Chiara Amiranteová – žena, ktorá vyťahuje narkomanov z rímskeho podsvetia a priťahuje celebrity

Precestovali ste viacero krajín – ako misionár ste pôsobili na Šalamúnových ostrovoch, v Keni, v Japonsku. Čo vás inšpirovalo k tomu, že ste na päť rokov zakotvili v Taliansku – v komunite Nové horizonty?

Inšpirovala ma najmä osobnosť Chiary Amiranteovej (zakladateľky komunity Nové horizonty, pozn. red.), ktorá sa nebála vykročiť k tým úplne najposlednejším, hoci čelila nepochopeniu i zo strany svojej vlastnej rodiny. Zažila veľmi silné volanie vstúpiť do rímskeho „podsvetia“ medzi bezdomovcov, alkoholikov, narkomanov, prostitútky, a to napriek tomu, že sama postupne strácala zrak. Pri jednej modlitbe povedala Pánovi, že to poslanie, ktoré jej vkladá do srdca, nedokáže realizovať takmer slepá.

Je neuveriteľné, že keď sa na druhý deň zobudila, tak zistila, že zrak sa jej vrátil. Nemohli tomu uveriť ani lekári, lebo Chiara mala chronickú nevyliečiteľnú uveitídu a mala postupne úplne oslepnúť. Týmto zázrakom Boh potvrdil jej poslanie, ktoré cítila v duši.

Ako sa jej podarilo založiť prvé komunity?

Chiara strávila nejaký čas v Medžugorí, kde jasne cítila poslanie a to, aká má byť charizma novej komunity. Keď sa vrátila späť do Talianska, rozhodla sa pre radikálny krok – všetko opustiť a zasvätiť sa službe ľuďom na periférii. Ešte v ten deň, hoci dovtedy márne hľadala domov pre komunitu, dostala hneď tri ponuky, kde by mohla vytvoriť prvú komunitu s ľuďmi, ktorých takto „pozbierala“ z ulice. Jej príbeh ma chytil za srdce. Z týchto ľudí dokázala vyformovať nielen dobrých ľudí, ale i apoštolov ulice, a to je už na úrovni zázraku. Ako saleziáni máme tiež v našej spiritualite prácu s chudobnou mládežou a Chiara je pre mňa príkladom, ako evanjelium, ktoré nás učí nachádzať Krista v tých najbiednejších, prenášať do praxe. Je pre mňa stelesnením novodobého dona Bosca.

Takže prvýkrát ste sa o komunite dozvedeli zo životopisného románu Chiary Amiranteovej?

Nie. Úplne prvýkrát som do kontaktu s komunitou prišiel v Medžugorí. Angela, členka komunity Nové horizonty, vtedy rozprávala svoje neuveriteľné svedectvo, ako jej stretnutie s Chiarou Amiranteovou zmenilo život od základov. Ako mladé dievča s mnohými zraneniami z detstva našla svoje útočisko v satanistickej sekte. Dokonca spravila i krvnú prísahu diablovi, po ktorej nadobudla niektoré nadprirodzené schopnosti – napríklad rozumela jazykom, ktoré sa nikdy predtým neučila. Členovia satanistickej sekty chceli však Chiaru Amiranteovú odstrániť, pretože vďaka nej konvertovalo mnoho satanistov na kresťanstvo.

Angela otvorene priznala, že pri stretnutí s Chiarou pocítila vôbec prvýkrát v živote, že je milovaná. Pri počúvaní jej svedectva som si uvedomil veľmi otvorený a vyhrotený boj dobra a zla v časoch, ktoré žijeme.

Počas slávenia čiernej omše vyžrebovali práve Angelu, aby Chiaru odstránila. Keď však mladé dievča zažilo stretnutie s Chiarou, ktorá ju privítala vrúcnym objatím, vedela, že svoju misiu, na ktorú bola poslaná, nebude môcť vykonať. To prijatie a objatie ju úplne odzbrojilo, so všetkým sa Chiare priznala a rozhodla sa pridať ku komunite Nové horizonty. Angela otvorene priznala, že pri stretnutí s Chiarou pocítila vôbec prvýkrát v živote, že je milovaná. Pri počúvaní jej svedectva som si uvedomil veľmi otvorený a vyhrotený boj dobra a zla v časoch, ktoré žijeme.

Čo je hlavným poslaním komunity Nové horizonty?

Chiara to veľmi jasne pocítila, keď si urobila púť do Medžugoria. Bolo to počas zjavenia jedného z vizionárov, keď cítila priam hmatateľnú prítomnosť Márie, aj keď ju nevidela. Veľmi jasne však cítila to, čo má byť hlavným poslaním komunity: „Priniesť lásku tomu, kto ju nepoznal, priniesť svetlo tomu, kto je v temnotách, priniesť život tomu, kto je v objatí smrti, priniesť pokoj a jednotu tam, kde je úzkosť a samota, priniesť raj spoločenstva s Bohom tomu, kto žije v pekle odlúčenia od Boha.“

Čo bolo vašou náplňou práce?

Pôsobil som v komunite, tzv. Citadele, kam prichádzali mladí ľudia z celého sveta hľadajúci duchovnú skúsenosť alebo ak si potrebovali vyriešiť nejaké svoje osobné problémy.

Okrem Citadely fungovali aj terapeutické komunity, ktorých cieľom bolo pomáhať ľuďom zbaviť sa závislostí. Veľkú časť denného programu sme však mali vždy podobnú. Vždy sme deň začínali rozjímaním nad evanjeliom s následným rozhovorom, počas dňa bol aj ruženec, svätá omša a večer spytovanie svedomia. Denne sme tiež pracovali v sektoroch, ako kuchyňa, práčovňa, upratovanie, údržba domu a podobne. Ja som neskôr pracoval aj na prekladoch kníh Chiary Amiranteovej a mal som na starosti duchovnú službu v komunite. Vždy dvakrát mesačne sme mali spoločné formačné víkendy s Chiarou a aspoň raz do týždňa sme sa stretávali vo formačnej skupine, kde sme sa spoločne zdieľali.

Čím bola táto komunita iná oproti tým, ktoré ste doteraz navštívili?

Bol som prekvapený najmä otvorenosťou, s akou ľudia do komunity prichádzali. Pri rozhovoroch prinášali to úplne najintímnejšie zo seba. Nebáli sa ukázať svoju zraniteľnosť. To bolo pre mňa veľkým obohatením.

Prečo to tak podľa vás je?

Do určitej miery to súvisí aj s talianskou mentalitou a celkovým nastavením spoločnosti. Sú viac otvorení ako my. Na Slovensku sa priveľmi zaoberáme tým, čo si o nás iní ľudia pomyslia, čo povedia. To nás veľmi zväzuje. Taliani sú v tomto smere oveľa slobodnejší. My sa skôr skrývame za rozličné masky a nedovolíme si byť skutočne otvorení a slobodní.

Pamätám si na jedno mladé dievča, ktoré pred celým spoločenstvom rozprávalo o takých osobných veciach, ktoré sa často ľudia neodvážia povedať ani pri spovedi.

No dôležitú rolu zohráva i charizma Chiary Amiranteovej, ktorá vytvorila prostredie, kde si ľudia dovolia byť k sebe otvorení, a tým aj zraniteľní. Je to aj o dôvere v konkrétnom spoločenstve. Pamätám si na jedno mladé dievča, ktoré pred celým spoločenstvom rozprávalo o takých osobných veciach, ktoré sa často ľudia neodvážia povedať ani pri spovedi.

Pomohlo takéto prostredie aj vám, aby ste sa pozreli hlbšie do svojho vnútra a možno očistili to, čo skrývate i sám pred sebou?

Určite. Aj mne osobne čas v komunite veľmi pomohol ako nová, vzácna pastoračná skúsenosť. Vďaka tomu som si uvedomil niektoré dynamiky v mojom správaní a ich prepojenie s minulosťou a tiež mi to pomohlo k väčšej otvorenosti a lepšej kvalite modlitby. Dokonca som plánoval s komunitou Nové horizonty i ostať. Napokon som sa definitívne rozhodol vrátiť na Slovensko. Vnímam však, že skúsenosť s Novými horizontmi ešte nie je uzavretou kapitolou môjho života.

Ako to myslíte?

Mám túžbu prinášať Chiarine myšlienky a ducha komunity i na Slovensko. Aj preto som vyvinul toľko úsilia, aby sa kniha o jej živote Zostane len láska preložila aj do slovenčiny. Bol by som rád, keby sa jej životný príbeh stal inšpiráciou pre mnohých iných, ktorí by šírili jej charizmu aj v našom prostredí. Sám by som rád ponúkol na Slovensku niečo z toho, čo som sa mal možnosť naučiť v Nových horizontoch.

Neoľutovali ste svoje rozhodnutie vrátiť sa späť na Slovensko?

Nie. Pred každým dôležitým rozhodnutím sa modlím a pýtam sa, či je to Božia vôľa. Dôležité pre mňa je, aby som vo všetkom cítil, že Boh je v tom so mnou. A o tom som sa presvedčil hneď pri prvej svätej omši, ktorú som celebroval vo farskom kostole v Galante. Bola slúžená za vnútorné uzdravenie, čo je na naše pomery dosť netypický úmysel. Napokon vysvitlo, že pani, ktorá dala omšu slúžiť, študovala taliančinu a už dlhé roky sleduje Chiaru Amiranteovú a jej činnosť v Nových horizontoch. Vravel som si, že to nemôže byť náhoda, aby ma zrejme jediný človek z celej Galanty, ktorý pozná Nové horizonty, oslovil hneď po prvej omši.

Kritické obdobie nastáva zhruba po roku v komunite, keď sa už mnohí cítia sebaisto a myslia si, že svoju závislosť majú pod kontrolou.

Máte už nejakú konkrétnu predstavu, ako by malo vyzerať centrum prijatia, ktoré chcete na Slovensku otvoriť?

Áno, bol by som veľmi rád, ak by sa nám podarilo založiť niečo také, ako je Citadela v Nových horizontoch, kam by mohli mladí ľudia prichádzať duchovne načerpať a vyskúšať si život v komunite. Kde by mohli prehĺbiť svoj duchovný život a zažiť, ak je to potrebné, aj vnútorné uzdravenie. Uvidíme, či sa nám na to podarí vyskladať aj potrebnú formačnú komunitu.

Mali ste možnosť pracovať s ľuďmi na periférii. Ako spätne hodnotíte túto skúsenosť?

Niekoľkokrát som mal možnosť pomáhať na hlavnej stanici Termini v Ríme, kde začínala aj Chiara. Bolo to dosť náročné. Najmä preto, že nie všetci túžia skutočne zmeniť svoj život. Tým, ktorí chcú, sa snažíme pomôcť, no i s nimi je to beh na dlhé trate. Kritické obdobie nastáva zhruba po roku v komunite, keď sa už mnohí cítia sebaisto a myslia si, že svoju závislosť majú pod kontrolou. Odídu tak predčasne z komunity, postavia sa na vlastné nohy, no mnohí sa po nejakom čase opäť vrátia do svojich starých koľají. Niektorí mi vraveli, že sú v komunite už tretí- či štvrtýkrát.

Čo je najčastejším dôvodom, pre ktorý sa títo ľudia vracajú k svojmu starému spôsobu života?

Jednak upustia od duchovného života, modlitby a sviatostného života, z ktorého by mohli čerpať silu. A potom to súvisí s okruhom priateľov, ktorými sú obklopení a ktorí ich zvyčajne neťahajú správnym smerom. A v neposlednom rade je to aj riešenie problémov, s ktorými si nevedia rady. Vtedy sa droga ponúka ako rýchle riešenie. Pomáha im zabudnúť na realitu života a problémy, v ktorých sa cítia bezmocní.

Pamätáte si na príbeh konkrétneho človeka, ktorý vás zasiahol?

Tých svedectiev bolo veľa. Pamätám si na svedectvo mladej mamičky. Reprezentovalo pre mňa celú generáciu mladých ľudí v súčasnosti, ktorí chcú žiť nespútane a všetko skúsiť. Keď bola táto žena ešte ako dievča na dovolenke pri mori, na diskotéke, kde sa popíjalo, stretla chlapca, s ktorým v tú istú noc splodila dieťa. Keď po niekoľkých týždňoch zistila, že je tehotná, nedokázala si vybaviť dokonca ani meno otca svojho dieťaťa. Vyriešila to potratom. Postupne však cítila, že už nevládze ďalej žiť s výčitkami vo svedomí, a dopracovala sa cez kamarátku ku komunite Nové horizonty, kde prešla uzdravujúcim procesom. Neskôr sa vydala a založila si vlastnú rodinu.

Počas svojho pobytu ste mali možnosť Chiaru stretnúť aj osobne. Aký dojem vo vás toto stretnutie zanechalo?

Žiaľ, nemal som možnosť veľa s ňou byť, aj keď sme sa vídali na svätých omšiach a pri obede. Je veľmi zaneprázdnená a má oslabenú imunitu, takže bola strážená. Lekári jej diagnostikovali dvanásť diagnóz a nemala by už vôbec pracovať. Pri službe ľuďom v komunite ide úplne na pokraj svojich síl a už roky trpí chronickou únavou. Sama priznala, že ak by ráno neprosila Ducha Svätého o silu, tak ani nevládze vstať z postele. Lekári považujú za zázrak, že dokáže byť aktívna. Jej duch je nezlomný.

Pamätám si, ako sme sa modlili nad jedným dievčaťom, ktoré pod vplyvom zlého ducha začalo revať takým mocným hlasom, že to zatriaslo i silnými mužmi, ktorých len tak hocičo nevystraší.

Aký vplyv na vašu vieru malo pôsobenie v komunite Nové horizonty? Ako sa po tejto skúsenosti zmenil váš vzťah s Bohom?

Najsilnejšími momentmi pre mňa boli vždy tie, keď som videl, ako radikálne ľudia menili svoje životy po príchode do komunity. Keď mi niektorí bývalí grázli a narkomani ukazovali videá, ako skandovali v opojenom stave rôzne nadávky na štadiónoch, nemohol som tomu uveriť. V komunite Nové horizonty som sa skutočne presvedčil o účinnosti a sile modlitby. Niežeby som sa predtým nemodlil s vierou, ale v komunite som ju zažíval tak, ako ešte nikdy predtým. Modlievali sme sa jedni nad druhými – to bol priestor, kde sa mohli diať zázraky.

Pamätám si, ako sme sa modlili nad jedným dievčaťom, ktoré pod vplyvom zlého ducha začalo revať takým mocným hlasom, že to zatriaslo i silnými mužmi, ktorých len tak hocičo nevystraší. V komunite som bol viackrát svedkom exorcizmu a rozličných prejavov Ducha Svätého.

Veľakrát sa stáva, že mladí ľudia sa pre charizmatické prvky nadchnú, no keď postupne toto prvotné nadšenie vyprchá, majú problém v modlitbe vytrvať. Nestretli ste sa s touto tendenciou i v Nových horizontoch?

Práve toto bol asi najväčší problém, na aký som v komunite narazil – vytrvalosť v modlitbe. Otvorene sa priznám, že tým som bol aj najviac znechutený. Keď som videl, že i tí ľudia, ktorí sa v rámci svojho zasvätenia v komunite zaviazali k pravidelnému prijímaniu sviatostí, k nim nepristupovali. Akoby si neuvedomovali vážnosť záväzku, ktorý na seba vzali.

Aké formy zasvätenia existujú v komunite Nové horizonty?

Chiara Amiranteová ustanovila sľuby chudoby, čistoty, poslušnosti a radosti, ktoré sú v komunite Nové horizonty pre všetkých rovnaké. Či ide o kňaza, rehoľníka, alebo bývalého narkomana. Tieto sľuby však nemajú záväznosť rehoľných sľubov, majú skôr formu prísľubu. Tiež existujú tzv. „cavaglieri della luce – rytieri svetla“, ktorí sa zaväzujú žiť denne posolstvo evanjelia. Je medzi nimi viacero osobností, jedným z prvých „rytierov“ bol kardinál Martini. Ich počet z roka na rok rastie, je ich už viac ako pol milióna. Do tejto veľkej skupiny patrí aj veľmi známy spevák Andrea Bocelli.

Aká je podľa vás vyhliadka udržateľnosti takéhoto diela? Zdá sa, že komunity a rehoľné spoločenstvá žijú napokon z vytrvalosti tých, ktorí sa im rozhodli zasvätiť svoj život.

Charizma Nových horizontov je nová a oficiálne uznaná cirkvou. Prináša mnohé krásne plody v podobe početných konvertitov a ľudí, ktorí úplne zmenili svoj život. Zápasí však aj s viacerými problémami. Mňa osobne odrádzalo najmä to, že som mal byť formovaný ľuďmi, ktorí by mali ísť príkladom, no ako prví si neplnili svoje povinnosti. Potom ma, prirodzene, ani nelákalo do takéhoto spoločenstva patriť.

Najväčšia chyba podľa Chiary nastala krátko po založení Nových horizontov, keď začalo prichádzať do diela tak veľa mladých ľudí s problémami, že boli nútení otvárať nové komunity s personálom, ktorý na to nebol pripravený.

Chiara si tento problém uvedomuje a tiež jej leží na srdci. Ako sama priznala, už vyskúšala všetko, aby veci zmenila. Najväčšia chyba podľa nej nastala krátko po založení Nových horizontov, keď začalo prichádzať do diela tak veľa mladých ľudí s rozličnými problémami, že boli nútení otvárať nové komunity s personálom, ktorý na to nebol pripravený. Momentálne dielo prechádza akousi stabilizáciou, ale bez expanzie, ktorá sa udiala na počiatku.

Čím to podľa vás je, že zasvätený život pre mladých ľudí na Slovensku prestáva byť príťažlivý? V Taliansku ste videli, že sa k Novým horizontom pridávali tisícky ľudí. Čo by sme na Slovensku mohli robiť inak?

To je ťažká otázka. V prvom rade treba povedať, že Taliani bojujú s ešte väčšími problémami ako my. Túto oblasť riešime už viac ako desať rokov aj my saleziáni a máme prázdny noviciát. Žijeme materialistickú a hedonistickú dobu, v ktorej vládnu veľmi povrchné a sekulárne hodnoty.

Duchovné povolanie sa môže narodiť len z budovania úprimného vzťahu s Bohom. Ak sme však ustavične niečím zahltení, nemáme priestor počuť Boží hlas.

Mladí ľudia sa potrebujú ustavične niečím rozptýliť, k čomu im moderné technológie poskytujú skvelú príležitosť. Duchovné povolanie sa totiž môže narodiť len z budovania úprimného vzťahu s Bohom, kde musí byť modlitba prioritou. Ak sme však ustavične niečím zahltení, nemáme priestor počuť Boží hlas.

Vo Vydavateľstve Nové mesto vychádza už spomínaná kniha od Chiary Amiranteovej Zostane len láska. Čím môže podľa vás osloviť slovenského čitateľa? Prečo vám tak záležalo na tom, aby kniha vyšla?

Myslím si, že svojím príkladom úplnej oddanosti Bohu môže byť Chiara inšpiráciou pre každého z nás. Kniha mapuje jej životnú cestu od útleho detstva až po súčasnosť. To, ako vnímala Božie zásahy, ako ju Boh formoval cez rozličné životné okolnosti. V knihe sú opísané i zázraky, ktoré sa počas jej života stali.

Jedným z nich bolo napríklad nadprirodzené uzdravenie z očnej choroby, pri ktorej mala definitívne stratiť zrak. Povedala však Bohu, že ak má uskutočniť plán, ktorý jej vložil do srdca, a vyjsť v ústrety tým najbiednejším, nedokáže to naplniť s takýmto hendikepom. Keď už pre slabý zrak nedokázala ani čítať, Boh ju zázračne uzdravil. Lekári si to dodnes nedokážu vysvetliť.

Chiara často prichádza do kontaktu s bezdomovcami, alkoholikmi, narkomanmi či prostitútkami. Niektorí patrili do satanistických skupín. Ako dokáže ustáť taký tlak?

V tom ju neskutočne obdivujem. Keď som pracoval s deťmi v Afrike, večer som odpadával od úplného vyčerpania. Nedokážem pochopiť, ako si Chiara popri všetkej tej práci našla čas, aby písala formačné prednášky a knihy. Jedine tak, že to išlo na úkor spánku. Aj to si však vypýtalo svoju daň a jej telo jedného dňa skolabovalo. Nejaký čas potom strávila vo Svätej zemi, kde naberala nové sily.

S donom Boscom má Chiara veľa spoločného, aj črtu ísť do všetkého naplno a úplne sa zodrať.

Po návrate do Talianska však opäť nabehla naplno do služby. Chiara sama priznáva, že nepozná mieru a má tendenciu sa úplne rozdať. Toto má spoločné s donom Boscom, ktorý dokonca jednu noc v týždni nespával a celú pracoval. Je o ňom známe, že po nociach písal učebnice pre svojich chlapcov, aby mali z čoho študovať. S donom Boscom má Chiara veľa spoločného, aj črtu ísť do všetkého naplno a úplne sa zodrať.

Ako hovoríte, osud Chiary Amiranteovej, ktorá zasvätila svoj život mladým bez budúcnosti, veľmi nápadne pripomína život vášho zakladateľa dona Bosca. Darí sa vám ako jeho nasledovníkom pokračovať v jeho šľapajách? Čo ste zažili v Nových horizontoch a vnímate, že vám to chýba vo vašej rehoľnej komunite?

Myslím si, že v rámci Slovenska sa ako saleziáni snažíme zachytávať mladých ľudí na periférii i v mestách. Máme misiu na Luníku, učňovskú školu v Žiline, pôsobíme v rómskej osade na Poštárke v Bardejove. Okrem toho máme množstvo oratórií naprieč celým Slovenskom. V tomto sa nám podľa mňa darí prinášať posolstvo dona Bosca do súčasného sveta.

No niekedy sa stáva, že mladí ľudia nás bratov tlačia do povrchnosti, len do hier a organizovania akcií. Takto môže aj salezián ľahko skĺznuť do plytkosti prežívania svojho povolania. Ináč, veľmi málo sa s bratmi rozprávame hlbšie, na úrovni nášho vnútorného prežívania a zasvätenia. Riešime pastoračné veci, operatívu a akoby neostával čas si sadnúť a zatiahnuť v rozhovoroch na hlbinu.

Dnes sa mladí stávajú často závislými od vecí, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné tak, ako je to pri alkohole či drogách. Myslím tým napríklad závislosť od internetu, počítačových hier a podobne. S akými problémami mladí prichádzajú do Nových horizontov v súčasnosti?

Boli tam ľudia, ktorí prichádzali so závislosťami od četu, internetu, videohier, pornografie, automatov. Spoznal som napríklad jedného podnikateľa, ktorý preflákal viac ako tri milióny na automatoch. Našťastie ho zachránila rodina, ktorá zasiahla včas, pokým mu ešte nejaký majetok ostal. Dalo by sa uviesť veľa príkladov. Čoraz viac ľudí má problémy s modernými technológiami. Prispela k tomu aj korona, keď sme boli zavretí a stále sedeli pri počítačoch a mobiloch.

V súčasnosti zažívame akoby epidémiu samoty, ktorá sa koronou ešte prehĺbila. Akú odpoveď na túto situáciu ponúkajú Nové horizonty?

To je paradox, na ktorý upozorňuje i Chiara. Hoci máme stále viac sociálnych sietí, cítime sa stále viac sami. „Priateľstvá“, ktoré takto vytvárame, ostávajú vo virtuálnom svete a v skutočnosti nám chýba osobný kontakt človeka s človekom. Medziľudské vzťahy tak stále viac chladnú, no pritom v ľuďoch rastie túžba po blízkosti, po skutočnom spoznaní druhého, po nahliadnutí do jeho duše.

Povedali by ste, že v Nových horizontoch sa snažia práve ponúknuť zážitok zo skutočných vzťahov a autenticity ich prežívania?

Do istej miery určite áno. Pri zdieľaniach sme išli skutočne na hlbinu, až do špiku kosti. Úprimnosť a otvorenosť, s akou som sa stretol v Nových horizontoch, som doteraz nenašiel. Chcelo by to však zorganizovať na takéto rozhovory skupinu rovnocenných ľudí. Nezdalo sa mi správne, že ako kňazi sme sa mali vnútorne otvoriť v skupine, kde boli 18- či 19-roční, ktorým iba ťažko odkryjete najtemnejšie zákutia svojej duše.

Medziľudské vzťahy stále viac chladnú, no pritom v ľuďoch rastie túžba po blízkosti, po skutočnom spoznaní druhého, po nahliadnutí do jeho duše.

Chiara je známa i tým, že má blízke vzťahy s rôznymi známymi osobnosťami, ako napríklad známym operným spevákom Andreom Bocellim. Viete, ako vzniklo toto priateľstvo?

Andrea Bocelli sa stretol s Chiarou na jednej charitatívnej akcii. Keď sa dopočul, že je tam, chcel ju osobne spoznať. Ostal silno dotknutý jej charizmou a tým, čo Chiara robí. Po jej návšteve povedal, že v ich rodine ešte nikdy nebola taká atmosféra. Bocelli napísal aj predslov do knihy Zostane len láska, kde dosť podrobne opisuje aj svoje prvé stretnutie s Chiarou.

Sú v knihe spomínané viaceré známe osobnosti, ktorým Chiara zmenila život?

Áno, Chiara spolupracovala s viacerými známymi osobnosťami. Na jej prednášky chodia aj ľudia známi z televíznej obrazovky, speváci, ale aj veľmi známi podnikatelia. Na formačné víkendy chodil pravidelne aj Matteo Marzotto, ktorý je bývalým majiteľom módnej značky Valentino. Hoci vyrastal v prepychu, pociťoval obrovskú prázdnotu, ktorá ho doviedla k hľadaniu skutočného zmyslu života. Napokon sa pred niekoľkými rokmi v Medžugorí obrátil a začal počúvať Chiarine zamyslenia. Teraz dokonca pravidelne prichádza vlastným vrtuľníkom na Chiarine prednášky.