Bývalá slovenská dobrovoľníčka o Južnom Sudáne: Dinka vám povie, že je hladný, až keď tri dni nejedol (rozhovor)

Medzi ľuďmi z kmeňa Dinka strávila takmer tri roky. Na misii sa venovala predovšetkým vyučovaniu na saleziánskej škole, pracovala v miestnom rádiu a robila aj tie najbežnejšie práce. S každodennou realitou chudoby a hladu sa vyrovnávala pomaly a hlavne po svojom. O obyvateľoch najmladšej krajiny na svete hovorí, že sú na počudovanie veľmi otvorení a úprimní, hoci v sebe nezaprú neobyčajný temperament.

O živote v Južnom Sudáne sme sa rozprávali s bývalou misijnou dobrovoľníčkou Renátou Jurčiovou. Školu a žiakov, ktorým sa venovala, tento rok podporí aj výťažok z celoslovenskej zbierky Tehlička, o ktorej nám zároveň viac porozprával Ján Rešutík, riaditeľ občianskeho združenia Savio, ktoré zbierku organizuje.

Keď sa povie Južný Sudán, mnohí si predstavia správy o pretrvávajúcich nepokojoch a hladomore. Niektorí si ešte možno spomenú na stretnutie pápeža Františka s lídrami tejto krajiny, ktorých prosil o mier a pobozkal im pritom nohy. Čo sa vybaví tebe?

Renáta: Vybavia sa mi hlavne deti a mladí ľudia – študenti školy, kde som pracovala. Boli to ľudia predovšetkým z kmeňa Dinka, ktorí sa veľmi radi učili. Zaujímavé je, že som z nich nikdy necítila faloš. Otvorene dali najavo, čo si myslia a cítia, preto sa mi s nimi aj vždy dobre komunikovalo.

Prekvapila ťa táto ich úprimnosť?

Renáta: V podstate áno. Stretla som sa už totiž s predsudkom, že Afričania klamú. Moja skúsenosť aj z iných afrických krajín je, že ak si ľudia vedeli niečo zdôvodniť, tak človeku aj zaklamali. Mali na to však podľa nich dobrý dôvod a nechápali to ako niečo zlé. U mladých z kmeňa Dinka som sa však s týmto zvyčajne nestretla. V ich prípade to môže byť niekedy až nebezpečné, pretože keď sa Dinkovia nahnevajú, sú schopní bojovať, aj zabiť.

Na druhej strane, keď sme odchádzali, niektorí už dospelí ľudia za nami plakali. Človek teda vždy vedel, na čom je. Videli ste na nich, či sú spokojní, či vás majú radi alebo sa niečo deje, niečo nie je v poriadku. V porovnaní so spomínaným predsudkom, že Afričania klamú, bola teda skúsenosť s Juhosudáncami milým prekvapením.

Keď už spomínaš predsudky, stretla si sa s nejakými aj voči sebe ako bielej Európanke?

Renáta: Častý predsudok Afričanov voči Európanom je, že sme „chodiace peňaženky“ či „letenka do Európy“. Mestečko Tonj v Južnom Sudáne, kde som pôsobila, je však trochu takou dierou v buši. Ľudia tam neboli veľmi zvyknutí na bielych turistov, a ak tam aj niekto biely prišiel, išlo skôr o misionára alebo dobrovoľníka. Samozrejme, aj tam trochu skúšali naše hranice, ale nebolo to také intenzívne ako v iných krajinách či väčších mestách, ktoré sú plné turistov. 

Okrem vidiny lepšej budúcnosti je bežné, že Európanky sú v afrických krajinách považované za veľmi atraktívne. Mala si aj ponuky na sobáš?

Renáta: Mala, a veľa. Dinkovia si svoje budúce ženy od rodiny vykupujú za dobytok. Ponuka za mňa bola dvesto kráv. Vždy to záviselo od viacerých faktorov. (Smiech.) 

To je veľa či tak akurát?

Renáta: Veľmi veľa. Rodina svoju dcéru v tom čase bežne predala aj za sto, stopäťdesiat kráv. 

Ako vlastne vyzerá bežný život miestnych v mestečku Tonj, kde si žila a pracovala? 

Renáta: Povedala som, že Tonj je taká diera v buši, ale v skutočnosti je to jedno z najväčších miest v Južnom Sudáne. Ľudia tu však stále bežne žijú v chatrčiach, vyrobených z bambusu a hliny alebo nepálených tehál. Strechy si pokrývajú špeciálnou trávou, ktorá sa neprehrieva tak ako vlnitý plech.

V čase, keď som tam bola, tam neexistovali ešte takmer žiadne murované ani výškové budovy, hoci odvtedy sa to údajne zmenilo. Každopádne ide o dosť rozľahlé mesto s množstvom obyvateľov a ľudia tam žijú ináč ako na dedinách alebo v okolitých tzv. cattle campoch. Nedá sa to však porovnávať s našimi mestami. 

Tvoja misia spadala pod správu rehole saleziánov. Ako vyzerá ich dielo v tomto meste?

Renáta: Keď sme prišli na misiu, fungovali tam spoločne štyri komunity – saleziáni, saleziánky, sestry Panny Márie z Kakamega a neskôr aj misijné sestry Panny Márie Pomocnice. Saleziáni tam mali základnú a strednú školu, chlapčenský internát, farnosť, rádio, nemocnicu (aj pre pacientov s tuberkulózou), leprosárium, dedinu malomocných a na starosti mali aj rôzne satelitné školy. Sestry v tom čase spolupracovali so saleziánmi. Rozbiehali škôlku a ďalšiu základnú školu a tiež mali dievčenský internát.

To znie ako enormné dielo s množstvom práce. Aká bola tvoja úloha? 

Renáta: Prácu sme nemali zadelenú hneď. Museli sme si tam nájsť svoje miesto. Zo začiatku sme pomáhali saleziánom v rádiu, potom postupne v škole v administratíve a neskôr sme hlavne pracovali s mládežou počas vyučovania a voľnočasových aktivít. Učili sme ich hrať na hudobných nástrojoch, organizovali sme rôzne spevácke nácviky, doučovali sme ich, prípadne ošetrovali ľahké zranenia. K tomu, samozrejme, patrili aj bežné práce na misii, ako upratovanie či varenie. 

Južný Sudán je, pokiaľ ide o každodenný život obyvateľstva, synonymom veľkej chudoby. Ako si sa vyrovnávala s týmto faktom?

Renáta: Niekedy dosť ťažko. Postupne sme totiž spoznávali miestne deti a mladých a ich osobné príbehy a rodiny. Pamätám si jeden výrok o hlade, ktorý mi povedal jeden miestny chlapec. Povedal: „Dinka ti povie, že je hladný, až keď tri dni nejedol.“ Časom som sa sama presvedčila, že je to pravda. 

Často som sa stretla s dieťaťom, ktoré bolo celé nesvoje, a až pri ďalšom stretnutí, keď ma prosilo o prepáčenie za svoje správanie, mi prezradilo, že niekoľko dní nejedlo. Problém bol, že deti, ktoré neboli ubytované na internáte, si ubytovanie našli u príbuzných. Tí však sami často nemali nič na jedenie. Deti síce mali od pondelka do piatka jedno jedlo v škole, ale keď prišiel víkend a im sa nepodarilo nič zohnať, bolo bežné, že zostali do nasledujúceho pondelka obeda hladní.

Čo bolo tým jedným jedlom denne, ktoré dostali v škole?

Renáta: Väčšinou to bol cirok uvarený vo vode, ciroková kaša, tzv. asida, niekedy kukurica alebo fazuľa, uvarená s troškou soli a oleja. Jeden veľký hrniec pre každú triedu alebo veľký tanier, z ktorého jedlo aj osem, desať detí.

Vrátim sa ešte k svojej predchádzajúcej otázke: Ako si zvládala pohľad na niečo také?

Renáta: (Ticho.) Bolo to pre mňa nepochopiteľné. A pre nás dobrovoľníkov to bolo ťažké stráviť. Niekedy, keď sme chceli ľuďom pomôcť, museli sme v sebe vypnúť vlastné pocity a urobiť aspoň to minimum, čo bolo v danej situácii možné. Ak som nejaké dieťa nemohla nakŕmiť, bola som aspoň pri ňom a snažila som sa mu pomôcť iným spôsobom. 

Na misii nemali dosť jedla pre všetkých? 

Saleziáni dostávali určité množstvo základných potravín cez WFP (Svetový potravinový program), spoluprácu s ním zabezpečovala vtedy aj jedna moja spoludobrovoľníčka. Tieto potraviny bolo treba rozdeliť pre žiakov na internátoch, v škole, pre satelitné školy, nemocnicu pre malomocných a pacientov s tuberkulózou, dedinku malomocných…

No tých, ktorí by potraviny potrebovali, bolo omnoho viac. Zároveň aj k tomuto typu pomoci bolo treba pristupovať obozretne. Tak, aby sme pomohli tým, ktorí si práve vtedy sami pomôcť nedokázali, a zároveň aby sme v ľuďoch nevytvárali závislosť od takejto priamej pomoci.

V Južnom Sudáne si bola v čase, keď krajina získala nezávislosť. Ako si spomínaš na tieto udalosti? 

Renáta: Pamätám si, že sa všetci tešili, ale realita bola trošku iná. Mnohé krajiny sa vtedy snažili Južný Sudán podporiť, lenže investície často skončili v hlavnom meste či v rukách vládnych predstaviteľov. Bežní ľudia zmenu nijako nepocítili. 

Na Juhosudánčanoch som si všimla neuveriteľnú schopnosť vedieť sa podeliť úplne so všetkým.

Si v kontakte s miestnymi ľuďmi z misie. Zmenilo sa tam za tie roky niečo? Posúva sa Južný Sudán ako krajina dopredu?

Renáta: Korupcia tam, samozrejme, stále je. Zdroje, ak nejaké sú, sa využívajú niekedy aj na dobré veci, ale väčšinou, ako som povedala, sa to točí okolo hlavného mesta Juba. U ľudí na vidieku a v „cattle campoch“ to podľa mňa potrvá ešte niekoľko generácií, kým pocítia nejaký rozdiel. Navyše, krajina sa síce osamostatnila, ale hranica so Sudánom nebola v čase, keď som tam bola, pevne určená. Ešte aj v roku 2012 sa na hraniciach bombardovalo, pretože sa nevedeli dohodnúť. Na tých miestach sa nachádza ropa, to zohráva veľkú úlohu.

Rozumiem, že na takej misii sa toho robí veľmi veľa. Aký je však konkrétny vplyv miestnej cirkvi na život obyvateľov, a to aj vzhľadom na to, že samotný rozvoj krajiny v dôsledku korupcie napreduje len pomaly?

Renáta: Závisí to od oblasti pôsobnosti. Pokiaľ ide o vzdelanie a výchovu, sú to vo veľkej miere práve saleziáni, ktorí toto zastrešujú. A aký to má vplyv? Nuž, raz sa napríklad predo mnou jeden chlapec vyjadril, že saleziáni ho naučili odpúšťať. V kmeni Dinka niečo také ako odpustenie nepoznajú. Vždy pre nich platilo pravidlo pomsty – oko za oko, zub za zub. V tom teda vidím významný pozitívny vplyv.

Ale ten som vnímala aj v iných oblastiach. Pokiaľ ide o chudobných, saleziáni sa im rôznymi spôsobmi snažili pomôcť postaviť na vlastné nohy. Mnohí mladí si nemohli dovoliť zaplatiť štúdiá, saleziáni im v tom pomohli. Pokiaľ ide o chorých, starali sa aj v spolupráci so sestrami o malomocných, ktorých tam bolo dosť. Jednoducho, ak niekto prišiel s nejakým problémom, na saleziánskej misii našiel pomoc. 

Veta „Vzdelanie je šanca na lepšiu budúcnosť“ znie v našich končinách už trochu staromódne. Populárnym začína byť opačné tvrdenie, že človek nepotrebuje školu, aby v živote niečo dokázal. Ako veľmi môže zmeniť vzdelanie budúcnosť Juhosudánčanov?

Renáta: Môže ju zmeniť v mnohých smeroch. Ak si vďaka vzdelaniu nájdu platenú prácu, dokážu uživiť svoju rodinu. Ak sa mladí ľudia dostanú na vyššie pozície, stanú sa z nich právnici či lekári, môžu pomáhať celej spoločnosti. Výchova, ktorá ide ruka v ruke so vzdelávaním, ich spoločnosť tiež pomaly pretvára. Môže sa to prejaviť hlavne na výchove ďalších generácií. Mamičky sa naučia niečo viac o hygiene, ako sa lepšie postarať o rodinu, o to, aby ich deti neboli tak často choré, a čo robiť, keď ochorejú. 

Vďaka vzdelaniu a výchove môžu rodiny pochopiť, že nie je potrebné, aby mrzačili svoje deti vyrezávaním čiar na čelo a vytrhávaním spodných zubov (tradičný rituál dospelosti v kmeni Dinka, pozn. red.) alebo, aby brali do úvahy aj iné veci ako to, kto im dá za dcéru viac kráv. Vzdelanie a výchova môžu zmeniť tak ich osobný, ako aj ich rodinný život a koniec koncov aj život v celej spoločnosti.

Samozrejme, nie je to zmena, ktorú človek uvidí zo dňa na deň. Chce to čas. Staršie generácie majú ešte stále veľký vplyv na svoje deti a môžu o mnohých veciach rozhodovať. Mladí však už určite budú svoje deti vychovávať ináč, budú mať iný pohľad na rodinu. Keď sa rozprávam s niektorými z nich, hovoria mi, že by radi mali už len jednu manželku, chceli by, aby ich deti boli vzdelané, a toto je podľa mňa obrovský posun v myslení v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami.

Mala som prípad chlapca, ktorého uhryzla hyena. Videli sme mu až do mozgu, spomína na misiu v Južnom Sudáne lekárka Daniela Hennelová

Stretla si sa niekedy aj s kritikou, prečo meniť mentalitu Afričanov na obraz tej európskej? Že ide o ničenie originálnej kultúry danej krajiny?

Renáta: Áno, stretla. Môj názor je taký, že treba prichádzať medzi týchto ľudí s veľkou citlivosťou a najprv ich život pozorne sledovať. Iba tak sa dá časom vyzdvihnúť to, čo je v ich vlastnej kultúre a tradíciách dobré a pekné, a tiež im ukázať, že veci ako pomsta, vojna či hnev ich samých ťahajú späť a spôsobujú im ťažkosti. Nejde však o to, aby sme im nanucovali nejakú zmenu, nemá to mať deštrukčný vplyv. My im môžeme ukázať, že sa niektoré veci dajú robiť aj ináč. Môžu to prijať alebo odmietnuť.

Čo si z ich kultúry prijala ty?

Renáta: Objavila som u nich neuveriteľnú schopnosť vedieť sa podeliť úplne so všetkým. Veľmi ma to prekvapovalo aj na deťoch, ktoré boli často hladné, a napriek tomu sa dokázali podeliť aj s poslednou odrobinkou. Zvykla som sa tiež deliť, ale dá sa povedať, že som sa zvyčajne delila najmä so svojím nadbytkom. Dinkovia mi ukázali, že sa to dá aj inak.

Výchova a vzdelávanie sú kľúčové oblasti, ktoré sa v rozvojových krajinách snaží pravidelne podporovať aj celoslovenská zbierka Tehlička. Jej výťažok tento rok poputuje práve do spomínaného juhosudánskeho mesta Tonj. Južný Sudán ste pritom v minulosti podporili už niekoľkokrát. Prečo?

Ján: Južný Sudán je dlhodobo našou prioritou. Saleziáni a saleziánky tu pôsobia veľmi dlho a v minulosti tu pomáhali aj slovenskí saleziáni. Vďaka Tehličke sme v Južnom Sudáne pred niekoľkými rokmi postavili kostol v hlavnom meste Juba a mnoho rokov, kým to bolo bezpečné, tam chodili aj naši dobrovoľníci. Dlhé roky tiež podporujeme vzdelávanie v Južnom Sudáne cez program Adopcie tried. Aj spolupráca so sestrami saleziánkami je veľmi dobrá. Priamo v meste Tonj, kde poputuje tohtoročná Tehlička, majú školu pre viac ako 1 100 žiakov. Majú teda veľký záber aj na samotný región. 

Líši sa v niečom Južný Sudán týmito dielami od iných diel v ďalších rozvojových krajinách, ktoré podporujete?

Ján: Áno. V iných krajinách, ako je napríklad Keňa alebo Tanzánia, robia saleziáni a saleziánky podobnú prácu, ale tam sa vzdelávaniu venujú aj mnohé iné organizácie, zatiaľ čo v Južnom Sudáne sa dá o saleziánskom vzdelávaní hovoriť až na celoštátnej úrovni. Saleziáni tam dokonca nastavovali študijné kurikulá. Ich školy sú jedny z najkvalitnejších v krajine.

Povedal si, že tento rok chcete podporiť školu, ktorú spravujú sestry saleziánky. Na čo konkrétne pôjdu vyzbierané prostriedky?

Ján: Cieľom tohtoročnej Tehličky je podporiť školu a vzdelávacie centrum sv. Bakhity, a to výstavbou multifunkčnej haly pre žiakov, ktorí túto školu navštevujú. Tí majú vyučovanie počas dňa bežne vo svojich triedach, ale všetky prestávky, voľnočasové aktivity, ako aj spoločné stravovanie majú vonku pod holým nebom, a to často v 30 až 40 °C bez nejakých veľkých možností skryť sa niekam do tieňa. Hala, respektíve veľkokapacitný prístrešok by mal týmto deťom zabezpečiť dostatok tieňa počas dňa, aby sa mohli sústrediť napríklad na hromadné písanie testov, spoločné sväté omše, školské predstavenia a ďalšie spomínané aktivity.

Kto a ako sa bude môcť do zbierky zapojiť? 

Ján: Zapojiť sa do zbierky budú môcť všetci – jednotlivci, rodiny, spoločenstvá, farnosti či školy – priamo na našej stránke tehlicka.sk. Tento rok sme si pre nich pripravili vzdelávaciu brožúru, ktorá zapojeným priblíži bežný život i problémy v Južnom Sudáne a taktiež v nej opäť vysvetľujeme, kam a na čo zbierka poputuje. V rámci sprievodných aktivít máme pre záujemcov pripravené aj rôzne výzvy a súťaže, do ktorých sa môžu zapojiť školy, ako aj rodiny s deťmi.

Zaujímalo by ma, či je náročné odkomunikovať slovenským darcom takýto typ projektu. Ako na to darcovia reagujú?

Ján: Myslím si, že mnohí si to nedokážu úplne predstaviť, pretože keď v súvislosti s takouto výstavbou darcom hovoríme o dôstojnom vzdelávaní, väčšinou si u nás pod tým predstavíme iné veci – ako napríklad tablet, kvalitnú aplikáciu, kde je všetko prepojené a kde sme o všetkom informovaní. 

Dôstojné vzdelávanie v Južnom Sudáne je však úplne o inom kontexte. Tu to okrem iného znamená tiež to, že sa žiak dokáže najprv najesť bez toho, aby omdlieval vo veľkých horúčavách, a má niekde ten priestor na naplnenie týchto základných potrieb a aj na školské aktivity. Pre nás je toto všetko samozrejmosť, ťažko sa preto ľuďom v našej kultúre vysvetľuje niečo, na čo sme už automaticky zvyknutí. Dôležité je však o tomto kontexte rozprávať a vysvetľovať, že to, čo je bežné pre nás, nemusí byť bežné pre iných ľudí.

Čo sa týka objemu zdrojov, ktorý nalievame do Afriky, nie sme úplne rozhodujúcim hráčom, ale myslím si, že na pomer obyvateľstva a HDP sme veľmi významní.

Jednou výzvou je asi vysvetliť ľuďom konkrétnu potrebu, kontext daného projektu, druhou správne reagovať na správanie darcov, ovplyvnené mnohými spoločenskými, geopolitickými či ekonomickými zmenami. Reflektujete to?

Ján: Áno a dokonca zisťujeme, že aj v kontexte týchto posledných rokov sa ľudia stávajú solidárnejšími. A tak ako pomáhali mnohým ukrajinským rodinám, teraz sú pripravení pomôcť aj v Južnom Sudáne, a to práve preto, že si uvedomujú, že vojna nie je niečo vzdialené a môže sa stať kedykoľvek každému z nás.

Očakávajú ľudia, že raz aj uvidia ovocie tejto pomoci?

Ján: To je dobrá otázka a odpoviem na ňu skúsenosťou, ktorú sme mali pri Južnom Sudáne. V roku 2014 tam opäť vypukla vojna. Vtedy sme odtiaľ museli stiahnuť našich dobrovoľníkov a na nejaký čas aj pozastaviť adopčný program. Našim darcom sme vysvetlili, že podporu tam dokážeme naďalej posielať, hoci sme sa nemohli úplne zaručiť za to, kde skončí. Darcovia však s touto podporou nikdy neskončili. Verili, že tie financie prídu v danom čase na svoje miesto a spravia svoju prácu. Toto bolo pre nás veľmi prekvapujúce.

O to viac sa dnes tešíme, keď môžeme našim darcom prezentovať aj rôzne príbehy napríklad kenských študentov, ktorí na Slovensku vyštudovali medicínu, alebo mnohých Juhosudánčanov, ktorí odišli do Ugandy alebo iných okolitých krajín, aby doštudovali vysokú školu, prípadne sa uplatnili aj doma. Silnou osobnou skúsenosťou tiež bolo, keď som pred rokom a pol stretol v Keni dvoch chlapcov z Južného Sudánu, ktorí sa rozhodli vstúpiť do formácie a stať sa kňazmi. Vtedy som si povedal, že to má zmysel.

Napriek týmto pozitívam, ktoré spomínaš zo strany darcovstva, čo vnímaš ako najaktuálnejšie výzvy v rámci rozvojovej pomoci?

Ján: Povedal by som, že celkovo pomoc Afrike už ako keby vyšla z módy. A aj napriek záväzkom, ktoré máme ako Slovenská republika z Európskej únie a z roka na rok by sme mali dávať viac, paradoxne, dlhodobým trendom je, že pomoc klesá. 

Čím to podľa teba je?

Ján: Spôsobené je to podľa mňa tým, že nejde o strategickú investíciu. Oveľa lepšie je totiž investovať do krajín, ktoré rýchlejšie dávajú späť.

Chceš tým povedať, že aj samotná rozvojová pomoc je skôr postavená na princípe niečo za niečo?

Ján: Áno, tento aspekt tam je niekde prítomný. Často rozvojová pomoc funguje na princípe, že peniaze dávame s tým, že sa rýchlo vrátia v rámci nejakého potenciálneho biznisu, ktorý tu potom môžeme riešiť.

Ako máš túto vec z morálneho hľadiska v sebe vyriešenú ty?

Ján: Jednoducho. Sú veci, ktoré vieme a ktoré nevieme ovplyvniť. Tento aspekt nevieme ovplyvniť. To, čo môžeme robiť, je zamerať sa na to, ako pomáhame my a ako meníme životy druhých. A hoci by šlo aj o malý počet ľudí, ktorých životy vieme ovplyvniť, musíme veriť, že z dlhodobého hľadiska pôjde o dobrú investíciu. A je jedno, či sa tá zmena udeje o desať, tridsať alebo päťdesiat rokov, raz sa udeje a my k tomu môžeme prispieť. Toto je naša misia.

Je Slovensko v rámci zahraničnej rozvojovej pomoci dôležitým článkom?

Ján: Myslím si, že Slovensko nie je dôležitým článkom v rámci toho kvantitatívneho aspektu. Čo sa týka objemu zdrojov, ktorý nalievame do Afriky, nie sme úplne rozhodujúcim hráčom, ale myslím si, že na pomer obyvateľstva a HDP sme veľmi významní. Ľudia sú veľmi ochotní deliť sa a sú veľmi solidárni. 

Je podľa teba solidárnosť s druhými prirodzená vlastnosť?

Ján: Nie, nemyslím si to. Solidárny vie byť podľa mňa hlavne človek, ktorý sa sám ocitol v náročnej situácii a zažil pomoc. A myslím si, že mnohí ľudia sa tomuto sektoru po roku ’89 začali venovať aj práve preto, že zažili túto pomoc zvonka. Vnímam preto, že naším poslaním na Slovensku je tiež vysvetľovať ľuďom, že to, čo máme, nám nie úplne všetko patrí a aj my sme v nejakom momente ako krajina potrebovali pomoc a niekto bol s nami solidárny. Z tohto všetkého vyplýva aj jedna veľká osobná výzva, a to otázka, ako naučiť druhých „chytať tie ryby“, neloviť ich za nich, ale pomáhať tak, aby sa raz postavili na vlastné nohy.

Čo je Tehlička?

Tehlička je pravidelné celoslovenské podujatie, ktoré organizuje občianske združenie Savio od roku 2006. Spravidla sa začína na Popolcovú stredu a končí sa po Veľkej noci. Jeho cieľom je informovať a vzdelávať o živote v chudobnejších krajinách, formovať a viesť k spolupatričnosti i k spoluzodpovednosti. Tehlička má tiež štatút verejnej zbierky, ktorej výnos slúži na podporu rozvojových projektov.