Rozhovory (nielen) na prechádzkach a výletoch

Príbehy a rozprávky – motivácia pre mladšie deti

Pred niekoľkými rokmi vyzeral začiatok každého nášho rodinného výletu rovnako: Deti ma chytili za ruku a vyhlásili: „Rozprávaj!“ Až potom sme mohli vyštartovať. Začínali sme klasickými rozprávkami, postupne sme prešli na dlhšie Dobšinského príbehy. Výhoda bola, že sme ich pri rozprávaní mohli upraviť pre svojich poslucháčov, keďže pôvodné verzie sú často dosť drsné. Boli aj momenty, keď sme cez pauzu na výlete ešte googlili detaily komplikovanej zápletky.

Okrem rozprávok sme deťom rozprávali aj príbehy, ktoré sme s manželom čítali či videli. Ďalším levelom sa stala vlastná tvorba. Máme sériu príbehov o Svinke Dorotke a tiež o rodine Trávničkovcov, ktorí zažívali to, čím naše deti práve žili.

Spoločné výlety môžu byť časom odovzdávania hodnôt, myšlienok, vzorov, informácií, ktoré považujeme ako rodičia za dôležité.

Moja mama sa zas rozhodla šíriť povedomie o ochrane prírody, a tak im na spoločnej dovolenke v Tatrách každý deň rozprávala príbehy o ochranárovi zajkovi, ktorý zachraňoval les. O niekoľko rokov neskôr s nimi na prechádzkach zas preberala tému hoaxov a kritického myslenia.

Keď to takto napíšem, znie to veľmi umelo a vykonštruovane – ale každá téma sa dá podať pútavo, primerane veku a prepojiť s niečím, čo deti zaujíma, zasadiť to do príbehu. Dôležité je, aby to bavilo všetkých zainteresovaných (rozprávača aj poslucháčov) a aby som vedel, prečo to robím.

Rozprávať sa dá naozaj o čomkoľvek.

Hodnoty a vedomosti

Spoločné výlety môžu byť teda časom odovzdávania hodnôt, myšlienok, vzorov, informácií, ktoré považujeme ako rodičia za dôležité. Škôlkari i deti na prvom stupni sú zvedavé a nasávajú ako špongie. Tí starší zas ocenia diskusiu a priestor, keď môžu odovzdať niečo aj oni vám.

Takže o čom sa porozprávate najbližšie?

Príbehy svätých; príbehy hrdinov, ktorí niečo dokázali, prežili či ustáli; príbehy dobrodruhov, ktorí objavovali svet; príbehy, ako žili ľudia v praveku či v starovekom Egypte (sem už môžeme zakomponovať dejepis); možností je nekonečno.

Ako dieťa som na výletoch často počúvala príbehy z druhej svetovej vojny a o partizánoch, keďže táto téma bola môjmu ockovi blízka a zvykli sme prázdninovať v okolí Banskej Bystrice. Hoci v jeho rozprávaní boli príbehy zasadené aj do konkrétnych reálií a on o tom dokázal rozprávať naozaj pútavo, mnoho faktov si nepamätám. Ale ostali vo mne emócie a hodnoty – ochota obetovať sa, vernosť a zrada i to, že veci nie sú čiernobiele, ale aj neuveriteľná vytrvalosť… a tiež pocit blízkosti s otcom.

Aj keď sa s deťmi rozprávam o faktoch, neznamená to, že po výlete ich mám skúšať, čo si zapamätali. Skôr to vidím ako také postupné sadenie semienok – informácií. Rozprávať v milión variáciách o veciach, ktoré sú mi blízke, ktoré považujem za dôležité, o ktorých chcem, aby boli podstatné aj pre moje deti.

Na „ťažší rozhovor“ – ktorý ide viac do hĺbky, je osobnejší, intímnejší – je prechádzka neraz vhodnejšia, ako keby sme ho viedli doma v obývačke.

A nemusia to byť len hodnoty, ale aj spoznávanie prírody (ktorý strom sa ako volá, o živote potokov a riek, geomorfológia, zvieracie stopy) a podobne. Môžeme spolu čítať mapu, počítať prejdené kilometre, pozorovať, ako sa mení krajina, ba hoci si aj vysvetľovať politický systém.

Zo života – reálneho i vysneného

Môžem tiež deťom rozprávať zážitky z práce, o svojich koníčkoch, na konkrétnych príkladoch im ukázať, aké dôsledky má vzdelanie, či zapálenie pre nejakú tému.
Môžeme sa rozprávať o tom, po čom túžia (a po čom túžim ja), o svojich strachoch, radostiach, starostiach. O čomkoľvek.

Môžeme spolu fantazírovať o nových vynálezoch, rozprávať sa o tom, akú superschopnosť by každý z nás chcel mať. Čiže odhaľovať a pomenúvať svoje túžby. Spokojne v obrazoch, príbehoch. Aj toto je spôsob, ako sa vzájomne spoznávať a prehlbovať svoje putá. Deťom je fantazijný svet blízky, nebojme sa to využiť.

Niekedy naši detskí parťáci chcú viac počúvať, inokedy zas rozprávať. Nechajme im priestor! Moja skúsenosť je, že najlepší rytmus deti na túre chytia vtedy, keď sú zaujaté počúvaním. Pri kratších výletoch je zas viac priestoru na diskusiu, keď dostane priestor každý, kto chce.

Rozhovory so staršími deťmi (10+)

So staršími deťmi sa na prechádzkach otvára priestor aj na rozhovory z osobného prežívania. Dokonca si myslím, že na „ťažší rozhovor“ – ktorý ide viac do hĺbky, je osobnejší, intímnejší – je prechádzka neraz vhodnejšia, ako keby sme ho viedli doma v obývačke.

Je totiž oveľa prirodzenejšie rozprávať sa kráčajúc, ako sedieť doma na gauči či na stoličke a pozerať sa na seba. Keď kráčame vedľa seba, každý z nás sa pozerá pred seba, a to je pri veľmi osobných veciach pre mnohých omnoho prijateľnejšie.

Taktiež chvíle ticha, ktoré do takýchto rozhovorov prirodzene patria, sú pri prechádzke akosi menej rušivé. Náročné momenty sa dajú niekedy odľahčiť podnetom z okolitého prostredia. A rytmická chôdza pomáha plynulosti diskusie.

Určite je dobré hľadať spôsoby, aby bol výlet atraktívny pre všetky strany.

Samozrejme, je potrebné zvoliť aj vhodnú lokalitu – ideálne nie veľmi frekventovanú, kde budeme mať potrebné súkromie, kde nie je náročný terén, ale široký chodník, aby sme sa počuli a mohli pohodlne kráčať vedľa seba.

Osobitnou kategóriou sú celodenné výlety. Niekedy potrebujú naše deti viac času, kým vznikne priestor dôvery, bezpečia, kým naberú odvahu otvoriť citlivé témy. Keď sme spolu celý deň bez možnosti utiecť a bez iného (obrazovkového) rozptýlenia, užívame si pekný deň, sme v pohode a zažívame spoločnú radosť, vytvárame živnú pôdu na to, aby nám deti otvorili aj tmavé zákutia svojho srdca.

Nútiť deti chodiť s nami na výlety?

Na záver sa ešte natíska otázka: Nútiť chodiť na výlet aj deti, ktorým sa nechce? Začnem teóriou, potom pridám skúsenosť. Autori knihy Držte si své deti!, lekár Gabor Maté a psychológ Gordon Neufeld, odpovedajú jednoznačne: „Vzťahová väzba medzi rodičom a dieťaťom musí trvať najmenej po dobu, počas ktorej dieťa potrebuje byť vychovávané.“

Takže ak je jedným z dôležitých dôvodov spoločných vychádzok pre mňa aj posilňovanie nášho vzájomného vzťahu, neváham. Určite je však dobré hľadať spôsoby, aby bol výlet atraktívny pre všetky strany. A taktiež platí, že ak „mám spojenie“ so svojím dieťaťom, tak viem rozumne vyhodnotiť, kedy trvať na spoločnom výlete a kedy uprednostniť iné veci. To už je umenie rodičovstva.

Toľko trošku teórie, praktická skúsenosť z môjho života ju potvrdzuje. Odmalička nás rodičia brávali na výlety. My, sestry, sme chodili väčšinou s radosťou, brat to neraz ošomral, protestoval, nepáčilo sa mu, chcel ostať doma. Ocko občas stratil nervy a ustúpil mu, väčšinou však išiel s nami a po počiatočnom boji to napokon boli pekné chvíle.

Dnes, keď je dospelý, chodí na výlety, prechádzky často a rád. Vyslovene ich potrebuje. Vie, že je to skvelý čas, ako si vyvetrať hlavu. Niekedy ide s rodinou, inokedy sám. A moji rodičia sa nestačia čudovať a tešiť, ako sa to napriek protestom v násťročnom veku vyvinulo.

Prajem nám všetkým, aby sme prežili mnoho krásnych chvíľ v prírode s našimi drahými, ktoré nás ešte viac zblížia.