Ekonomika spoločenstva

Najväčším nepriateľom planéty nemusí byť plast, ale človek. Fľaša sama do oceánu neskočí

Michal Figúr zo spoločnosti Ekolumi, zdroj: Martina Baumann

V piatom ročníku na vysokej škole dvaja zakladatelia najväčšej fabriky na recykláciu plastových fliaš na Slovensku pravdepodobne netušili, čo všetko stihnú v priebehu desiatich rokov urobiť. Dnes recyklujú približne 70 miliónov plastových fliaš mesačne a chcú pokračovať ďalej.

Vedeli ste napríklad to, že celopotiahnuté fľaše etiketou nie sú vhodné na recykláciu a že ak by sme ju pred odhodením do separovaného odpadu zbavili tejto nálepky, tak ju dokážu na triediacej linke ďalej spracovať? Alebo že netreba umývať tégliky od jogurtov a iné obaly predtým, ako ich odhodíme do nádoby, ktorá je určená na separovanie odpadu? Zbytočne tým plytváme vodou. Horšie zhodnotiteľné plastové fľaše môžeme vidieť opäť použité v automobilovom priemysle. Nabudúce si určite všimnite čierne koberčeky vnútri auta a spomeňte si na to, čo ste urobili s poslednou plastovou fľašou.

O tom, ako vdýchnuť plastovej fľaši nový život, aká je cesta našich odpadkov, či je drahšia recyklovaná fľaša alebo nová, nám už v nasledujúcich riadkoch prezradil Michal Figúr, jeden zo zakladateľov spoločnosti Ekolumi, ktorá sídli v Banskej Bystrici.

Tento rok ste oslávili desiate výročie založenia firmy. Ako ste vznikli a prečo ste sa rozhodli ísť týmto smerom?

So spoluzakladateľom Lukášom Čiernym sme bývali spolu na internáte. Študovali sme systémovú ekológiu v Banskej Bystrici. Ja som medzitým dva ročníky stihol pracovať v oblasti povrchovej úpravy kovov. Mal som  na starosti okrem iného aj odpadové hospodárstvo. V tom čase sme videli priestor na trhu a na konci piateho ročníka sme spoločne založili firmu.

Ako študenti ste to museli mať ťažké. Kde ste na to vzali financie?

Lukáš Čierny (vľavo) a Michal Figúr začali podnikať pred desiatimi rokmi.

Áno, na začiatku sme si prenajali kanceláriu, zaobstarali auto. Peniaze na to sme si zarobili brigádami v zahraničí, jeden z nás ako plavčík, druhý pracoval v hydinárni a takto sme dali dokopy základný kapitál. Začali sme chodiť po Slovensku obhliadať firmy, až sme sa postupne dostali k plastovým fľaškám.

Po roku sme si zaobstarali vlastný lis, začali sme si sami lisovať a na konci roka 2012 sme podpísali zmluvu so spoločnosťou Greentech, pretože potrebovali partnera v strednej Európe. Začali sme im od nás, ako jediní z celej strednej Európy, voziť tento materiál do Rumunska a postupne sme dospeli do takej spolupráce, že sme nakoniec v roku 2018 začali stavať fabriku a dnes už máme spoločnú fabriku na spracovanie PET-iek.

To znie ako americký sen…

Pri takejto práci treba byť zanietený, vzdelávať sa a netreba ísť do toho s veľkými očami na začiatku. Začínali sme tak, že sme si sami tie fľašky strihali do lisu, nikto nám nič nedal zadarmo. Stálo nás to veľa fyzickej, manuálnej práce. Obaja sme to spolu s našimi chlapmi fyzicky ,zmontovali‘ a aj tak sme priložili ruku dielu. Napríklad jeden z prvých zamestnancov, ktorého sme prijali, je s nami dodnes.

Hneď po škole začať podnikať a v tom čase veľkej krízy – musela to byť odvaha. Mali ste nejaký vzor?

Nie, skočili sme do vody a učili sme sa plávať. Povedali sme si, že veď nemáme čo stratiť. Nešli sme do toho kvôli veľkým peniazom. Na začiatku sme chceli robiť environmentálne poradenstvo a obchod založený na zhodnocovaní a optimalizácii vo fabrikách a firmách, až sme sa dostali vlastne k tomu, čo robíme dnes. Chceli sme poukázať na to, že ak niekde vznikne odpad, vieme ho scentralizovať a vieme ho posunúť na lepšie a lacnejšie zhodnotenie. Firmy často nemajú čas a predstavu, že sa to dá robiť efektívnejšie.

V lete vás navštívila aj prezidentka Zuzana Čaputová. Čomu za to vďačíte a čo teda robíte inak ako iné firmy, ktoré sa zaoberajú odpadovým hospodárstvom?

Čo robíme inak, nech si odpovedia ľudia, ktorí nás poznajú, keďže za desať rokov máme jednu z najväčších fabrík v strednej Európe na recykláciu PET-iek a v podstate nás každý vníma ako veľmi vážnu konkurenciu. Aj tí, ktorí sú na trhu desiatky rokov.

Už predtým sme komunikovali s ľuďmi z ministerstva i kvôli rôznym povoleniam, takže nás vnímajú a poznajú aj zástupcovia štátu. Takto nejako a aj cez Úrad vlády sme sa dostali do povedomia pani prezidentke, ktorá nás v júli poctila návštevou.

Zuzana Čaputová počas návštevy Ekolumi v Banskej Bystrici. Zdroj: Ekolumi

Spolupracujete aj s inými firmami?

Samozrejme. V rámci Slovenska spolupracujeme takmer so všetkými obcami a mestami, so zberovými spoločnosťami. V strednej Európe máme v okruhu 600 kilometrov 11 konkurenčných fabrík, ale dôležité je, že medzi nami nie je konkurenčný boj. My si skúsenosti naozaj vymieňame, neskrývame si medzi sebou technológie a vždy si posúvame informácie s ostatnými. Každá fabrika má totiž inú technológiu, a preto v odpadovom priemysle musíme veľmi úzko spolupracovať medzi sebou. Robíme priemysel priemyslu – čo už raz vzniklo, tomu dávame nový život. Vidíme to ako poslanie. Je to dosť ťažká práca, nie každý odpad sa dá dobre recyklovať.

Vy teda nevnímate konkurenciu? Nebojíte sa jej?

Našou konkurenciou je skládka. Keď vidím tie obrovské kopy odpadu, tak mi je smutno.

V čom presne spočíva zero waste?

V preklade hovoríme o nulovom odpade, takže tak, aby sme nevytvárali žiadny odpad, no žiť bez vytvárania odpadu by bolo naozaj len veľmi ťažké. Veď aj tie mandarínky či banány k nám musia nejako doraziť zabalené v špeciálnych obaloch. Tu je dôležitejšie vedieť si s tým odpadom poradiť.

Dá sa žiť tak, aby sme nevytvárali odpad?

Nemám rád slovo nedá sa. Každý by si mal však uvedomiť napríklad pri nakupovaní, či konkrétnu vec potrebuje. Snažíme sa dávať do povedomia ľuďom možnosti, ktoré majú, a ako urobiť veci lepšie.

Každý by si mal však uvedomiť napríklad pri nakupovaní, či konkrétnu vec potrebuje.

Mne sa napríklad nepáčia etiketou ,celopotiahnuté fľašky´  – sú v nich niektoré populárne nápoje pre deti, ktoré ich týmto obalom marketingovo lákajú, ale tie fľaše už nie sú vhodné na recykláciu. Majú totiž etikety z PVC, čo sa s PET-om v recyklácii bije.

A keby ľudia pri odhadzovaní takejto fľaše dali tú etiketu dolu, mohla by sa potom fľaša recyklovať?

Určite, ale ľudia to nerobia, respektíve nevedia, že to môžu takto urobiť. Keby tú etiketu odlepili a odhodili do komunálu, môžeme fľašku ďalej posunúť na recykláciu. Teraz sa aj v rámci Európskej únie hovorí o ekomodulácii, čiže ako dosiahnuť, aby ten odpad, ktorý vzniká, bol plne recyklovateľný. Najlepšie je odpadu predchádzať a zbytočne ho nevyrábať. Keď ho už vyrobíme, tak už by mal byť do výroby zahrnutý celý reťazec, ktorý počíta s následnou recykláciou, a teda už u výrobcu rozmýšľať o tom, ako to dosiahnuť v plnej miere.

A vy si v obchode pozeráte obaly?

Pozerám si každý obal, výrobcu. Moja manželka by vám o tom vedela rozprávať. (smiech) Som ten, čo si nepozerá zloženie výrobku, ale obalu. Ak by som mal konkrétne niečo spomenúť, tak v potravinách sa mi nepáčia rukavice na pečivo. To mi príde ako absolútne plytvanie.

Poďme teraz naspäť k vašej fabrike. Odkiaľ pochádza odpad, ktorý vy recyklujete?

Rád by som na začiatok ešte spresnil, že recyklácia nie je to, že niečo skončí na triediacej linke, ale proces po vytriedení odpadu, kde už robíte fyzicko-chemikálne spracovanie.

Optické triediče a drviče

Musíte to oprať, preto netreba umývať tégliky od jogurtov a podobne, je to len plytvanie vodou, aj tak nakoniec všetko u nás ide do horúcej vody. Následne, keď sa to operie, rozdrví, tak to putuje do strojov, kde sa to taví pri teplote od 180 stupňov vyššie a takto spracované – očistené to ide do nových výrobkov.

Najradšej by sme brali odpad len zo Slovenska, máme však vyššie kapacity. Na Slovensku teraz vzniká od 800 do 1000 ton PET fliaš mesačne a my spotrebovávame 2100 až  2200 ton mesačne len u nás v Bystrici. Momentálne máme ešte okrem Slovenska najsilnejšie obsadený český, poľský, maďarský a slovinský trh. Niečo nosíme z Ameriky, niečo z Francúzska, Talianska, Nemecka a ostatných krajín. Aktuálne sme napríklad vo verejnom obstarávaní na Islande, všetko, čo má ekonomický zmysel a, samozrejme, aj prestíž pre nás, že pre túto krajinu robíme a aj pre tú krajinu to má určitý zmysel.

Čo sa deje s odpadkami po tom, čo skončia v koši?

Separovaný zber ide na triediace centrum, kde sa z kontajnera vysype, a buď to funguje na automatike, kde sa pomocou optických triedičov odpad naskenuje a podľa toho sa to roztriedi, a aj tu vzniká potom nejaký odpad, ktorý ide poväčšine na skládku alebo sa spáli.

Alebo sú to potom ručné triediace linky. Napríklad sklo ide priamo do Nemšovej, kde je jediná recyklačná fabrika na sklo na Slovensku. Komunálny odpad zas končí väčšinou na skládke, prípadne sa spáli.

Pri triedení odpadu bývajú ľudia skeptickí možno aj kvôli tomu, že panuje taký mýtus o tom, že aj tak nakoniec skončí vyseparovaný odpad na jednej kope. Je to pravda?

Obsluha smetiarskeho auta vyhodnocuje, či sa im to oplatí zobrať na triediacu linku. Ak sme nezodpovední a hodíme do žltého kontajnera aj taký odpad, ktorý tam nemá čo hľadať, a je ho v tom kontajneri potom viac, tak, samozrejme, že sa to neoplatí vziať na recykláciu.

Ak niekto vidí, že to všetko skončí v jednom aute, áno – ale hovorí sa tomu optimalizácia, pretože máme smetiarske autá, ktoré sú vnútri predelené, a odpad tam padá podľa druhu. Takto nemusí ísť výjazd na dvakrát, ale všetko odvezie jedno auto, odpad vnútri je však oddelený. Nie je pravda, že niečo skončilo na jednej kope.

Kde skončia recyklované plastové fľaše a v akej forme si ich môžeme predstaviť?

Momentálne sa trh trochu mení. Viac sa preferuje z PET fliaš vyrábať nové fľaše, ale nie tak, ako si to ľudia prestavujú, že fľaše sa zálohujú, potom sa umyjú a naspäť použijú. Pri takomto recyklovaní sa fľaše rozomelú sa na PET-ové vločky, z ktorých sa vyrobí PET-ový regranulát, čo sú vlastne roztavené guličky a z nich vytiahnuté pod vákuom všetky nečistoty.

Z PET fliaš vznikajú PET vločky, ktoré sa ďalej využívajú vo výrobe.

Pri takejto recyklácii je naozaj ťažký legislatívny proces a veľmi sa dbá na čistotu celého procesu. Z toho regranulátu sa vyrábajú PET-ové preformy a z nich už nové PET fľaše.

Ďalej sa s PET-om môžete stretnúť v automobilovom priemysle v interiéroch auta, či už vyhradených na výrobu čiernych koberčekov alebo na odhlučnenie vozidla, pričom práve tu končí viac ako 50 percent horšie zhodnotiteľných PET fliaš. Ich veľký objem je aj vo viazacích páskach, v drevárskom, nábytkárskom priemysle a veľká časť je ešte aj v PET-ovej fólii, napríklad obaly na vajíčka, ktoré predstavujú 100-percentne recyklovaný PET.

Je recyklovaná PET fľaša potom cenovo výhodnejšia?

Primárna surovina na výrobu pochádza z ropy. Recyklovaná bude preto vždy drahšia, prechádza povedzme piatimi až šiestimi procesmi, pričom pri výrobe úplne novej sú to dva až tri cykly. Logicky z toho potom vyplýva aj tá cena.

O koľko je teda drahšia?

To sa mení podľa ceny ropy. Momentálne je však ropný produkt na úrovni 650 eur za tonu a recyklát je 1000 až 1100 eur za tonu, pričom z ropy vyrobíte 100 percent produktu a z recyklátu vám vzniká jedno až dve percentá odpadu.

To znie ako neuveriteľná hrozba pre našu planétu a navyše za vysokú cenu.

PET fľaše majú jedno z najširších využití v recyklácii, pričom sa z nich dá vyrobiť množstvo výrobkov.

PET fľaše majú jedno z najširších využití v recyklácii, pričom sa z nich dá vyrobiť množstvo výrobkov.

Z môjho pohľadu tak nie sú žiadnym problémom pre planétu, ak by sme sa však správali zodpovedne. Treba si uvedomiť, že ani jedna tá fľaša neskočila do oceána sama, niekto ju tam musel odhodiť. Ak by bola uvedomelosť ľudstva stopercentná, tak ani jedna fľaša by neskončila v oceáne, na zemi, v potoku, v lese a každá jedna by sa dala opätovne využiť v recyklácii. Dúfam, že toto raz dosiahneme.

Koľko fliaš recyklujete ročne alebo mesačne? Máte nejakú štatistiku?

V priemere recyklujeme 2000 ton PET fliaš, pričom v jednej tone je 35-tisíc PET fliaš, takže hovoríme približne o 70 miliónoch kusoch PET-iek mesačne.

To je pre bežného človeka neuveriteľné číslo…

Dosť veľké, a keď k tomu prirátame Rumunsko, Litvu a celý ten blok, tak to je vyše 500 miliónov kusov. Samozrejme, mesačne.

Zvýšila sa rokmi spotreba fliaš?

Posledné štyri roky sme na Slovensku spozorovali úbytok, ale nie je to preto, že ľudia menej kupujú, menej konzumujú, ale je to úpadok samotného systému. Problémom je poddimenzované financovanie a spoločnosti, ktoré majú vykonávať triedenie, nie sú motivované, aby to lepšie triedili, a na druhej strane nie sú ani kontrolované, či to robia tak, ako majú. Naproti tomu zahraničie rastie, už len v susednom Česku je 30-percentný nárast separovaného odpadu.

Na akej úrovni je potom Slovensko v recyklovaní? Produkujú podľa vás Slováci veľa odpadu?

Stále prízvukujeme, že je potrebné pozrieť sa na to, prečo sme jediná recyklačná fabrika na Slovensku, ktorá urobila nejakú recyklačnú kapacitu za posledné roky, a pritom v okolitých krajinách vidíme nárast. Máme tu nevyužitý priestor,  na Slovensku sa vôbec nerecyklujú HDPE-čkové fľašky – dvojka recyklačný krúžok, tégliky od jogurtov a všetko končí buď na skládkach, v spaľovniach alebo v malom množstve v recyklačných fabrikách v Česku, Poľsku, Maďarsku, a pritom na to priestor je.

My na Slovensku aj pre niektoré záujmové združenia, ktoré robia zle v povoľovacích procesoch, nabúrajú sa napríklad do stavebných povolení, máme obrovský problém. Opäť sa len budem opakovať, keď poviem, že nie je tu dobre nastavený systém. Ten by mohol fungovať oveľa lepšie.

A bežní ľudia? Správajú sa zodpovedne?

Ako národ sme my Slováci dosť uvedomelí, dosť si životné prostredie chránime, keď si to porovnám napríklad s niektorými ázijskými krajinami, ktoré som navštívil. My pri recyklovaní spotrebúvame veľké množstvo vody.

Ako národ sme my Slováci dosť uvedomelí, dosť si životné prostredie chránime.

Máme sedemstupňovú recykláciu odpadovej vody. Vodu, ktorá prejde našou vlastnou čističkou, by sme už síce mohli púšťať naspäť do rieky, ale rozhodli sme sa inak. Púšťame ju ešte najskôr do mestskej čističky, aby bola dokonale prečistená. A naproti tomu v Ázii, kde vzniká najväčší odpad, som sa stretol s tým, že to rovno pustia do rieky. Im je to jedno, že krajinu si sami devastujú.

Toľko odpadu, čo som videl v ázijských krajinách, som nevidel asi nikde inde. Tam ľudia nemajú osvetu, na Slovensku ju máme. Toho odpadu sa v porovnaní s minulosťou separuje viac, a týka sa to najmä mladej generácie.

Pýtajú sa vás ľudia často na vašu prácu? Napríklad na to, ako správne recyklovať?

Takmer denne. Robíme aktivity aj smerom k vzdelávaniu, predtým sme na to nemali čas. Dávame von informácie cez Facebook či Instagram. Ľudia sa nás pýtajú, či majú umývať tégliky, či treba dávať dolu vrchnák z fľašky. Také základné otázky, takže ľudia sa celkom zaujímajú.

V médiách sa stále hovorí o veľkom znečistení našej planéty, ekológii. Samotná Európska únia na to upozorňuje aj v rámci environmentálnej politiky. V čom vidíte najväčší problém?

Ľudia. Predsa ani jedna PET fľaša neodkráčala do oceánu sama…

A teda nemyslíte si, že ľudia sa možno menia aj vplyvom sociálnych sietí, kde môžu vidieť rôzne poučné videá a príspevky? Je vidieť, že ľudia sa snažia robiť niečo viac pre prírodu?

V Bratislave a nielen tam si všímam, že ľudia sú všímaví. Nehádzal by som nás všetkých do jedného vreca. Osobne si myslím, že napríklad v porovnaní s takým Anglickom sme ďaleko pred nimi. Keď sa prejdem po Slovensku, tak mám pocit, že tu máme čistejšie, ako sú napríklad ulice v Manchestri či Birminghame. No to je môj subjektívny pocit.

Pritom máme tendenciu pozerať sa na Rakúsko a závidieť im upravené čisté mestá a dedinky.

Rakúšania zas majú úplne iné vnímanie. Prešiel som aj Škandináviu a nevidel som tam jediný odpad na zemi. Opäť sa dostávame k tomu, že všetko je to o ľuďoch.

A ktorá krajina je možno tým zlým príkladom?

Nerád menujem krajiny, ale v Dominikánskej republike to bola katastrofa, nikde nevidíte koše na komunálny odpad. V ruke som mal plechovku a celých päť kilometrov som ju nemal kde vyhodiť, domáci sa mi čudovali, prečo to nesiem v ruke. Potom sú to africké krajiny. Tie však musia denne bojovať s tým, že nemajú čo jesť, a tak určite to posledné, čo ich trápi, je nejaký odpad.

Zuzana Čaputová počas návštevy prevádzky v Banskej Bystrici. Zdroj: Ekolumi

Môže vôbec obyčajný človek sám za seba bojovať napríklad proti plastom? Dá sa to? Veľa ľudí si totiž povie, že sám nezmôže nič, planétu nezachráni…

Vidím to u nás, sám na sebe… keď poviem, že bezpečnosť je na prvom mieste a všetci musia mať vesty, prilby, topánky. Ako môžem ľudí prinútiť, ak ja sám vojdem bez ochranných pracovných prostriedkov do haly, pričom mňa už nemá kto sankcionovať. My ako vedenie musíme byť pre tých ľudí vzorom. Keď si niekto povie, že veď ja sám aj tak nič nezmôžem, je to začiatok konca. Každý jeden by sa mal nad tým zamyslieť a povedať si, že ja budem ten vzor. Mám dve deti, a ak si poviem, že to nebudem robiť, nebudú to robiť moje deti a pravdepodobne ani ich deti a ďalšie generácie.

Každý by mal začať od seba a ukázať, že sa to dá.

A vy separujete doma všetko?

Nie, ja separujem len to, čo má zmysel, napríklad to PVC-čko nie.[/penci_blockquote]Nie, ja separujem len to, čo má zmysel, napríklad to PVC-čko nie.[/penci_blockquote] Pozerám sa na to tak, že rozumiem triediacim linkám, a nebudem predsa pridávať tým ľuďom robotu, ak to aj tak nakoniec musia odhodiť do komunálu. Skôr to nekupujem a predchádzam tým nerecyklovateľným veciam.

Ak hovoríme o tom, čo robíme my ako firma, tak je zaujímavé, že nám  ľudia často hovoria, že veď to sa nedá, čo vy chcete urobiť. To nie je možné.

A vy predsa to slovo nemáte rád…

U nás vo firme je zákaz ho používať.

A čo ešte ste zakázali?

Dosť si zakladáme na ľudskom prístupe. Nemám rád, ak niekto príde do práce negatívne naladený. Snažíme sa vždy upozorniť na to, že veď nejde o život. Snažíme sa mať prostredie u nás na ľudskej a priateľskej úrovni.

Odkiaľ máte zamestnancov?

V našom tíme zamestnávame lokálnych ľudí, chceme dávať prácu predovšetkým ľuďom z nášho regiónu.

Museli ste počas pandémie prepúšťať?

Našťastie sme prepúšťať nemuseli, dosť nám pomohol vládny balíček. Na šesť týždňov sme museli zastaviť výrobu, ale ten čas sme zas využili na údržbu. S ľuďmi sme si aj odkonzultovali krízovú situáciu, a teda využili sme podporu od štátu. Kríza nás posilnila, videli sme, kde máme slabé stránky, na ktorých treba ešte pracovať a zlepšiť sa.

Máte nejaké podporné aktivity alebo projekty, ktorým sa venujete?

Slovenská agentúra životného prostredia zbierala vrchnáčiky, ktoré doviezla do Ekolumi. Zdroj: FB Ekolumi

Podporujeme zopár detí so zdravotnými problémami aj zberom vrchnáčikov, ktoré následne my spracovávame. Začínali sme ešte v roku 2013, keď sme oslovili jednu mamičku z Košíc.

Tých vrchnákov sa dnes vyzbiera 15 až 20 ton mesačne, tieto peniaze už nejdú cez žiadne organizácie, ale priamo ich vyplácame mamám na účet. Snažíme sa tiež uhradiť nejaký pobyt raz ročne pre niektoré z detí, ktoré to potrebuje najviac.

Robíme aj osvetu, čo sa týka separácie, na základných školách, väčšinou v regióne alebo ak nás niekto osloví, a angažujeme sa aj tým, že chodíme prednášať aj v rámci verejných akcií.

Podľa nás by sa už deti mali vychovávať v tomto smere a treba ich viesť k tomu, aby k veciam pristupovali zodpovedne.

V edukácii o odpadoch a ekológii by sme mali začať asi čo najskôr. Vedia vôbec deti dosť o separovaní?

Deti sú tie, na ktoré dáme, keď nás upozornia, že robíme niečo zle. Mali by sme sa snažiť ich vzdelávať, aby sa naučili čo najviac.

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ekomóda nie je len oblečenie z PET fliaš či rybárskych udíc, efektívne využíva i vzniknutý odpad

Martina Baumann

Kakaová komunita z Kolumbie bojuje proti násiliu

Martina Baumann

Covid-19 nás zmenil. Učil solidarite, povýšil „malých“, ale vyčerpal matky

Erika Murínová

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies