčšina zo zachovaných kultúrnych pamiatok by potrebovala komplexné reštaurovanie. Určite by mali bratia františkáni pokojnejší život v nejakom novopostavenom kláštore, ako ho majú v starom… No rovnako ako sv. František aj oni obnovujú Boží dom, ktorý sa rozpadáva, tak ten duchovný, ako aj fyzický, materiálny. V tejto súvislosti mi napadá aj otázka, čo by sme obdivovali pri návštevách miest, ak by sme zavreli, zbúrali chrámy a z múzeí a galérií odstránili všetko umenie, ktoré vzniklo na objednávku Cirkvi alebo ho Cirkvi darovali mecéni, šľachta, panovníci?

Prečo by mala byť návšteva tejto inštalácie ťahákom pre návštevníkov Bratislavy? 

Františkánsky kostol v Bratislave patrí medzi najnavštevovanejšie pamiatky mesta, hádam niet  turistu, ktorý by ho obišiel. Každý chce vidieť gotickú Kaplnku sv. Jána Evanjelistu, postavenú podľa vzoru parížskej pohrebnej kaplnky Sainte Chapelle, krížovú klenbu stredovekého presbytéria, ale i ďalšie pamiatky v interiéri kostola, ako napríklad Pietu z prvej polovice 15. storočia, alebo rokokovú kazateľnicu z dielne Ľudovíta Godeho.

Františkánsky kostol s priľahlým kláštorom sa od polovice 13. storočia počas stáročí stal významným centrom nielen duchovného, ale i kultúrneho a spoločensko-politického života mesta. Prehliadka Klenotnice len dotvorí tento obraz o významnom postavení bratislavského františkánskeho kostola pre život mesta, poukáže na nespočetné kultúrne pamiatky, ktoré sa v našich kostoloch ukrývajú, možno aj na nie dôstojných miestach, keďže sa už pri liturgii nepoužívajú, najmä predkoncilové bohoslužobné rúcha a textílie a možno aj povzbudí, inšpiruje k založeniu ďalších chrámových múzeí.

Kto sa spolu s vami na realizácii Klenotnice podieľal?

S istou dávkou humoru môžem povedať, že Klenotnica je nechtiac františkánsko-fokolarínskym dielom, ktoré sa zrodilo tak, že mňa oslovil s ponukou na spoluprácu brat František, provinciálny minister Rádu menších bratov františkánov, a ja som prizvala do tímu dizajnérov Zuzanu a Jozefa Turlíkovcov, ktorí sú autormi architektonicko-výtvarného riešenia a grafiky výstavy. Supervízora nám robil architekt Klement Trizuljak. Všetci sme súčasťou komunity Hnutia fokoláre. 3-D projekciu spracoval spolupracovník františkánov Igor Socha. Tak to bolo aj vo Fiľakove.

Bratom františkánom ostala tá náročnejšia časť – technicko-manažérska časť projektu, ale tiež strážiť financie i náš tvorivý rozlet… Spolupráca však bola výborná, všetko sme riešili spoločne, v priateľskej atmosfére hľadania riešení. Počas tejto spolupráce som ja osobne hlbšie pochopila, prečo sa Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, stala na začiatku svojej duchovnej cesty terciárkou františkánkou.

Osobne som zakúsila blízkosť františkánskej spirituality so spiritualitou jednoty a komunitárnej cesty k svätosti. Takže bola to pre mňa, a myslím, že aj pre celý náš „fokolarínsky tím“ skúsenosť nielen profesionálne zaujímavá, ale najmä duchovne a ľudsky obohacujúca.

 

Foto: Lenka Ocetová

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Etapy charizmy: Vášeň pre Cirkev

Elena del Nero

V tej najväčšej tme som urobil rozhodnutie

Juraj Gereg

Slovo života – august 2020

Letizia Magriová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies