Stĺpčeky

Videla som padať hviezdu

Koncom jedného leta pred mnohými rokmi som ležala v pôrodnici a chvíle, ktoré mi ešte zostávali na môjho syna, boli zrátané. Pýtal sa na svet predčasne, hoci stále žil a statočne bojoval až do konca.

Bola tmavá augustová noc a ja som bola na izbe sama, vlastne s ním. Mala som mu toho ešte toľko čo povedať! A tak som rozprávala a bolo nám dobre. Zrazu padla hviezda, jasne som to videla, lebo pri rozhovore s vlastným dieťaťom som nespúšťala pohľad z oblohy posiatej hviezdami. „Vidíš,“ takmer som zvolala, „stihol si vidieť aj padať hviezdu!“ Aj pre mňa to bol veľký zážitok, dovtedy som nikdy nemala to šťastie vidieť jasné svetlo padať a zhasínať… Vtedy som si  myslela, že také chvíle sa v mojom živote už nezopakujú.

Opäť je koniec augusta a ja obklopená svojimi deťmi sedím na terase domu a spoločne hľadíme na hviezdy. Starší syn ma zasväcuje do tajov oblohy. Žasnem, čo všetko vie o vesmírnych telesách. Zdá sa mi, že ja som hodiny fyziky asi prespala. Dám mu pocítiť svoj obdiv, uznanie. Syn mi rastie pred očami. Druhého hladím po vlasoch: „Rozprávaj mi niečo, vymysli si nejaký príbeh,“ prosí ma. Túžim však po tichu, a tak mu podsuniem myšlienku: „Skús mi dať nápad, potom mi to pôjde ľahšie.“ Myslela som si, že to ticho bude trvať dlhšie, ale blonďavá hlava pod mojimi rukami len tak srší nápadmi. „Mám to,“ vykríkne, „rozprávaj mi rozprávku o mliečnych zúbkoch, ktoré sa vydali na obhliadku po mliečnej dráhe!“ Nemám na výber. Ako dobre, že ešte stále som tak trochu v zajatí túžob svojich detí. A tak skladám príbeh do slov, viet a obrazov, ktoré na tmavej prikrývke oblohy vidíme takmer ako v kine. Smejeme sa, tešíme z fantázie, osviežujúceho vánku a z toho, že sa máme. Vtom to prišlo… všetci vidíme padať hviezdu. Nie jednu, ale hneď viacero. Zázrak sa zavŕšil. Niekto nad nami nám opäť dal pocítiť, že je s nami a že na nás nezabúda. „Aj hviezdy hovoria, a keď padajú, spájajú nebo so zemou,“ povie niektorý z nich. To sa asi v škole neučil. Spomeniem si na dávne augustové dni strávené v nemocničnej izbe. Je to tak, sme prepojení. A rozprávam ďalej… príbehy, ktoré hádam nikdy neskončia, lebo sa rodia zo života. Zo života, ktorý ma vynáša do hviezdnych výšok, ak mi nič nebráni vzlietnuť.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Potrebujeme sa navzájom

Katarína Jančišinová

Dobré správy o našom bratstve…

Terézia Lenczová

Návrat do normálu

Ignác Brosch

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies