Štýl Svet mladých

Problém nastáva, keď hovoríme o tých, ktorí sú vonku, že sú menej ako my

Foto: Július Kotus

Mladí na vidieku by si najmenej priali žiť vedľa ľudí inej farby pleti (63 %), liberálov (63 %) a homosexuálov (60 %). Viac ako polovica má rovnaký postoj k cudzincom, migrantom, utečencom, Židom či moslimom. Aj tieto výsledky priniesol reprezentatívny prieskum, ktorý dizajnovala Rada mládeže Slovenska (RmS).

„V porovnaní s mestom až o štvrtinu viac mladých na vidieku si neželá mať za susedov ľudí s inou farbou pleti a ľudí s liberálnymi postojmi. Výskum ukazuje, že miera prijatia medzi mladými na vidieku je o 20 percentuálnych bodov nižšia ako medzi rovesníkmi v mestách,“ vysvetľuje Veronika Fishbone Vlčková, výskumníčka RmS.

Rada mládeže Slovenska, pod ktorú spadá 27 organizácií s približne 70-tisíc členmi po celom Slovensku, nedávno zverejnila prieskum o mladých ľuďoch vo vekovej škále medzi 15. a 29. rokom života. Pýtali sa ich, či sú spokojní so svojím životom, či si myslia, že budú schopní platiť svoje účty, ale aj to, koho by nechceli za svojho suseda. O výsledkoch prieskumu sme sa rozprávali s Veronikou Fishbone Vlčkovou z RmS.

 

Čo mladých Slovákov najviac trápi?

Chcú mať kvalitné vzdelanie, zamestnanie, chcú mať kde bývať. Trápi ich však aj to, akým spôsobom sa správame k planéte, či korupcia.

Zaujímajú ich teda viac materiálne či hodnotové problémy?

Vyzerá to tak, že sa začínajú prikláňať k individualizmu v neprospech kolektivizmu. Teda pozerajú sa na to, čo budem mať z toho ja. Napríklad mládežnícke organizácie, ktoré pracujú vo veľkom na dobrovoľníckom princípe, majú v posledných rokoch skúsenosti, že menej mladých ako v minulosti príde, že chcú pomáhať, lebo im samým daný program čosi dal. Skôr sa chcú naučiť organizovať podujatia, viesť kolektív či zapísať si to do životopisu.

Kľúčové témy, ako zamestnanosť či šanca na kvalitné vzdelanie, ale aj postojové otázky, ste robili porovnávacou metódou?

Sledovali sme dve skupiny: jednu z mesta a jednu mimo neho. Nehovorí sa o tom veľa, ale 51 percent mladých žije na vidieku. Šancí na dobre vzdelanie či zamestnanie je tam pomenej. Bezpečných miest na stretávanie ešte menej. Pre mladých na dedine je tak napríklad primárnym miestom na stretnutie zastávka autobusu, ktorá je v každej dedine.

Zaujímali nás zároveň postojové veci. Čo sme sa dozvedeli, je fakt, že na vidieku si o trošku viac cenia tradičnejšie hodnoty, a práve preto tam chcú aj mladí ostať. A teda je nevyhnutné rozprávať sa o tom, že keď sa niekto rozhodne ostať na vidieku, lebo chce byť viac spätý s rodinou či prírodou, aby tam zároveň našiel dostatočné možnosti. Momentálne, ako nám aj vyšlo z prieskumu, sa mladý človek cíti viac ekonomicky ohrozený na vidieku.

Odpovede ste zbierali od mladých vo veku 15 až 29 rokov, teda od tých v puberte až po pracujúcich či zakladajúcich si rodinu. Majú tieto vekové skupiny stále rovnaké záujmy či obavy?

Rozhodli sme sa pre tento širší vekový interval preto, lebo v praxi sa mladosť predlžuje a „prestupy“ do dospelosti sú oveľa menej lineárne. Vidíme to napríklad aj teraz počas korony, keď 12 až 15 percent mladých bolo nútených presťahovať sa naspäť k rodičom. Prechod do dospelosti, tzv. osamostatnenie sa, sa v dnešnej dobe odďaľuje a prebieha skôr sínusoidne ako lineárne.

Aké ste mali očakávania a v čom sa najviac líšili od výsledkov prieskumu? Čo vás najviac prekvapilo?

Cieľom bolo priblížiť perspektívu vnímania mladých, ktorí žijú na vidieku a v mestách. Napríklad v oblasti zamestnanosti. Očakávali sme, že isté rozdiely medzi mestom a vidiekom budú. Úplne prekvapivé to teda pre nás nebolo. Čo azda prekvapivé bolo, sú rozdiely v jednotlivých číslach – zdalo sa, akoby tieto dve skupiny žili v iných svetoch.

My sa po týchto výskumoch často vraciame medzi mladých. Organizujeme takzvané fokusové skupiny, ktoré reprezentujú mladých z mesta či vidieka, a kladieme im otázky navyše, aby sme lepšie pochopili výsledky z dotazníkového prieskumu.

Čo ste sa dozvedeli?

Jedna z častých odpovedí bola, že mnohí mladí na vidieku žijúci pri väčších mestách sú „pendleri“, teda ich interakcia je limitovaná spojmi. Neformálne stretnutia sa tak musia zväčša prispôsobiť tomu, kedy odchádza autobus.

Osobne ma prekvapili výsledky v otázke, koho by mladí nechceli za suseda. Aj keď sa čísla na vidieku a v meste mierne líšia, prakticky každý druhý mladý by sa cítil nepohodlne, ak by mal za suseda niekoho „odlišného“.

Jedna vec, ktorú si treba uvedomiť, že ide o postoje. Teda o vnímanie, ktoré sa odzrkadľuje v odpovediach, a nie o niečo, čo by som reálne aj urobil. Neznamená to, že by daní respondenti aj „hodili kameňom“.

Druhá vec: pre nás to ani nebolo prekvapivé, lebo vieme, aké sú dáta dospelých. A tieto sú v podstate veľmi podobné. Vzorce sa v tomto preberajú z rodiny, prostredia.

Aby som to dala do kontextu– ak by padla otázka, že či len my Slováci sme takí „netolerantní“ – nie. Je to fenomén, ktorý sa vyskytuje vo všetkých postkomunistických krajinách, kde diskomfort voči inakosti je vyšší.

Jedno z vysvetlení je, že sme žili vo veľmi homogénnej spoločnosti, kde sme všetci mali byť rovnakí.

Každý druhý mladý by sa cítil nepohodlne, ak by mal za suseda niekoho „odlišného“.

A na vidieku to stále aj pretrváva. Ak vidíme niekde tendenciu otvárať sa, tak postupuje z miest.

Úzko to zároveň súvisí aj s pocitom zabezpečenia, či spoločenského alebo ekonomického. Mladí na vidieku majú podľa čísel menší pocit ekonomickej istoty. To znamená, že keď sa mi zdá, že moje pracovné miesto „ukradne“ napríklad nejaký prisťahovalec, miera nepohody voči takému jedincovi je vyššia. Treba však tiež dodať, že skúsenosť so stretnutím s ľuďmi mimo našej sociálnej vrstvy, či už pozitívna alebo negatívna, veľmi napomáha zreálniť tieto pohľady.

Aj keď ide o postoje, je reálne, aby sa niekto fyzicky zdvihol proti svojmu susedovi preto, že je to Žid alebo homosexuál?

Toto je, žiaľ, veľmi ťažké merať. Postoj je tiež realita, len nepretavená do skutku. Predpokladám, že väčšinou by k takýmto incidentom nedošlo, lebo s nimi ani neprichádzajú do kontaktu. Často je to taký strach z neznámeho. A teda sami nevieme, ako by sme sa zachovali.

Sú výskumy, ktoré hovoria o tom, že diskrepancia medzi postojom a správaním je enormná. Existuje napríklad štúdia zo Spojených štátov, kde vopred telefonovali do ubytovacích zariadení, či by ubytovali čínsku rodinu. Po telefóne bola miera odmietania oveľa vyššia, ako keď tam daná rodina prišla osobne a situáciu bolo treba vyriešiť.

Situáciu však netreba zľahčovať. Faktom zostáva, že niektorým skupinám sa v našej spoločnosti naozaj nežije ľahko a sú vystavovaní psychickému či fyzickému ohrozeniu seba alebo svojich najbližších.

Vizuálne ešte tieto osoby vieme odlíšiť – ako v prieskume napríklad Róma, Žida či moslima. Ako si však vysvetliť vysoké čísla aj pri homosexuáloch alebo liberáloch?

Vysvetľujeme si to pomerne negatívnym verejným diskurzom, ktorý sa tu vedie. Pozerala som si dáta dospelej populácie z prelomu tisícročí, keďže tie o mladých nemáme z tohto obdobia k dispozícii, a miera tolerancie napríklad k prisťahovalcom bola v tom období vyššia.

Dovolím si tvrdiť, že dnešný mediálny diskurz je veľmi negatívny a mnohí politici si práve na týchto témach robia kampaň. Keď prišla posledná migračná vlna, ktorá sa Slovensku prevažne vyhla, už vopred boli títo ľudia politikmi označovaní za tých, ktorí spôsobia rozvrat či ekonomickú záťaž. A nepoznaného sa v každom prípade bojíme viac.

Keď sa pozrieme na percentá nevôle mať za suseda človeka alkoholika či človeka s kriminálnou minulosťou, sú stále o desať percentuálnych bodov nižšie ako pri liberálovi či homosexuálovi. Ako je to možné? Čisto z praktického hľadiska, alkoholik bude asi ako sused nepríjemnejší…

Jednak sa o tom nerozpráva, teda to nie je až také polarizujúce. Môžeme sa zároveň pozrieť: je veľa funkčných alkoholikov, ktorí fungujú aj na najvyšších pozíciách, je to zažité v našej kultúre. Alkohol je, žiaľ, veľmi akceptovanou spoločenskou záležitosťou, teda toto číslo ma vôbec neprekvapuje. Pri iných kultúrach či postojoch však máme pocit, že nás ohrozujú.

Naozaj by sme sa mali skôr pozrieť na to, ako byť dobrými susedmi. Tak ako my robíme lokše, Ind môže pripraviť náni a chlapík z Eritrey indžeru a pre každého z nás je to placka. Používame to ako prílohu k jedlu a postup prípravy sa môže veľmi podobať. Takto si môžeme uvedomiť, že sme si podobní. Toto je obohacujúci prístup, ktorý by nebolo na škodu osvojiť si.

Z čoho pramenia stereotypy? Ako to, že nám nálepka na osobe bráni vnímať ju ako dobrého človeka?

Treba povedať, že je prirodzené, že ľudia si vytvárajú stereotypy. Sú vytvárané rokmi, a ovplyvniť sa dajú vzdelávaním, napríklad v škole, v mládežníckych organizáciách, cez médiá alebo doma.

Niektorým skupinám sa v našej spoločnosti naozaj nežije ľahko a sú vystavovaní psychickému či fyzickému ohrozeniu seba alebo svojich najbližších.

Je na škodu, keď sa umelo vytvárajú dva tábory. Tieto nožnice sa momentálne roztvárajú medzi dvoma skupinami populácie. Potom je sebaidentifikácia obmedzená na dva prúdy – keď pochádzam z takého prostredia, musím byť takýto a myslieť si toto.

Čo s tým môžeme robiť? Napríklad upozorňovať práve politikov, že tento naratív, ktorý sme si tu vytvorili, vie byť pri ktorejkoľvek skupine veľmi škodlivý.

Potrebujeme ako ľudia stále hľadať spoločného nepriateľa? Byť stále voči niekomu v opozícii, lebo inak nie sme schopní nažívať v pokoji?

Žiaľ, my ľudia fungujeme aj na efekte in alebo out, teda som súčasťou skupiny, alebo rovno proti nej. Sme sociálne tvory. Problém nastáva, keď hovoríme o tých, ktorí sú vonku, že sú menej ako my. Či už menej prínosní alebo dokonca nám môžu ublížiť, ukradnúť našu kultúru… že nevidíme prínos toho iného. Samozrejme, hrozby existujú, alebo veľa politikov ignoruje práve ten prínos.

Čo sa s tým všetkým dá robiť? Od najvyšších miest až po nás bežných ľudí.

V prvom rade je veľmi dôležité „poľudštiť“ mediálny diskurz. Dnes sa všetko veľmi rýchlo podáva ďalej a negatívne predáva. Sploštené, heslovité správy tomu rozhodne nepomáhajú.

Zároveň vzdelávanie je kameňom úrazu. Tak formálne, ako aj neformálne. Keď som v škole a niečo tam počúvam, neskôr počas záujmovej činnosti to môžem reflektovať so svojimi rovesníkmi. Vo formálnom vzdelávaní sme zo škôl vytesnili diskusiu a kritické zhodnocovanie tak faktov, ako aj názorov.

Konfrontácia tam často veľmi chýba a priestor sa stal dosť sterilným. Napríklad etické otázky, ktoré mladí určite riešia, my na pôde školy riešiť nechceme, lebo vieme, že mladí by sa síce vyjadrili, ale mohla by sa zodvihnúť vlna napríklad zo strany rodičov o „indoktrinácii“ ich detí. Natoľko sme sa rozhodli nerozprávať o hodnotových veciach, aby sme sa nikoho nedotkli, že zabúdame, že hodnoty nás v istom smere ukotvujú. A tak aj mladí tápu čoraz viac.

Zdroj: RmS

Rozumiem obave rodičov, prečo by mal učiteľ rozprávať do výchovy, ale ak by k tomu aj došlo – máme dosť odborníkov na tieto témy? Je dosť schopných učiteľov viesť diskusiu, počúvať, poradiť?

Krásny príklad je mať so žiakmi diskusiu o tom, ako sa má písať akademická práca. Čo sú jej hodnoty, ciele? Mnohé školy by povedali – neťahajte mi sem politiku, keďže to bola horúca téma a týkala sa vrcholných predstaviteľov štátu pred pár týždňami.

No podstata je predsa inde: čo znamená poctivá intelektuálna práca. Čo to je intelektuálne vlastníctvo. Čo predstavuje vzdelávanie a či si ho chcem „kúpiť“ alebo odfláknuť, alebo mať nejaký cieľ. Teda nie je to len o tých prvých troch problémoch, ktoré každému napadnú, keď sa povedia hodnoty.

Vo formálnom vzdelávaní sme zo škôl vytesnili diskusiu a kritické zhodnocovanie tak faktov, ako aj názorov.

Predsa každý z nás dennodenne reflektuje svoje rozhodnutia na základe čohosi a túto diskusiu by mali zvládnuť všetci.

Keď sme sa rozprávali o infraštruktúre a vzdelávaní, korona a karanténa s ňou spojená ukázala ešte hlbší problém – darmo, že majorita študentov prešla na online systém, keď niektoré marginalizované skupiny nemali doma poriadne ani elektrinu. Tak totiž vzniká stále väčší rozdiel medzi vzdelanými a tými, ktorí sa prakticky k vzdelaniu nemajú ani ako dostať.

Dlhodobé systémové zlyhávania dostali spoločnosť do situácie, keď približne 70 percent rómskych žiakov nebolo schopných zapojiť sa do procesu vzdelávania počas korony. Nemali sme to dobre našliapnuté a teraz to prepuklo naplno. Najväčším problém je kontinuita – keď sa raz proces preruší, musí sa začínať odznova. Vidíme to v našich mládežníckych organizáciách, kde po troch mesiacoch museli obnovovať svoje kontakty nanovo.

Často sa potom stane, že tieto deti túto perspektívu prijmú a žijú vo svojom separovanom svete. Právom sa potom tieto komunity označujú ako vylúčené. Aj v tomto smere nám COVID-19 veľmi veľa ukázal. Ako veľmi zlyhávame. Kým nie sú postavené škôlky, prostriedky, ako sa tam dostať, teda celá podpora infraštruktúry, títo ľudia budú žiť paralelne s nami, tak ako doteraz.

Z vášho prieskumu vyplynulo, že mladí na vidieku menej dôverujú svojim spolužiakom než mladí v meste. Na vidieku je miera nedôvery 43 percent, v mestách 32 percent opýtaných. Žijeme v čase nedôvery?

Toto ma osobne prekvapilo. Pri rodine a najbližších sú na tom porovnateľne a skôr dôverujú, ale pri spolužiakoch a spolupracovníkoch mladí na vidieku dôverujú menej. Zamýšľala som sa nad možnosťou, že vidiek je, čo sa týka noriem a hodnôt, homogénnejší a prevláda väčší tlak na nutnosť nevyčnievať z davu. Keďže je tam menej anonymity, je ťažšie z tohto presvedčenia vyjsť, odlišovať sa, aby sme neboli komunitou odsudzovaní. No predsa len sa odlišujeme, len to nechceme dať navonok najavo. Práve z tohto môže prameniť tá nedôvera.

Dôvera je však vo všeobecnosti problematická. Spoznať niekoho, že je takisto človekom z mäsa a kostí a rieši v zásade tie isté otázky, či dokáže svoje dieťa umiestniť do materskej škôlky a či bude mať čo navariť a z čoho žiť, tak v základných konceptoch ľudskosti sme úplne rovnakí. Líšime sa azda v tom, či veríme alebo neveríme, či chceme žiť v meste alebo na vidieku, jeme alebo nejeme mäso.

A podstatné je, aby sa ľudia s odlišnými skúsenosťami a presvedčením mali možnosť stretávať a to pravidelne. Nie je to len o jednorazovej interakcii. Dôležité je aj pochopenie perspektívy toho druhého. Ak si na hodinu sadnem na diskusiu s názorovým oponentom, dosah jednorazového dialógu bude pravdepodobne malý. Podstatné je vzájomné vymieňanie si perspektív, a to dlhodobo a pravidelne. A u mladých veľmi fungujú zážitkové aktivity. Práve v tomto plnia nenahraditeľnú úlohu mládežnícke organizácie.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Etapy charizmy: Vášeň pre Cirkev

Elena del Nero

V tej najväčšej tme som urobil rozhodnutie

Juraj Gereg

Slovo života – august 2020

Letizia Magriová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies