Spoločnosť Zahraničie

Medzi Varšavou a Washingtonom. Čo znamená výhra Andrzeja Dudu pre Poľsko aj Európu?

Foto: Flickr/ The White House

Prezidentské voľby v Poľsku vyhral kandidát národno-konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť (PiS) Andrzej Duda. Výsledok je tesný, to však nie je v poľských dejinách novinkou. Výhra Dudu znamená pokračovanie politiky posledných rokov, no hrozí ďalšie zhoršenie vzťahov s Nemeckom.

Podľa predbežných výsledkov dosiahol terajší prezident Andrzej Duda svoje znovuzvolenie s tesnou väčšinou 51 percent. Exit poll bol pritom taký tesný, že sa jeho výsledky pohybovali v rámci štatistickej chyby a vykonávajúci inštitút odmietol vyhlásiť víťaza.

Zo slovenského pohľadu, kde sme za posledných 20 rokov nezažili jediné prezidentské voľby, v ktorých by víťaz nemal náskok minimálne 10 percent a často sa blížil dokonca k 20-percentnému náskoku, môžu poľské prezidentské voľby pôsobiť neobvykle. V Poľsku sú však tesné výsledky normou a nie výnimkou. Od roku 1995 víťazný kandidát často nemal viac než päťpercentný odstup voči svojmu vyzývateľovi. V posledných prezidentských voľbách v roku 2015 Andrzej Duda vyhral s podobným výsledkom – 51,55 percent hlasov.

Konzervatívci proti liberálom?

Situácia v Poľsku sa často podáva tak, ako keby išlo o spor medzi konzervatívcami a liberálmi. V skutočnosti je však otázka omnoho komplikovanejšia.

Hlavným protikandidátom Dudu bol varšavský starosta Rafał Trzaskowski z Občianskej platformy (PO). Aj keď sa Trzaskowski zviditeľnil v zahraničí najmä podporou práv sexuálnych menšín, PO nie je liberálna strana socialistického typu. Občianska platforma je tak ako slovenské KDH, česká KDU-ČSL, rakúska ÖVP alebo nemecká CDU členom Európskej ľudovej strany a dá sa skôr nazvať stredopravou stranou s pestrou zmesou centristických, liberálnejších aj kresťanskodemokratických politikov. PO sa podobá skôr menším centristickým politickým projektom, ako je napríklad strana Za ľudí.

Už pred tohtoročnou novelou potratovej legislatívy v Poľsku táto patrila medzi najreštriktívnejšie v Európe a zo strany PO nebolo vidieť plány niečo na tom meniť.

PiS je v spoločenských otázkach bezpochyby konzervatívnejšia než PO, no hovoriť o súboji konzervatívcov s liberálmi je prehnané. Ich vízie Poľska sú skôr dvoma odpoveďami na otázku z čias obnovenia poľského štátu.

K akému Poľsku sa má štát vrátiť?

Časť poľskej elity sa po prvej svetovej vojne snažila o obnovu spoločného štátu s Ukrajincami, Bielorusmi a Litovcami. Ich plánom bolo v modernej podobe obnoviť konfederáciu stredoeurópskych národov, ktoré by vytvorili protiváhu Moskve aj Berlínu. Podľa dynastie z čias poľsko-litovskej konfederácie sa hovorí aj o „jagiellonskom“ Poľsku a o jej presadenie sa neúspešne pokúšal maršál Piłsudski.

Na druhej strane stála koncepcia „piastovského“ Poľska. Odvolávajúc sa na stredoveký poľský štát, piastovská koncepcia odmietala spoluprácu s etnickými a náboženskými menšinami a často bola spájaná s antisemitizmom a agresívnym iredentizmom, ktorého cieľom nebolo vytvoriť spoločný štát, ale ovládnuť a polonizovať sporné územia.

Dnešní politickí pozorovatelia sa často odvolávajú na paralely medzi rozkolom v medzivojnovom období a tým dnešným.

Jej zástancom bol Roman Dmowski, ktorý sa v medzivojnovom období stal sympatizantom Mussoliniho a talianskeho fašizmu.

Dnešní politickí pozorovatelia sa často odvolávajú na paralely medzi rozkolom v medzivojnovom období a tým dnešným. PiS je často prezentovaná ako strana, ktorá favorizuje koncepciu Dmowského, zatiaľ čo PO sa snaží budovať otvorené a multietnické Poľsko spolupracujúce so svojimi susedmi.

Pravica proti ľavici?

To, že PiS častejšie využíva nacionalistickejšiu rétoriku a vystupuje konzervatívnejšie v spoločenských otázkach, však neznamená, že by v ekonomických otázkach bola skutočne pravicová, práve naopak. Úspech PiS sa zakladá aj na tom, že veľká časť obyvateľstva, najmä v menších obciach, mala pocit, že ekonomický rozvoj je niečo, čo prospieva najmä veľkým mestám a západným regiónom, zatiaľ čo obyčajní občania z neho nič nemajú.

Kto sa pozrie na mapu Poľska, vidí, že Poľsko A a Poľsko B dodnes nezmizli. Ide o pojem opisujúci rozdiel medzi západným Poľskom, ktoré bolo v devätnástom storočí pod nemeckou správou, a východným Poľskom pod ruskou a rakúskou správou.

Foto: Flickr/41WHC UNESCO

Poľsko A je časťou krajiny s hustou sieťou železníc, vyšším HDP na obyvateľa a nižšou nezamestnanosťou. Sú to regióny a oblasti, ktoré spolu s Varšavou najviac získali z ekonomického vývoja posledných desaťročí a kde väčšina voličov podporuje PO.

Poľsko B je tým druhým Poľskom, chudobnejším a konzervatívnejším, kde platí, že Poliakom je ten, kto je katolík. Bašty Práva a spravodlivosti sa nachádzajú práve v tejto oblasti, ktorá nadpriemerne trpela počas druhej svetovej vojny. Preto nie div, že tam populistická protinemecká rétorika PiS získava najviac podpory.

Úspech PiS sa však zakladá aj na tom, že sa jej podarilo získať voličov v západných regiónoch. Vďačí za to politike sociálnych balíčkov, najmä jej programu Rodina 500 plus. Nazýva sa podľa sumy 500 zlotých, asi 115 eur, ktorú mesačne dostáva každá rodina na každé dieťa. Podľa údajov poľskej vlády vďaka tomu vzrástol počet detí z 1,29 dieťaťa na ženu v roku 2015 na 1,45 v roku 2017 a medzi obyvateľstvom sa teší veľkej obľube. Dokonca pôvodne kritická PO rýchlo od kritiky upustila a sľubuje, že nehodlá populárny program zrušiť.

Poľsko na ceste do izolácie?

Kto si spomenie na zahraničnopolitickú situáciu Poľska okolo roku 2014, môže pocítiť ľahkú nostalgiu. Väčšina poľských susedov mala s Poľskom dobré vzťahy, zo siedmich susedov štyria boli dobrými partnermi v EÚ aj NATO a malicherné územné spory z medzivojnového obdobia boli dávno zabudnutými kapitolami z minulosti. Poľsko s Litvou patrili medzi najodhodlanejších podporovateľov novej vlády v Kyjeve a dobré vzťahy s Berlínom pomáhali Poľsku presadiť rezolútnu odpoveď na ruskú agresiu proti Ukrajine.

Táto fáza však netrvalo dlho. V roku 2015 parlamentné voľby vyhrala PiS a svojím ťarbavým správaním sa na medzinárodnej scéne nová vláda stúpila na päty, komu mohla.

Voči svojim menším susedom Varšava signalizovala, že na nich nezáleží, a politickými čistkami fakticky pochovala plány na spoločné poľsko-slovenské protišpionážne centrum, ktoré sa malo stať vedúcou inštitúciou pre všetky štáty Severoatlantickej aliancie.

Aj v správaní voči Kyjevu prevážil oportunistický prístup, zneužívajúci tragické masakry poľského obyvateľstva v oblasti Volyne počas druhej svetovej vojny na získavanie podpory v nacionalistických kruhoch poľského obyvateľstva.

Škoda napáchaná na nemecko-poľských vzťahoch je taká veľká, že dokonca Katolícka cirkev kritizuje prístup poľskej vlády k tejto otázke.

Ukrajinci zas odpovedali kritikou podobného správania zo strany Poliakov a pripomenuli aj deportácie Ukrajincov z pohraničia po druhej svetovej vojne. Obete všetkých strán si zaslúžia súcit a úctu, to však neznamená, že je najlepším prístupom riešiť tieto otázky ignorovaním utrpenia druhej strany. Aj keď sa ukrajinská strana spočiatku nesprávala o nič lepšie, pre Poľsko znamenal nešikovný prístup značnú stratu prestíže, ktorú na Ukrajine požívalo, a odstrašenie potenciálne úzkeho spojenca a obchodného partnera. Taktnejším prístupom by Poľsko dokázalo dosiahnuť omnoho viac bez toho, aby nahrávalo nacionalistickým politikom na ukrajinskej strane.

Aby sme však Poliakom nekrivdili, treba uznať, že sa nepúšťali iba do slabších. Asi najväčšiu zmenu zaznamenali práve vzťahy s veľkým susedom na západe – Nemeckom. Mierne povedané, počas predošlého storočia nemecko-poľské vzťahy nezvykli byť príkladom dobrej susedskej spolupráce a najväčšiu zodpovednosť zvykol niesť Berlín a nie Varšava.

Od roku 1990 však platil nepísaný kompromis – Nemecko sa vzdalo územných nárokov na 100 000 kilometrov štvorcových územia, ktoré stratilo po druhej svetovej vojne, a nepodporovalo požiadavky o odškodnenie desiatich miliónov Nemcov, ktorí boli odtiaľ vyhnaní, zatiaľ čo Poľsko sa už v roku 1953 vzdalo dodatočných finančných požiadaviek voči Nemecku, po tom, čo socialistická NDR akceptovala novú poľsko-nemeckú hranicu v roku 1950.

Ak sa zdalo, že v rokoch 2007 až 2014 sa nemecko-poľské vzťahy konečne zbavili záťaže starých krívd a oba štáty boli pripravené na priateľskú spoluprácu, pozorovatelia boli na omyle.

Obete všetkých strán si zaslúžia súcit a úctu, to však neznamená, že je najlepším prístupom riešiť tieto otázky ignorovaním utrpenia druhej strany.

Po nástupe vlády PiS v roku 2015 začali kolovať chýry o nových poľských požiadavkách voči Nemecku. Poľský Sejm vyhlásil zrieknutie sa reparácií z roku 1953 za nelegálne a poľskí politici a novinári vyhlasovali, že aj keď im možno právne reparácie nenáležia, tak aspoň morálne.

Sumy, o ktoré v skutočnosti ide, sú veľmi otázne, hovorí sa o 840 až 850 miliardách eur, no Poliaci samotní priznávajú, že v tejto čiastke nie sú zohľadnené nemecké reparácie pred rokom 1953 ani finančná a materiálna podpora neskoršieho dátumu.

Nemecká vláda sa zatiaľ snaží vyhnúť ďalšej politizácii háklivej témy, no poľské požiadavky odmieta, pričom upozorňuje na platnú Zmluvu o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku z roku 1990.

Škoda napáchaná na nemecko-poľských vzťahoch je taká veľká, že dokonca Katolícka cirkev kritizuje prístup poľskej vlády k tejto otázke. Pritom ani nie je jasné, či by Poľsko vôbec malo čo získať – po započítaní hodnoty nadobudnutých území by sa ľahko mohlo ukázať, že Poľsko získalo omnoho viac, než vôbec vo vojne stratilo.

Foto: Flickr/ Kancelaria Premiera
Washington namiesto Bruselu

Dôvodom, prečo poľská vláda v posledných rokoch opúšťa svojich spojencov a priateľov v regióne, je, že Európania pre PiS predstavujú nespoľahlivého a často neschopného partnera.

Zo slovenského pohľadu je pochopiteľné, že Poliaci riešia podobne ako my otázku, ako by mal štát zasiahnuť do súdnictva, v ktorom od socialistických časov neprebehla žiadna výrazná očista. To, že PiS zneužíva nutné reformy na jej dosiahnutie, je však druhá otázka.

Na Západe sa však už prvá premisa – nutnosť zásahu do postsocialistického právneho systému – stretá s nepochopením.

Poľsku teda zostal posledný spojenec – Washington.

Nepochopenie sprevádza v mnohých štátoch aj poľský pohľad na Rusko – štát, ktorý francúzsky prezident Emanuel Macron nepovažuje za hrozbu, ale za potenciálneho partnera.

A aj tam, kde je pochopenie pre Poliakov väčšie, Varšava nie je prioritou. Veľká Británia síce ruskou spravodajskou operáciou v Salisbury zakúsila výzvy, ktoré predstavuje Moskva, Brexit však znamená, že v dohľadnom čase jej úloha na kontinente bude skôr na ústupe.

Podobne aj Berlín je potenciálne dobrým spojencom s aspoň čiastočnými sympatiami pre Poľsko, no nemecké schopnosti sú obmedzené. Ak sa Poliaci jedného dňa zobudia a v novinách sa dočítajú, že v susednom Bielorusku sa zjavili zelení mužíci pochodujúci na Západ, nemecká armáda ich neuchráni, ani keby chcela.

Poľsku teda zostal posledný spojenec – Washington. Američania sú, či sa to nám Európanom páči alebo nie, jediným štátom, ktorý dokáže Poľsku prísť efektívne na pomoc. Kým sa to nezmení, nebude žiaden zázrak, ak Poliaci budú hľadieť na Trumpa miesto Bruselu.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Európania pomáhajú Libanonu a philadelphské chudobné rodiny budú mať internet zadarmo

Michal Lukáč

Prezidenta si človek nevyberá. Lukašenko „vyhral“ voľby v Bielorusku

Christian Heitmann

Nová misia. Dokáže Európa vysloviť: „Všetci sme Libanončania“?

Michele Zanzucchi

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies