Spoločnosť Zahraničie

Nová kaukazská vojna. Môže konflikt vyvolať stret superveľmocí?

Foto: Azerdžajbanskí vojaci, Flickr/Chairman of the Joint Chiefs of Staff

Na arménsko-azerbajdžanskej hranici zomrelo pri prestrelkách minimálne 16 ľudí, medzi padlými je aj azerbajdžanský generálmajor. Obe strany sa obviňujú z novej eskalácie a využívania delostrelectva. Majú nové potýčky potenciál vtiahnuť do konfliktu aj Rusko a USA?

Arménsko-azerbajdžanské vzťahy sa bez preháňania dajú označiť za nedobré. Keď sa počas prvej svetovej vojny Arméni stali obeťou genocídy vykonanej Osmanskou ríšou, Azerbajdžanci kolaborovali s postupujúcou osmanskou armádou. V septembri 1918 v Baku padlo protiarménskemu pogromu za obeť prinajmenšom desaťtisíc ľudí, niektoré zdroje uvádzajú dokonca tridsaťtisíc obetí.

Po vojne sa územie dnešného Arménska a Azerbajdžanu nakrátko stali nezávislými. Sen o nezávislosti však ukončila Červená armáda, ktorá kaukazské štáty dobyla a anektovala. V Sovietskom zväze vtedajší komisár pre národnostné otázky Stalin rozhodol, že väčšinu sporných území dostane Azerbajdžan, no územie Náhorného Karabachu, ktoré bolo osídlené Arménmi, sa stane autonómnou oblasťou.

Počas sovietskeho obdobia Arménsko aj Azerbajdžan boli multietnické republiky. V azerbajdžanskom Baku žilo koncom sedemdesiatych rokov vyše dvestotisíc Arménov, a aj keď ich podiel na obyvateľstve bol nižší než v predošlých desaťročiach, ešte stále bol každý siedmy obyvateľ Armén.

Arméni tvorili v Náhornom Karabachu väčšinu obyvateľstva. Ich podiel však klesol z 93 na 73 percent a Arméni sa obávali, že im hrozí rovnaký osud ako Nachičevanu. Autonómna republika Nachičevan sa pod tlakom Turecka stala súčasťou Azerbajdžanu. Počas sovietskej nadvlády klesol podiel Arménov zo 40 na 0,6 percenta. Podľa azerbajdžanského sčítania obyvateľstva dnes v regióne s takmer polmiliónovou populáciou zostalo už len šesť (!) Arménov a mnohé z najdôležitejších arménskych kultúrnych pamiatok boli zničené, zatiaľ čo si azerbajdžanská armáda na bývalých cintorínoch zriadila strelnice. Britský Guardian označil ničenie tisícok stredovekých arménskych náhrobných kameňov za najhoršiu kultúrnu genocídu 21. storočia. Arménske krížové náhrobné kamene, nazývané chačkary, sú známe svojou bohatou ornamentálnou výzdobou a tvoria významnú časť arménskeho architektonického a kultúrneho dedičstva.

Foto: Arménske znázornenie Arménska a Arcachu, Flickr

V posledných rokoch Sovietskeho zväzu preto v Náhornom Karabachu rástla túžba stať sa súčasťou Arménska. Už v šesťdesiatych rokoch tri memorandá upozorňovali na nedostatočnú autonómiu a domáhali sa pričlenenia k Arménsku. Moskva však požiadavky odmietla.

Od roku 1988 sa konflikt začínal vyhrocovať. Už počas sovietskej nadvlády bezpečnostné zložky začali strácať kontrolu a s kolapsom Sovietskeho zväzu situácia eskalovala do otvorenej vojny, ktorá si na oboch stranách vyžiadala tisícky obetí. Státisíce civilistov na oboch stranách boli nútené opustiť svoje domovy, etnické čistky boli v jednotlivých prípadoch sprevádzané masakrami celých dedín.

Ani Azerbajdžanci v Arménsku nemali na ružiach ustlané. Väčšina z nich Arménsko opustila, rovnako ako územia, ktoré Arménsko vo vojne dobylo. Počet azerbajdžanských utečencov presiahol pol milióna.

Nová eskalácia

Už v roku 2016 sa Arménsko a Azerbajdžan dostali na hranicu vojny. V menších stretoch sa pozdĺž línie prímeria ostreľovali arménski a azerbajdžanskí vojaci, obe strany stratili desiatky vojakov. Pod ruským nátlakom sa však obe strany vrátili k rokovaciemu stolu.

Niekoľko rokov sa zdalo, že išlo o jednorazovú eskaláciu, no v posledných dňoch obe strany hlásili vojenské straty, padlých aj nasadenie ťažkých zbraní. Nie je jednoznačné, kto nesie zodpovednosť za novú eskaláciu, aj keď bohatší Azerbajdžan je vojensky vo výhode. Tieň podozrenia však padá na Azerbajdžan aj kvôli tomu, že deň pred vypuknutím bojov azerbajdžanský prezident Alijev nevylúčil nové vojenské strety po tom, čo diplomacia nedokázala dosiahnuť azerbajdžanské požiadavky. Boje posledných dní sú však iné, než boli tie predošlé. Čím to je?

Najmä polohou. Väčšina potýčok, ku ktorým dochádzalo, zvykla byť na spornom území v Náhornom Karabachu. Tam sa udiali vojenské strety v roku 2016 a tam teoreticky majú obe strany záujem dobyť ďalšie územia.

Konflikt, počnúc 12. júlom, sa udial úplne inde, na severovýchode Arménska. V tomto regióne je arménsko-azerbajdžanská hranica jasná – a azerbajdžanský útok na Arménsko by mohol viesť k povinnosti Moskvy prísť svojmu spojencovi, Arménsku, na pomoc. V spojení s výrokmi Turecka, ktoré podporuje Azerbajdžan, nie je ťažké si predstaviť scenár, v ktorom by sa odrazu dve z najväčších svetových mocností ocitli v ozbrojenom konflikte. Takáto eskalácia by sa len ťažko dala obmedziť na región a v prípadnej vojne by hrozilo, že obe strany by útočili na ciele hlboko v nepriateľskom území. Chtiac-nechtiac by Organizácia Severoatlantickej zmluvy musela prísť Turecku na pomoc.

Tieto úvahy sú, samozrejme, prehnané, no ukazujú, prečo je dôležité konflikt včas deeskalovať a zabrániť väčšej vojne v už beztak trápenom regióne.

Európska únia vyzvala obe strany upustiť od použitia násilia. Podľa posledných správ však boje zatiaľ pokračujú.

Riešením môže byť arbitráž

V situácii, kde sa obe konfliktné strany nevedia dohodnúť, lebo obe trvajú na maximalistických požiadavkách, by mohlo byť najlepším riešením nechať medzinárodnú komisiu nájsť technokratické riešenie bez toho, aby sa dala ovplyvňovať emóciami na oboch stranách. Časť medzinárodných pozorovateľov kritizuje, že obe strany zneužívajú krivdy z minulosti na legitimizáciu svojich nárokov, a požadujú dosadenie neutrálnej komisie. Základom by mohla byť skupina štátov OSCE, Rusko, Francúzsko a Spojené štáty, ktoré už v deväťdesiatych rokoch boli súčasťou takzvanej Minskej skupiny.

Jednoznačné je, že ani jednej strane sa nepodarí dlhodobo udržať enklávy, ktoré sa nachádzajú na druhej strane hranice. Najväčšou z nich je arménska enkláva Arcvašen, ktorú od vojny v deväťdesiatych rokoch okupujú azerbajdžanské jednotky, a tri menšie azerbajdžanské enklávy v Arménsku, ktoré obsadilo Arménsko. Obyvatelia týchto oblastí boli nútení ich opustiť, aj šance na návrat sú minimálne. Keby sa obe strany dohodli už na tejto drobnosti, bol by to prvý krok k celistvému riešeniu.

Čo s Náhorným Karabachom?

Oblasť Náhorného Karabachu je horúcim zemiakom, ktorému sa Európska únia zatiaľ vyhýbala. Právne sa nachádza v nejasnom stave, medzinárodná komunita ho považuje za časť Azerbajdžanu, ten ho však od čias svojej nezávislosti nikdy nemal pod efektívnou kontrolou. Zástancovia „Republiky Arcach“, ako sa Náhorný Karabach nazýva od roku 2017, preto Náhorný Karabach považujú za nezávislý štát.

Foto: Flickr/Clay Gilliland

Akoby táto situácia nebola dosť komplikovaná, Náhorný Karabach nehraničí priamo s Arménskom, ale aj na najbližšom mieste ho od Arménska oddeľuje asi desať kilometrov územia, ktoré nebolo súčasťou autonómnej oblasti.Toto územie počas vojny ovládli arménske jednotky, ktoré sa odmietajú vzdať tohto pre Arcach životne dôležitého koridoru spájajúceho ho s Arménskom.

Ak aj niektoré štáty majú sympatie pre arménsku demokraciu, zatiaľ sa to nepretavilo do konkrétnej pomoci. Na vine je aj ropa. Alijevov režim v Azerbajdžane síce nespĺňa základné požiadavky demokratického štátu, no pre mnohé európske štáty je kľúčovým dodávateľom ropy a zemného plynu.

Územie za suverenitu?

Vzhľadom na obrovský ekonomický a bezpečnostný problém, ktorý neriešený konflikt pre obe strany predstavuje, by bol namieste kompromis. To by pravdepodobne znamenalo, že arménske jednotky by opustili časť obsadených území, s najväčšou pravdepodobnosťou na juhovýchode sporného územia, zatiaľ čo Azerbajdžan by akceptoval pričlenenie Arcachu k Arménsku spoločne s oblasťou nachádzajúcou sa medzi Arménskom a bývalou autonómnou oblasťou.

Foto: Stredoveký arménsky kláštor v Karabachu, Flickr/Nina Stossinger

Vojenské zločiny, ktorých sa dopustili obe strany, ukazujú, že nie je možné vzdať sa osídlených území. Jediná možnosť, ako zabrániť ďalším etnickým čistkám, je akceptovať hranice založené na línii prímeria z roku 1994 a ktoré sa na severe zakladajú na prirodzenej hranici v pohorí. Menšie ústupky arménskej strany by museli byť spojené s dostatočne dlhou prechodnou fázou, v ktorej by civilné obyvateľstvo malo možnosť sa presťahovať do územia, ktoré by podľa dohody pripadlo Arménsku.

Obe strany by museli vylúčiť ďalšie územné nároky v budúcnosti a bezpečnosť hranice by mala zaistiť medzinárodná komunita. Vhodnými kandidátmi na túto úlohu by mohli byť štáty, s ktorými dotyčné štáty majú dobré vzťahy, no ktoré nepodporujú územné požiadavky jednej z konfliktných strán. Na arménskej strane by to mohlo byť Rusko alebo Francúzsko, na strane Azerbajdžanu napríklad Taliansko alebo Nemecko.

Vzhľadom na vplyv Ruskej federácie si diplomatické riešenie vyžaduje účasť Moskvy. Takéto riešenie by bolo nielen v záujme konfliktných strán aj Európskej únie, ale vyriešenie konfliktu bez zapojenia USA by mohlo primäť Kremeľ k tomu, aby aspoň čiastočne upustil od svojej politiky udržiavania zamrznutých konfliktov a zohral konštruktívnu úlohu. Pre Rusko by nájdenie riešenia, ktoré by nezväčšilo vplyv USA v Kaukaze, mohlo byť dostatočne silnou motiváciou, aby podporilo ukončenie konfliktu. Zároveň by deeskalácia v Kaukaze mohla podporiť zlepšenie vzťahov medzi Moskvou a Ankarou, niečo, o čo sa obe strany v posledných rokoch pokúšajú.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Európania pomáhajú Libanonu a philadelphské chudobné rodiny budú mať internet zadarmo

Michal Lukáč

Prezidenta si človek nevyberá. Lukašenko „vyhral“ voľby v Bielorusku

Christian Heitmann

Nová misia. Dokáže Európa vysloviť: „Všetci sme Libanončania“?

Michele Zanzucchi

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies