Spiritualita jednoty Štýl

Etapy charizmy: Vášeň pre Cirkev

Foto: Chiara Lubichová a Eli Folonariová vychádzajú z prvej audiencie u pápeža Pavla VI, Citta nuova

Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.

Roky 1961 – 1964

Schválenie ad experimentum. Osobný vzťah medzi Pavlom VI. a Chiarou Lubichovou. Chiara pochopí Máriino stabat. Cesty za železnú oponu.

Dvadsiaty tretí marec 1962 je pre mladé hnutie dátum, ktorý sa zapísal do histórie: schválenie Pravidiel fokolarínov ad experimentum, prvé oficiálne potvrdenie zo strany Svätej stolice prostredníctvom Agatangeloda Langasca OFM Cap, externého asistenta, ktorého úlohou bolo bdieť nad realizáciou Stanov počas obdobia skúšky. Tento akt, vďaka ktorému sa hnutie „stáva Cirkvou“, sprevádza veľká radosť, no nechýba ani neistota, keďže schválenie sa týka len mužskej časti.

V tomto období Chiara intenzívne prežíva skúsenosť, ktorá sa spája s Máriou pod krížom, keď zbavená všetkého má svojou obetou účasť na Synovej obete. Chiara hľadí na ňu a učí sa „strácať“ aj to najposvätnejšie. Počas leta Chiara dospeje k novému poznaniu: 12. augusta toho istého roka objaví vo švajčiarskom Einsiedelne plodivý rozmer Márie Bolestnej, ktorý prýšti z bolesti a odpútanosti a spája sa s kontempláciou vnútornej krásy Márie v jej stabat. Túžba žiť ako Mária Bolestná, Kráľovná všetkých čností, vrchol lásky sa pre Chiaru stáva životným zameraním: „Mám jedinú Matku na zemi – Máriu Bolestnú.“ O niekoľko rokov si Chiara napíše do denníka: „Sme v ,škole‘ Márie Bolestnej. […] Využime preto všetky príležitosti, ktoré nám každý deň prinesie, a nikdy ju nezraďme, pretože by sme tak zradili svoju svätosť. A čo by nám to osožilo, ak by sme aj celý svet získali, no zanedbali by sme svoju dušu?“ (15. júna 1964).

K prvému oficiálnemu, hoci len čiastočnému uznaniu hnutia zo strany Cirkvi dochádza v počiatočnej fáze koncilového obdobia. Tretieho júna 1963 zomiera pápež Ján XXIII a 21. júna ho vystrieda Giovanni Battista Montini, Pavol VI. Len o niekoľko mesiacov neskôr, v novembri 1963, sú ad experimentum schválené Pravidlá ženskej časti Diela. Vďačnosť voči Bohu i Cirkvi za toto nádejné znamenie je veľká, no Dielo teraz zdanlivo tvoria dve oddelené časti, čo nezodpovedá fyziognómii, ktorú vytvoril Boh. Za takýchto okolností pápež Montini prijme 31. októbra 1964 Chiaru prvý raz na audiencii. Pavol VI. so svojou múdrosťou a taktnosťou zdôrazní kľúčový bod požiadavky prepojenia medzi mužskou a ženskou časťou prostredníctvom rady, ktorú by viedla osoba laického stavu.

Pápež prejavuje pochopenie a bezhraničné prijatie: „Nemajte z ničoho strach,“ povie Chiare. „Žiadna forma, nech by pôsobila akokoľvek zvláštne, nie je nemožná. Všetko sa dá.“ Po dlhom období skúmania, počas ktorého sa viackrát zdalo, že Hnutie fokoláre rozpustia a Chiara sa azda utiahne do kláštora, prišiel zvrat – pápež Montini veľkoryso preukázal otvorenosť. Od tej chvíle na podnet Pavla VI. nasledujú viaceré opatrenia vedúce k definitívnemu schváleniu: Chiara je v novembri 1965 uznaná za prezidentku Máriinho diela, vo februári 1966 je na päť rokov schválená ad experimentum Koordinačná rada. Po prvej audiencii nasledujú ďalšie, vďaka ktorým Chiara skrze pápeža zakúša otcovskú lásku Boha. Pavol VI. v načúvaní Duchu Svätému Chiaru povzbudzuje a naznačuje perspektívy rozvoja. „Vy pracujete pre Cirkev,“ povie Chiare 6. septembra 1965. „Táto veta, po ktorej sme tak túžili, oblažila dušu ako ten najsladší balzam,“ zapíše si Chiara do svojho denníka. „Je to chvála Ježišovi medzi nami! Cirkev! Môcť pre ňu pracovať, žiť, zomrieť. A pápež najlepšie vie, či je pravda, že pracujeme skutočne pre Cirkev. Teraz už len musíme zostať verní svojim ideálom.“

Prenasledovaná Cirkev, teda Cirkev za železnou oponou, a ekumenický dialóg sú hlavnými líniami rozvoja pri šírení ducha jednoty a spoločenstva, ku ktorým hnutie nabádal aj pápež Pavol VI. Prvé cesty do krajín pod komunistickým režimom podnikli členovia hnutia už v roku 1955. Ôsmeho septembra toho istého roka Guido Mirti cestuje do Prahy a Cirkvi žijúcej v utajení prináša požehnanie pápeža Pia XII.

Chiarina túžba pomôcť týmto kresťanom vzrástla ešte viac po udalostiach v Maďarsku v roku 1956. Konkrétnu podobu nadobudla koncom roka 1959, keď Natalia Dallapiccolová, prvá spoločníčka Chiary Lubichovej, prichádza do Berlína, aby založila prvé fokoláre. To sa čoskoro stalo kontaktným miestom pre mnohých z východného Nemecka, ktorí v ňom nachádzali prijatie, povzbudenie, duchovnú silu. V júli 1960 sa tam za prítomnosti Chiary a dona Foresiho konalo prvé mariapoli. Na stretnutí sa zúčastnili aj ľudia pochádzajúci z východnej časti Nemecka. Na audiencii 31. októbra 1964 sa Pavol VI. zaujíma, ako sa hnutie rozšírilo za železnou oponou, a dáva podnet na ďalšiu perspektívu rozvoja: zriadiť v Ríme turistické centrá, ktoré by prijímali ľudí z východnej Európy a udržiavali ich v kontakte so životom kresťanov. Zároveň mali podporovať cesty do krajín za železnou oponou a prinášať tam pomoc a povzbudenie.

Stretnutie s kresťanmi rôznych denominácií nie je plánované, tak ako sa to v histórii hnutia neraz stávalo. V roku 1957 si niektoré evanjelické rehoľné sestry (Marienschwestern) pochádzajúce z Darmstadtu (Nemecko) dali medzi sebou vedieť informáciu o pripravovanom mariapoli vo Fiera di Primiero a zúčastnili sa na ňom. Hnutie tak preukázalo zmysel pre dialóg v súlade s vyjadreniami pápežov. V priebehu ďalších rokov sa dialóg na rôznych úrovniach a rozličnými smermi čoraz viac rozvíjal. Na historickej audiencii 31. októbra 1964 sa okrem iného prejavila aj dôvera voči Chiarinej osobe. Pavol VI. Chiaru svojou reakciou na jej otázku: „Je Vaša Svätosť spokojná, že pracujem (pre Cirkev)?“ povzbudil, keď jej odpovedal: „Áno, dcérka, z celého srdca.“

Pápež dialógu s celým svetom

Rím 21. januára 1965

Keď som išla na audienciu k Svätému Otcovi Pavlovi VI., osobitne prvý raz, mala som silný dojem, že som stála pred človekom, ktorý miloval výnimočným spôsobom. Pápež hovoril slová, ktoré boli výrazom múdrosti, čo prekonávala všetky dovtedy platné právne prekážky. Keď som mu predstavovala Dielo, chápal, prijímal ho do svojej duše v celej jeho celistvosti. Sám pápež ma podporil, aby som vyslovila všetko, a uisťoval ma: „… všetko sa dá.“ Spomínam si, že som zachytila jasný súzvuk medzi tým, čo mi hovoril pápež, a tým, čo som vnímala ako prichádzajúce od Boha pre budovanie tohto Diela. Tento dojem bol taký silný, až som mala takmer pocit, že pracovňa, kde Svätý Otec prijímal návštevy, akoby nemala strop, a nebo sa spájalo so zemou. […] Je to pápež dialógu s celým svetom, pápež, čo vidí ľudstvo ako jednu veľkú rodinu, jediný národ.

Úryvok z knihy Uomini al servizio di tutti, Città Nuova, 1978, s. 105-107.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Slovo života – september 2020

Letizia Magriová

Problém nastáva, keď hovoríme o tých, ktorí sú vonku, že sú menej ako my

Ignác Brosch

V tej najväčšej tme som urobil rozhodnutie

Juraj Gereg

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies