Ekonomika spoločenstva

Po 23 rokoch zatvorili obchod, ale nevzdali to. Korona ich posilnila a dnes sa tešia na nové výzvy

Súčasná zostava IN VIVO. Zľava: Lucia, Gabi, Veronika a Hanka. Foto: Martina Baumann

Keď som mala namierené do ateliéru In Vivo, vedela som, že tento rozhovor bude iný. Čakali ma štyri veselé ženy a priestor, ktorý dýchal atmosférou klasických filmov. Presne takto si človek predstaví svet umelcov. Jedna zo sestier ma privíta v bielej košeli s nariasenými rukávmi, prepásaná zásterou. Kráčame spolu po schodoch do suterénu a fascinovane sa pozerám na priestor pred sebou. Ohromne hrubé múry s odhalenou starou tehlou a poličky, na ktorých ležalo množstvo rôznych darčekových predmetov, šálok a keramiky od výmyslu sveta. V duchu im tíško závidím túto idylku. Sú to presne tie momenty, keď si poviete, že k šťastiu vám stačí kúsok hliny, štetec a šálka teplého čaju.

Najtichším dojmom pôsobí Gabriela Kosečková, ktorá tvorí nádherné kúsky. Sestry to majú správne podelené. Kým Lucia Leutgöb by pokojne mohla byť hovorkyňou firmy a rieši všetko od marketingu až po manažment, tak je to Gabi, kto dáva hline dušu. V prvých minútach počas mojich otázok skromne klopí zrak, neskôr sa však živo rozhovorí a na záverečnom fotení už predo mnou stojí éterická bytosť s riadnou dávkou energie. A rovnako si predstavujem, ako sa pod jej rukami mení na prvý pohľad skromný kúsok hliny na úžasný kus umenia. Tu dolu v ateliéri má všetko svoje miesto, svoje čaro a asi aj zmysel.  

Pri odpovediach zisťujem, že v podnikaní rodinnej firmy musí byť výhodou sila ich sesterského puta. Všetko robia spolu, radia sa medzi sebou, počúvajú. A to isté platí aj pri odpovediach na moje otázky, vzájomne si pozrú do očí. Nie zo strachu, čo povie jedna alebo druhá. Je to rešpekt a akási súdržnosť, že sú v tom spolu.

Okrem sestier je vo firme Hana Ondrušová, ktorá začínala pred 12 rokmi ako výpomoc v obchode a s dievčatami zostala dodnes. Ako Lucia hovorí, bola by z nej vynikajúca influencerka. Pandémia ju totiž z predajne premiestnila za počítač a začala si hneď rozumieť aj s modernými technológiami. Hanka však mala vždy k umeniu blízko, a keď spoznala sestry Kosečkové, ako ich stále volá, bolo rozhodnuté. Súdržnosť v tíme je cítiť z každého slova. „Nie je lepší obchodník ako Hanka,“ hovorí Lucia na začiatok rozhovoru a Hanka len prikývne, že s ľuďmi to je vždy veda, ale nejako si s nimi dokáže poradiť (a s úsmevom na perách len pokrčí plecami).

Štvrtou členkou tímu je Veronika Sodomková, ktorá začínala ako brigádnička. Po nejakom čase však slovo dalo slovo, ktoré pre sympatickú Češku znamenalo povýšenie. „Po 23 rokoch sa potrebovala firma pozrieť na procesy a organizáciu riadenia, čo bol vlastne priestor pre mňa,“ hovorí Veronika, ktorá stála pri reštrukturalizácii firmy. Pri tomto procese sa zároveň snažili zohľadniť potreby trhu. K týmto krokom pristúpili na jar minulého roku. Tento rok ich plány skrížila korona.

blank
Každý kúsok keramiky akoby mal svoj príbeh. Foto: Martina Baumann

In Vivo je rodinná firma, ktorej začiatky siahajú do roku 1993. Čo stojí za vaším príbehom?

Lucia: Náš otec bol umelec. Doma stále vyrábal veci a aj z ničoho vedel vyrobiť umelecké dielo. Napríklad z rúry od toalety vyrobil krásne lampy. Už ako deti nás to fascinovalo. Odjakživa sme si všetko robili sami, šili sme si dokonca i topánky. Takže začiatky toho celého sú vlastne u nás doma.

Gabi: Po strednej škole som sa vybrala do zahraničia. Keďže bol problém dostať sa v tých rokoch na vysokú školu, išla som do Talianska. Tam som prvý raz počula o Ekonomike spoločenstva.  A musím priznať, že ma to totálne dostalo.

Čo konkrétne teraz?

Gabi: Tá myšlienka, že človek môže robiť veci, vyrábať a tvoriť niečo pekné a zároveň môže pomôcť svojou prácou. Začiatky boli zaujímavé, každý v tom čase začínal na Slovensku s podnikaním. Mňa oslovila myšlienka firiem, ktoré fungovali na princípe – nielen žiť pre financie, ale robiť niečo viac. Teda to podnikanie a práca nie je už len o peniazoch. Má myšlienku toho, že viete zarobiť a podporiť aj iné veci. A navyše mladý človek má veľa optimizmu, veľa energie, takže nie div, že som sa do toho nejako takto vrhla.

Lucia: Gabi doniesla túto myšlienku domov a mňa oslovila tiež. Mala som ešte rok do ukončenia vysokej školy, a tak sestra založila živnosť a začala vyrábať. Vtedy sme žili ešte v petržalskom paneláku, v byte u rodičov. Len si to predstavte, v izbe sme mali maličkú pec. (smiech)

Gabi vie niečo vyrobiť, ja dokážem z toho vybrať čo najviac, vzájomne sme sa dopĺňali.

Gabi si dokonca vyrobila kufor, do neho si zabalila výrobky a takto sa vybrala ráno predávať na Michalskú ulicu. Po skončení školy som sa už pridala a robili sme spolu šperky.

Vtedy neexistovali také obchody ako teraz, absolútne neexistoval trh s úžitkovým umením, ktorý by bol dostupný obyčajným ľuďom. Uvedomili sme si, že máme talent. Gabi vie niečo vyrobiť, ja dokážem z toho vybrať čo najviac, vzájomne sme sa dopĺňali. Naša myšlienka preto bola, aby si takéto umenie dokázal kúpiť obyčajný človek. Aby nemusel ísť do galérie či ÚĽUV-u.

Gabi: Bol to jednoducho nedostupný tovar, ktorý tu na Slovensku chýbal. Úžitkový dizajn tu pred 27 rokmi vôbec neexistoval.

blank
Veci, ktoré čakajú na finálnu úpravu v bratislavskom ateliéri. Foto: Martina Baumann

Nebáli ste sa, že to ľudia nebudú chcieť? Predsa len v tom období boli Slováci viac konzervatívni.

Lucia: Ľudia nás od toho odhovárali. Mysleli si, že sa to neuživí. Bolo len umenie, ktorým sa umelci živili. Neexistovalo žiadne trhové hospodárstvo. Nikto si vtedy nemyslel, že ľudia si kúpia takúto šálku a budú z nej piť každý deň kávu, že si kúpia úžitkový dizajn na bežné používanie. Keď ste si vtedy niečo kúpili, tak to bolo umenie a stálo to na poličke, nesmelo sa toho dotknúť, aby sa to nerozbilo.

Gabi: Aj podnikanie bolo v tom čase pre každého nové, vybavovanie, papiere a úrady, to bolo niečo hrozné, čím všetkým si človek musel prejsť.

Z toho mi potom vychádza, že ste museli ľudí naučiť alebo viesť k tomu, aby si takéto veci kúpili a zároveň sa nebáli ich používať.

Lucia: Prišlo to samo… Na začiatku sme začali vyrábať domčeky a bol to náš prvý hit. Náš prvý vianočný trh nás presvedčil o tom, že o tie domčeky bol záujem, a videli sme, že za deň sa všetko predalo. Začali sme panikáriť. S výrobou a predajom sme sa striedali, raz bola jedna doma a v izbe vyrábala, druhá z nás predávala a naopak.

A čo ten neporiadok v byte?

Gabi: Rodičia nás podporovali. Viete si však predstaviť tie koberce a všetko? Stáli jednoducho za nami napriek tomu neporiadku.

Lucia: V obývačke na stole sa vyrábala hlina, v druhej izbe sa pálila. Takže tí rodičia to s nami naozaj vydržali.

blank
Na poličkách čakajú na nových majiteľov. Foto: Martina Baumann

A ako ste sa od predaja na vianočných trhoch a na Michalskej posunuli k vlastnej predajni?

Lucia: V auguste 1997 sme si otvorili prvý obchod. Vtedy nám pomáhal aj  náš brat, ktorý študoval architektúru. Logo vymyslel on a používame ho dodnes. A zároveň vznikol náš názov, ktorý znamená ,Zo života pre život‘.

Gabi: Chceli sme sa aj odlišovať od iných. To bol asi aj náš bonus.

To znamená, že sa riadite aj nejakou filozofiou?

Lucia: Skôr by som povedala, že to, čo máme, čo sme dostali, chceme dať ďalej. Nenechať si to len pre seba.

A predajňa? Tá vám išla?

Hanka: Pamätám si obrovské rady zákazníkov až von. Najmä pred Vianocami sme mali veľký nápor, masy ľudí.

A v tom čase ste stále vyrábali keramiku v byte?

Lucia: Nie, už sme sa premiestnili s výrobou do predajne. Polovičku priestoru sme mali vyhradenú na výrobu. Neskôr sme videli, že už potrebujeme väčší priestor, a výrobu sme premiestnili do nášho ateliéru, v ktorom práve sedíme. Predajňa sa tak mohla rozšíriť.

A prvá konkurencia? Predpokladám, že ak to bolo niečo nové, iné, tak museli ste sa s tým skôr či neskôr stretnúť.

blank
Klauni pred dokončením. Foto: Martina Baumann

Lucia: Po domčekoch sme začali vyrábať ďalšie predmety. Boli to klauni, šálky, motýle a ďalšie veci. Prichádzali s tým po nás aj ostatní, ktorí to začali, samozrejme, kopírovať. V tom čase sa duševné vlastníctvo nedalo ochrániť, respektíve to bolo náročné. Ale povedali sme si, že i tie negatíva sú na niečo dobré. A preto sme investovali radšej energiu do toho, aby sme sa vyvíjali ďalej.

Naše výrobky si brali aj ostatné predajne. V jednom momente, asi v roku 2008, si pamätám, že k nám prišli odberatelia a povedali, že majú podobné výrobky od konkurencie, ale tie naše sú lepšie. A to bol pre nás ten motor a povedali sme si, že toto je cesta, ako sa odlíšiť a byť lepší.

Gabi: Zo začiatku sme vyrábali len prírodnú keramiku, postupne sme pridali farby, aby sme sa aj odlíšili a na druhej strane to ľudia pýtali. K tomu umeniu patrí aj príroda. Človek sa hľadá, a tak vyrába aj iné veci pre potešenie. Rôzne zrkadlá, závesné predmety, vázy, hodiny…

A ako to potom vyzerá u vás doma? Predstavujem si tam všetko.

Veronika: U Gabi doma? To je asi najkreatívnejší byt, ktorý existuje. Tam je všetko, jednoducho geniálne.

Takže ten prírodný motív je pre vás základ.

Lucia: Musíme si uvedomiť jednu vec. Umelec musí mať v súčasnosti stopercentné meno, aby sa uživil. A toto je akoby ,medzicesta‘. A preto do určitej komercie sme ochotní zájsť, ale za nejakú hranicu už nepôjdeme. Chceme to udržať hlavne v umeleckej rovine.

Kde čerpáte inšpiráciu? Za 27 rokov musí prísť moment, keď už dôjdu nápady.

blank
V ateliéri sa nachádza všetok tovar zo zrušenej predajne. Foto: Martina Baumann

Gabi: To sa mi asi ešte nestalo. Skôr mám opačný problém. Pozriem sa na niečo a hneď v tom vidím určitý tvar a viem, čo chcem urobiť. Pri takej veľkej tvorbe má už potom človek dostatok nápadov. Nemusí si nič pozerať a hľadať inšpiráciu. A tých nápadov je už toľko, že to musíme až redukovať.

Lucia: Pre mňa je inšpiráciou ranné pitie čaju zo šálky. Napadne mi pri tom to, čo môže pomôcť ľuďom. Som skôr praktický človek, a tak mi pri tom spomínanom pití čaju napadne, že môžeme vyrobiť pre ľudí k šálke aj sitko. Druhou inšpiráciou sú naši zákazníci. Počujeme, čo sa im páči, dávajú nám silu a motiváciu. Keď vidíme, že sa im niečo páči. Keď prídu s myšlienkou, či by sme niečo neurobili pre nich, sme otvorení aj tomu.

Hanka: Kedysi k nám prišla zákazníčka, ktorá si predtým u nás kúpila šálku. Upozornila nás na to, že má šálku s nápisom, ale nesedí jej s tým nápisom do pravej ruky. Tak sme zistili, že Gabi tým, že je ľaváčka, tak nápisy robila len z tohto svojho uhľa pohľadu. Dnes už máme popísané šálky aj z jednej, aj druhej strany. (smiech)

Ešte by som sa rada vrátila k Ekonomike spoločenstva. Čo to pre vás znamená?

Lucia: Keď sme začínali, tak Ekonomika spoločenstva bola v inom bode. V každom prípade je to predovšetkým o vzťahoch. A o dávaní, dávam niečo zo seba. Aj keď sa mi občas nechce rozprávať, ale idem a porozprávam sa s ľuďmi v predajni, alebo aj so svojimi zamestnancami, napriek únave. Na jednej strane si to vyžaduje veľa energie. Niekedy si poviem, že nevládzem. Na druhej strane boli ťažké momenty a človek videl, že sa to vráti naspäť. Práve počas korony sme mali možnosť to vidieť.

blank
Foto: In Vivo/Instagram

Pozerám sa na vás – štyri dámy. Koľko ľudí tvorí celkovo váš tím?

Lucia: Prvé motory sme boli my dve – sestra a ja. Bez tých ľudí, ktorí s nami v určitých fázach boli, by sme neboli tam, kde sme. Spoločne sme tvorili. Mali sme aj veľa študentov, brigádnikov, ľudí, ktorí nám pomáhali s administratívou. Mali sme tých ľudí, samozrejme, v tíme viac. Dnes, v dôsledku korony, sme zostali štyri.

Veronika: Spolu nás bolo 20. Vo výrobe bolo päť ľudí a ďalší v administratíve a v predajni.

Ako ste fungovali pred vypuknutím pandémie?

Vziať každého zamestnanca individuálne a pozrieť sa na neho ako na človeka, v akej životnej situácii sa nachádza.

Veronika: Ten zlom vo firme bol zásadný. Mali sme tím ľudí, ktorý zastrešoval predaj, výrobu, marketing, manažment. Okrem kamenej predajne sme fungovali aj cez e-shop, mali sme veľa objednávok, pomáhali nám i externí zamestnanci. Tento kolos vlastne korona zo dňa na deň zmenila. V prvej chvíli sme si povedali, že to pominie. V momente, keď sa v prvej vlne zatvorili obchody, tak sme to začali brať veľmi vážne. V tom čase začínate riešiť ako prvé najväčšie náklady pre firmu a to sú nájomné a zamestnanci.

Tu je dôležité zmieniť sa práve o Ekonomike spoločenstva. Nebolo to teda o tom, že zoberieme mená ľudí, urobíme si zoznam a čo najviac ho zoškrtáme. Ale vziať každého zamestnanca individuálne a pozrieť sa na neho ako na človeka, v akej životnej situácii sa nachádza a ako si ho v týchto podmienkach čo najdlhšie udržať.

Mysleli ste si, že sa to dá? Nebolo to možno veľmi optimistické?

Veronika: Mysleli sme si, že nám to nejaký čas – pár mesiacov vydrží. Stále sme zamestnancov dokázali financovať z nejakých zdrojov, ktoré poskytoval aj štát. V určitej chvíli sa to skončilo a museli sme pristúpiť k radikálnejším krokom. Museli sme sa s ľuďmi rozlúčiť. Mali sme tu pani, ktorá s nami pracovala 15 rokov, ale aj pani, ktorá s nami bola od začiatku. To sú smutné momenty a ťažko sa to nesie.

Hanka: Všetci sme rozmýšľali, ako pomôcť a kto má aké možnosti. Po dohode so svojou rodinou som sa rozhodla darovať jeden svoj mesačný plat, ak by to malo pomôcť potiahnuť firmu. Zároveň som si uvedomovala,  že nie každý zo zamestnancov to môže ponúknuť, každý sa nachádzal v inej situácii. No cítila som to tak, že môžem pomôcť aspoň takto firme. A spätne po čase nám domov prišlo vyúčtovanie – preplatok za energie a to presne v  sume môjho darovaného platu. Brala som to ako povzbudenie, ako malý zázrak. Každý však niečím prispel.

Nerozmýšľali ste nad tým, že si tých zamestnancov vezmete po korone naspať? Sľúbili ste im niečo také?

Lucia: Boli sme v špeciálnej situácii. Prečo? Náš najväčší predaj pochádzal z obchodu na Michalskej, kde posledné štyri roky boli len obchody, ktoré žili z turistov. Posledný rok bol výbuch turistov.

blank
Špeciálna pec. Foto: Martina Baumann

Predstavte si, že sme takto boli všetci nastavení, celá firma, žili sme z turistického ruchu a mysleli sme si, že ideme do sezóny, keď opäť začína turizmus. To bol marec a všetko sa zrazu zatvorilo. Až 85 percent našich tržieb pochádzalo z turizmu, hranice zostali zatvorené.

Uvedomili sme si, že to nie je otázka len jedného leta, jedného mesiaca. Boli sme orientovaní na zahraničie a vedeli sme, že musíme niečo urobiť, aby sme prežili. Vyhliadky boli veľmi zlé, a keď sme ľudí prepúšťali, chceli sme byť voči nim zodpovední a komunikovať otvorene.

Pripravili sme ich na to, že je to dlhodobá záležitosť, a ak sa bude dať, tak sa s nimi radi uvidíme v budúcnosti.

Zdalo sa nám nezodpovedné sľubovať niečo neisté. Na začiatku sme tiež netušili, že zavrieme obchod. Táto myšlienka sa vykryštalizovala až v júli.

Takže postupne ste sa rozhodovali a stále akoby nebola definitíva…

Lucia: V jednom momente, keď sa zdalo, že všetko sa vráti do normálnych koľají, sme rozmýšľali, čo ďalej. Aj náš prenajímateľ bol voči nám fér. No situácia bola náročná. V júni sme si povedali, dajme na stôl všetko a ako to vidíme. Z biznisovej stránky, ale aj tej osobnej. Už sme boli veľmi unavení, každý týždeň prišlo nové nariadenie a my sme každý týždeň menili stratégie. Každá z nás sme si povedali plusy i mínusy. Už sme cítili, že aj fyzicky nevládzeme.

Prevádzku ste nakoniec zatvorili. Pocity?

blank
Foto: In Vivo/Facebook

Lucia: Uvedomili sme si, že sme už pravdepodobne prišli aj o lukratívny priestor v centre mesta. Mysleli sme si, že keď odtiaľ odídeme, že o to prídeme. Povedali sme si však, že keď niečo pustíme, príde niečo iné.

Predajňu sme symbolicky zatvorili po 23 rokoch presne v auguste. Aj sme si poplakali, bola to emotívna rozlúčka. Ale bolo to správne rozhodnutie, bolo spoločné a videli sme, že to bol dobrý krok. O pár týždňov na to sa nám začali zvyšovať tržby a už sme pochybovali, či sme urobili dobre. Vtedy sme videli, že opäť si musíme sadnúť a že je dôležité si dať priestor.

Veronika: Bol to intenzívny moment. No iba v atmosfére vzájomného rešpektu a načúvania sa mohlo narodiť ťažké rozhodnutie – zatvoriť obchod.

Čakali ste, že sa tá situácia bude opakovať? Máme tu druhú vlnu a čo teraz?

blank
Foto: In Vivo/Facebook

Lucia: Mám cit alebo dar, že vidím nejaké tri kroky dopredu. Takže bola to intuícia. Mali sme víziu rekonštrukcie firmy, ktorú sme začali minulý rok. Urobili sme si profesionálne analýzy a vedeli sme, že musíme mať koncept. A vývoj firmy bol pre nás opäť jasnejší.

Boli to najtvrdšie časy, ktoré sme v našom podnikaní zažili. Zdalo sa to negatívne, ale nakoniec to vidíme pozitívne. Premenilo nás to, dnes sme omnoho ďalej, ako sme boli vo februári.

Krízy, ktoré nás čakajú aj vo svete, sa dajú brať dvomi spôsobmi. Môžu nás potopiť, zastaviť, alebo si z toho môžeme niečo zobrať a začať nanovo.

Veronika: Ľudsky, tímovo a profesionálne nás to posunulo.

S akými emóciami sa nakoniec na to pozeráte? Čo ste si z toho vzali?

Veronika: Z môjho pohľadu nám korona pomohla urýchliť a nastaviť zamýšľanú zmenu vnútropodnikových procesov a novú identitu firmy.

Lucia: Mne sa tiež zdá, že koronakríza celosvetovo ukázala, že aj to, čo bolo nemožné, je možné. Všetko je možné, len treba chcieť. Konkrétne my sme sa chceli postaviť na viac nôh, nebyť závislí iba od turizmu. Mali sme nejaké projekty v hlave, chceli sme posilniť elektronický obchod, posilniť našich odberateľov a posilniť náš marketing, aby sme aj domácemu zákazníkovi vedeli ponúknuť viac. Chceme zapojiť aj lokálnych výrobcov, pre nás sú tie vzťahy opäť dôležité. Chceme zdôrazniť lokálnu hodnotu tým, že zapojíme miestnych výrobcov kávy.

Ale možno tí slabí naozaj nemajú šancu prežiť. Tí, čo biznis nemajú v krvi. U vás sa potvrdilo, že viete podnikať a zároveň máte talent.

blank
Sestry si rozumejú aj v podnikaní a tvoria dobrý tím. Foto: Martina Baumann

Lucia: Čo však znamená slovo slabší? Je to otázka vzťahov. Nie sú to len veľké podniky, veľkí biznismeni. Pre mňa je silnejší ten menší človek, ktorý za svojou robotou ide poctivo. My sme si urobili vankúš, nejakú rezervu. Ak však nemáte podporu okolia, fyzickú aj psychickú, tak to nie je možné. Neprežijete v podnikaní.

Hanka: Myslím si, že popri schopnosti podnikať, viesť firmu a mať talent je rovnako dôležité budovať dobré vzťahy na pracovisku.

Veronika: Veľa ľudí to určite položí, nie sme naivní. Ale je to aj príležitosť pozrieť sa na biznis inak. Pozrieť sa na spoločnosť, kam sa dostala. My sme možno mali aj šťastie, máme sieť odberateľov, rôzne obchodné kontakty, máme priateľov, rodinu. Fungujeme na vzťahoch Ekonomiky spoločenstva. Je tu veľká príležitosť vytvárať siete, vzťahy.

Dnešná spoločnosť sa nad tým musí zastaviť, zamyslieť. Určite to bude mať obrovský dosah na ekonomiku, ale je dôležité položiť si otázku, ako ďalej. Aj v tej medziľudskej rovine.

Ľudia však asi musia spolu vychádzať, mať spoločné názory.

Lucia: Aj medzi nami sú nezhody a nezhodneme sa v niektorých veciach. Máme výmenu názorov, človek sa aj príde ospravedlniť. Nejde o to, mať rovnaký názor.

Dať ľuďom v tíme priestor, hľadať talent a profesionálne rásť.

Môžete mať iný názor, každý máme nejaký pohľad. Niekto má prehľad v ekonomickej stránke, iný v umeleckej atď. Dobré je sa počúvať, prísť na to spolu. A to chvíľu trvá.

Veronika: Je to o osobnom raste, človek v tíme zistí, kto ma na čo talent a ako sa dá talent vzájomne skombinovať. Veď keď sa na nás pozriete, každá sme absolútne iná. Ale je to o tom, dať ľuďom v tíme priestor, hľadať talent a profesionálne rásť.

Pôsobíte navonok ako silný tím, taký silný, že vás už asi nič neprekvapí…

Veronika: Ďakujeme. Ako silný tím sa cítime a každému prekvapeniu sme otvorení. Ale aj silný tím môže mať svoju krízu. Počas jednej z nich, predstavte si, čo sa nám prihodilo. Jedna poľská skupina podnikateľov sa rozhodla podporiť firmu v ťažkostiach v dôsledku koronavírusovej pandémie. Vďaka existencii medzinárodnej siete podnikov Ekonomiky spoločenstva voľba padla na nás. Isto si viete predstaviť, akou hybnou silou to pre nás je.

Lucia: Treba si však ešte uvedomiť jednu vec. My tú pomoc môžeme prijať, ale rozmýšľame, čo s tým. Aby sme tie peniaze vedeli otočiť na správnu vec. Napríklad niekoho zamestnať, kto nemá prácu. Takže nečakať len na pomoc, ale ak tú pomoc dostanem, premýšľať nad spôsobmi, ako ju využiť v prospech ďalších.

blank
Foto: In Vivo/Facebook

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Pápež František: Bez zmeny životného štýlu, modelov výroby a zavedených štruktúr nezmeníme nič

Martina Baumann

Vplyv globálneho otepľovania vidieť všade. Najviac zraňuje tých najchudobnejších

Martina Baumann

Online stretnutie Františkova ekonomika môžete sledovať už o pár dní

Martina Baumann

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies