Stojí ti to za to?

Bolo to už dávnejšie… Ochorela som a zopár dní som nešla do práce. Ktosi nečakane zazvonil. Neznáma žena sa mi predstavila a poprosila ma o pomoc. Dozvedela sa o mne od svojich známych, vraj vie, že ovládam cudzie jazyky. Dosť súrne potrebovala istý preklad. Financie však chýbali. V duši sa mi vynorili slová: „Mne ste to urobili…“ (Mt 25, 40). Zdalo sa mi, že ma sám Ježiš prišiel navštíviť a prosí ma o pomoc. A takýto hosť sa predsa neodmieta.

Hoci som od začiatku vedela, že to nebude zaplatená práca, robila som ju čo najlepšie.

Dala som si vysvetliť všetko potrebné a sľúbila som, že sa čoskoro ozvem. Práca mi počas nasledujúcich dní zabrala dosť hodín, pani som musela častejšie kontaktovať a viac ráz sa s ňou stretnúť. Snažila som sa zostať v pokoji a s láskou pre ňu pripravovať potrebné materiály. Hoci som od začiatku vedela, že to nebude zaplatená práca, robila som ju čo najlepšie.

Deti vedeli o novej „zákazke“, a keď videli, že sa práca predlžuje, pýtali sa ma: „Neľutuješ to, mami? Stojí ti to za to?“ Bola to vzácna príležitosť môcť s našimi dospievajúcimi deťmi hovoriť o nezištnosti daru a citlivosti na blížnych. Veď v spojení s inými, a neraz práve s ľuďmi v núdzi, objavujeme sociálny rozmer našej práce. Ten nám pomáha stávať sa viac človekom, vychádzať zo seba a vytvárať solidárnejší svet. Deti to pochopili a veľmi si to vážili.

Keď som preklad odovzdávala, v očiach ženy som videla dojatie. „Nič mi nedlžíte, som rada, že sme sa mohli stretnúť,“ povedala som a pevne som jej stisla ruku. Hoci som bola práceneschopná, príležitosť mi dovolila vniesť do tohto nového, nielen pracovného vzťahu trochu ľudského tepla.