Stĺpčeky

Nedá mi to spať…

Každý z nás z vlastnej skúsenosti vie, ako túžime po priateľstve, po láske blízkych ľudí. Ako si ju získať? Dá sa ju získať hlavne podľa logiky Ježišových slov, či podľa známeho zlatého pravidla: „Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ Také jednoduché: Ja tebe a ty mne! – Lenže v každodennom živote sa toto logické spojenie akosi vytráca.

Psychológovia tento jav môžu pomenovať: ubúda prosociálnosti; teológovia to môžu diagnostikovať: kde sa odmieta Boh, chradne aj nezištná láska k blížnemu. Bežný občan, občianka, bez vedeckých metód, jednoduchým pozorovaním života okolo seba, povie: medziľudské vzťahy sú na bode mrazu, vládne ľahostajnosť…

Zopár mesiacov po výbuchu koronavírusovej pandémie sa zdalo, že mnohí ľudia zo svojej prirodzenej osobnostnej vybavenosti objavili radosť, keď mohli či museli pomáhať núdznym ľuďom. Čo robiť, aby táto skúsenosť nevyprchala? Aby fungovala solidarita, najmä medzi generáciami?

Urobme si malé sondy do prostredí, ktoré by nás mali, mohli – za inak normálnych podmienok – logicky viesť k uplatňovaniu našej prirodzenej schopnosti dobroprajnosti. Pokiaľ tie prostredia túto úlohu neplnia, je to varovný signál! Bez lásky život na zemi chradne aj napriek veľkým výdobytkom vedy a techniky.

Najúčinnejšou školou solidarity by mala byť rodina. Lenže húfne používanie smartfónov, v stále nižšom veku, môže premieňať bohatstvo rodinných vzťahov a rodinnú komunikáciu na „tiché domácnosti“. Keď každý, každá pri svojom malom displeji prežíva iné vzťahy, virtuálne – potom na reálne vzťahy nezostáva čas ani energia.

Škola je stále viac vzdelávacia ako výchovná inštitúcia. V túžbe po výkone sa školská trieda môže stať viac konkurenčným ako spolupracujúcim spoločenstvom. Deti, ktoré navštevujú náboženskú výchovu, by si mali postupne osvojovať kresťanskú motiváciu pre solidárne vzťahy, lebo všetci sme deťmi jedného Otca, bratia a sestry. Funguje to? Deti navštevujúce predmet etická výchova by mali byť vedené pomocou zážitkových metód a skúseností k prosociálnym postojom: to znamená k ochote nezištne pomáhať druhým ľuďom. To je poslaním výchovného pôsobenia etickej výchovy. Funguje to? Možno by bolo veľkým prínosom, keby sa stretli pedagógovia obidvoch výchovných predmetov a odovzdali si skúsenosti a pohľad na klímu vzťahov školách.

Aj dospelí sme v škole nášho života vedení k medziľudským vzťahom, je to podmienka prežitia. Okrem bežných vzťahov v našom prostredí sú tu médiá masovej komunikácie, ktoré nás ovplyvňujú. Lenže v obrovskom objeme informácií  médiá masovej komunikácie uprednostňujú vo svojich spravodajstvách správy o tragických udalostiach, násilí, o ľudskom utrpení. Sme schopní vypočuť také správy s pocitom súcitu? Alebo si chránime psychickú pohodu tým, že také správy vytesníme z pamäti? Čo to robí s naším postojom k tým neznámym trpiacim ľuďom a čo to robí s našou otvorenosťou pre súcit v našom blízkom okolí?

Stačí sa pozrieť na mapu sveta, kde sú vážne vojenské konflikty: Sýria a celý Blízky východ; Afrika – Nigéria a celý Sahel, Sudán, Burundi, Kamerun, kde je citadela Hnutia fokoláre; krajiny Amazónie a ich developeri, draví po pôde domorodcov; Filipíny, kde ich etnické bohatstvo zďaleka nie je zdrojom pokoja, skôr naopak. Trápi nás to?

Môžeme nejako prispieť k zmene alebo musíme rezignovať a stratiť svoje poslanie žiť pre druhých ľudí ako poznávací znak Ježišových učeníkov?

Chiara Lubichová po skúsenosti vojny a v nej v protileteckých krytoch vytrysknutej obrovskej sily spirituality jednoty pozývala svojich: Tam, kde chýba láska, prines lásku. To bola a je metóda všetkých tvorcov obnovy v dlhých dejinách Cirkvi. Rehoľné, laické či občianske spoločenstvá vznikali a vznikajú vždy okolo ľudí, ktorí dokázali mať lásku k chorým, chudobným,  opusteným aj k nepriateľom. Ktorí mali víziu, ako napĺňať rôzne pozitívne ciele. To je pozvaním aj pre nás: Nestačí sa trápiť, že upadá láska mnohých, ako Ježiš predpovedal. Šírme lásku v našom malom prostredí, ako len vieme. A Ježiš z tých našich malých chlebov lásky dokáže nasýtiť zástupy, ako to urobil na brehu Galilejského mora, keď bol ešte medzi nami. Pevne verím, že to môže urobiť aj v našom 21. storočí.

 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Pre zdravý rozvoj detí je úloha starých rodičov nezastupiteľná

Katarína Jančišinová

Mlčať je zlato. Alebo aj nie

Ignác Brosch

Komunita Nové horizonty sa rodí v bolestiach

Peter Kuchár

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies