Štýl Svet mladých

Keby sme len sedeli a rozmýšľali, čo všetko sa môže pokaziť, nikdy by sme sa nevzali

Foto: Július Kotus

Zhodne tvrdia, že ich vzťah sa nedá opísať iným slovom než zázrak. Azda by to znelo príliš sladko, ale v prípade, keď randíte s osobou na druhej strane zemegule, zíde sa aj ten. Práve v týchto dňoch má ich medzinárodné manželstvo prvé výročie. Ekvádorčanka Maria Concepcion Zamora Loor a Slovák Matúš Frištyk hovoria o vzťahu na diaľku, o svadbe v Južnej Amerike, živote v Európe, ale aj o nepochopení od druhých ľudí.

Stretli sa v Loppiane, v komunitnom mestečku blízko Florencie, kde boli obaja na formačnej škole pre mladých Hnutia fokoláre. 

31. augusta ste oslávili prvý rok manželstva. Aký bol?

Maria: Krásny.

Matúš: Nepridáš nič viac?

Maria: Jasné, počas tohto času sa vyskytli momenty ako na horskej dráhe, ale to tiež pomáha vo vzťahu rásť. Pomohlo nám však aj to, že sme sa poznali aj ako priatelia predtým, ako sme sa zobrali.

Ako sa ti, Matúš, pozdávala ekvádorská svadba?

Svadba bola úžasná. Dôležité je poznamenať aj to, že pomer jedla a tanca je presne opačný než na Slovensku. Na úvod sa tancuje dve až tri hodiny v kuse, potom sa asi hodinku je len jeden raz za večer a potom zase tanec až do konca večera. Takže veľmi výstižné pre Južnú Ameriku.

Zobrali ste sa ako relatívne mladý pár, čo dnes nie je bežné. 

Maria: Myslím, že sme sa rozhodli pre správny čas. Matúš končil bakalársky stupeň a ja som práve vtedy mohla prísť sem na Slovensko. 

Matúš: Azda to môže predstavovať šialenosť pre tento svet, pretože dnes sú v móde iné voľby, ale stále sme sa snažili nechať sa inšpirovať Duchom Svätým a vidieť veci prakticky. A ako šiel čas, po troch rokoch, ako sme boli spolu, sme sa rozhodli vziať.

Mali ste nejaké obavy? Matúš, tebe ostávali dva roky na magisterskom štúdiu, nová krajina, Maria

Maria: Obavy máme aj teraz, ale netreba im prikladať príliš veľkú váhu. Lebo keby sme si napríklad len sadli a rozmýšľali, čo všetko sa môže pokaziť, nikdy by sme sa nezobrali. Teda myslím, že treba do toho v istom zmysle skočiť.

Matúš: Aj keď sa urobí nejaké rozhodnutie, obavy môžu pretrvávať, ale za mňa môžem povedať, že sme jednoducho chceli byť spolu, žiť spolu a že sme sa trápili, keďže sme bývali tak ďaleko od seba. Maria totiž študovala v Pise a potom šla domov do Ekvádoru. Bolo to teda aj riešením našej situácie.

Ako sa nájdu Ekvádorčanka a Slovák a zaľúbia sa do seba?

Maria: Chceš, aby som porozprávala dlhú alebo krátku verziu? (smiech)

Matúš: Krátku, krátku! A ešte skrátenú verziu tej krátkej. (smiech)

Maria: Mne sa zdá, že život je tvorený krokmi do neznáma, niekedy až skokmi. A ak mám vybrať jeden, po ktorom sme sa ocitli na rovnakej adrese, bola to voľba odísť na rok do Talianska, do mestečka Loppiana na formačnú školu pre mladých. Bez toho by sa nič z tohto nebolo udialo.

Ty si tam prišla cez pol sveta. Čo ťa doviedlo k tomuto rozhodnutiu?

Maria: Pretože už som naplnila všetky svoje povinnosti a úlohy ako dcéra a tiež ako osoba. Mala som 23 rokov, dokončila som ekonomickú univerzitu a bolo načase podpísať nejakú zmluvu, nájsť si prácu. V Ekvádore prázdniny trvajú len 15 dní. Ak by som vtedy šla rovno do práce, už by sa mi nepodarilo splniť si ďalší sen, a to ísť do Loppiana na školu. To som chcela, odkedy som ako osemročná spoznala Hnutie fokoláre.

Zároveň som povedala Bohu: Pozri, ja ti dávam tento rok, netuším, čo ma čaká – ak mi ukážeš, že mám ostať slobodná, nech je tak, ak mi nájdeš muža, tiež budem spokojná. A s týmito špecifikáciami som vyrazila. (smiech)

Aká bola tvoja cesta, Matúš?

Matúš: Po strednej škole som sa snažil pochopiť, čo mám robiť s mojím životom. Tiež som cítil, že ho chcem prežiť blízko Boha, a teda som skúsil ísť do formácie v rámci jednej rehole. Pochopil som však, že to nebude moja cesta, a mal som túžbu zorganizovať si svoje myšlienky, svoj pohľad na svet. Istý človek mi navrhol, či nechcem ísť do Loppiana. Vraj takto vzdialený zo Slovenska, od našej reality, môžem vidieť cestu o čosi jasnejšie.

V tom mestečku sme sa napokon stretli. Ja som tam bol veľmi spokojný po príchode som mal spočiatku mnoho pochybností, či som spravil dobre, že som tam išiel, ale potom mi ostatní chalani, s ktorými som býval, povedali: Nič ti nepomôže trápiť sa kvôli veciam, na ktoré nemáš dosah. Usaď svoju myseľ tu a ži každodenný život tak ako kdekoľvek inde. Postupom času som pochopil, že život zasvätenej osoby nie je pre mňa, ale že by som sa mal oženiť. Pre svadbu je potrebná partnerka a neskôrsom ju našiel.

Pamätáte si na svoj prvý kontakt?

Matúš: Pápež František mal v tom čase prísť do Florencie, ktorá je neďaleko Loppiana. My mladí sme boli trochu pomáhať s organizáciou. Na ceste späť sme sa na železničnej stanici dali do reči.

Maria: Áno, ja som ho registrovala od prvého dňa, a teda keď sa vtedy priblížil, povedala som si yes! Nebola to vyslovene láska na prvý pohľad, ale bol mi sympatický.

Matúš: Po pár okamihoch som pochopil, že Maria je plná života, taká veselá kopa.

Maria: Náš vzťah sa však nejak špeciálne nerozvíjal. Prvú polovicu času na škole sme sa nijak nezbližovali.

Matúš: Potom som pochopil, že sa vieme rozprávať aj o hlbokých veciach, a približne štyri mesiace pred koncom školy sme sa dali dokopy.

Verili ste, že váš vzťah prežije aj moment, keď sa vrátite domov?

Maria: Práve prežitá škola nám veľmi pomohla aj v období, keď sme boli od seba. Vedeli sme totiž, že vzťah nie je vecou len dvoch, ale že ideálne by v ňom mal figurovať aj Boh. Pochopiteľne, vedeli sme, že neexistuje recept. Jednoducho sme sa snažili pochopiť, čo je dobré pre nás.

Matúš: Podstatné je tiež povedať, že sú to práve dve osoby, ktoré sa musia vložiť celé do tejto hry, a ak tak nespravia, ten vzťah nemá veľké šance.

Maria, ty si sa potom vrátila domov do Ekvádoru a Matúš späť na Slovensko. Ako ste to zvládli?

Matúš: Toto obdobie by som označil ako najťažšie z celého nášho randenia. Nebolo to o tom, že sme mali chuť ukončiť náš vzťah, ale skôr pocit, že nevieme, ako to bude ďalej a nevieme sa len tak stretnúť. Nebolo totiž jasné, či jej dajú víza, ja som práve začal štúdium na vysokej školeZároveň som bol však pripravený ísť za ňou, ak to nepôjde inak.

Vybudovali ste si nejaký spôsob, ktorý vám pomáhal udržiavať vzťah na diaľku?

Matúš: Teraz je veľmi bežné, že sa dá volať cez videočet. Vtedy sme však, ani neviem prečo, volali takmer výhradne klasicky, cez audio-hovory.

Maria: Alebo sme si písali.

Matúš: Vtedy sme cítili veľký smútok, ale zároveň veľkú nádej. Tá veľká láska, ktorá môže prísť len od Boha, nám dodávala silu.

Maria: My sme to totiž vnímali tak, že my sme vo vzťahu traja, ako sme spomínali. Že okrem nás je medzi nami Boh. A bola som teda pokojná, lebo som prakticky bola s ním, aj keď som s ním nebola. Taká nadprirodzená spojitosť.

Kedy ste sa potom opäť stretli?

Maria: Celý môj návrat do Európy sa nedá opísať inak ako zázrak. Všetko totiž vychádzalo naopak, ako som plánovala, ale všetko mi zároveň hralo do karát. Chcela som sa vrátiť do Talianska na rozširujúce štúdiá, ale nemala som dostatok peňazí na zápisné. Po dvoch dňoch rodičom zavolali z banky, že majú na účte presne tú sumu navyše.  

Potom som potrebovala dokumenty a všemožné potvrdenia. Následne som musela ísť na ambasádu, no do môjho plánovaného odchodu už nemali voľný termín. V tom momente som zavolala Matúšovi a povedala mu, že sa mi zdá, že to nedám.

No moja krstná mama mi vravela: Neklesaj na duchu, niečo vymyslíme. A naozaj, na ambasáde sa potom našiel voľný termín pár dní pred odletom. Na letenky som potrebovala ďalšie peniaze. Boli však mimoriadne drahé, keďže som ich kupovala približne týždeň vopred. Jedna moja známa však objavila nejaký last-minute let v zľave a tým som nakoniec aj šla.

Matúš: Následne sme takto pendlovali medzi Talianskom a Slovenskom. Po dvoch rokoch sa Maria vrátila domov a ja som tam bol prvý raz za ňou, rovno počas vianočných sviatkov.

Aký bol tvoj dojem z prvej návštevy Ekvádoru?

Matúš: Chcel som utiecť. (smiech) Jasné, je to iná krajina, odlišná kultúra, pre mňa, ako osobu viac usporiadanú, tam bolo mnoho chaosuale ľudia tam boli od začiatku veľmi milí, veľmi nápomocní. Majú tam iné záujmy a ich svet s točí okolo iných priorít ako tu u nás.

Ako ste sa rozhodovali pre miesto, kde budete žiť po svadbe?

Matúš: Bolo to predovšetkým praktické rozhodnutie. Kde bude možné dokončiť štúdiá, kde je jednoduchšie nájsť si prácu, bývanie… Tu je napríklad oveľa jednoduchšie študovať a pracovať zároveň. V Ekvádore sa napríklad pracuje omnoho viac hodín v týždni.

Nedá sa povedať, pre koho by bol väčší skok bývať vo vlasti toho druhého. Tu je napríklad skoro tma a zima, tam viac hlukuvždy pre jedného z nás dvoch to bude odchod z jeho zabehaného života. Možnosť ísť žiť do inej krajiny mimo našich dvoch sme zamietli.

Maria, čo si myslíš o Slovákoch?

Maria: Ste príliš vážni. Jedným z mojich prvých dojmov bolo, že si nie veľmi ochotne pomáhate navzájom. U nás, aj na ulici sa ľudia doslova predháňajú, aby si pomohli. Samozrejme, nie vždy nezištne(smiech)

Na druhej strane ste silno veriaci, v dobrom slova zmysle. Tu som si všimla, na rozdiel od mojej krajiny, kde sa často viera zamieňa s nejakým uctievaním idolov, že sa snažíte žiť svoju vieru hlbšie. Napríklad chodíte oveľa častejšie na spoveď.

Zároveň systém vášho vzdelávania. Tu chodia do školy všetky sociálne vrstvy spolu. U nás chodia bohatí do súkromných škôl, lebo tie sú zväčša zárukou dobrého vzdelania. Čo je veľmi zaujímavé, vy nemáte problém ísť nakupovať napríklad do second-handu. V Ekvádore tam nevojdú ani najchudobnejší. Respektíve niečo také tam ani neexistuje.

A naopak – čo hovoríš ty, Matúš, na ľudí žijúcich v Ekvádore?

Matúš: Ľudia sa o seba viac zaujímajú. Čo sa napríklad týka viery, čo spomínala Maria, často majú plné ústa Boha, všetky dopravné prostriedky sú mu zasvätené“. Je to taká miestna zvyklosť.

Sú zároveň mimoriadne živí, stále chcú spievať, tancovať. Toto sa mi páči – nech sa v tvojom živote deje čokoľvek, netreba ostať dlho v smútku. Mám celkovo pocit, že žijú viac spolu a viac v prítomnosti.

Môže to byť zapríčinené aj tým, že ľudia na Slovensku žijú relatívne v bohatstve a majú toho toľko, že si až tak veľmi nepotrebujú „podať“ pomocnú ruku.

Maria, ako sa cítiš prijatá na Slovensku?

Maria: Myslím, že veľmi dobre. Prvá prekážka je, samozrejme, jazyk. Nie vždy nevyhnutne však musím rozprávať. (smiech) Mám celkovo pocit, že tu sa ľuďom páčia osoby, ktoré sa veľa smejú, že sa s nimi ľahšie nadviaže kontakt.

Často sa stretám so zvedavosťou či ochotou pomôcť. Všimla som si, že keď som otvorená ja, napríklad pri osobách, ktoré doučujem španielčinu, aj tie sa otvoria omnoho rýchlejšie a slobodnejšie.

Mala si strach predtým, ako si sem prišla? Naplnili sa tieto obavy?

Maria: Iba také bežné – ako to tu funguje a tak ďalej. Po príchode som sa aklimatizovala veľmi rýchlo. Stalo sa mi však, že som cítila, že ma ľudia vnímajú ako odlišnú, respektíve cudzinca. Niektorí ma napríklad vnímajú ako Rómku. Často cítim na sebe cudzie pohľady.

Máš ako cudzinka pocit, že na Slovensku je rasizmus jeden z problémov?

Maria: Žiaľ, stihla som sa stretnúť aj s tým. Nie však na dennej báze. Raz ma napríklad kontrolovali v autobuse napriek tomu, že som mala platný lístok. Nebol to ani kontrolór či revízor, ale rovno šofér. Stihla som pochopiť, že ma mal práve za Rómku.

V Bratislave je však cítiť, že ľudia sú zvyknutí na príslušníkov iných národov či rás. Je to teda zväčša problém jednotlivcov.

Matúš, ty si niekedy pocítil, že mal niekto pripomienky na tvoju manželku?

Matúš: Nie, to nie. Ešte predtým, ako sme sa vzali, ľudia zvykli mať poznámky typu, že sa niekto chce brať len kvôli vízam a podobne. Neprikladal som tomu, samozrejme, váhu, len som bol prekvapený, že ľudia sú občas schopní myslieť takto.

Ako mladý pár, ako ste na tom s možnosťou nájsť si prácu?

Maria: Pre mňa je problémom skôr jazyk. Preto teraz pracujem ako krajčírka. A je to veľmi pokojná práca. Vy Slováci pracujete vo veľmi, veľmi veľkej pohode. Idete dvadsaťkrát na toaletu, potom vypijete dvadsať káv, potom opäť toaleta(smiech)  Ale chápem, že sú dva typy pracovníkov.

Moje kolegyne sú však veľmi milé aj nápomocné. Keď poviem dve-tri slová po slovensky, hneď s radosťou začnú rozprávať a ja sa strácam(smiech)

Doteraz mám pocit, že som si jednoducho vybrala dobre. Matúš robí svoju prácu veľmi dobre – vie, že nie som stadiaľto, a tak sa aj správa. Aj preto sa tu cítim dobre.

Matúš: Pre nás sú tu dve možnosti – byť na Slovensku alebo v Ekvádore. Vždy tam bude jeden cudzinec, ktorému budú chýbať jeho kontakty, rodina. A úlohou toho druhého je mimo iného práve zmenšovať, respektíve vyplniť toto prázdno. Tomu navyše pomáha aj rodina, priatelia.

Je život v medzinárodnom manželstve ťažší alebo len iný?

Maria: Je to najskôr o tom, či si to pár chce spraviť zložitým alebo jednoduchým. Či sa na to pozrú ako na ťažkosť alebo ako na jedinečnosť.

Matúš: Vždy bude niečo chýbať, napríklad v rovine jazyka, keď aj pri perfektnom ovládaní bude tomu druhému čosi chýbať.

Často mám však pocit, že sa nad tým ani nepozastavujeme, v akom manželstve žijeme. Predsa len, každodenný život je o čomsi inom.

Foto: Július Kotus

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ako odporúčate posilniť imunitu na jeseň a ktoré suroviny by nemali chýbať pri zdravom stravovaní? (Anketa)

Erika Murínová

Slovenský šéfkuchár: Dobré jedlo je ako koncert v Carnegie Hall

Erika Murínová

Ak sa uzamkneme v strachu, budeme mať sterilné ruky, ale mŕtvu dušu

Zuzana Hanusová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies