Rodina

Keď sa vzdáme sexuálnej výchovy, ideme proti samotným deťom

Foto: archív E.A.

„Ak by rodičia poznali svoje dieťa, neurobili by toľko chýb vo výchove, ako robia. Deväťdesiat percent rodičovských zásahov vo výchove sú mylné zásahy. Výchova v pravde a poznanie vývoja dieťaťa, by malo byť základnou výbavou každého rodiča,” tvrdí taliansky psychológ Ezio Aceti, ktorý je zároveň aj autorom množstva kníh o výchove a bude hlavným hosťom odbornej konferencie Ako na sexuálnu výchovu? Je to na nás!

„Každej veci treba prisúdiť správny význam a správny pojem. A nakoniec sexuálna výchova mení nás samých. Ak má niektorý rodič problém pomenúvať veci pravým menom, tak je to jeho vnútorný problém,” hovorí v rozhovore Ezio Aceti. 

Ste propagátorom výchovy, ktorá dieťa neinfantilizuje, naopak, dáva mu hodnotu a vážnosť. Čo spôsobujeme ako rodičia deťom, ak k nim nepristupujeme v pravde? 

Čo je prvou podmienkou lásky? Najdôležitejšie je poznanie. Koľko ráz som počul matky hovoriť, ako milujú svoje deti. Napriek tomu sa stáva, že dieťa vyrastie s pokriveným charakterom a nakoniec má množstvo problémov. Prečo sa to deje? Pretože mama ho v skutočnosti nepoznala. Ak mám niekoho skutočné rád, tak ho musím poznať. 

Chyby, ktorých sa rodičia vo výchove väčšinou dopúšťajú, sa dejú, lebo si myslia, že deti sú malí dospelí a zažívajú tie isté emócie, ako my dospelí. Alebo ich vnímame, naopak, ako príliš malých. Tohto všetkého sa treba zbaviť. 

Ak sa naučíte dieťa poznať, tak zistíte, že je to niečo úplne iné. Dieťa musíme vnímať v jeho vývoji, aby sme poznali jeho spôsob zmýšľania, cítenia, aby sme vedeli, ako prežíva svoje emócie. Ak by sa to rodičia naučili, tak vám garantujem, že výchova by bola v osemdesiatich percentách iná, ako je. 

V čom? 

Veľké problémy, ktoré dnes prežívame v spoločnosti, sa začali už v detstve. Väčšia časť politikov, ktorí dnes riadia spoločnosť, sú nezrelí. Hádajú sa, vedú vojny, robia množstvo rozhodnutí, ktoré sú plodom nezrelých osobností.

Dnes sú deti zakrpatené, pretože nie sú pochopené.

Sú nezrelí, lebo boli takto vychovaní, bez toho, že by ich niekto pri výchove skutočne poznal. Možno ich brali ako malé nezrelé deti, ktoré ešte nič nemôžu pochopiť. Najväčšou hodnotou výchovy je rešpektovať dieťa v jeho vývoji. 

Veľký sen, ktorý máme my detskí psychológovia, je šíriť ABC rodičovskej výchovy. Ak by bolo dieťa milované zo strany rodiča na základe jeho prirodzeného vývoja, tak by dokázalo oveľa viac, ako to, čo vidíme na dnešných deťoch. Dnes sú deti zakrpatené, pretože nie sú pochopené. A tak zo seba dávajú len 20 percent svojich schopností. 

Čo znamená dobre poznať svoje dieťa, aby sa nám zmenil prístup k výchove? 

Zoberme si príklad matky a jej päťročného dieťaťa, ktoré urobí niečo, s čím ona nie je spokojná. Mama povie dieťaťu, že mu dá trest, a zavrie ho na päť minút do izby. Povie, že ho nechce vidieť. Zaručím vám, že na celom Slovensku nie je ani jedno dieťa v tomto veku, ktoré by v tej izbe dokázalo zotrvať. Po minúte, dvoch dieťa začne búchať na dvere a bude chcieť ísť von. 

Ak mama nepozná vývoj dieťaťa, tak si myslí, že jej dieťa je neposlušné, zlé, hyperaktívne, nevie rešpektovať pravidlá… Keby matka svoje dieťa skutočne poznala, tak by mu nikdy nepovedala, že sa má stiahnuť na päť minút a nezavrela by ho do izby, pretože päť minút pre takéto dieťa v skutočnosti znamená ako tridsať minút pre nás. Dieťa nemá také poňatie o čase, aké máme my. 

Deväťdesiat percent rodičovských zásahov vo výchove sú mylné zásahy. Robia to v dobrom presvedčení, ale robia chyby, lebo dieťa v skutočnosti nepoznajú. 

To, čo spomínate, je poznanie vývoja dieťaťa. Ale každé dieťa môže byť predsa iné. Na niektoré dieťa môže platiť niečo, na iné už nie, lebo má iný charakter. 

Deti majú odlišné povahy, ale vývoj má svoje všeobecné princípy, ktoré platia vždy. Napríklad ja môžem byť výbušný, alebo môžem byť krehký, hanblivý, ale je tu istá zásada, ktorá platí pre všetkých, že dieťa nemôžem ponížiť. Ak platí, že pre dieťa je jedna minúta ako jedna hodina, tak to platí tak pre agresívne dieťa, ako aj pre utiahnuté dieťa. 

Keď matka rozpráva s dieťaťom, tak si musí byť vedomá týchto princípov. Lebo aj utiahnutejšie dieťa, ktoré zdanlivo poslúcha, v podstate znásilňuje svoju vnútornú podstatu, musí sa jej vzdať.

Ako to myslíte?  

Keď sa v starobylom Grécku dobrej gréckej matke narodilo postihnuté dieťa, tak prišla nad priepasť a vrhla toto svoje dieťa do priepasti. Nemôžeme ju odsúdiť, bola to predsa výborná grécka matka. Ale prečo my dnes nezhadzujeme postihnuté deti z útesu? Pretože sa poznanie o človeku a o hodnotách vyvíjalo. 

Správna matka dnes už nerobí veci, ktoré robila správna matka kedysi. To isté platí aj pre psychický vývoj dieťaťa. My sme aj dnes neznalí veci a nevieme takmer nič o psychickom vývoji dieťaťa. Takto môžeme deťom spôsobiť veľké ujmy. Hoci pri dobrej vôli. 

Keď Ježiš hovorí, že máme byť ako deti, tak to je to isté. Dieťa je ako rastlina, ak ju dobre zasadím, tak ona dobre vyrastie. 

Tvrdíte, že ako rodičia by sme sa mali vzdelávať, poznávať vedu. Napriek tomu je výchova aj intuitívnou záležitosťou. Alebo to vnímate inak a ako rodičia si už vôbec nemáme dôverovať? 

Mnohí hovoria, že veď máme intuíciu, zmysel pre veci, ale v skutočnosti koľko ľudí v minulosti dokonca aj vraždilo a boli presvedčení, že robia správnu vec. Viete, koľko škody už urobil dobrý pocit zo správneho úsudku? 

Intuícia je dôležitá, ale musí byť v službe poznania. Pripusťme, že zajtra máte narodeniny, večer si vyjdete so svojím manželom a ukážete mu vo výklade nejakého obchodu darček, ktorý by ste rada dostala, a príde ďalší deň a váš manžel vám dá niečo úplne iné, ako ste si želala.

Intuícia je dôležitá, ale musí byť v službe poznania.

A pritom vám bude tvrdiť, že vás má rád. Čo urobíte? Nahneváte sa? Z jeho uhla pohľadu to bola láska. Mal vás však konkrétne rád? 

Veľa ráz rodičia majú pocit, že milujú svoje dieťa, podľa toho, ako si  oni predstavujú lásku voči tomuto dieťaťu. 

Za Ježišových čias deti nemali takmer žiadnu hodnotu. Čo urobil Ježiš? Spomínate, že apoštoli deti odháňali od Ježiša, alebo ich chceli utíšiť… V evanjeliu je napísané, hoci kňazi to málo zdôrazňujú, že Ježiš sa sklonil k deťom a povedal tú známu vetu, nechajte maličkých prísť ku mne. Na to, aby sme vychovávali deti, je potrebná pokora. 

Čo to znamená pokora pretavená do praxe? 

Nemusíme byť všetci odborníci na výchovu, ale mali by sme konať tak, aby sa pedagogika a psychológia šírili. Stačí, aby sme ľuďom dali poznať základné koncepty poznania. 

Tak ako ženy podstupujú prípravný kurz na pôrod, tak by to malo platiť aj pre rodičov, ktorí idú svoje dieťa vychovávať. Malo by to byť záväzné, aby pochopili, ako ich dieťa funguje. O koľko menej chýb by sme sa dopúšťali, keby sme toto robili. Pre mňa aj toto znamená žité kresťanstvo. Mali by sme poskytovať poznatky o človeku, lebo inak môžeme spôsobiť veľké škody. Aj keď prídeme na Slovensko, chceme hovoriť aj o tom, ako funguje dieťa, aké je nastavenie chlapcov a dievčat v puberte…

Čo je vážnou chybou rodičov vo výchove?  

Viete, ako sa na svoju matku pozerá dieťa? Pozerá sa na rodičov ako na bohov. Ak mi však rodičia budú opakovať, že som zlý, tak aj vyrastiem ako zlý človek. Nikdy som nestretol zlé dieťa. Ak však máš rodičov, ktorí ti hovoria, že nemáš žiadnu cenu, že si nula, tak to ti zostane na celý život. Ak rodičia dobre poznali svoje dieťa, nikdy by to nevyslovili, nikdy.

Ježiš sa vedel skloniť k deťom, ale na iných miestach evanjelia sa píše aj o Ježišovom hneve, že sa vedel rozohniť pre spravodlivosť, napríklad v chráme, keď vyháňal trhovníkov. A nakoniec Ježiš nám dal aj isté pravidlá, podľa ktorých sa máme správať. Vzťah vylučuje ponižovanie, ale nemusí vylučovať prísnosť alebo vytýčenie hraníc, či? 

Predstavte si, že ako štvorročný niečo vyvediem a môj otec mi povie, tak teraz sa mi ospravedlníš. A ja budem tvrdohlavý a budem hovoriť nie. Otec bude nástojiť, povedz mi prepáč, a ja si budem stáť za svojím a budem opakovať nie. Sú také deti, ktoré by radšej zomreli, ako by požiadali o prepáčenie. Kto má pravdu? Rodič alebo dieťa?

Je to trochu extrémny príklad. Väčšinou sa dá dieťaťu rozhovorom pomôcť, aby pochopilo, že by bolo fajn sa ospravedlniť… 

Dokázali by ste niečo také urobiť, keby to, čo od vás žiadajú, bolo proti vašej logike? Ak by ste takúto požiadavku považovali za mylnú, urobili by ste to? Je to príklad toho, že dieťa uvažuje inak ako otec, preto je detské správanie a logika odlišná. 

V skutočnosti majú obaja pravdu. Ak rodičia nepoznajú svoje dieťa, budú tvrdiť, že je egoistické, tvrdohlavé.

Vo výchove ide o to, aby sme prepojili dva rôzne spôsoby uvažovania.

No pre dieťa je to doslova matematicky nemožné, aby sa ospravedlnilo, pretože dieťa zmýšľa egocentricky. Preňho ospravedlniť sa v tej chvíli by znamenalo ísť proti sebe samému. 

Vo výchove ide o to, aby sme prepojili dva rôzne spôsoby uvažovania. Tento príklad sa deje stokrát denne v rodinách po celom svete. Matky a otcovia, napriek tomu, že si myslia, že konajú intuitívne správne, doslova ničia svoje deti. 

Ak teda aj dieťa, aj otec majú pravdu, čo máme robiť v takejto situácii?

Sú rodiny, kde sa otec nahnevá, bude si stáť za svojím, nakoniec dá dieťaťu facku a donúti ho, aby sa ospravedlnilo. Urobí tak na základe svojho uvažovania a je to podľa neho aj správne. V iných rodinách do toho vstúpi aj mama a bude hovoriť, nebuď taký prísny, on je ešte maličký, on to ešte nechápe. Aj to sa z pohľadu dospelého môže zdať správne, ale nie je to správne. 

Pedagogika nám hovorí, že je potrebné počkať si na dieťa. Otec by mal požiadať dieťa, aby sa mu ospravedlnilo, ale treba vedieť spôsob, ako to urobiť. Celá výchova spočíva vo vzťahu. Dieťa nedokáže pochopiť, že sa má ospravedlniť, ale, samozrejme, je správne, aby sa ospravedlnilo. 

Teda ako postupovať, aby sa ospravedlnilo? 

Kedy vieme vykonať niečo, aj keď tomu nerozumieme? Keď ťa druhý o to požiada takým spôsobom, že cítiš, že ťa potrebuje, že po tebe túži, že na teba čaká. 

Úplne by stačilo, keby otec svojmu dieťaťu povedal: „Pozri sa, bolo by dobré, keby si sa teraz ospravedlnil, pretože v tomto a v tomto si sa pomýlil, urobil si chybu. Som presvedčený, že keď to pochopíš, tak sám by si sa mi chcel ospravedlniť, poznám ťa…“

Som si istý, že dieťa by sa po minúte prišlo ospravedlniť. Nie preto, že pochopilo, ale preto, že otec bol trpezlivý, čakal na neho a ono cítilo, že otec po ňom túži. V tom spočíva výchova. Celá výchova stojí na vzťahu a láske. My máme prinášať túto novú kultúru detstva.

V jednej vašej knihe ste sa vyjadrili, že sme na križovatke. Podľa vás je dobré, že padla autoritatívna výchova a voľná výchova bez hraníc už ukázala svoje výrazné limity a teraz je čas na novú paradigmu výchovy. O akú výchovu ide? 

Myslím si, že neexistujú rôzne výchovné prístupy, typy výchovy. Dôležité je len vnímať vývoj každého jednotlivca. Ak sa vám pokazí vodovodný kohútik, tak čo urobíte? Zavoláte inštalatéra, lebo je odborník. Nikde sa nepíše, že stačí len priviesť deti na svet, a to znamená mať patent na výchovu.

neexistujú rôzne výchovné prístupy, typy výchovy. Dôležité je len vnímať vývoj každého jednotlivca.

Dosť bolo myslenia, že mama a otec sa stávajú automaticky dobrými vychovávateľmi. 

Ja sa neodvolávam na taký alebo onaký typ výchovy, ale vraciam sa k veľkým menám pedagogiky, ako boli Kleinová, Montessoriová, Dolto, Pestalozzi, Bruner, Piaget. Sú to ľudia, ktorí urobili veľa, aby pochopili, ako funguje detská myseľ. 

Rodičia nemusia mať prečítané všetko, ani ma netrápi, ako budú rodičia postupovať v konkrétnych situáciách. Lebo ak majú poznanie o dieťati, tak mnohé veci odhalia sami. Možno niekedy bude potrebné byť viac prísny, inokedy viac povoľný. To nie je dôležité. Vaše konkrétne prístupy však budú nasledovať potom, čo ste sa oboznámili s vývojom dieťaťa. 

Nemám svoj výchovný prístup, dokonca si myslím, že by nemal ani existovať jeden správny prístup. V strede záujmu by malo byť dieťa. 

Platí výchova v pravde aj v oblasti sexuálnej výchovy? V mnohých rodinách je ešte aj dnes tendencia sa týmto témam nevenovať, lebo je to rodičom trápne alebo majú pocit, že to nie je podstatné, veď ani nám to nikto nevysvetľoval…

Jedna z najkrajších častí Biblie je Pieseň piesní. Je to erotický príbeh lásky. Sexualita je niečo nádherné, je to najvyšší prejav, ako vyjadriť samých seba, aby sme dokázali vyjadriť lásku. Cirkev sa, žiaľ, v minulosti mýlila a sexualitu nám predkladali ako čosi nečisté, ale v Bohu to tak nie je. Je to niečo nádherné, čo však treba formovať. 

Skutočne dobrú sexuálnu výchovu môžem uplatňovať len vtedy, ak poznám osobu, ktorú mám pred sebou. Ak viem, ako funguje dieťa. Pretože sexualita je reč tela, ktorým vyjadrujem celú osobu, ako muža alebo ženu. 

Spomeňte si, keď ste sa zaľúbili do svojho manžela, na všetky svoje city, celá osoba sa cítila zapojená do procesu lásky. Vychovávať dieťa a naučiť ho usmerňovať svoje emócie a zároveň ich vedieť prejaviť znamená vychovávať ho k afektivite a sexualite. 

Pravda je, že v minulosti sme na to neboli zvyknutí. Ak sa nevzdelávame v tejto oblasti, môžeme ostať v omyle, že je trápne o tom hovoriť.

Skutočne dobrú sexuálnu výchovu môžem uplatňovať len vtedy, ak poznám osobu, ktorú mám pred sebou.

Na konferencii v Bratislave budem preto hovoriť o tom, ako funguje dieťa, a spoluautorka knihy psychologička Stefania Caglianiová bude hovoriť o tom, že výchova k sexualite je logický dôsledok poznania vývoja dieťaťa, o ktorom hovorím ja.

Keď sa vzdáme sexuálnej výchovy, ideme proti samotným deťom. Sexuálna výchova je logické vyústenie poznania vývoja dieťaťa. Chceme vložiť do srdca rodičov, že človek je krásny, je stvorený pre krásu a sexualita je niečím nádherným. Keď sa venujeme sexuálnej výchove, napomáhame dobro človeka. Treba nazerať na osobu ako na jeden celok, nemôžeme ju trieštiť.Mnohých zaskočila otvorenosť vašej knihy, že priamo pomenúva pojmy, pri ktorých máme tendenciu sa červenať aj my rodičia… Naozaj je potrebné, aby deti v ôsmich rokoch vedeli, čo je pornografia alebo antikoncepcia?

Nemôžeme sa na deti pozerať ako na bytosti, ktoré nerozumejú veciam. Musíme s deťmi hovoriť v správnych pojmoch. Už nie sme v dobe, keď stačí povedať pišuľka a pipík. Správne je používať aj odbornú terminológiu, ako je penis, vagína. Máme s tým problém, lebo sme sami k tomu neboli vedení. Každej veci treba prisúdiť správny význam a správny pojem. A nakoniec sexuálna výchova mení nás samých. 

Len keď budeme mať odvahu pochovávať mŕtvych, tak sa skutočne naučíme milovať svoje deti. Keď sa naučíme pochovať výchovu, ktorú sme dostali my…

To je tvrdé vyjadrenie…

Nie preto, že naši rodičia sa mýlili, ale preto, že ten typ výchovy nám už dnes neposlúži, už nie je potrebný. Musíme mať odvahu neopakovať veci, ktoré robili naši rodičia.

Len keď budeme mať odvahu pochovávať mŕtvych, tak sa skutočne naučíme milovať svoje deti.

Naši rodičia to robili v dobrom úmysle, nikto ich neodsudzuje, ale používať dnes princípy minulosti by bolo nesprávne. 

V našich knihách zachovávame veľkú úctu k osobe, hovoríme všetko, ale pritom zachovávame a rešpektujeme vývoj dieťaťa. Ak má niektorý rodič problém pomenúvať veci pravým menom, tak je to jeho vnútorný problém. Nie som to ja, kto mení dieťa, ale deti menia mňa. Rodičia sa učia od dieťaťa. Deti nám nepatria a my ich vychovávame, čím meníme samých seba. 

Musia byť dnešné deti naozaj viac informované kvôli dobe internetu? Nezaťažíme ich hlavičky priskoro tým, že im otvoríme svet, na ktorý možno ešte mentálne nie sú pripravené? 

Samozrejme, internet so sebou prináša množstvo pornografie, vytvára závislosti. Je to pravda a nechceme to popierať. Viete, aký je najlepší spôsob, ako poraziť ohrozenie? Alebo ako sa najlepšie vyrovnať so závislosťou? Cesta nie je ujsť, ale vyrovnať sa s tým správnym podaním informácie. Hovoriť o kráse sexuality a afektivity. Správne je hovoriť aj o rizikách a nebezpečenstvách, ale najprv je potrebné hovoriť o kráse. 

Raz ma pozvali na základnú školu, aby som hovoril o pedofílii deťom do desať rokov. Povedali mi: „Pozývame vás, doktor Aceti, aby ste prišli do našich tried vysvetliť pedofíliu, lebo je to dnes veľké nebezpečenstvo, ktoré na deti číha…“ Odpovedal som, že prídem, ale na to, aby som hovoril o pedofílii, potrebujem štyri stretnutia s deťmi. Tri stretnutia budem venovať kráse afektivity a sexuality a potom čosi poviem aj o rizikách a nebezpečenstvách…

Inak vytvoríme len závislosti, tabuizované miesta, obavy, strach, vzbudíme len viac zvedavosti a tak to nemá fungovať.  

Dnes máme rodičov, ktorí sa aj pre obavy z neželaných obsahov na školách rozhodnú dokonca pre homeschooling. Vieme dnes deti uchrániť pred presexualizovanou dobou? 

Pripomeňme si vetu známeho milánskeho kardinála Martiniho, ktorý povedal, že krása zachráni svet. Vychádzal z myšlienok teológa von Balthasara. Čím viac sa oboznámime s krásou človeka, tým viac všetky formácie, ktoré sa k dieťaťu dostanú, už ako keby dopadnú na základ, ktorý sme vytvorili. Našou úlohou je odovzdávať deťom pevnú bázu. Samozrejme, doba sa môže meniť, prichádzajú nové systémy, ale čo je našou úlohou? Dávať svetlo. 

To je dosť nejasný pojem. Čo si pod tým máme predstaviť? 

Teraz budem hovoriť ako veriaci človek. My sme stvorení pre krásu, vychádzame z Boha a Boh nám vložil do vnútra čosi, čo je vnímavejšie na krásu. Ak niekto do dieťaťa zasieva krásu a potom mu aj povie, že sa má obávať pornografie, prečo nakoniec zvíťazí, hoci neprízvukoval len všetky riziká a hovoril len o negatívnom vplyve pornografie? Človek, tak ako je stvorený, je predurčený pre krásu. Samozrejme, treba hovoriť o negatívach, ale krása je silnejšia, dobro je silnejšie. 

Nehovorím, že tí, čo žijú v strachu, nemajú aj pravdu, ale my musíme dávať pedagogické svetlo.

Potrebné je, aby svetlo bolo silnejšie ako tma. Je to naše vedomé pedagogické smerovanie. 

Nemôžeme deti vtiahnuť do imaginárneho bezpečia a nemôžeme ich zbaviť všetkých rizík. Život sa bude odvíjať ďalej a vždy tu budú isté riziká. Hádam nechceme, aby naše deti sedeli doma a živili sa myšlienkami starých vízií. Takto do nich len vkladáme obavy zo sveta.

Ako znie podobenstvo o kúkoli a dobrej pšenici? Kúkoľ bude okolo nás vždy, vždy bol a vždy aj bude. Boh však hovorí, aby sme sa zameriavali na pestovanie dobrej pšenice. Toto je pozitívny prístup vo vede, ktorá sa sústreďuje na človeka a odovzdáva svetlo. My sme si vedomí toho, že nebezpečenstvá tu sú, ale zároveň vieme, že najlepším spôsobom nie je umelo chrániť dieťa pred nebezpečenstvami. Potrebné je, aby svetlo bolo silnejšie ako tma. Je to naše vedomé pedagogické smerovanie. 

So Stefaniou Caglianiovou ste napísali sériu kníh o sexuálnej výchove podľa veku dieťaťa, obaja ste súčasťou komunity Hnutia fokoláre. Hnutie fokoláre dnes túto tému veľkolepo rozpracovalo aj v kurzoch UpToMe. Prečo ľudia z fokoláre, ktoré je známe skôr svojou spiritualitou, si adoptovali na prvý pohľad takúto svetskú tému?

Roztrieštili sme človeka medzi rôzne dimenzie, na jednej strane je duchovná dimenzia a na druhej psychologická a sociálna dimenzia. To je obrovská chyba, ktorej sme sa dopustili. Akoby sme tvrdili, že máme spiritualitu a človek je na druhej strane. Spiritualita je realizovaný človek. Keď hovoríme o duchu, hovoríme automaticky aj o človeku. Duch je zbožštené telo a to má čo do činenia s nami. Naším veľkým omylom je, aj v Cirkvi, že sme prestali odovzdávať veľké duchovné hodnoty našim mladým. Snažíme sa presvedčiť našich mladých, že na to, aby sme boli dobrými kresťanmi, stačí robiť dobro a skutky milosrdenstva. Toto je smrtonosná pasca. 

Dnes sa veľa hovorí o tom, že je potrebné naučiť sa ovládať, usmerňovať samých seba, ale nesmieme vypustiť aj oblasť spirituality. Pretože duchovný rozmer presvecuje celú ľudskú dimenziu. Ježiš bol naplno človekom, alebo naplno Bohom. My sme sa zrodili na to, aby sme boli ako Ježiš. Prečo Ježiš prišiel na zem? Aby nám odovzdal túto krásu a raj nie je niečo tam hore, čo nás očakáva. My ho musíme odovzdávať už tu na zemi, žiť už tu na zemi. 

Chiara Lubichová, zakladateľka Hnutia fokoláre, bola prvou učiteľkou detí, lebo vedela, že ak deti nenaučí vzťahu s Ježišom, tak sa nerozvinú v osobnosti, niečo im bude chýbať. Musíme sa snažiť o šírenie pastorácie detstva. Musíme to robiť pomocou nových kategórií, nemôžeme dnešnému dieťaťu povedať, keď sa mu niečo stane, že zabudni na seba, prekonaj bolesť, zriekni sa svojich predstáv a ži podľa evanjelia. 

Možno to niekedy fungovalo, ale dnes už nie. To isté si však musíme povedať o duchovných veciach. Nemôžeme dieťaťu hovoriť len o kontrole svojej sexuality, bez toho, aby sme ho nabádali, aby malo osobný vzťah s Ježišom. Formovať človeka v jeho celistvosti zvládneme, len keď budeme povzbudzovať jeho vzťah s Ježišom.  

Foto: archív E. A.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Závislosť je choroba celej rodiny

Lucia Kováčiková

Za dialóg medzi generáciami: Každý starý človek je ako tvoj dedko alebo babka

Vittoria Terenzi

Cirkev by mala viac pozerať ľuďom do obývačky ako do spálne

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies