Cieľom synody nie je zmena doktríny, ale to, aby dala hlas ľuďom na periférii, hovorí americký biskup Jeffrey M. Monforton

Od minulého roka prebiehajú v celom kresťanskom svete synodálne stretnutia. Napriek tomu, že synodálny proces stále prebieha, mnohí spochybňujú jeho zmysluplnosť. Aké ovocie podľa vášho názoru prinesie synoda pre budúcnosť Cirkvi?

Myslím, že v súčasnosti je svetovým fenoménom, že ľudia spochybňujú takmer všetko – vládu, autority a rovnako aj synodu a jej zmysluplnosť. Otázkou však je, či sme ochotní si pripustiť, že to môže byť hoc i len jedna vec, ktorá zo synody vyvstane a posunie nás vpred. Podľa mňa je dôležité, že synoda ľuďom umožnila, aby boli vypočutí. Nebola zvolaná s úmyslom priniesť nejakú novú dogmu alebo doktrínu, ale priblížiť sa tým, ktorí ostávajú nepovšimnutí. Príkladom nám môže byť Svätý Otec, ktorý venuje špeciálnu pozornosť ľuďom na periférii, a tak dáva hlas tým, ktorí ho nemajú alebo neveria, že nejaký majú.

Nie je také dôležité pozerať sa na to, aké výsledky synoda prinesie, ale na to, že sa ľudia z rôznych názorových skupín stretnú a vypočujú.

Nebezpečenstvo, ktoré v synodálnom procese vidím, je najmä v tom, že ľudia robia urýchlené závery a spochybňujú jeho zmysel ešte predtým, ako by mu vôbec dali šancu. Nie je pritom také dôležité pozerať sa na to, aké výsledky napokon prinesie, ale na to, že sa ľudia z rôznych názorových skupín stretnú a navzájom sa vypočujú. A zdá sa mi, že práve na to apeluje najviac aj Svätý Otec. Tak ako v mnohých iných krajinách, aj v USA pozorujem v súvislosti so synodou vlnu hnevu a nespokojnosti s postupom Cirkvi. Vychádza najmä z toho, že v niektorých štátoch sa synoda zneužíva na presadzovanie liberálnej agendy, čo vyvoláva v ľuďoch obavy o zmenu doktríny. To sa však neudeje.

Zrejme narážate na vývoj synodálnej cesty v nemeckej cirkvi, ktorá požaduje zrušenie celibátu, zavedenie kňazského svätenia žien či požehnávanie homosexuálnych zväzkov. Nie je podľa vás pri pohľade na takýto vývoj dôvod na obavy?

Myslím, že sa musíme vedieť spoľahnúť na vedenie Ducha Svätého, ktorý je nad celým synodálnym procesom. Keď sa rozprávam s biskupmi v Nemecku, nezávidím im ich pozíciu, tak isto ako ani oni pravdepodobne nezávidia mne tú moju. Na Cirkev sa snažím hľadieť z perspektívy jej celej dvetisícročnej histórie a nie s ohľadom na posledných päť či desať rokov. Je to nadprirodzená inštitúcia, ktorá nie je vedená predovšetkým človekom, ale Bohom. Problém nás ľudí je, že nedokážeme na veci hľadieť z Božej perspektívy. Musíme si stále uvedomovať, že Boh pôsobí mystickým spôsobom.

Aká bola vaša osobná skúsenosť zo synodálnych stretnutí v Spojených štátoch amerických, na ktorých ste sa mali možnosť zúčastniť?

V diecézach, kde pôsobím, sme viedli viaceré medzidenominačné rozhovory s predstaviteľmi rôznych kresťanských cirkví. Jednou z vecí, ktorá z našich diskusií vyplynula, bola tá, že viacerí bojujeme s podobnými problémami, ako napríklad úbytkom členov cirkvi, a to najmä z radov mládeže, či nezáujmom o zapájanie sa do života farnosti. Na základe tejto výmeny skúseností sme si mohli odovzdať know-how a príklady dobrej praxe, a tak sa vzájomne obohatiť.

To, že sme boli pokrstení a tým získali všeobecné kňazstvo, ešte neznamená, že máme voľnú vstupenku do neba.

Hoci v USA sa ku Katolíckej cirkvi hlási viac ako 80 miliónov ľudí, len okolo 30 % sa zúčastňuje na pravidelných bohoslužbách. Otázka je, koľko z nich skutočne verí tomu, že prijíma telo a krv Ježiša Krista, a žije sviatostný život. A toto je skupina ľudí, ktorých by sme mali zachytávať a priblížiť im bohatstvo Katolíckej cirkvi, ukryté vo sviatostiach a Tradícii. Ďalšou veľkou skupinou sú tí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu (v USA ich voláme „nones“). Často premýšľam nad tým, ako im môžeme dať pocítiť, že nám na nich záleží a že ich názor nás zaujíma.

V severoamerickom záverečnom dokumente pre kontinentálnu fázu synody 2021 – 2024 sa píše, že sa ako veriaci „musíme zakotviť v rovnakej dôstojnosti krstu, ktorý je vstupnou bránou k spoluzodpovednosti“. Akým spôsobom by sa podľa vás mala táto spoluzodpovednosť komunikovať laikom, ktorí často nevedia, že krstom získali účasť na všeobecnom kňazstve a že aj od nich závisí, ako bude vyzerať budúcnosť Cirkvi?

Mali by sme začať pri zodpovednosti jeden za druhého. Spomínam si, že keď sa Ján Pavol II. prihováral mladým na svetových dňoch mládeže, pripomínal im, že sú apoštolskými misionármi, ktorých svet potrebuje. To, že sme boli pokrstení a tým získali všeobecné kňazstvo, ešte neznamená, že máme voľnú vstupenku do neba. S týmto privilégiom prichádza aj určitá zodpovednosť za ostatných členov Cirkvi.

Ako kresťania musíme byť my tými, ktorí vychádzajú von. Ja sám najviac evanjelizujem pri náhodných stretnutiach s ľuďmi.

A zdá sa mi, že synodálna skúsenosť sa snaží poukázať práve na to, aby sme sa ujímali tých, ktorí sa cítia v Cirkvi nepovšimnutí. Aby sme im dali pocítiť, že v Cirkvi majú svoje miesto a že je tu aj pre nich, čo však neznamená, že budeme robiť kompromisy v kresťanskom učení. Rovnako dôležité je to, aby sme ako Cirkev stáli pri tých, ktorí sú v stále sekularizovanejšej spoločnosti pre svoju vieru znevýhodňovaní.

V dokumente sa ďalej uvádza, že „hlbšia formácia nám umožňuje prezentovať našu vieru v jej plnej kráse a nie ako zoznam pravidiel“. Ako by sa mala Cirkev prezentovať, aby bola príťažlivá pre ľudí, ktorí hľadajú niečo hlbšie vo svojom živote?

Mali by sme sa učiť od samotného Krista. Počas troch rokov svojho účinkovania hovoril jazykom, ktorý bol blízky ľuďom. A to isté by sme mali robiť aj my. Je veľmi dôležité, aby ľudia dokázali pochopiť, že oni sú svetlom a kvasom tohto sveta. Ako kresťania musíme byť my tými, ktorí vychádzajú von. Ja sám najviac evanjelizujem pri náhodných stretnutiach (napríklad pri nákupe potravín), keď ma ľudia zastavujú a kladú mi otázky.

Nemôžeme byť farizejskí vo svojich odpovediach ľuďom, ktorí hľadajú cestu späť do Cirkvi. Musíme k nim pristupovať s porozumením a súcitom.

Pamätám si na jednu ženu, ktorá sa mi zdôverila so stratou svojich blízkych vo vojne v Afganistane a mala preto problém s pravidelnou účasťou na liturgii. Keď som si vypočul jej príbeh, pochopil som, že nie je priestor na poučovanie o tom, prečo je nedeľná účasť na omši dôležitá. Nevedel som si totiž úplne predstaviť bolesť, ktorou musela v tej chvíli prechádzať. Ako biskup som ju chcel v prvom rade uistiť, že Cirkev je tu stále pre ňu, no nie ako súbor dogiem a pravidiel.

Nemôžeme byť farizejskí vo svojich odpovediach ľuďom, ktorí hľadajú cestu späť do Cirkvi. Musíme k nim pristupovať s porozumením a súcitom. To znamená snažiť sa ľudí pochopiť na mieste, kde sú, no zároveň žiadnym spôsobom neopomínať pravdy našej viery. Tým, že sme tak kultúrne rôznorodí, musíme sa naučiť hovoriť jazykom tej kultúry, ktorú chceme osloviť.

Aká je z vášho pohľadu najlepšia cesta, ako sa priblížiť k mladým, ktorí po sviatosti birmovania z Cirkvi odchádzajú? Ako by sa podľa vás malo posolstvo evanjelia komunikovať jazykom zrozumiteľným pre bežného človeka?

Úplne prvým krokom je vytvárať príležitosti na stretávanie sa. Jednou z prvých vecí, čo som urobil, keď som sa stal biskupom v americkom meste Steubenville, bola tá, že som navštívil každú triedu každej školy v diecéze. Mojím cieľom bolo, aby mali deti možnosť pýtať sa akékoľvek otázky týkajúce sa viery. Od roku 2013 som každý mesiac zbieral otázky od detí vo veku päť až osemnásť rokov a na tri z nich som každý mesiac odpovedal. Tieto odpovede sme následne zverejnili aj v časopise, aby k nim mala prístup široká verejnosť. Toto som robil počas siedmich rokov. Vznikla z toho napokon kniha odpovedí biskupa na otázky detí.

Ako kňazi či biskupi musíme byť zároveň citliví na spôsob, akým hlásame Božie slovo. Či len prednášame homíliu alebo sa prihovárame k ľuďom. Homília by mala reflektovať dobročinné a milujúce srdce Krista. To je spôsob, akým sa snažím pripravovať na homíliu. Prečítam si, čo nám Boh cez Písmo hovorí, a potom premýšľam, ako tieto slová pretlmočiť do jazyka, ktorý je blízky ľuďom a bude rezonovať v ich srdciach.

„Synodálny proces odhalil, že Cirkev, ako aj celá spoločnosť prežíva polarizáciu,“ uvádza sa v spomínanom dokumente. Zažívate polarizačné tendencie rovnako aj vo svojej diecéze a považujete takýto vývoj za reálnu hrozbu?

Polarizácia je v Cirkvi prítomná prakticky od jej začiatku, od prvého storočia. Ani apoštoli Peter a Pavol sa na všetkom nezhodli. V skutočnosti dôležité je však to, čo nasleduje po polarizácii. Pozrime sa na množstvo cirkevných koncilov, ktoré riešili v tej dobe často sporné otázky, vyvracali herézy, a tak usmerňovali život celej Cirkvi. To, čomu čelíme teraz, by som však nazval toxickou polarizáciou, v ktorej ľudia absolútne nerešpektujú druhú osobu ako človeka hodného úcty, a takáto cesta nikam nevedie. Sadnúť si za stôl s názorovým oponentom je jedna vec, no pokiaľ je to spojené so vzájomným napadaním a ponižovaním, to je úplne niečo iné.

Medvediu službu polarizácii robia aj sociálne médiá, ktoré často vyostrenie konfliktov len ďalej podnecujú.

A to je to, čomu v súčasnosti čelíme najmä v Severnej Amerike. Takáto cesta však vedie len do slepej uličky. Je mnoho katolíkov, s ktorými nesúhlasím, no to ešte neznamená, že ich mám právo urážať. Chcem s nimi vstúpiť do rozhovoru a porozumieť ich uhlu pohľadu. Medvediu službu polarizácii robia aj sociálne médiá, ktoré často vyostrenie konfliktov len ďalej podnecujú. A to je téma, o ktorej potrebujeme hovoriť. Súhrn synodálneho dokumentu zo Severnej Ameriky jednoznačne hovorí, že tu neexistuje žiadne jednoduché riešenie, ale že to bude stáť veľa úsilia.

Jedným z pálčivých bodov synody je začleňovanie ľudí s homosexuálnou či inou orientáciou do tela Cirkvi. Ako by podľa vás toto integrovanie malo prebiehať bez toho, aby sa zmenilo cirkevné učenie a zároveň aby sa títo ľudia necítili z Cirkvi vylúčení?

Na ľudí s inou sexuálnou orientáciou sa pozerám ako na tých, ktorí v živote hľadajú nejaké naplnenie. To, čo vždy robilo Cirkev príťažlivou, bola starostlivosť o ľudí na okraji spoločnosti, no nie cestou zmeny svojho doktrinálneho učenia. Inými slovami, nemôžeme pristupovať na akékoľvek zmeny v učení Cirkvi len preto, aby sme niekoho pritiahli späť, prípadne včlenili do Cirkvi. Po prvé preto, že na to nemáme právo, a po druhé preto, že by nám následne neostal žiadny stabilný bod. Nič, čo by bolo vo svojej podstate nemenné. To však nie je cesta, ktorou nás synoda vedie.

Nemôžeme upustiť od právd našej viery a zmeniť cirkevné učenie, na druhej strane ale nemôžeme ani zabudnúť na milosrdné srdca Krista. V Cirkvi máme rôzne podporné skupiny, ako napríklad Courage pre ľudí s homosexuálnou orientáciou alebo EnCourage pre rodičov homosexuálne či inak orientovaných detí. Existenciou týchto skupín Cirkev demonštruje, že je tu aj pre týchto ľudí. Na to sa snažíme dbať aj pri ich pastorácii. Zároveň si však stojíme za tým, že pokiaľ chcú pristupovať k sviatostiam, musia rešpektovať učenie Cirkvi.

Učenie Cirkvi jasne hovorí, že sex môže byť len medzi mužom a ženou v rámci manželstva. Dôležité je, aby sme toto učenie dokázali správne komunikovať.

Vždy však môžeme sprevádzať týchto ľudí v ich neľahkom osude a byť im nablízku. Cirkev nikoho s homosexuálnou orientáciou neodsudzuje preto, že ju má. Učenie Cirkvi však jasne hovorí, že sex môže byť len medzi mužom a ženou v rámci manželstva. Dôležité je, aby sme toto učenie dokázali správne komunikovať. Nie ako nejakú nedosiahnuteľnú métu, ale ako stabilný a nemenný pilier našej viery.

Zo záverečného dokumentu ďalej vyplýva, že synoda by sa nemala končiť v roku 2023, ale pokračovať ďalej ako spôsob života. Môžete nám priblížiť, čo to znamená?

Použil by som paralelu k tomu, že od svojich pätnástich rokov navštevujem pravidelne svojho očného doktora, ktorý mi kontroluje zrak. V istom veku som si uvedomil, že nevidím tak jasne ako kedysi, takže bolo potrebné urobiť určité úpravy, ktoré odhalili práve očné testy. Podobne aj synodálny dokument si bude vyžadovať ešte veľa stretnutí a vylepšení. Musíme si uvedomiť, že nie sme dokonalí a nemáme odpovede na všetky otázky.

Katolícka cirkev nie je o súbore pravidiel, ktoré si môžeme odškrtávať ako splnené, ale najmä o láske a milosrdenstve, ktoré do sveta prinášame.

No ak začneme s tými jednoduchšími, môžeme sa posunúť o kúsok vpred. Osobne si myslím, že výsledky synodálneho procesu budú otázkou najbližších dekád s tým, že budú adresované v závislosti od kultúr, do ktorých sú vsadené. Iné výsledky budú aktuálne pre ľudí v Brazílii, iné pre nás v Spojených štátoch – napriek tomu, že sme na jednom kontinente.

Súhlasíte s pápežom Františkom, ktorý v rámci synodálnej cesty obzvlášť upozorňuje, že k ľuďom, ktorí sa ocitli v náročných životných okolnostiach, by sme mali pristupovať mimoriadne citlivo a na individuálnej báze?

Keď som ešte pôsobil ako kňaz vo farnosti, robil som manželské prípravy pre snúbencov. Medzi týmito pármi boli aj takí, ktorí spolu žili sexuálne bez sviatosti manželstva. Mojou úlohou bolo osvetliť im učenie Cirkvi, ktoré platí pre všetkých. No toto som na nich „nevybalil“ ako prvé na úvodnom stretnutí. Myslím, že to, čo sa snaží komunikovať pápež František, je určené najmä pre páry, ktoré o cirkevnom učení nikdy nepočuli, prípadne sa po obrátení ocitli v náročnej situácii, keďže žijú po rozvode v neplatných zväzkoch. To predstavuje veľkú výzvu pre kňazov a pastoračných sprevádzajúcich.

Pápež sa však v tomto aspekte sústreďuje najmä na pastoračné sprevádzanie týchto ľudí podľa vzoru Krista, ktorý uzdravoval Samaritánku pri studni či ženu pristihnutú pri cudzoložstve najmä tým, že im poskytoval milosrdenstvo. Katolícka cirkev nie je o súbore pravidiel, ktoré si môžeme odškrtávať ako splnené, ale najmä o láske a milosrdenstve, ktoré do sveta prinášame.

Pri všetkých tých negatívnych reakciách na Cirkev si uvedomujem, že veľa ľudí si nesie z prostredia Cirkvi zranenia, ktoré si takýmto spôsobom filtruje.

Záverečný dokument približuje, že „pre niektorých ľudí bolo synodálne stretnutie vôbec prvou príležitosťou v živote, keď mali možnosť hovoriť priamo s biskupom“. Je z vášho pohľadu synodálny proces úspešným krokom na prelomenie bariéry medzi laikmi a duchovnými?

Klerikalizmus je choroba, ktorá ešte stále nevymizla. Dôležité je, aby sme v kňazoch či biskupoch dokázali vidieť ľudí s rovnakou hodnotou, akú majú všetci ostatní. Rozdiel je len v tom, že v súvislosti so svojím poslaním a povolaním bola nám ako duchovným pastierom zverená určitá autorita v rámci Cirkvi. Táto autorita je však najmä službou a zodpovednosťou prinášať Krista bližšie k ľuďom. Prirodzene však prichádza pokušenie určitého elitarizmu, ktorý neprináša nič dobré. Pri všetkých tých negatívnych reakciách na Cirkev si uvedomujem, že veľa ľudí si nesie z prostredia Cirkvi zranenia, ktoré si takýmto spôsobom filtruje.

Akých zranení sa najčastejšie duchovní voči laikom dopúšťajú?

Myslím, že mnohé zranenia sú spôsobené neprístupnosťou a nezáujmom duchovných. Ako kňazi či biskupi si musíme byť vedomí toho, že k nám prichádzajú ľudia, ktorí si často prechádzajú nejakým veľkým utrpením, a podľa toho k nim máme pristupovať. Medzi takýmito ľuďmi môžu byť napríklad rodičia, ktorých syn spáchal samovraždu, či mladí, ktorí majú rozličné traumy z rodín, v ktorých vyrastali.

To, akým spôsobom pristupoval môj otec k mojej mame a k mojim súrodencom, ma naučilo, ako byť dobrým kňazom.

Kňazi, ktorí neprejavujú žiadny záujem o veriacich svojej farnosti, môžu vzbudzovať dojem, že sú akýmisi strojmi na vysluhovanie sviatostí. Otázka prístupnosti duchovných sa pritom dotýka aj nových povolaní do zasväteného života. Ako chceme ľudí pritiahnuť, ak im neukazujeme radosť z evanjelia? To je úplný základ. A šírenie radostnej zvesti sa začína pri osobných stretnutiach. Ako ľudia z kléru si musíme položiť otázku, či chceme byť kniežatami alebo dobrými pastiermi svojej farnosti. S prípravou kňazov na toto poslanie by sa však podľa môjho názoru malo začínať už v seminári.

V čom by sa podľa vás mala zmeniť formácia budúcich kňazov tak, aby dokázali lepšie napĺňať svoje povolanie duchovných pastierov?

V prvom rade by sme si mali viac uvedomovať, že pastoračná príprava je rovnako dôležitá ako tá akademická, neopomínajúc duchovný život a oblasť psychológie a ľudského rozvoja. V súčasnosti stretávam seminaristov, ktorí prichádzajú z oveľa náročnejších rodinných a sociálnych zázemí, ako to bolo za mojej éry. V rôznych aspektoch je to úplne iný svet a musíme čeliť jeho výzvam.

Mladým chýbajú správne vzory, ktoré sa získavajú často v rodinách. To, akým spôsobom pristupoval môj otec k mojej mame a k mojim súrodencom, ma naučilo, ako byť dobrým kňazom. Hoci ako dieťa som si to neuvedomoval, bola to prvá časť mojej formácie. Kňaz by mal byť duchovným otcom a zároveň budovať most medzi klérom a laikmi.

Pri pohľade na rastúcu polarizáciu sa v dokumente uvádza, že „v dôsledku rozdelenia medzi tradicionalistami a progresivistami sa už liturgia nevníma ako zjednocujúci prvok“. Čo by podľa vás malo byť zjednocujúcim prvkom Cirkvi?

Jednoznačne Eucharistia. Tá pre mňa vždy bola a stále je centrálnym elementom Katolíckej cirkvi a v hĺbke našej identity ako katolíkov ostáva stále najdôležitejším zjednocujúcim prvkom. Bez Eucharistie jednoducho niet Cirkvi. Svätý Augustín to krásne vystihol, keď povedal, že sa stávame tým, čo prijímame. Keď som bol vysvätený za kňaza, myslel som si, že sviatosť zmierenia je najviac podceňovanou sviatosťou, no mýlil som sa, je to Eucharistia.

Ak by sa všetci katolíci zúčastňovali na slávení Eucharistie každý týždeň, vtedy by sme mohli hovoriť o podceňovaní sviatosti zmierenia, no ak je pravdou, že sa na jej slávení zúčastňuje len jedna tretina veriacich, tak máme vážny problém. Skutočnou výzvou ostáva, ako ľuďom komunikovať, aký poklad ako katolíci v Eucharistii máme.