Dialóg je samotnou definíciou človeka

Na začiatku roka 2016 som dostal list od juhoamerických priateľov, čerstvo zosobášených. Po období intenzívnej práce sa rozhodli dopriať si rok, aby sa zamysleli, spoznali iné kultúry, formovali sa a pracovali s chudobnými. Mimo svojho kontinentu. List, ktorý som dostal, je akýmsi sumárom toho, čo zažili, nezvyčajný spôsob novoročného pozdravu.

Tu je niekoľko úryvkov: „Bývali sme v domoch moslimov a Svedkov Jehovových, rozprávali sme sa hodiny o našich rozdieloch, ale zistili sme, koľko vecí máme spoločných. Jedli sme v dome hinduistického taxikára, ktorý nás pozval, hoci to bolo len druhýkrát, čo nás videl, len preto, že si uvedomil, že musíme dlho čakať na náš let. Meditácia s budhistickými mníchmi nám pomohla uvedomiť si, že táto orientálna prax veľmi pomáha sústrediť sa na prítomnosť. Delili sme sa s rodinami, ktoré síce žili s troma dolármi mesačne, ale dávali nám ovocie a zeleninu.“

Často žijeme v strachu z iného a v podozrievaní, defenzíve.

Keď čítam takéto skúsenosti, utvrdzujem sa v princípe, ktorý ma sprevádza, odkedy som bol mladým študentom filozofie pri hľadaní autentického života a sociálnej zmeny: „Dialóg je samotnou definíciou človeka.“

Samozrejme, skúsenosť mojich amerických priateľov je len pozitívnou stránkou paradoxu jasne viditeľného pre všetkých. Ako povedal Roger Bastide, často sa stáva, že znásobenie stretnutí v dôsledku globalizácie má za následok nárast bariér a utvrdenie ideologických a hodnotových pozícií, čo vedie k posilneniu nedorozumenia. Jöel Roman je ešte tvrdší, keď tvrdí, že v skutočnosti „všeobecný záujem nie je ničím iným ako súborom sebectiev“. Je to pravda: často žijeme v strachu z iného a v podozrievaní, defenzíve.

Napriek tomu musíme stále hovoriť nahlas: Dialóg je skutočným znamením doby. Ťažkosti, ktoré nachádzame v žití autentickej kultúry dialógu, nerobia nič iné, len potvrdzujú túto hypotézu. Nedostatok dialógu zdôrazňuje paradox, ktorý preniká súčasnú situáciu ľudstva v prvých rokoch tretieho tisícročia a o ktorom som hovoril pred chvíľou: ľudstvo viac ako kedykoľvek predtým túžiace byť sebou samým, ľudstvo sa vidí nútené konštatovať svoju zaťatú neschopnosť odpovedať na svoje vznešené povolanie.

Niektorí, ktorí sa zaoberajú príčinami tohto scenára, hovoria o kríze myslenia. Ak je to pravda, aby sme neostali stáť, potrebujeme nové myslenie schopné čeliť tejto kríze. Povedal to už Pavol VI.: „Svet trpí nedostatkom myslenia.“ Preto musíme ísť do hĺbky, objaviť, kto sme, prečo žijeme na tejto zemi, ako sa staneme skutočnými mužmi a ženami.

Spoločné stolovanie, komunikácia, zotrvávanie v tichu, milovať iného ako seba samého: môžu byť zaujímavými cestami pre nové myslenie, ale napriek tomu starobylé ako svet?

Chiara Lubichová, medzi poslednými intuíciami, ktoré nám zanechala, opísala našu dobu kategóriou „kultúrnej noci“. Nie je to definitívna noc ako taká, ale noc, ktorá predznamenáva svetlo; noc, ktorá nesie v sebe budúcnosť. Kultúrna noc znamená aj noc dialógu.

Znovu sa vraciam k listu od svojich priateľov z Južnej Ameriky: „Jedli sme s kórejskou rodinou, s ktorou sme sa sotva dokázali dohovoriť. Obed preto prebehol takmer v tichosti, napriek tomu bol jeden z najlepších, aké sme ochutnali. V tomto roku sme si uvedomili, že zlaté pravidlo – robiť druhému to, čo by si chcel, aby robil tebe – je univerzálne a nezávisí od niektorého náboženstva, viery alebo presvedčenia.“ Spoločné stolovanie, komunikácia, zotrvávanie v tichu, milovať iného ako seba samého: môžu byť zaujímavými cestami pre nové myslenie, ale napriek tomu starobylé ako svet?

Prevzaté z cittanuova.it.

V nedeľnej rubrike Horizonty nm prinášame krátke úvahy zahraničných autorov Jesúsa Morána a Piera Codu. Reflektujú súčasnú situáciu a pomáhajú preniknúť do doby, v ktorej žijeme, aby sme jej mohli lepšie porozumieť.