Deti, ktorým rodičia veľa čítajú, prídu do školy šikovnejšie, hovorí známy propagátor detského čítania

V rozhovore vysvetľuje, či sa dá ľahko spoznať dobrá detská kniha, čo hovorí rodičom, keď sa ho spýtajú, prečo by mali deťom čítať, čo môže pre čítanie detí urobiť škola a pomenoval aj konkrétny benefit kníh, ktorý iné médium v sebe nemá.

Čo by mala mať dobrá detská kniha?

Ja premýšľam, či vôbec kategória „detská kniha“ existuje. Dieťa do šesť rokov ešte nevie čítať samo. Bez dospelého si tú knihu neprečíta. A predstavte si, že rodič má čítať knihu, ktorá mu nemá čo povedať, lebo je „iba“ pre dieťa. Začne sa nudiť a čítanie vlastnému dieťaťu ho bude otravovať. Určite by dobrá detská kniha mala naraz tešiť aj rodiča, aj dieťa. Sám pre seba takým knihám hovorím „čítanie pre všetkých“, nielen pre dieťa.

Niekedy sa pod pojmom „dobrá detská kniha“ myslí špičková, literárne a ilustračne brilantná tvorba, ktorej sa však často stáva, že je pre deti absolútne neprístupná.

Čím to je, že sú takéto knihy pre ne neprístupné, aj keď sú dobré?

Otázka je, čo je to „dobré“. Dobrá kniha by mala jemne presahovať skúsenosti dieťaťa, tak ho môže posúvať, rozvíjať. Vyhranená umelecká tvorba má občas tendenciu sa zaoberať „sama sebou“, a tak sa stane, že je tak ďaleko od dieťaťa, od jeho skúseností, jeho jazyka či jeho schopnosti vnímať výtvarné umenie, že ho minie, a nie je schopná ho osloviť. Taká kniha, paradoxne, niekedy veľmi hlboko oslovuje dospelých, ktorí sa pri jej čítaní dotknú „niečoho detského“ v sebe samom.

Sú aj vysoko umelecké knihy, ktoré dokážu osloviť veľkú skupinu detí. Takých je však málo, lebo vytvoriť niečo podobné je mimoriadne ťažké. Jednu takú práve držím v ruke – je postavená na ilustráciách, príbeh je zdanlivo jednoduchý. Je tam pár slov, možno jedna strana A5. Takmer celá kniha „rozpráva“ iba cez obrázky. Ale keď tie obrázky a príbeh čítate, ponoríte sa najprv do pocitu obáv o niekoho, potom do úľavy, že to dobre dopadlo, následne sa vo vás rozhostí hlboká clivota a smútok, a keď dočítate knihu, cítite v sebe radosť a pokoj. A to celé sa stane pri čítaní, ktoré dokopy trvá 15 minút.

Čiže na dobrú knihu v tejto kategórii netreba veľa slov?

Niektorým autorom stačí pár slov a napriek tomu v nás vyvolajú hlboké emócie. Ale vytvoriť niečo také chce obrovský talent a remeselný kumšt. Tieto knihy podľa mňa určite patria medzi tie „dobré“. Ale nie je ich veľa. Sú však aj knihy, ktoré nie sú vysokou literatúrou, ale napriek tomu sú dobré. Na začiatku svojho objavovania kníh pre deti som si myslel, že jediné dobré sú tie umelecké. Už si to dávno nemyslím. Existuje aj kvalitná komercia, ktorú dnes pokojne označím za dobrú. Do tých nedobrých však jednoznačne patrí nekvalitná komercia.

Ako môžeme rozlíšiť kvalitnú komerciu od nekvalitnej?

Iba u menšej časti kníh sa dá pozrieť na obálku a s 99 % istotou vedieť, že je to nekvalitná komercia. Pri väčšine nekvalitnej komercie sa už nedá jedným pohľadom zistiť, že nestojí za veľa. Nezistíte z obálky, že je povrchná, že nemá v sebe ani štipku hravosti a že si o dieťati myslí, že je to hlúpučké stvorenie, ktorému stačí málo. Kedysi sa hovorilo, že keď sa ambiciózny spisovateľ neuchytil v písaní pre dospelých, začal písať pre deti. Kvalitná komercia má nejaký chytľavý nápad, nekvalitná nemá ani to. Viete, aké to je, keď je niečo chytľavé… Počúvate napríklad kvalitný pop a poviete si: „Áno, títo nemajú ambície vážnej hudby, ich kompozícia je jednoduchá, ale napriek tomu je šikovná a nápaditá.“ Pri nekvalitnom pope si poviete: „Toto je čo za lepkavú odrhovačku bez jediného nápadu?“

Takže musím si tú knihu otvoriť a prelistovať, aby som zistil, či je kvalitná…

To nezistíte.

Ako teda spoznám kvalitnú detskú knihu?

Kým ju neprečítate, nespoznáte ju.

Vojsť do kníhkupectva a vybrať si knihu je najhorší variant.

Keď si rodič povie, že chce dobrú knihu pre svoje dieťa, ako na to má ísť?

Ja, žiaľ, nemám dve jednoduché rady, na základe ktorých si vyberiete dobrú knihu v kníhkupectve. V skutočnosti, či je kniha dobrá, či zlá zistíte, až keď si ju prečítate. Nekvalitná komercia už totiž veľmi šikovne „klame telom“ – obálkou.

Ale existujú už „skratky“, ako sa dostať k dobrej knihe, napríklad Knižnica pre mládež mesta Košice každoročne vydáva katalóg odporúčaných detských kníh Vianočná knižka sa otvára. Nájdete tam napríklad najlepších 10 kníh pre deti vo veku 0-3 roky za posledný rok, podobne v ostatných vekových kategóriách. To sa rodičom oplatí pozrieť a nájsť tam dobré knihy. A je tu už asi päť blogeriek, ktoré píšu o detských knižkách, a majú dobrý vkus. Vojsť do kníhkupectva a vybrať si knihu je najhorší variant.

Je základom dobrej knihy dobrá ústredná téma?

Ak sa na to pozeráme z pohľadu dieťaťa, ktoré ju má čítať, musím rozmýšľať, aká je jeho slovná zásoba, teda koľko bude v knihe slov. Potom sa treba zamyslieť, čo baví jeho, a čo mňa ako rodiča. Ak kúpim knižku, ktorá dieťa baví, ale mňa nie, to je čisté peklo.

Záleží na tom, na čo tú knihu chcem. Môžete kúpiť knihu o dvoch malých kamzíkoch, z ktorých jeden práve nešťastne zomrel. A mama sa s jeho bračekom rozpráva o tom, ako ďalej žiť bez jeho brata, a čo má robiť so smútkom a spomienkami. Ak ju kúpite v čase, keď dieťa spracováva smrť babičky, tak si čítate o kamzíkovi a popritom sa rozprávate, ako sa vyrovnať s jej odchodom. Takáto kniha sa nehodí na čítanie hocikedy, ale v správnej chvíli vám môže priniesť také dobro ako žiadna iná.

Občas sa ma pýtajú aj na knihy nášho detstva. Raz mi jeden ocko položil otázku: „A verneovky môžu byť?“ (úsmev) A keď som sa ho spýtal, prečo ich chce dcére čítať, povedal, že jeho verneovky stále bavia. Myslím si, že iný rodič už verneovku dieťaťu „nepredá“, ale on áno, bez váhania, keďže je z verneoviek stále nadšený.

Keď sa vás rodičia spýtajú, prečo majú deťom čítať, čo im na to hovoríte?

Že nech to nerobia. A úprimne, toto sa ma rodičia nepýtajú. Toto sa ma pýtajú učiteľky a novinári. (úsmev) A ja tú otázku nemám veľmi rád. Ja za tou otázkou niekedy počujem zakamuflovanú sťažnosť: „Ako máme prinútiť rodičov, ktorí nerobia tú správnu vec, nečítajú svojim deťom, aby odo dnes už deťom čítali?“ A ja cítim, že si rodičov musím zastať. Ja si vtedy pod rodičom predstavím pani kuchárku v školskej jedálni, ktorá tam strávi osem hodín v pare, a pracuje za minimálnu mzdu. Potom ide domov a rozmýšľa o svojej chorej mamičke v nemocnici, o svojom mužovi, ktorý v poslednom čase chodí domov neskoro opitý, a rozmýšľa, že s deťmi ešte musí zvládnuť domáce úlohy. A do toho jej nejaký dobrák povie, že by s nimi mala ešte čítať, lebo je to správne. Takejto pani ja nemám odvahu radiť do života.

Ja jej môžem akurát tak povedať, že som mal toľkokrát zlý deň, išiel som domov zničený od klientov, ktorým štát zobral deti a dal do detského domova. Prišiel som domov a dcéra mi povedala: „Tato, čítaj mi!“. Zobral som knihu, ona sa ku mne pritúlila, čítali sme si, smiali sa, a pre mňa ten zlý deň začal byť trošku lepší. Toto má zmysel. Pani kuchárke môžem ukázať knihu, ktorá sa zapáčila jej dcére a povedať, že na tomto by ste sa mohli nasmiať, a keď si ju spolu prečítate, bude vám krajšie po zlom dni.

Väčší benefit ako čítať deťom knihy, je už len rozprávať sa s nimi.

Aké benefity prináša čítanie v detskom veku do dospelosti?

Dieťa, ktoré prichádza do školy zo sociálne nepodnetného prostredia, pozná 3-tisíc slov. Dieťa z bežnej rodiny pozná 6-tisíc slov. A dieťa, ktorému pravidelne čítali v detstve, príde do školy a pozná 12-tisíc slov. Keď počujete toto číslo, tak je jasné, že to dieťa bude mať v škole oproti ostatným obrovský náskok. Je to naozaj tak, že deti, ktoré majú cez uši prečítaných množstvo kníh, prídu do školy šikovnejšie, zrelšie, veľa vecí majú premyslených, vedia oveľa lepšie komunikovať, rozumejú veciam. Kniha urobí niečo, čo nedokáže skoro nič iné. Väčší benefit ako čítať deťom knihy, je už len rozprávať sa s nimi.

Čím to je, že knihy prinášajú deťom takéto benefity na rozdiel od filmov, televízie, mobilu a podobne?

Robili sa výskumy, kde dieťaťu dali snímače na hlavu, čítali mu a zistili, že v jeho mozgu nastávajú nové prepojenia, ktoré iným spôsobom tak rýchlo nenastávajú. Mozog je zložitý mechanizmus a pri čítaní v ňom vznikajú také vzruchy, ktoré ho jednoducho zveľadia.

Ako môže rodič motivovať k čítaniu dieťa, ktoré si nevie vytvoriť ku knihe vzťah?

Sú tu dve fázy. Prvá je, keď sa dieťa učí čítať. Keď rodič v tejto fáze číta svojmu dieťaťu hrubé knižky, dieťa intelektuálne rastie, zažíva úžasné veci s knihou, ktorú si ešte samo nevie prečítať. Preto rodičom hovorím, aby si do konca tretieho ročníka určite spolu čítali, inak bude dieťa intelektuálne podvyživené. Keď mu príchodom do školy povieme: „Odteraz si čítaj sám, aby si si čítanie zdokonalil,“ potrestáme ho dvakrát: jednak tým, že si číta krátke hlúpe texty, ktoré sú pod jeho intelektuálnu úroveň, a potom ho potrestáme tým, že príde o každovečerné polhodinové objatie pri čítaní. Takto dvakrát „potrestáme“ dieťa len preto, že prišlo do školy.

Potom prichádza fáza, keď sa dieťa samo stáva čitateľom. A ak ste sa pýtali, čo vtedy, keď sa nestáva samostatným čitateľom, úplne poctivá odpoveď je: neviem. Sú drobné veci, ktorými sa dá pomôcť, ale je ich málo.

Napríklad ktoré?

Napríklad, že škola bude mať naďalej zaradené čítanie v rámci vyučovania. Tam už rodičia prestávajú hrať rolu. Vo štvrtom ročníku rodičia pre svoje dieťa ako čitateľa nemajú skoro čo urobiť. Už prestávajú byť v tomto dôležití. Dôležití začínajú byť najbližší kamaráti v škole. Ak sú čitatelia oni, bude aj ich dieťa. A kamaráti budú vtedy čitatelia, keď sa v škole bude čítať. S čítaním sa totiž v škole deje to, že prechodom na druhý stupeň zmizne. Už sa čítajú iba povinné veci z učebníc, ale čítanie pre radosť neexistuje. To je, akoby sme mali telesnú výchovu do konca štvrtého ročníka, deti naučíme cvičiť, potom im povieme, že už vedia športovať, preto v piatom ročníku už nemusia športovať v škole, stačí doma. A v ôsmom ročníku by sme sa potom čudovali, že máme toľko obéznych detí. Toto sa deje s čítaním. Čítanie sa skončí vo štvrtom ročníku a v ôsmom ročníku sa čudujeme, že máme jedného, dvoch čitateľov, a nechápeme prečo.

Učitelia sa pri rozčítaní detí spoliehali na povinné čítanie. To je už však roky zrušené. A tak vymysleli tzv. odporúčané čítanie. To znamená, že deťom dajú zoznam, z ktorého si povinne majú prečítať nejaký počet kníh, samozrejme doma, nie v škole. (úsmev)

Teraz ste sa pousmiali. Predpokladám, že na to máte dôvod…

Áno, pretože je to to isté ako povinné čítanie. Všetky výskumy nám hovoria, že nanútené čítanie znechucuje deti v samostatnom čítaní. Jediný spôsob, ako ich podporiť, je, aby si čítali, čo oni chcú. A nie doma, lebo čítať doma vo voľnom čase je ďalšia úloha za trest. Ale čítať v škole.

V Českej republike majú koncept s názvom Dielňa čítania, je na polovici českých škôl. Raz za týždeň si na hodine češtiny 15 minút čítajú z knihy prinesenej z domu. Potom o čítanom diskutujú. Toto rozčítalo mnohé deti v Česku, udržalo ich ako čitateľov. Škola im dáva najavo, že jej záleží na čítaní. Nielen deklaruje, že „čítať sa má“, ale keďže to chce, urobila na čítanie priestor vo vyučovaní.

Má takýto koncept šancu dostať sa aj na naše školy?

Áno, má. Ktorákoľvek škola si to môže zriadiť, lebo má určitý počet hodín, ktoré môže využiť podľa vlastných predstáv. Môže teda zaradiť aj takýto koncept. V najhoršom to môžu urobiť učitelia slovenčiny na svojich hodinách. No nerobí to takmer nikto.

Ako deťom vytvoriť stabilné miesto pre knihy v ich živote v konkurencii mobilov či tabletov, po ktorých často siahajú?

Nemám nič proti notebooku. (úsmev) Musím povedať, že notebook je môj priateľ, som vďačný za internet, ktorý mi do života priniesol kvalitu. Poviem si, že chcem zistiť, ako je to s čitateľstvom u japonských detí, a dokážem sa dostať k tejto téme, aj keď kostrbato. Toto pred 20 rokmi absolútne nebolo možné. Zbožňujem možnosť dostať sa k informáciám, ku ktorým by som sa nikdy nebol dostal. To je dobré aj pre deti, nič zlé na tom nevidím. Samozrejme, vnímam ohrozenia detí na internete, a tie treba brať veľmi vážne, ale tá možnosť dostávať sa k informáciám kdekoľvek a okamžite, je neuveriteľná.
To kniha nedokáže, napriek tomu má v niečom pridanú hodnotu pre deti oproti technológiám…

Jedným z benefitov kníh je ich pomalosť. Kniha je pomalá. Kým sa v nej prehryziete cez charakter postáv, prečítate 30 strán. Ak čítate 200-stranovú knihu, čítate ju týždeň alebo mesiac, a tak mesiac žijete s tými postavami. Keď pozeráte animovaný film, za 15 minút sa to „odbliká“, vy niečo zachytíte, ale ani sa neponoríte do tých postáv a už je to preč, a ide niečo ďalšie. Tam idete po povrchu. Nemáte šancu na hlbšiu emóciu, lebo všetky sú silné, ale plytké. Pri knihe, tým, že je pomalá, sa môže vytvoriť oveľa hlbšia emócia, hlbšie a dlhšie spojenie s hrdinami a ich príbehom. Toto iné médium nedokáže.

Jedným z benefitov kníh je ich pomalosť.

Počas vášho vystúpenia na TEDx Talks 2020 ste povedali, že naša krajina sa prepadá do čitateľskej negramotnosti, čo bude mať priamy vplyv na ekonomiku. Čo ste tým mysleli?

Stačí si neprečítať v zmluve na predaj domu jednu vetičku malým písmom pod čiarou, a prídete o dom aj o peniaze. Lebo je to príliš malé a vám sa nechce, a ani tej vete neviete porozumieť, lebo je napísaná jazykom, ktorý nepoznáte a ktorému nerozumiete. To je priamy vplyv na osobnú ekonomiku. Dôsledok čitateľskej negramotnosti.

Ako súvisí kritické myslenie s čitateľskou gramotnosťou?

Kritické myslenie je vyšší level čitateľskej gramotnosti. Čitateľská gramotnosť znamená, že rozumiem tomu, čo mi ten človek cez písmo hovorí. Kritické myslenie znamená, že rozumiem, čo mi hovorí, a uvažujem, prečo mi to hovorí, čo tým sleduje, čo mi povedal a čo zamlčal, či je to nezmysel alebo pravda. Najprv však musím rozumieť, čo sa tam píše, mnohí ani tomu nerozumejú, a až následne viem zhodnotiť, o čom to môže byť. Ťažko kvalitne zhodnotím text, keď čítam graf a nechápem, čo je v ňom uvedené.

Ak by sme v detstve viac čítali, rozumeli by sme lepšie?

Je pravda, že čím viac čítam, tým lepšie sa mi číta. Aby som dokázal napríklad medicínsku literatúru čítať relevantne, musel by som ju čítať niekoľko rokov a rozprávať sa s mnohými ľuďmi, ktorí by mi pomohli pochopiť, čo sa tým myslí, konfrontovať prečítané s praxou.

Druhá rovina je mať čitateľské zručnosti, ktoré nemá každý čitateľ.

Čo sú čitateľské zručnosti?

Predstavte si, že čítate a prečítate nejaké slovo, ktoré vám nedáva zmysel. V tej chvíli použijete čitateľskú zručnosť, tzv. monitorovanie. Zastavíte sa a idete to riešiť, a to napríklad tak, že sa vrátite k tomu slovu a prečítate si ho znova. Možno len zistíte, že ste prehodili dve písmenká, a tak vzniklo skomolené slovo. A hneď viete, kde je sever. Ale môže to byť aj neznáme slovo. Vtedy sa nad ním zamyslíte a pýtate sa, čo asi znamená. Môžete ho rozložiť na časti alebo si prečítať ďalší odsek, a potom na to prídete. Takýchto zručností je veľa a čím je text odbornejší, tým viac ich potrebujete.

Ak sa takéto zručnosti u detí nebudujú, môžu síce čítať text, ale neznamená to, že mu musia aj do hĺbky rozumieť. A dosť často sa to aj stáva. Zručnosti sú veci, ktoré sa dajú trénovať v škole, u detí ich vieme zlepšovať, keď sa na ne zameriame.

Tretia rovina je kritické myslenie – hlbšie uvažovanie nad tým, čo čítam. To sa takmer nedá bez toho, aby sme sa rozprávali, venovali tomu čas. To je niečo, čo v škole nikto nerobí. Nestačia len samotné informácie, tých máme obrovský pretlak.

Asi 10 rokov chodíte po školách a čítate deťom. Okrem toho dnes hlavne vzdelávate učiteľov. Čo sa ich snažíte naučiť?

Učiteľom ukazujem, čo môžu urobiť, aby sa deti stali čitateľmi. O tom nestačí rozprávať, to je nič. To, čo funguje, je vášeň. Ste vášnivý čitateľ, prídete do triedy a nadšene deťom oznámite: „Viete, akú knižku som našiel?“ A začnete s nimi viesť dialóg. V tej chvíli vám uveria, že ste čitateľ, že čítanie je paráda. To môže urobiť len človek, ktorý má pre to vášeň. Snažím sa v učiteľoch prebúdzať vášeň pre čítanie.

Okrem toho sa im snažím vysvetliť, že ak to myslia s čítaním vážne, musia vytvoriť priestor na čítanie v škole počas vyučovania, nie cez prestávky. Jedna pani učiteľka mi hovorila, že keď to začala robiť, zostala prekvapená, ako sa po desiatich minútach čítania deti upokojili. Celá hodina bola potom oveľa lepšia. Nevykrikovali, neskákali, nenudili sa, mali lepšiu náladu. Za 35 minút ich potom oveľa efektívnejšie naučila to isté, čo by inak robila 45 minút. Tiež ich učím spomínané čitateľské zručnosti. Väčšina učiteľov netuší, čo to je a ako ich učiť.

Ak to učitelia myslia s čítaním vážne, musia vytvoriť priestor na čítanie v škole počas vyučovania, nie cez prestávky.

Čo vás za tie roky naučili deti?

Naučil som sa, že veľkej časti detí v škole nie je dobre, a že je to chyba nás dospelých. Keď píšem nejaký materiál o školstve, napríklad pre ministerstvo, úplne cielene som prestal písať slovo žiak. Píšem dieťa. Totiž, rodičom sa narodí dieťa a 2. septembra, keď bude mať 6 alebo 7 rokov, je dieťa strčené do školy a povie sa mu, že odteraz je žiakom a má túto a túto povinnosť, ktorú nesmie zanedbávať. A keď mu niečo nepôjde, potrestáme ho zlým hodnotením. Tým podlomíme jeho sebavedomie.

Deti prídu do školy plné šialenej zvedavosti, chuti spoznávať svet a schopnosti žasnúť. Máloktorý dospelý si udrží takú schopnosť žasnúť. Namiesto toho, aby sme sa viezli na vlne detskej zvedavosti, ju zlikvidujeme, povieme im, že na ňu nemajú právo. A začneme im do hlavy tlačiť niečo, o čom sme my presvedčení, že to potrebujú pre svoj život.

Učitelia teda málo počúvajú deti a málo reflektujú ich potreby, lebo tak je nastavená osnova?

Systém aj niektorí učitelia sami seba chápu ako robotníkov, ktorých povinnosť je odučiť učivo. Nie rozvinúť deti. Takto je nastavený systém. Miestami tak aj nastavený nie je, ale nikto nemá odvahu porušiť zabehané poriadky.

Ak budeme v škole robiť niečo, čo sa vezie na vlne detskej zvedavosti, urobíme pre deti veľmi veľa a užijeme si to s nimi. Namiesto utrpenia tam môžu chodiť s nenormálnou radosťou.

Kto je Tibor Hujdič
Ako sociálny pracovník pracoval s deťmi s mentálnym postihnutím, s deťmi z detského domova, s deťmi s problémami v správaní, pracoval na sanácii rodinného prostredia. Je známy aj ako Ujo Mrkvička. Cez dramatizované čítanie a predstavovanie kníh inšpiruje deti na školách k čítaniu. Pre učiteľov, knihovníkov a rodičov lektoruje semináre na podporu záujmu o čítanie detí a na rozvoj čitateľskej gramotnosti. Spoluzakladal detské internetové kníhkupectvo Mrkvička, bol moderátorom autorskej rozhlasovej relácie Detská knižnica zameranej na kvalitné knihy pre deti a mládež. Je autorom knihy hier Rodičia ako detské ihrisko, ktoré využívajú dotyk a očný kontakt na rozvíjanie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. (zdroje: almaziastiavnica.sk, eduworld.sk)

Tibor Hujdič na TEDx Talks 2020