Deti treba vychovať k tomu, že samotný úspech k životnej spokojnosti nestačí

V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku rodičov. Niektoré deti by najradšej stále vyhrávali. Ich neúspech sprevádzajú silné emócie. Psychologička rodičom radí, ako im pomôcť vyrovnávať sa s prehrami a zároveň lepšie pochopiť, z čoho súťaživé správanie môže vychádzať. Podpora emócií a správne nastavenie hraníc sú pri výchove vždy dôležité.

Exkluzívne pre vás čitateľov nm.sk odpovedá Lucie Kotková, psychologička a psychoterapeutka z Brna.

Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.

Naša 7-ročná dcéra je veľmi súťaživá a chce iba vyhrávať. Má 2-ročného brata, ale aj nad ním chce víťaziť. Pri jedle napríklad povie: „Zase som ťa predbehla!“ V škole je príliš ctižiadostivá, keď sa jej niečo nepodarí podľa jej predstáv, hnevá sa. Keď nevyhrá pri spoločenskej hre, odíde urazená do inej izby a nechce sa s nami rozprávať. Ako jej máme pomôcť, aby všetko nemerala iba výkonom a úspechom?
rodičia

Ctižiadostivosť, ako ju sami pomenúvate, je vlastne veľmi dobrá vlastnosť. Pomáha nám vytýčiť si cieľ a ísť za ním, aj keď je potrebné vyvíjať úsilie a prekonávať prekážky. Pre vašu dcéru je to do budúcna veľká výhoda, pretože má predpoklad niečo v živote dosiahnuť. Zvlášť v detskom veku však so sebou často nesie nižšiu schopnosť zvládnuť frustráciu vo chvíli, keď sa niečo nedarí a prichádzajú práve spomínané prekážky.

Pokiaľ dieťa často zažíva pocit, že nie je rovnako dobré ako ostatní, môže to byť preňho veľmi zaťažujúce.

Detský kolektív a dochádzka do školy prinášajú veľkú mieru porovnávania sa s ostatnými. Jednak sa výkony hodnotia prostredníctvom známok, čo môže byť osobitne pre malé deti náročné, ale aj v školách, kde sa používa napríklad slovný systém hodnotenia, dieťa zažíva mnoho chvíľ, keď je alebo nie je v niečom bystrejšie, rýchlejšie, šikovnejšie, obratnejšie než ostatné deti.

Pokiaľ dieťa často zažíva pocit, že nie je rovnako dobré ako ostatní, môže to byť preňho veľmi zaťažujúce. Dokonca aj pre šikovné deti je konkurenčné prostredie náročné v tom, že sa cítia byť pod veľkým tlakom nezlyhať a dokázať, čo vedia. Doma je väčšinou podpornejšie prostredie a tiež omnoho menej „súperov“ než v detskom kolektíve.

Preto si možno dcérka kompenzuje frustráciu, ktorej čelí v škole. Dvojročný brat je v tomto veľmi ľahký terč, pretože pravdepodobne nie je mnoho činností, v ktorých je úspešnejšia či rýchlejšia. To sa samozrejme časom zmení, keď bude syn rásť a pre dcéru to bude dobrá „škola“.

Emócie detí nezľahčujte ani ich nezosmiešňujte.

Podpora emócií a správne nastavenie hraníc sú pri výchove vždy dôležité a práve tak je to aj v situáciách, ktoré popisujete. Porozumenie, že sú pre ňu situácie, keď možno nezvíťazí v hre, emočne náročné, jej pomôže v rozvoji schopnosti mať emócie viac pod kontrolou.

Môžete napríklad povedať: „Vidím, že ťa naštvalo, že si nevyhrala“ alebo „asi je ti ľúto, že sa to bračekovi podarilo lepšie“. Určite jej emócie nezľahčujte alebo ju nezosmiešňujte. Hranicu jej však treba nastaviť pre prípadné správanie. Podľa mňa je fajn, keď dcérka odíde do svojej izby a prehru si tam emočne spracuje. Nepovažujem však za vhodné, keby vám napríklad hru rozhádzala alebo sa snažila brata udrieť. Vtedy je potrebné zasiahnuť.

Už som vo svojich odpovediach niekoľkokrát písala, že najviac sa deti učia napodobňovaním. Je teda dôležité dať najavo, že ak ako rodičia pri hre prehráme, neurážame sa, pretože podstatné je, že trávime čas spolu a hra nás baví.

Správne pomenovávate i to, že dnešná doba sa veľmi zameriava na výkon, výsledok, ktorý je merateľný (v škole, v športových krúžkoch a podobne). Deti je však potrebné vychovať k tomu, že samotný úspech k životnej spokojnosti nestačí. Že život nie je permanentná súťaž, ale sú v ňom dôležité aj iné aspekty. Preto by sme nikdy nemali pozitívne hodnotiť iba výsledok, ale napríklad aj snahu, ktorú dieťa vynakladá, pomoc, ktorú iným poskytne, zábavu, ktorú si spoločne užijeme.

Zameranie na pozitívne správanie a jeho ocenenie prináša vždy lepšie výsledky než iba karhanie nesprávnych postojov.

Tak napríklad pri spomínanej hre oceňte situáciu, keď sa dcérka nehnevá, hoci zrovna nevyhráva. Pochváľte, keď deti pekne večerajú a navzájom nesúťažia, keď dcérka pustí brata pred seba a trpezlivo počká alebo ho nechá urobiť istú činnosť, ktorú majú obe deti rady (u našich detí bol častý „kritický moment“ privolanie výťahu). Zameranie na pozitívne správanie a jeho ocenenie prináša vždy lepšie výsledky než iba karhanie nesprávnych postojov.

Ak to vzťahujeme na školu, keď dieťa prinesie jednotku, určite je dobré nebrať to ako samozrejmosť a pochváliť ho za ňu. Ešte dôležitejšie je však napríklad oceniť snahu, že sa na test naučilo, hoci prišlo popoludní domov unavené a nechcelo sa mu učiť.

Keď mal jeden z našich synov asi dvanásť rokov, písal v škole test, ktorým sa malo rozhodnúť medzi jednotkou a dvojkou na vysvedčení. Dostal z testu jednotku a mal radosť, lenže potom zistil, že mu učiteľka nenašla jednu chybu. Po chvíľkovom vnútornom zápase jej išiel test ukázať, čím si známku z písomky i známku na vysvedčení zhoršil. Asi vám nemusím písať, akú nám tá dvojka urobila radosť a ako sme ocenili, že dal prednosť poctivosti pred úspechom. Ocenila to i pani učiteľka, ktorá mu na vysvedčení nakoniec dala jednotku.

Držím palce a prajem vám veľa radostných chvíľ s deťmi.