Spoločnosť Zahraničie

Erdoganovo rozhodnutie je zradou poslania Turecka k premosteniu civilizácií

Foto: Pixabay

Erdoganovo rozhodnutie urobiť z Baziliky Hagia Sofia v Istanbule mešitu rozpútalo vášnivé diskusie. Súčasná situácia opäť poukazuje na zmätok na našom kontinente, ktorý je v tejto chvíli zavalený jedine prerozdelením finančných prostriedkov v čase pandémie. Veľmi pravdepodobne Erdogan v takéto ticho dúfal.

V júli 2009 som navštívil Istanbul. Jeden večer ma moji moslimskí priatelia pozvali do reštaurácie. Mali sme rezervovaný stôl, no kým sme si sadli, prešlo asi desať minút. Náš hostiteľ viedol dlhú debatu najprv s čašníkom, potom s majiteľom reštaurácie. Napokon nás usadili za iný stôl, než ktorý nám na začiatku pridelili. Neskôr som sa dozvedel, že problém spočíval v tom, že priateľ, ktorý nás pozval, sa chcel pri večeri rozprávať o náboženstve. Bol stúpenec sufizmu a skutočne sa chcel so mnou podeliť o svoju duchovnú skúsenosť. Sekulárny charakter tureckého štátu zakazoval nielen prejavy kultu na verejnosti, ale aj akékoľvek debaty o náboženstve. Bolo nebezpečné hovoriť o veciach, o ktorých sme sa plánovali baviť v reštaurácii. Hoci bol náš stôl od ostatných hostí dostatočne vzdialený, vždy keď čašník priniesol ďalšie jedlo, naša debata opadla a len čo sa vzdialil, hneď sme v nej pokračovali.

Popíšem druhú situáciu, ktorá sa udiala práve vo chvíli, keď som sa chystal poskladať si v hlave myšlienky k tomuto textu. Cez WhatsApp som dostal správu od priateľa, ktorý bol práve na výlete v Turecku. „Poznám túto krajinu a naučil som sa vážiť si bohatstvo jej kultúry a úžasnú pohostinnosť.

Možno vybadať celý prerod krajiny, ktorá tvorila most medzi Východom a Západom.

Dnes, dva dni potom, ako Chrám Hagia Sofia zmenili na mešitu, som sa chcel postaviť do radu, aby som ju navštívil. Zostal som veľmi prekvapený, keď som videl nebojácny zástup Turkov, ktorí vstupovali do mešity a na plné hrdlo kričali Allāhu ʾakbar (Boh je veľký). Mal som takmer dojem, že tu vládla atmosféra ako pri dobytí posvätného miesta. Obdivujem nábožnosť moslimských bratov a sestier, no dnes uprostred toho rozruchu sa mi zdalo, že tu zbožnosť akosi chýbala.“

Na týchto dvoch situáciách vykreslených kontrastnými farbami, ktoré vznikli v odstupe desiatich rokov, možno vybadať celý prerod krajiny, ktorá tvorila most medzi Východom a Západom a pred niekoľkými rokmi ešte bola potenciálnym ďalším štátom vstupujúcim do Európy.

Dnešné Turecko však sekulárny charakter moderného štátu, ktorého zakladateľom bol Mustafa Kemal Atatürk, zahodilo za plecia. Urobilo tak v mene súčasného prezidenta Erdogana kvôli pseudonábožnosti, ktorá hraničí s fanatizmom. Moc muža, ktorý prešiel z roly primátora Istanbulu na post prezidenta krajiny, nám dáva interpretačný kľúč tohto rozhodnutia. Stojí za ním on a on ho aj v mene islamu a tureckého nacionalizmu uskutočnil.

Erdoganov plán, zrejmý už niekoľko rokov, je priviesť krajinu k sláve Osmanskej ríše.

Erdoganov plán, zrejmý už niekoľko rokov, je priviesť krajinu k sláve Osmanskej ríše.

Absolútnou chimérou je myslieť si, že v roku 2020 možno, hoci s istými obmenami, opäť nadobudnúť politicko-administratívnu autoritu a navrátiť krajine obraz jedného z najväčších impérií v dejinách. Na medzinárodnej úrovni to zmysel nedáva, no krajinu so silným národným cítením to vnútorne stmeľuje.

Nie všetko však funguje tak, ako by Erdogan chcel. Veď práve v posledných komunálnych voľbách Erdoganova strana AKP prišla o dôležité centrá, ako je Istanbul a Ankara, čo je dôkazom toho, že verejná mienka nestojí za jeho megalomanskou víziou.

Pohnútku urobiť z Hagie Sofie opäť miesto moslimského kultu možno totiž čítať ako pokus znova si prisvojiť časť Turecka, ktorá mu už nepatrí a o ktorej niektorí pozorovatelia tvrdia, že tvorí až 45 percent obyvateľstva, aj keď štatistiky sú skôr neurčité. Na vnútroštátnej úrovni nesmie zostať nepovšimnutý aj ďalší dôležitý detail. K rozhodnutiu o Hagii Sofii nedošlo prostredníctvom prezidentského dekrétu. Erdogan chcel rozhodnutie Štátnej rady, vďaka čomu sa mu podarilo naplniť jednu zo svojich ideí – ideu o národnom a nacionalistickom islame s víziou národného štátu. Ako sám priznal, bol to už jeho chlapčenský sen.

Islam, ktorý už celé roky zažíva napätia medzi Saudskou Arábiou a Iránom, alebo ak by sme to chceli vyjadriť inak, pnutia medzi wahhábizmom a Chomejního šiítizmom, je, samozrejme, potrebné vnímať na geopolitickej úrovni. Erdogan si už dávno osvojil tento pohľad, pričom sa v islamskej geopolitike snažil navrhnúť tretí pól: Turecko, ktoré sa vzdalo laickosti zanechanej Atatürkom, aby opäť vstúpilo na bojisko politicko-náboženskej konfrontácie. Pod takýmto uhlom pohľadu by sa rozhodnutie prinavrátiť do Hagie Sofie miesto moslimského kultu mohlo zdať jasnejšie.

Zaumieniť si stať sa skutočným ochrancom islamu by bolo teatrálnym gestom, vzdialeným od hier medzi wahhábistami a šiítmi. Inými slovami, bol by to pokus, ktorým by sa Edogan nádejal, že si získa náklonnosť tých spomedzi moslimov, ktorí by chceli zostať neutrálni.

Turecký prezident skutočne nerobí nič iné ako to, že sám seba navrhuje za hlavu antimoderného islamu.

No napokon, ako je už Erdoganovým štýlom, snaží sa to dosiahnuť rozdúchavaním ohňa polarizácií, ktoré charakterizujú Stredný východ a všeobecne celý moslimský svet. Turecký prezident skutočne nerobí nič iné ako to, že sám seba navrhuje za hlavu antimoderného islamu, ktorý sa stáva štátnym náboženstvom a je obrazom opätovných víťazných ťažení pripomínajúcich križiacke výpravy.

Počas posledných dní sa proti tomuto rozhodnutiu zdvihlo veľa nesúhlasu, nespokojné hlasy sa ozývajú aj spomedzi moslimov. Tým najvýznamnejším bol bezpochyby postoj Mohamada Abdela Salama, generálneho sekretára Vysokého výboru pre ľudské bratstvo (Hchf), ktorý tvoria zástupcovia náboženstiev. Tí sa odvolávajú na Dokument o ľudskom bratstve, ktorý 4. februára 2019 v Abú Zabí podpísal pápež František a veľký imám, rektor káhirskej univerzity Al Azhar Ahamad Muhammad al-Tayyib.

Abdel Salam, poradca veľkého imáma a Moslimskej rady starších, podpísal vyhlásenie na podporu žiadosti Svetovej rady cirkví, ktorým sa obracia na Erdogana, aby si Hagia Sofia mohla zachovať svoje poslanie byť „miestom otvorenosti, stretnutia a inšpirácie pre ľudí zo všetkých národov a náboženstiev“. Okrem toho Vysoký výbor pre ľudské bratstvo vo svojom vyhlásení zdôrazňuje, že miesta kultu majú byť vždy posolstvom pokoja a lásky pre všetkých veriacich. Majú slúžiť ako pozvanie k tomu, aby „sa všetci vyhýbali krokom, ktoré by mohli podlomiť medzináboženský dialóg a narušiť komunikáciu medzi kultúrami, čo by mohlo viesť k napätiam a nenávisti medzi stúpencami rôznych náboženstiev. Zároveň je to potvrdenie požiadavky ľudstva dať prioritu hodnotám spolunažívania“.

Spomedzi moslimských krajín Katar, Líbya a Irán schválili „odvážny počin“ tureckého premiéra, zatiaľ čo Spojené arabské emiráty, Saudská Arábia a Egypt ho obvinili z pokusu zneužiť islam na opätovné dosiahnutie vnútroštátnej dohody.

Rozhodnutia a príklad Turecka majú obrovskú váhu a môžu výrazne pomôcť pri premostení civilizácií a nachádzaní schodných ciest pri budovaní pokoja.

Európa okrem Grécka, ktorého sa celé dianie dotýka priamo z dobre známych historických dôvodov a odvekých neutíchajúcich napätí s tureckým susedom, sa utiahla do ticha. A pritom Turecko ešte len pred pár rokmi stálo pred bránami Európskej únie.

Súčasná situácia opäť poukazuje na zmätok na našom kontinente, ktorý je v tejto chvíli zavalený jedine prerozdelením finančných prostriedkov v čase pandémie. Veľmi pravdepodobne Erdogan v takéto ticho dúfal.

Celkom iný charakter malo krátke, no významné stíšenie pápeža Františka potom, ako vyslovil spontánnu vetu: „Je to veľká bolesť.“ V roku 2014 sa Bergoglio pri svojej návšteve Ankary a Istanbulu obrátil na Erdogana slovami, ktorými zdôraznil, akú zodpovednosť nesie Turecko „pre svoju históriu, geografickú polohu a z dôvodu dôležitého postavenia na danom území“. Pápež František zároveň povedal, že „rozhodnutia a príklad Turecka majú obrovskú váhu a môžu výrazne pomôcť pri premostení civilizácií a nachádzaní schodných ciest pri budovaní pokoja a autentického rozvoja“. Erdoganovo rozhodnutie je bezpochyby zradou tohto poslania.

Autor je prispievateľom Città Nuova.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Výber NM: Matovič sa dohodol so zástupcami športu a kultúry, Pence a Biden počas pietnej akcie zabudli na stranícke súboje

Michal Lukáč

Aj boj proti rasizmu je pro-life témou

Christian Heitmann

Výber NM: Ministerstvo práce SR sa pokúsi pomôcť mladým rodinám a nové dohody posúvajú Sudán k mieru

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies