Menu
Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
V druhej časti rozhovoru sa okrem iného dočítate:
Prečítajte si aj 1. časť rozhovoru:
S prvou ČSR sa spájajú najmä osobnosti Masaryka, Beneša, Štefánika a Šrobára. Kto ju podľa vás najviac ovplyvnil?
Letz: Zo spomenutých osobností najviac jej prvý prezident T. G. Masaryk. On bol živým symbolom štátu. Prezident – filozof, ktorý veľa hovoril o etických princípoch demokracie, bez ktorých sa demokracia neudrží.
Známe sú jeho heslá „Nebáť sa a nekradnúť“ alebo „Ježiš, nie Cézar“. Masaryk však uhýbal v otázke autonómie Slovenska, hoci sám skoncipoval 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu, v ktorej sa hovorí o slovenskom sneme a úradoch.
Ešte chcem spomenúť jedno meno – Andrej Hlinka. Práve on bol najtypickejšou slovenskou osobnosťou, ktorá prispela k vzniku ČSR a symbolizovala zápas Slovenska o autonómiu v ČSR. Je zaujímavé, že Masaryk a Hlinka boli titulovaní ako otcovia národa. V tomto nároku na otcovstvo si konkurovali.
Holec: Štefánik bol významný ako symbol. Bol to fénix, ktorý sa vzopol a s ktorým sa Slováci veľmi stotožňovali. Masaryk dal štátu myšlienku a štát bez myšlienky, ako sám tvrdil, nie je štátom. Zaujímalo by ma, ako by sme si túto myšlienku zadefinovali dnes. Vtedy sme ju mali.
Dôležitú rolu potom zohral už spomínaný Andrej Hlinka. On si totiž dobre uvedomoval, že slovenské snahy nebudú v spoločnom štáte umŕtvené, ale že sa budú rozvíjať.
Že Česko vlastne tú slovenskú otázku naštartuje. Toto Hlinka veľmi trefne pomenoval. Ako politik však zlyhal, nebol človekom kompromisu. Bol skôr tým, ktorý rozdeľoval, ako tým, ktorý spájal.
Aké boli najväčšie problémy, s ktorými sa musela prvá Československá republika za krátky čas svojej existencie vysporiadať?
Letz: Najväčším problémom nového štátu bola národnostná otázka, ktorá sa v demokratickom systéme postavila na nový základ – veď práva menšín boli garantované mierovou zmluvou v Saint-Germaine, ktorá sa stala súčasťou Ústavy ČSR, ale národné ambície rástli.
Nepodarilo sa nájsť spoločný étos štátu, ktorý by pritiahol všetky národnosti bez rozdielu, aby ho považovali za svoje dielo, zaujímali sa oň a vedeli sa preň obetovať.
Problémom štátu boli sústavné korupčné aféry vládnych strán, najmä agrárnikov, ale aj sociálnych demokratov. Moc strán prevažovala a ČSR bola vlastne štátom, ktorý patril stranám.
Skôr by som sa pýtal, kam sa podeli ostrovy, ktoré Štefánik kúpil v Polynézii.
Holec: Bola to otázka ekonomického vyrovnávania a otázka dopravných tepien a prepojení. Vo všeobecnosti však vidím hlavnú príčinu v tom, že sme sa navzájom nepoznali. Že Čech nevedel, ako myslí Slovák, a naopak, a preto častokrát rozhodoval necitlivo.
A Slovák si tiež démonizoval Čecha a držal si od neho odstup, lebo mal predstavu, že to bol kozmopolita, liberál a podobne. A takýto prívlastok mal už za prvej ČSR veľmi negatívnu konotáciu.
ČSR mala po 1. svetovej vojne a porážke Nemecka záujem o kolóniu v Afrike. V hre bola bývalá nemecká kolónia Togo, ktorá tvorila približne tretinu vtedajšej ČSR. Na čom tieto ambície novovzniknutej republiky zlyhali?
Letz: Vlastná kolónia bola iba romantickou predstavou. ČSR bola stredoeurópskou suchozemskou krajinou bez mora. To bol hendikep. Navyše sme nemali takúto tradíciu. Nemal ju ani predchádzajúci štát – rakúsko-uhorská monarchia.
Niektorí poľskí profesori snívali začiatkom 20. rokov o spoločnej „slovanskej kolónii“, ktorú by spravovali ČSR, Poľsko a Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov. Boli to však iba sny, ktoré sa dobre snívali, ale nedali sa uskutočniť.
Holec: To je opäť mýtus: Prečo by sme aj my ako víťaz nemohli mať kus Afriky? Takto sa to nedelilo. Nikto nedostal za nejaké zásluhy časť kolónie. Skôr by som sa pýtal, kam sa podeli ostrovy, ktoré Štefánik kúpil v Polynézii…
Štefánik zomrel, skoro nikto o tom nevedel a riešili sa dôležitejšie veci ako nejaký Štefánikov ostrov v Polynézii. Ale to bolo – na rozdiel od našej africkej kolónie – aspoň čosi reálne.
Ďalšou ambíciou ČSR bolo vytvorenie tzv. Československého koridoru. Malo ísť o pripojenie územia na dnešnej hranici Maďarska a Rakúska k Česko-Slovensku s cieľom prepojenia krajiny s Juhosláviou. Myšlienkou bolo najmä prepojenie slovanských národov. Koridor mal byť 200 kilometrov dlhý a 80 kilometrov široký a v oblasti žilo viac ako 1,1 milióna obyvateľov. Návrh však v Paríži neprešiel. Čo by tento projekt pre nás znamenal?
Letz: Ak by Mierová konferencia v Paríži s projektom koridoru súhlasila, vzniklo by priame prepojenie ČSR s Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov (Juhosláviou) cez územie Burgenlandu. Nepochybne by sa zlepšila komunikácia oboch štátov. Na druhej strane by sa oddelili ich dvaja potenciálni protivníci – Maďarsko a Rakúsko.
Je chýbajúce historické povedomie dôvodom, prečo nám dnes chýba národná hrdosť?
Holec: Keď sa bavíme o vlastenectve, je to otázka dlhodobého vývoja. Myslím však, že máme byť na čo hrdí. Víťazom 20. storočia sú Slováci. Oni získali najviac. Keď si porovnáme, kde boli na jeho začiatku a kde na jeho konci, je to jeden úžasný príbeh, na ktorý by sme mali byť hrdí. To sa nikomu inému nepodarilo.
A prečo nie sme? Lebo nepoznáme 20. storočie. To nie je o tom, že keď sme majstri sveta v hokeji, tak sme všetci na pár mesiacov hrdí Slováci.
Na tieto historické momenty by sme hrdí mohli byť. Ako aj na to, že sa nám nakoniec v tých zlomových križovatkách našich dejín vždy podarilo prikloniť na tú správnu cestu. Z toho sme napokon ako víťazi vždy profitovali.
Rozdelenie spoločného štátu Čechov a Slovákov po roku 1989 je dodnes spornou témou. Bolo by pre Slovensko lepšie, ak by sme ostali jednou republikou?
Letz: Nazdávam sa, že veci sa stali dobre tak, ako sa stali. Každý má vlastný štát a nemôžeme si navzájom vytýkať, kto na koho dopláca. Každý môže svoju štátnosť rozvíjať tak, aby to bolo v duchu jeho tradícií a blaha občanov. A práve tú tradíciu máme – pokiaľ ide o prvú ČSR – spoločnú.
Ak je raz v ústave zakotvené referendum, tak to sa malo dodržať.
Holec: Som historik, nie prognostik, preto je pre mňa ťažké k tomu zaujať stanovisko. Moje obavy boli veľké, no tie sa, našťastie, nenaplnili, takže to len potvrdzuje, že dobrý prognostik nie som.
Ale faktom je, že to rozdelenie nebolo legitímne. Ak je raz v ústave zakotvené referendum, tak sa to malo dodržať. A mňa nezaujíma, že by dopadlo tak či onak.
Samozrejme, všetci vedeli, ako dopadne, práve preto ho nevyhlásili. Je však psou povinnosťou politika plniť vôľu ľudu, a keď ľud v referende povie, ako to chce, politici to musia rešpektovať.
Dnes politici prichádzajú s referendom ku každej hlúposti. Pritom, keď bolo to najdôležitejšie referendum o rozdelení štátu, tak to nikomu nenapadlo. To je obludnosť.
V roku 2018 vznikla iniciatíva Československo 2018, ktorej členovia dokonca chceli usporiadať referendum o znovuobnovení Československa. Ako reálne vidíte myšlienku spoločného štátu Čechov a Slovákov?
Holec: To sa nedá. História ide istým vývojom, ktorý nie je možné len tak jednoducho zvrátiť. Aj keby sa však vyskúšalo referendum, mohlo by dopadnúť všelijako. Výstrahou pre nás môžu byť Briti, ktorí si odhlasovali vystúpenie z EÚ.
A tak my skončiť určite nechceme. Jedine ak by sa tento štát, v ktorom žijeme, mal opäť rozpadnúť, tak, samozrejme, že referendum by bolo potrebné.
Nakoniec, v Európskej únii to referendum bolo a tam sa rozhodlo. Tieto dve republiky sa už spájať nebudú, aj keby referendum prebehlo. Podľa mňa je to úplne ideálne tak, ako žijeme teraz. Fandíme si, stretávame sa, sme rodinne prepojení, ale myšlienka spoločného štátu sa už nedá vrátiť späť. Je to škoda, ale je to tak.
Čo získalo Slovensko a Česko svojou samostatnosťou a čo obe krajiny stratili? Ako by vyzeral spoločný štát, ak by dodnes existoval?
Letz: Slovensko získalo vlastnú demokratickú štátnosť. Česko to tak nepociťovalo, lebo sa stotožnilo viac s ČSR a vnímalo ju ako svoju, teda českú štátnosť. Skôr to bralo ako stratu „svojho“ územia. Stratilo sa užšie prepojenie oboch krajín. No ak sa pozriete do súčasnosti, vidíte, že v Česku študuje a pracuje obrovské množstvo Slovákov.
Československo by mohlo byť pokojne tým najsilnejším štátom strednej Európy.
Ak by Československo nezaniklo v roku 1993, mohlo by to byť iba na základe obojstranného kompromisu a ten sa v rokoch 1989 – 1992 nenašiel. ČSR mohla fungovať iba ako užšia federácia – to však nechceli rozhodujúce slovenské politické elity, alebo ako konfederácia, s tým zasa nesúhlasili české politické elity.
Holec: Keby sme ostali spolu, určite by sme boli úspešnejší v športe. Ale v štáte to nefunguje tak, že keď sčítate dva a dva, máte dvojnásobok. Boli by sme väčším štátom, mali by sme väčšie slovo v Európe. A to nie je málo. Československo by malo oveľa väčšiu váhu ako jedno Slovensko a jedno Česko. To sme stratili.
A čo sme získali? To, že si sami volíme vládu a nemôžeme ukazovať prstom na Čechov, že je to ich vinou. Ale podľa mňa sme určite viac stratili ako získali. Vyšehradská štvorka veľmi dobre nefunguje.
Navyše, ak by tu bolo Československo, ani Maďari by si toľko nedovoľovali. Bola by to úplne iná pozícia. Československo by mohlo byť pokojne tým najsilnejším štátom strednej Európy. Takto sme len dvaja drobci.
Prečo je Česko viac ateistické a Slovensko viac kresťanské?
Letz: To je otázka českého národného mýtu, ktorý je konštruovaný na glorifikácii husitizmu a protestantstva v českých dejinách.
Náboženská slobodomyseľnosť a odpor proti teokratizmu a absolutizmu sa stavala do protikladu ku katolicizmu a jeho tradícii. V industrializovanejších českých krajinách postupovala sekularizácia rýchlejšie než na Slovensku.
Z nej vyrastala náboženská ľahostajnosť, ale aj proticirkevné prúdy. Slovenský národný mýtus nebol orientovaný do opozície voči katolicizmu. Budoval sa na tradícii Veľkomoravskej ríše a mal náboženskú kresťanskú podobu v cyrilo-metodskej tradícii a štátnu podobu v svätoplukovskej tradícii. Tento mýtus zjednocoval katolíkov a evanjelikov.
Holec: Existuje krivka, ktorá rozdeľuje Európu a ide práve cez Moravu. Slovensko je úplne v inej sfére ako Česko. Áno, tento východiskový bod bol od začiatku, čo si ľudia tiež nie veľmi uvedomovali, keď vstupovali do jedného spoločného štátu.
Ale to bola opäť len otázka tolerancie. Ak by bola na českej strane väčšia tolerancia a na slovenskej strane tiež väčší stupeň pochopenia, tak sa s tým dá žiť. Jednoducho ten vývoj a občianska spoločnosť prináša so sebou aj vyššiu mieru sekularizácie, to bol český stav. Ale aj v Česku sú oblasti, kde sú kostoly plné.
Akú rolu v etablovaní náboženstva na Slovensku zohrali osobnosti tajnej cirkvi?
Holec: Veľmi významnú. Najmä pri demontáži režimu po roku 1989. Určite väčšiu ako v Česku, kde sa pod transformáciu podpísali najmä intelektuáli a umelci. Takže každý si našiel tú svoju cestu, ktorá mu bola bližšia.
Ilustračné foto – Peter Kremský
Teší nás, že ste tu. Ak chcete dostávať pravidelné informácie o nových článkoch, knihách alebo o inom obsahu z nášho portálu, prihláste sa na odber našich newsletterov.
