Stĺpčeky

Keď chýba voda

Nedávno som sa ocitla v situácii, keď nám vyše týždňa v celej bytovke nešla voda. Nepravidelne nám ju púšťali len na pár hodín v noci a vonku bolo 36 C°. Nedalo sa osprchovať, prať ani pustiť umývačku. Úžitkovú aj pitnú vodu sme si nosili v nádobách a týždeň sa zdal dlhší ako zvyčajne. Až vtedy som pochopila, prečo vodu mnohí volajú modré zlato.

Foto: pixabay

 

Voda je zdrojom každej formy života, no pritom nie je nevyčerpateľná. Toto vedomie by malo viesť nás, občanov ako aj všetky spoločnosti k novým modelom správania a novým návykom pri jej spotrebe. Čoraz viac rastú obavy z nedostatku vody a z nedostatočného zásobovania vodou v dôsledku stúpajúceho rizika sucha spojeného s klimatickou zmenou. Tento druh stresu je naozajstným problémom, ktorý sa dotýka miliónov ľudí na celom svete vrátane viac než 100 miliónov obyvateľov Európy.

Podľa údajov z roku 2019 je priemerná spotreba vody v krajinách Európskej únie od 120 do 125 litrov na osobu a deň v domácnostiach. Na Slovensku je to len 77 litrov. Blížime sa tak k hygienickému minimu, ktoré Svetová zdravotnícka organizácia stanovila na hranicu 70 litrov. Naša krajina zaznamenala výrazné zníženie spotreby vody najmä rastom ceny vodného a stočného. Cena za vodu za posledné desaťročia vo všetkých krajinách stúpla niekoľkonásobne. Zdroje vody sú obmedzené, no vysoká cena by nemala byť jedinou motiváciou pre znižovanie jej spotreby.

Posledné roky žijem v Taliansku a horúce južanské leto ma aj tentokrát vystavilo týždňom, keď som sa s celou rodinou ocitla bez vody, a tak som si z viacerých zdrojov pozisťovala hlavné dôvody tejto bezútešnej situácie.

Podľa World Resources Institute do roku 2040 vstúpi Taliansko do absolútne vyhrotenej situácie krízy spojenej s vodou. „Taliansko,“ povedal Andrea Segrè, zakladateľ kampane Nulového plytvania vodou, „zaostáva za cieľmi trvalo udržateľného rozvoja OSN pre rok 2030: sme čiernou ovcou pri nadmernej spotrebe vody, pretože spomedzi 27 krajín Európskej únie máme najväčšiu spotrebu pitnej vody na osobu, 156 kubických metrov za rok 2015 (Národný štatistický úrad Talianska, ISTAT).“ Alarm menom suchota skutočne bije v Taliansku na poplach. Taký veľký nedostatok vody ako tento rok táto obľúbená turistická destinácia ešte nezažila. Micaela Cappellini vo svojom článku z júla tohto roku upozorňuje, že Taliansku chýba 23,4 miliárd kubických metrov vody, čo možno prirovnať k veľkosti Comského jazera, ktoré je tretím najväčším jazerom krajiny.

Je zaujímavé, že Taliani si nechcú pripustiť, že by ich denná spotreba vody mohla presiahnuť 100 litrov na deň. V priemere však bežný občan Talianska spotrebuje až 220 litrov vody denne. Dôkazom toho je prieskum, ktorý urobila spoločnosť Finish a Ipsos. Svoju kampaň nazvali Voda v našich rukách a jej cieľom bolo scitlivieť občanov na vážny problém spojený s nedostatkom vody. Prvým krokom k ochrane zdrojov vody pre ďalšie generácie je mať jasný cieľ a plne si uvedomovať situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Z výskumu vyplynulo, že až 97% Talianov medzi 55 – 65 rokom života považuje koncept udržateľnosti pre budúcnosť našej planéty za dôležitý. Až 82% sa definuje ako zvlášť citlivých na životné prostredie aj vo svojom každodennom živote. Na druhej strane však výsledky prieskumu dokazujú, že v bežnej praxi Taliani neradi menia svoje návyky v prospech budúcnosti našej zeme. Každým rokom rastúci nedostatok vody v Taliansku si väčšina jeho obyvateľov príliš nepripúšťa. Len 2 z 10 si totiž myslia, že problém s vodou je skutočne vážny. Skôr ho pripisujú záťažovým letným mesiacom a problémovým regiónom najmä na juhu krajiny. V porovnaní so znečistením ovzdušia, triedením odpadu a znečistením morí plastami je problém s vodou vnímaný ako sekundárny.

Profesor Riccardo Valentini prednáša na univerzite v Tuscii, je člen Intergovernmental Panel on Climate Change a nositeľ Nobelovej ceny za mier z roku 2007, ktorú dostal práve vďaka svojim štúdiám o klimatických zmenách. Veľkú časť zodpovednosti za nadmerné používanie vody vidí v nesprávnej údržbe národných vodných štruktúr. „Už tridsať rokov sa Taliansko nevenuje údržbe vodných sietí. Potrubia sú zastarané, straty vody sa šplhajú až k 50%. Taktiež nám chýba jednotné spravovanie zo strany štátu,“ hovorí profesor Valentini. Cesta sa však podľa neho začína zdola, do národných iniciatív sa musia zapojiť konkrétni občania, konzumenti i miestne inštitúcie a spoločnosti.

V marci si pripomíname Medzinárodný deň vody. Tento rok nás tento symbolický deň zastihol v plnom prúde karantény, keď sa veľká väčšina Talianov zdržiavala v nútenej izolácii. Obavy z neznámeho koronavírusu nás pobádali, aby sme o hygienu dbali ešte viac. Časté umývanie rúk, zmývanie a dezinfikovanie povrchov v domácnosti a samozrejme bežné pranie, púšťanie umývačky riadu, sprchovanie a zalievanie kvetov či záhrad nechýbalo. Už vtedy som si naplno uvedomila, že mestská voda nestačí. Tlak vody pri plne obsadenom paneláku bol príliš slabý, aby sme na treťom poschodí mali vodu v ktorúkoľvek hodinu dňa.

Naučili sme sa, že bežné práce či osobnú hygienu môžeme vykonávať len skoro ráno alebo neskoro večer mimo silnej prevádzky. Často sa hovorí o tom, ako šetriť vodu. Azda už aj v materských škôlkach sa deti učia, že vodovod by sme nikdy nemali nechať kvapkať, pri umývaní zubov či nanášaní šampónu je dobré vypnúť vodu, že aj splachovať sa dá úsporne a napúšťanie vane je skôr za odmenu než každodenná zábava. Myslieť na úsporu vody sa dá aj pri tých najbežnejších úkonoch, ktoré nám však prídu na um najmä vtedy, keď nás už dotlačí situácia. A tak som sa aj ja naučila, že zliatu vodu z vyvarených cestovín môžem využiť na umývanie riadu, ktorý potom stačí len opláchnuť.

Namiesto toho, aby som na pitie donekonečna odpúšťala studenú vodu, dávam ju do fliaš do chladničky. Odstátu vodu z rýchlovarnej kanvice či uvarených vajíčok nevylievam, použijem ju napríklad na polievanie kvetov či do žehličky. Na balkóne sme umiestnili nádrž na zber dažďovej vody, čím taktiež ušetríme spotrebu pitnej vody. A keď zo sprchy voda horko-ťažko tečie cícerkom, nezostáva nám nič iné, ako sa umyť v lavóre presne tak ako za detských čias u babky na dvore. Učíme sa tým trpezlivosti a ohľaduplnosti, no v kútiku srdca dúfam, že pocit spolupatričnosti a úcty k zdrojom modrého zlata sa vyvinie u každého z nás.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Objavujeme svoje spoločné bohatstvo

Terézia Lenczová

Videla som padať hviezdu

Katarína Jančišinová

„Už nie si moja dcéra…“ povedal otec Chiare Amirante

Peter Kuchár

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies