Druhý vatikánsky koncil navrhuje reformu ako udalosť a inštitúciu

Pápež František dáva veľmi dôrazne späť do popredia potrebu reformy. Ide o prebudenie v Cirkvi na všetkých úrovniach a vo všetkých formách, o vnútorný impulz, ktorý treba prijať, a konkrétne kroky, ktoré treba podniknúť tu a teraz, označené Duchom na križovatke dejín, aby sme sa osobne a komunitne prispôsobili (kon-formovali) Ježišovej „forme“, podobe – teda podstate a štýlu jeho skúseností, keďže tie komunikujú už daný a stále in fieri zámer pre ľudí a vesmír.

To je to najvzácnejšie dedičstvo Druhého vatikánskeho koncilu, ktoré je zároveň interpelujúce. Pápež František prorocky znovu predkladá túto udalosť a tento sľub s pečaťou služby jednoty, ktorá je mu vlastná ako rímskemu biskupovi.

Je dôležité, že téma reformatio tam in capite quam in membris (reforma tak vo vedení – hierarchia -, ako aj v údoch Cirkvi) sa začína objavovať na koncilovej úrovni v 14. storočí. Keď sa stalo, že tvár Cirkvi vzišla z boja za svoju slobodu voči politickej moci, ktorú prevzal Gregor VII. – na základe dedičstva svetiel a tieňov zanechaných Cirkvi cisárom Konštantínom a neskôr Karolom Veľkým –, začali sa prejavovať znepokojujúce trhliny, ruka v ruke s hierokratickými cieľmi Inocenta III. a Bonifáca VIII. A to aj napriek zlatému veku 13. storočia a evanjeliovému rozkvetu žobravých rádov.

Potreba reformy sa potom výrazne zvyšuje v protestantskom hnutí a na katolíckej strane sa zhmotňuje vo forme, ktorú Tridentský koncil v tom čase vtlačil do doktrinálnych a reformných dekrétov. Podoba Katolíckej cirkvi sa počas nasledujúcich storočí formovala podľa vzoru Tridentského koncilu až po Prvý vatikánsky koncil, ba aj po ňom. Je to obdobie novoveku – ťažké a nerozhodné, ktoré sa Katolíckej cirkvi však podarí prejsť a ktoré dokonca prináša nemalý osoh, najmä vďaka charizmám, ako napríklad tie, ktoré sa prejavili v tereziánskej reforme a vďaka mimoriadnej snahe Ignáca z Loyoly a Spoločnosti Ježišovej.

Posledný koncil programovo zavádza myšlienku reformy vo svojom špecifickom pohľade na Cirkev, prostredníctvom ktorého navrhuje reformu ako udalosť a inštitúciu.

Druhý vatikánsky koncil otáča stranu. Veľká novinka plná dôsledkov spočíva v tom, že posledný koncil programovo zavádza myšlienku reformy vo svojom špecifickom pohľade na Cirkev, a to v performatívnom výklade, prostredníctvom ktorého navrhuje reformu ako udalosť a inštitúciu. Preto ak je pravda – ako to povedal Benedikt XVI. –, že návrh Druhého vatikánskeho koncilu je „reforma v kontinuite“, je pravda aj to, že po prvýkrát ide o reformu, ktorá – bez toho, aby sme chceli rozptýliť pozornosť alebo zabudnúť na to, čo je podstatné – má za cieľ v jedinom pohľade preniesť do dnešnej doby bijúce srdce Ježišovho evanjelia.

A robí tak so zrelosťou, ktorú, pravda, získala na základe nepretržite sa obnovujúcej a vteľujúcej činnosti Ducha Svätého a v rozoznávaní znamení času, ktoré dnes ohlasujú – tak ako vraví pápež František – nie epochu zmien, ale zmenu epochy.

Uvediem niekoľko príkladov: s ekumenizmom sa Katolícka cirkev vzdáva svojej absolutistickej „formy“, s globalizáciou svojej typicky západnej „formy“ a pri stretnutí s náboženstvami si oblieka novú „formu“ dialógu. A v tom spočíva veľká výzva dneška.

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.